Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratená v čase 18. kapitola

27.12.2011 (20:15) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1549×

Pre pochopenie tejto kapitoly: Edward bol premenený v roku 1879, čiže skôr.

Prudko som sa otočila a slzy na mojich lícach akoby zamrzli.

„Ako vidím, opustil ťa," povedala až príliš sladkým hlasom a ja som cítila, ako sa mi do očí začínajú liať ďalšie potoky sĺz. Zažmurkala som a snažila sa sústrediť.

Susan sa zasmiala a mne po tele prešli zimomriavky. Nadýchla som sa, ale vzduch sa mi zadrhol v hrdle.

„Robí presne tie isté chyby. Asi sa nikdy nepoučí," zakrútila hlavou a zrejme sa dosť zabávala na mojej bezmocnosti. Zbystrila som a ona si to asi všimla, lebo okamžite pokračovala.

„On ti to o sebe nepovedal, však, Bella?" Zdvihla som k nej hlavu.

„Čo mi mal povedať?" prehovorila som prvýkrát a môj hlas znel... akoby som nehovorila päťdesiat rokov. Triasol sa, bol zachrípnutý a navyše sa mi zdalo, akoby ani nevychádzal zo mňa. A presne tak som sa aj cítila. Akoby som bola porcelánová bábika, ktorá sa nešťastnou náhodou rozbila na milióny kúskov. A každý ten kúsok sa mi zabodával do tela.

„Ach, Bella, asi by som ti to mala vysvetliť od začiatku." Susan sa nadýchla a s arogantným hlasom sa pustila do rozprávania príbehu, ktorý mi zo začiatku nedával vôbec zmysel.

„Všetko to začalo v roku 1910. Ako si už videla vo svojich snoch, išli sme na návštevu do jedného paláca, v ktorom sídlila rodina Cullenovcov. Po pár dňoch som zistila istú náklonnosť k Edwardovi Cullenovi, synovi Carlislea Cullena. Nakoniec som sa dozvedela, že náklonnosť je aj z druhej strany a tak ma Edward požiadal o ruku. Rozhodli sme sa, že svadbu urobíme až o dva mesiace, cez ktoré sme sa chceli lepšie spoznať. Edward ma spoznával, no ja jeho nie. Nedokázal sa predo mnou otvoriť, ale ja som si myslela, že to časom poľaví. Ach, aká som bola vtedy naivná," zasmiala sa nechutne slizkým smiechom, ale ja som ju už ani nevnímala. Snažila som sa vstrebať všetko, čo mi tu teraz hovorila.

V duchu som si hovorila, že je to iba obyčajný hrôzostrašný sen, z ktorého sa o chvíľu zobudím...

„V ten večer, asi týždeň pred svadbou, som sa išla prejsť do lesa. Vial príjemný letný vánok. Zašla som hlbšie do lesa, ako som plánovala. Išla som stále ďalej a ďalej, až som za sebou niečo začula... ale ďalej nemusím pokračovať, veď ty ten príbeh poznáš," povedala a zahľadela sa na mňa.

Začínalo mi byť chladno, ale nič som na sebe nedala znať. Veď už len to, aby som sa tu pred ňou nezrútila, ma stálo obrovské úsilie. Prekvapene som sa na ňu pozrela, lebo na nič také som si nespomínala.

Všimla si môj prekvapený pohľad a ja som zrazu ucítila hrozný tlak v hlave. Rukami som sa chytila za spánky a zrútila som sa na zem.

Ostré konáre ihličnatých stromov mi šľahali do tváre. Pôda lesa sa mi zapichávala do bosých nôh. Potkýnala som sa o každý kameň a koreň stromu. Zakrvavenými rukami som sa snažila aspoň trochu si zdvihnúť sukňu už aj tak zničených šiat. Dýchala som chladný, jarný vzduch, ktorý ma v pľúcach nepríjemne pálil.

Vedela som, že je za mnou. Vedela som, že sa so mnou hrá. Vedela som, že nemám šancu utiecť a o chvíľu zomriem.

Tak na čo utekať, aj keď mám smrť istú? pomyslela som si a zastala. Snažila som sa upokojiť dych a počúvať ako pomaly kráča za mnou. Ako dravá šelma, ktorá ide po svojej koristi. Po mne.

Zavrela som oči a pomaly sa otočila. Cítila som, ako vzduch ochladol a ako sa snažím netriasť strachom. Pozbierala som všetko odhodlanie, ktoré mi ešte ostalo a pomaly otvorila oči.

Stál v kroví, neďaleko mňa. Jeho telo vytváralo mohutný tieň, ktorý v polnočnej tme nebolo skoro ani vidieť.

Telo, ktoré som tak milovala... kedysi.

Kedysi, keď ma každý jeho pohľad zahrial u srdca. Keď sa mi pri každom jeho slove, ktoré vychádzalo z jeho dokonalých úst, roztriasla každá bunka môjho tela. Kedysi, keď som odpadávala pri pohľade na jeho pokrivený úsmev. Kedysi...

Po líci mi stiekla osamotená slza.

„Prečo to robíš?“ šepla som do vetra. Vedela som, že ma počul.

Vystúpil z krovia a jeho nádhernú tvár osvietil spln mesiaca. Ešte stále som bola šokovaná, keď som ju uvidela. Aj po tak dlhom čase.

Vždy ma dokázal šokovať. Vždy pripravil nejaké prekvapenie, aby som bola šťastná. Ale dnes ma prvýkrát jeho prekvapenie nepotešilo.

„Je to moja vášeň, Susan.“ Zdalo sa mi, že keď to hovorí, sipí ako had. Do akého netvora som sa to zamilovala?

„Tvoja vášeň je zabíjať ľudí?“ povedala som prekvapene, aj keď som odpoveď poznala.

Zasmial sa a podišiel o krok bližšie ku mne. Po tele mi prešli zimomriavky a so strachom som ustúpila o pár krokov dozadu.

Uškrnul sa a nahnevane ma schmatol za ruku. Ten pohyb som si ani nestihla všimnúť. Zapotácala som sa a ucítila, ako som sa pritlačila o niečo chladné. Stisk na ruke nepovolil, práve naopak.

Celé telo sa mi triaslo, ale vedela som, že jemu na tom nezáleží. Zdvihla som pohľad a stretla sa s očami plnými túžby. Očami, ktorým som vždy venovala toľko lásky. Lásky, ktorá nemohla byť naplnená, lebo on ku mne nič necítil. Nič...

Zafúkal vietor a moje ryšavé vlasy sa mi tiahli za smerom vetra. Aj ja by som išla. Utiekla by som z tohto sveta, z tejto chvíle. Išla by som kam by vietor zafúkal a neriešila okolitý svet.

„Budeš mi chýbať...“ Zacítila som jeho chladný dych na svojom krku. Zavrela som oči...

Trhnutím som sa vrátila späť do reality a otvorila oči. Predo mnou sa týčila Susanina ryšavá hriva vlasov.

„Už si spomínam... to si bola ty," šepla som. Bola som hrozne slabá a navyše som nechápala, čo sa to dialo. Prečo sa tak hrozne trasiem, prečo som znova videla svoj sen.

„Edward ma nešťastnou náhodou premenil. Premenil ma v upíra," začala znova rozprávať a pozrela sa na mňa ako zareagujem. Ja som sa ani nepohla. Bolo mi jedno, že predo mnou stojí krvilačné monštrum, ktoré ma podľa legendy môže kedykoľvek vysať do poslednej kvapky krvi, dokonca by som to s radosťou prijala.

„Nechal ma v lese samú, napospas osudu. Premieňala som sa štyri dni. Edward asi nevedel, že ma premenil a nie zabil, ako plánoval. A keď som sa ako-tak stotožnila s upírskym životom, rozhodla som sa, že Edwardovi život znepríjemním ako sa len bude dať," povedala a naklonila sa ku mne. Jej ľadový dych sa mi dotkol krku a ja som sa neovládateľne začala triasť. Bola mi nehorázna zima.

„Neboj sa, Bella, ja sa o teba postarám," šepla mi do ucha a zrazu som ucítila vo svojom krku neuveriteľnú bolesť. Zviezla som sa na zem a snažila sa vnímať všetko okolo seba... no nedokázala som to.

Chcela som umrieť ešte viac ako pred tým. Chcela som, aby tá neznesiteľná bolesť v mojom tele skončila. Jediné, čo mi dodávalo pocit, že ešte žijem, bolo srdce, ktoré sa ukrutne snažilo prebojovať cez ten nával tepla v mojom tele. Nával tepla, ktorý ma robil mŕtvu z vnútra.

Bolesť začala ustupovať a ja som si úľavne vydýchla. Vtedy sa ale všetko zmenilo. Srdce, ktoré bolo jediným zdrojom života v mojom tele, muselo bojovať z niečím horším. So smrťou, ktorá bola taká silná a ja s ňou taká zmierená, že ma ani neprekvapilo, keď všetko utíchlo. Aj moje srdce.

Najprv som nevedela, čo mám robiť. Všetko vo svojom tele som cítila, každú svoju končatinu, ibaže v žiadnej z nich neprúdila krv.

Otvorila som oči do nového sveta... sveta upírov.

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratená v čase 18. kapitola: