Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratená v čase 11. kapitola

12.11.2011 (17:30) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 2070×

pieseň

Znudene som zavrela knihu a zodvihla sa z lavičky. Rozišla som sa po záhrade, ktorá sa mohutne rozprestierala predo mnou. Zabočila som do uličky, ktorá bola pokrytá hustým porastom.

Už sme na hrade boli mesiac a a ja som myslela, že tu nudou umriem. Môj život sa zrazu zmenil na jeden veľký stereotyp. Ráno som vstala, obliekla sa, zišla na raňajky, celé doobedia sa nudila, naobedovala som sa, znova sa nudila a to až do večere, po ktorej som išla zase spať. V Londýne to bolo iné. Každý deň sme s Jacobom niečo vyparatili a niekedy sme sa ani nestihli naobedovať. Boli sme ako malé deti.

Ako mi len Jacob chýba!

Pomaly každá moja myšlienka sa uberá tým smerom, žeby som utiekla z tohto zakliateho paláca a konečne uvidela Jacoba a otca. Od Jacoba mi navyše prišiel iba jeden list. Zašmátrala som trochu v podprsenke. Viem, že je neslušné si niečo strkať do podprsenky, ale nijaké iné miesto v týchto úzkych šatách sa na uskladnenie veľmi dôležitých vecí nenašlo.

Po pár sekundách som sa pozerala na škrabopisné písmo, ktoré mi do očí znova vtlačilo slzy, pri spomienke na môjho najlepšieho kamaráta. List bol hrozne krátky, ale aj tak ma dokázal potešiť...

Milá Susan,

už neuveriteľne dlhý čas prešiel od vtedy, čo som Ťa poslednýkrát videl. Tento čas mi pripadal ako to najdlhšie obdobie v mojom živote. Všetko v Londýne akoby stíchlo a čakalo len na tvoj príchod. Váš dom zíva prázdnotou, aj keď ho obýva Tvoj otec. Vždy keď prídem, vidím ho s hlavou zastrčenou v miliónoch papieroch a raz som ho už našiel aj ako na papieroch zaspal.

Všetci sa na teba pýtajú, lebo ešte stále majú nerozbité okná. V kostole je tak ticho, že tam minule polovica ľudí zaspala.

Všetkým hrozne chýbaš a hlavne mne, Susan. Netrpezlivo očakávam Tvoj návrat, ako aj stromy v Londýne, ktoré sme ešte nepreskúmali.

S láskou, Tvoj večný kamarát Jacob.

P. S.: Ja viem, že list je krátky, ale tie zážitky, čo sme prežili s Williamom, by si si zaslúžila vypočuť na vlastné uši.

Rýchlo som si zotrela slzy z líc a chcela sa znova vrátiť do hradu, no moje prianie nemohlo byť splnené. Otočila som sa a zhíkla od prekvapenia. Srdce sa mi rozbúšilo na plné obrátky a ja som sa zhlboka nadýchla. Predo mnou stál ten, koho by som tu najmenej čakala.

Edward Cullen.

Hľadeli sme si navzájom do očí možno pár minút, no mne to prišli ako sekundy. Jeho oči boli prekrásnej farby, no boli neuveriteľne chladné. Ako ľad, ktorý nikdy v živote neucítil ľudské teplo. Akoby nikdy nebol človek. Človek...

„V tejto časti záhrady by ste sa nemali prechádzať, slečna Froil. Je to pre vás nebezpečné." Jeho chladný tón ma vytrhol z myšlienok a pripomenul, že stojím pred niekým s vyššou hodnosťou, ako je tá moja.

„Dokážem sa o seba postarať. Vy si o mňa nemusíte robiť starosti," štekla som tak nenávistným hlasom, až ma to samú prekvapilo. Na ňom ale nebolo poznať žiadne prekvapenie.

Keď som si ho prezrela zblízka, pripadal mi ako vytesaný z kameňa. Dokonalý, no pri tom chladný a neľudský. Ešte nikdy som na jeho tvári nevidela žiadny cit. Sklamanie, smútok a dokonca ani radosť. Akoby necítil...

„V to nepochybne verím," povedal ironicky a posmešne. Videla som, ako mu pohľad padol na list v mojej pravej ruke. Bleskovo som ruku skryla za chrbát, ale on bol rýchlejší. Než som si stihla niečo uvedomiť, list som už v rukách nemala. Mal ho v rukách on a s pozdvihnutým obočím si ho čítal.

Nazlostene som po ňom skočila, ale to mi už list s nezáujmom vracal.

„Kto je Jacob?" spýtal sa bez okolkov a nenápadne mi zatarasil cestu, aby som nemohla odísť.

„Do toho vás nič nie je!" zakričala som a všetko vo mne vrelo. Čo si to dovoľuje?! Odhodlane som vykročila, ale zastavila ma jeho ruka, ktorá ma chytila za zápästie. Nasilu ma k sebe otočil a...

... pobozkal ma.

Bolo to také krátke, že som ani nevedela, či sa to skutočne stalo. No v tej chvíli mi to bolo jedno. Všetko akoby zrazu zastalo a ja som bola v náručí toho najúžasnejšieho muža na svete. V tom najlepšom sa však odtiahol a už ho nebolo.

Ostala som tam stáť sama, medzi húštinami kríkov, no s takým pocitom, o ktorom som ani nevedela. Celé moje telo sa triaslo a vo vnútri vrelo túžbou znova ochutnať tie úžasne pery. Znova ucítiť tú jeho omamujúcu vôňu. Znova pocítiť tie úžasne motýliky v mojom bruchu...

A vtedy, v tú sekundu, do seba všetko zapadlo ako puzzle.

Ja som sa zamilovala...

... posadila som sa na posteli a zhlboka sa nadýchla. V tej sekunde som sa ale zarazila. Všetko v mojej hlave odletelo do najodľahlejšieho kúta mysle a ja som sa znova nadýchla.

Do nosa mi udrela zvláštna vôňa. Poznala som ju, určite, ale nevedela som odkiaľ. Poobzerala som sa okolo a dych sa mi zadrhol v hrdle.

Ja som nebola doma.

Bola som v izbe, ktorá mala všetky steny namaľované na modro. Ležala som v posteli s obrovitánskym baldachýnom a oproti mne bol stolík so zrkadlom. Rozoznala som, že na ňom bolo plno kozmetiky, no viac som si všimnúť nedokázala.

Moju myseľ zaplnila len jedna myšlienka a tá teraz jediná dávala zmysel: Ja nie som doma! Premýšľala som, čo urobím, no moje rozhodnutie bolo jasné. Dostať sa odtiaľto.

Nadýchla som sa, že začnem kričať, keď sa otvorili dvere, ktoré boli povedľa postele. Poskočila som a máličko vykríkla. Prudko som otočila hlavu smerom k dverám a skoro ma trafilo, keď som vo dverách uvidela Alice.

„Bože, Bella! Čo tu vyvádzaš?!" zakričala a už bola vedľa mňa. Vytreštila som na ňu oči a doslova som sa cítila, akoby mi dostala facku.

„Čo tu vyvádzam ja?! Alice, okamžite mi povieš, kde som a ako som sa sem dostala. A keďže určite nie som doma, tak ma tam zavezieš! Pochopila si, alebo ti to mám vyslabikovať?!" zakričala som a zrejme to muselo byť počuť v celom dome, alebo kde som to bola.

„Bella, teraz by si sa mala hlavne upokojiť. Po tom, ako si zaspala po nákupoch v mojom aute, som usúdila, že by bolo zbytočné, aby si išla späť domov, keďže je dnes tá párty. Tak som sa cestou stavila u vás doma a poprosila Charlieho, aby ťa pustil. Ten súhlasil a tak si teraz u nás!" zakričala radostne a mne sa zahmlil mozog.

Ľahla som si naspäť do perín a snažila sa rozdýchať to, čo práve Alice povedala.

„Takže si bola za mojím otcom," šepla som a pomaly sa nadýchla a vydýchla. Počula som, ako Alice povedala tiché áno, tak som pokračovala.

„Som u vás doma," pokračovala som. Alice zase povedala áno a ja som sa nadýchla...

„Alice, si ty normálna!?" zvrešťala som a prisahala by som, že Alice poskočila. Zatiaľ som si neuvedomovala, že zrejme v dome nie sme samé, ale bolo mi to jedno. Vstala som z postele a ukazovákom ukázala na Alice.

Chcela som sa na ňu vykričať, chcela som jej vmiesť do tváre, ako si to predstavuje, ale nedokázala som to. Keď som uvidela tie jej psie oči, chcela som sa nakopať do zadku, že som sa na ňu tak vykričala. Spustila som ruku a povzdychla si.

„Tak ideme sa pripraviť na tú party?" povedala som skleslo, ale Alice ani na chvíľu nezaváhala a dotiahla ma ku stolčeku s kozmetikou. Doslova ma hodila na stoličku a už ma začala líčiť.

Nič z toho, čo na mne práve vyvádzala, ma nezaujímalo, vlastne som to robila len preto, aby som ju potešila. Ja som zatiaľ zatvorila oči a snažila si pospať. Sen ma zase vyčerpal, tak ako vždy.

Ani som si neuvedomila a Alice mi kázala, aby som sa postavila. Ja som si chcela pretrieť oči, keď ma Alice okríkla, že si rozmažem špirálu.

Unavenú a skleslú ma Alice navliekla do bohvie čoho a postrčila k dverám. Prekvapene som sa na ňu pozrela.

„Ja sa ešte idem prezliecť, ale ty už môžeš ísť. O chvíľočku som dole aj ja," povedala a už jej nebolo.

Ja som sa zatiaľ nedôverčivo pozrela na dvere a úplne roztrasená ich otvorila...

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratená v čase 11. kapitola: