Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratená v čase 19. kapitola

30.12.2011 (18:30) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1527×

Znova som zavrela oči a snažila som sa uvedomiť si, že som mŕtvy človek, čiže upír.

Pomyslela som si, že chcem sedieť a v tej chvíli som sa celá dvihla. V stotine sekundy. Prekvapene som si prezerala svoje ruky, nohy, nemohla som tomu uveriť. Som tvor, bytosť, ktorá nemala nikdy existovať, ktorá mala navždy ostať uzavretá v knihách, v príbehoch. Všetko som počula, cítila. V rukách som cítila neuveriteľnú silu a v mysli prázdnotu, ktorú budem mať možnosť zapĺňať miliónmi myšlienok.

Z uchvátenia ma vyrušil smiech vedľa mňa.

Postavila som sa a prirazila dotyčného o strom. Z hrdla mi vychádzalo zvieracie vrčanie a celé telo sa mi nekontrolovateľne triaslo. Uvedomila som si, kde to som a koho to držím pod krkom.

Stále som bosá pred domom rodiny Cullenovcov a to vo mne vyvolalo zničujúce spomienky. Boli zahmlené, akoby som sa na nich pozerala cez nejakú fóliu, ale aj tak som pri mŕtvom srdci zacítila bolesť. Myslela som, že začnem plakať, ale začali ma iba čudne páliť oči. Zažmurkala som a zahľadela sa do tváre Susan Froil.

Hrdo si ma prezerala a zrejme jej vôbec nevadilo, že ju držím pod krkom a šialene na ňu vrčím.

„Vedela som, že budeš úchvatná," povedala a tá veta ma tak zaskočila, že som ju pustila. Ona to vedela? Ona to plánovala? Plánovala to, že sa stanem upírom, rovnako ako aj ona, Edward, Cullenovci a milióny ďalších. Pri pomyslení na Edwarda som sa čudne otriasla.

Všimla si moju frustráciu a s úsmevom ku mne podišla.

„Najprv pôjdeme na lov. Potom musíme zistiť, aké je tvoje obdarenie, lebo tak dlho ako k tebe som sa nedostávala naozaj k nikomu," povedala a mňa začalo pri slove lov čudne páliť v krku. Druhú časť vety som si neuvedomila. Bolesť za zvýšila na maximum a ja som sa chytila za rukou za krk.

„Ideme, poď," kývla na mňa a išli sme smerom k mestu.

Neviem prečo bolo pre mňa také prirodzené behať nepredstaviteľnou rýchlosťou svetom, prečo mi nevadila krv ľudí, ktorá mi každý deň stekala do krku, prečo som sa so všetkým tak rýchlo zmierila. Prečo som sa zmierila s podstatou upíra. Možno to bolo preto, lebo v mojom vnútri sa nachádzal imaginárny gombík, ktorý som stále stláčala, aby som nemusela cítiť tú hroznú bolesť pri mojom mŕtvom srdci.

A vtedy sa zo mňa stávalo zviera, ktoré riadila Susan. Ona mi bola oporou, ku ktorej som sa neustále utiekala, bola mi ako sestra. Povedala mi, že jej obdarenie je napádať myšlienky ľudí. Nepočuje ich, len do ich myslí vkladá nejaké obrazce, vymyslené javy. Tak vznikali moje sny. Susan mi povedala, že ma chcela ochrániť a preto sa mi každú noc snívali sny o nej a o tom, čo sa jej stalo. Chcela ma varovať.

So Susan sme odišli do jedného domu neďaleko Seattlu. Boli sme ďaleko od ľudí na to, aby som mohla trénovať svoju schopnosť, ale zároveň blízko, aby sme mohli každý deň chodiť na lov.

Moja schopnosť bol štít. Susan tým bola nadšená a hneď sme začali trénovať. Bola som hrozne rada, že je taká trpezlivá a každý deň mi pomáha ovládať ho. Veľký zlom však nastal asi tri mesiace po mojej premene.

Sedeli sme spoločne na pohovke v našom malom domčeku, keď sa Susan zdvihla a pozrela sa na mňa.

„Je čas," povedala vážne a ja som sa prekvapene postavila.

„Čas na čo?" spýtala som sa nechápavo. Susan sa otočila a niečo po mne hodila. Moje reflexi okamžite zareagovali a chytili to.

„Na odplatu, Bella. Na odplatu, pre ktorú jedinú žijem," zasmiala sa, no neznelo to veľmi veselo. Prekvapene som zažmurkala a cítila som, že tu niečo smrdí.

„Na odplatu? Čo si zošalela, Susan?" Počula som, ako niečo spadlo na zem a hneď na to, akoby sa niečo rozbilo. Pozrela som sa na podlahu a tam ležala rozbitá váza, ktorú Susan kúpila pre skrášlenie domu.

„Toto nie je vtip, Bella. Obleč si to," ukázala na to čo mi hodila a čo som teraz držala v rukách. Prekvapene som si to dala pred oči a keď som uvidela jemnú saténovú látku a čipky, znova som zhúžvala ten kúsok látky a prisadla si k Susan.

„Susan, čo má toto všetko znamenať? Na čo si mám toto obliecť?" šepla som úplne zmätená.

„Vieš, Bella, konečne prišla tá chvíľa. Konečne sa mu budem môcť pomstiť. Ty už dostatočne ovládaš svoj dar a si premenená v upíra. Edwarda to zruinuje," zasmiala sa vraždiaco Susan. Vyskočila som na nohy a tú látku som hodila na pohovku.

„Susan, ale ja sa nechcem Edwardovi pomstiť! Nemám prečo," povedala som roztrasene, lebo jeho meno vo mne stále zanechávalo stopy. Bola som upír, najsilnejšia bytosť na svete a mala som strach z jedného mena. Aké smiešne.

Susan to ale smiešne neprišlo. Postavila sa a surovo ma chytila za ruku.

„Urobíš to, čo ti poviem, rozumieš?!" zavrčala a znova mi podala ten kúsok látky.

A vtom sa vo mne niečo zobudilo. Kričalo to, bilo sa, chcelo žiť. Bolo to silnejšie ako ja, ako moja upírska sila. Bola to moja hrdosť a nepoznaná chuť do života, ktorú som tak dlho potláčala.

„Nie," šepla som. Pri tom jedinom slove som cítila, ako vo mne začal niekto žiť. Ako som začala žiť ja...

„Nie!" zakričala som rozhodnejšie a videla som ako sa Susanina tvár skrivila do nechutného úškľabku. Takého nechutného a škaredého, že mi Susan začala naháňať strach. Zahľadela sa mi do očí a v sekunde stála predo mnou.

„Tak ja som ti zobrala všetko, čo si mala a ty mi odporuješ?!" zašepkala Susan, ale mne to prišlo, akoby kričala.

Všetko, čo si mala... zobrala.

Po pár sekundách som si uvedomila, čo povedala a tentokrát som necítila bolesť tam, kde by malo byť srdce, ale tam, kde som mala brucho. Tá bolesť prichádzala zvnútra, akoby mi chcela dať niečo najavo. Niečo...

Keď som sa po premene zobudila, pamätala som si na veľmi málo vecí z môjho ľudského života. Na pár Edwardových bozkov a lásku k nemu som cítila len minimálne. Susan mi povedala, že to bude zrejme tým, že sa stala nejaká chyba pri premene. Verila som jej, a tak som sa to snažila neriešiť, aj keď tá nevedomosť ma ničila.

A teraz to prišlo ako veľká voda. V mysli som zrazu videla všetko. Čierne kučeravé vlasy... nádherný úsmev, ktorý bol venovaný len mne... tehotenský test, vďaka ktorému som zistila, že čakám dieťa... svetlá... trúbenie auta... biele steny, ktoré boli všade navôkol... plačúca mama... Edwardove bozky... naša lúka...

Otvorila som oči, ktoré sa mi mimovoľne zatvorili. Zahľadela som sa na Susan, ktorá predo mnou stála. Pohľad na ňu vo mne prebudil hnev, nenávisť, smútok. Mohla som mať dieťa s Markom. Mohla som byť teraz s Edwardom na našej lúke. Mohla som byť... šťastná.

Prirazila som Susan k stene a nič okolo seba som nevnímala. Nevnímala som stenu domu, ktorá sa skoro rozpadla pod návalom mojej sily. Nevnímala som Susan, ako sa ma snaží presvedčiť, že to nie je tak, ako si myslím. Myslela som len na to, že som mohla byť šťastná... a aj chcem byť. Oči ma začali štípať a moje odhodlanie rástlo.

Vedela som, že som oproti Susan oveľa silnejšia, lebo som bola novorodená. Párkrát mi dávala aj lekcie v boji a vždy som ju porazila. Nemala proti mne šancu, rovnako ako aj teraz.

„Si skazená, Susan. Myslela som si, verila som, že si moja priateľka! Že mi chceš pomôcť! Ale ty si chcela len jedno. Zničiť poslednú bytosť na tejto zemi, ktorá je schopná ma urobiť šťastnou. A to ti nedovolím." Naposledy som sa zahľadela do jej červených očí, rovnakých, ako boli tie moje. Naposledy...

Chytila som ju za vlasy a z celej sily potiahla. Začula som puknutie a následne, ako mi jej hlava ostala v rukách. Nechcela som sa na ňu pozrieť a tak som len pustila jej bezvládne telo a podišla som ku krbu. Za ním boli zápalky.

Jednu som vybrala a s nechuťou ju hodila na jej bezvládne telo. Okamžite začalo horieť a ja som cítila, ako začali horieť aj moje spomienky na ňu. Vyšla som z domu, no ešte predtým som sa postarala o to, aby zhorel celý - do poslednej triesky.

Ľudskou chôdzou som opúšťala miesto, ktoré navštívil diabol. Necítila som však nič. Previnenie, zhnusenie zo seba samej, alebo ťažké svedomie, ktoré by ma malo celé roky trápiť. Bolo mi ľúto tých ľudských životov, ktoré museli byť premárnené pre moje nakŕmenie, ale keď som nad tým tak rozmýšľala, možno niečo také sa malo stať, aby som mohla začať žiť odznova.

Nevedela som, kam idem, no bola som rozhodnutá nájsť svoje šťastie.

Bola som rozhodnutá nájsť Edwarda.

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratená v čase 19. kapitola: