Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Srdce ti ukáže správnu cestu - 26. kapitola

04.03.2012 (15:30) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 52× • zobrazeno 5262×

26. kapitola

New York, Brooklyn

„Kto je ďalší na zozname?“

„Josh Milton – prokurátor. Ten hajzlík sa do nás až príliš stará, je pre nás nebezpečenstvom. Je príliš dobrý a skúsený. Musíme sa ho určite zbaviť.“ Mladý sa pozrel na svojho šéfa, ktorý fajčil ďalšiu cigaru.

„Súhlasím, má príliš dobré vzťahy so sudcami. Nepotrebujem skončiť znovu vo väzení.“ Nasadil si klobúk na hlavu a upravil čierny kabát.

„Má ešte ženu,“ ozval sa druhý muž, ktorý listoval v papieroch.

„Odstrániť!“ rozkázal šéf bezkompromisne.

„Podľa mňa nie je pre nás nebezpečenstvom. Je jej škoda, aby skončila s prestrelenou hlavou,“ nesúhlasil s ním, ale to nemal robiť. Porušil jedno z ich najväčších pravidiel, s bossom má vždy súhlasiť. Vysoký muž podišiel k nemu, týčil sa nad ním a vražedne mu pozeral priamo do očí.

„To ma nezaujíma a tvoj názor tiež nikoho nezaujíma. Urobte to ešte dnes, zajtra odlietame,“ prikázal im. Muži prikývli, obliekli si čierne, dlhé kabáty. Do vnútorných vreciek si dali zbrane a nasadli do drahého auta.

Edward:

„No tak, Bella, vydržíš to, budeš v poriadku,“ šepkal som jej v sanitke naliehavo. Lekári ju oživovali už hodnú chvíľu, ale nič sa nedialo. Myšlienky lekárov sa mi nepáčili, nedávali jej veľkú nádej. Konečne sme zastavili pred nemocnicou, vyskočil som zo sanitky a nechal ich robiť si svoju prácu. Triaslo sa mi celé telo od strachu, vzlykol som, keď ju vytiahli a utekali s ňou na sál. Utekal som za nimi, ale zatvorili mi dvere nosom. Oprel som sa o stenu a skĺzol som o stenu na zem.

Zabijem toho hajzla. Odtrhnem mu hlavu, budem mu pomaly lámať každú kosť v tele. Urobil tu najhoršiu vec vo svojom živote, ublížil žene upíra, síce nie je moja manželka, ale spojenie medzi nami je jasné. Postavil som sa, zaťal som zuby od hnevu, zviera o mne sa začalo prebúdzať.

Zazvonil mi zrazu mobil, ale ignoroval som to a pokračoval v chôdzi smerom von z nemocnice. Zvonenie neprestávalo, siahol som do vrecka, bola to Alice.

„Čo potrebuješ?“

„Máš niekde pri sebe telku? Pozri si správy,“ oznámila mi sucho. Zmätene som sa obzrel, na recepcii mali malú telku. Rýchlo som tam zbehol.

„Dajte tam správy,“ prikázal som jej. Keď uvidela môj výraz, zachvela sa a prepla to. Zmätene som sledoval moderátora, ktorý stál pri nejakom moste. Bol to jeden z mostov v New Yorku.

„Dnes ráno našli pri jednom z mostov v Brooklyne mŕtve telo jedného z najznámenjších prokurátorov meste – Josha Miltona. Jeho telo ostalo v hrôzostrašnom stave - mal prestrelenú lebku a zohavené celé telo. Súdny lekár určil čas smrti na ôsmu hodnu ráno. Josh Milton mal mnoho nepriateľov, keďže bol najlepší vo svojom odbore, polícia pátra po vinníkoch...“

Panebože... Toto nedávalo zmysel. Nerozumel som tomu.

„Neurobil jej to on,“ ozvalo sa z telefónu, úplne som zabudol, že ju mám na telefóne.

„Kto to bol, Alice? Daj mi meno a ja ho idem zabiť,“ zavrčal som bezducho.

„Neviem, vo vízii som videla len nejakých chlapov s klobúkmi a čiernymi kabátmi. Môže ísť o nejaké podsvätie. Bol to prokurátor, Edward. Mal by si prejsť všetky jeho spisy, možno niečo nájdeš. Ale pomstu si nechaj na neskôr, Bella ťa bude potrebovať, prežije to, bude v poriadku.“

Šťastne som vydýchol. „Ďakujem, Alice.“

„Nemáš za čo, braček. Zajtra všetci priletíme do New Yorku. Viem, že sa musíš pomstiť a my ti pomôžeme nájsť toho, čo to urobil.“

„Ja si to vybavím sám, Alice. Ostaňte s malou vo Forks a povedzte jej, že sa možno o pár dní vrátim už s Bellou,“ oznámil som jej bezkompromisne a zložil to. Posadil som sa unavene na lavičku a započúval sa do rozhovoru lekárov, ktorí operovali Bellu. Srdce jej naskočilo a keď som začul jej dych, myslel som, že sa rozplačem. Bol to ten najkrajší zvuk na svete.

Šťastne som sa oprel o stenu a privrel viečka. Prechádzal mnou mohutný hnev, ale to si nechám na neskôr. Nebude problém zistiť, kto to urobil. Nemali si začínať s upírom!

Sedel som tam hodiny, sledoval som, ako prechádzajú okolo mňa ľudia. Niektorí na mňa pozerali s ľútosťou... pár ľudí sa ku mne pristavilo, v živote som sa necítil tak ľudsky. Nemal by som, ale pocítil som šťastie. Josh je mŕtvy, Bella už je len moja. Len ma ešte čaká to najťažšie – budem jej musieť povedať, že Josh je mŕtvy. Bol to jej manžel, milovala ho.

Ďalšie dni budú veľmi ťažké, ale my to zvládneme. Ak mi to dovolí, pôjdeme naspäť do Forks, postaráme sa tam o ňu všetci.

„Vy ste manžel pani Miltonovej?“ ozval sa vedľa mňa cudzí hlas. Zdvihol som hlavu a uvidel lekára, ktorý na mňa zmätene pozeral.

„Nie, ja som jej... šéf. Našiel som ju doma v takom stave. Jej manžela našli mŕtveho.“

Stiahol obočie. „Nechápem, o čo tu ide, ale to už nie je moja vec. Pani Miltonová je v stabilizovanom stave, len tak-tak sa nám ju podarilo zachrániť. To vy ste ju zachránili, ak by ste prišli o pár minút neskôr, bolo by neskoro. Necháme si ju tu na dva týždne, uvidíme podľa jej stavu, ale zranenia sú veľmi vážne. Museli sme zastaviť krvácanie do mozgu. Bol to zázrak, absolútne netuším, ako sa nám podarilo zachrániť ju, ale podarilo. Celé nebo muselo nad nami stáť v tej chvíli. Mohol by som to nazvať lekárskym zázrakom,“ hovoril prekvapene, hrdosť v jeho hlase bola neprehliadnuteľná, že práve on ju operoval.

„Ďakujem vám. Kedy sa môžem na ňu pozrieť?“

„Dnes určite nie, choďte domov, zajtra ráno môžete prísť.“

Prikývol som a otočil sa. Mal som strašnú chuť sa opiť, ale nebolo by mi to k ničomu a bolo by mi pekne zle. Auto som si nechal pred nemocnicou, obzrel som sa okolo seba, nikoho som nevidel, tak som sa rozbehol do lesa na lov. Z tej nemocnice ma už pálilo v krku. Ešteže bola táto nemocnica na konci mesta, kde je menší les. Zvery tu síce veľa nebolo, ale vystačilo mi to. Kvôli Belle si dám aj tie nechutné nízke zvery, ktoré nechutne smrdia.

Keď som dolovil, prebehol som cez les na kopec, z ktorého bolo vidieť perfektne na New York. Miloval som tento pohľad, práve svitalo, lampy zhasínali, uvidel som ľudí v neďalekých bytovkách, ako pobehovali v kuchyniach a ponáhľali sa do práce.

Veľmi mi chýbala Ema, neodolal som a zavolal Alice.

„Hneď ti ju dám, pred chvíľou sa zobudila,“ ozvala sa automaticky Alice. Niekedy jej vízie veľmi uľahčujú zbytočné slová.

„Ocko?“ ozval sa nesmelý hlások mojej dcérky. Opäť na mňa išla slabá chvíľka a mal som pocit, že ma štípu oči od prichádzajúceho plaču.

„Áno, to som ja, miláčik. Ako sa máš?“ spýtal som sa jej nežne.

„Chýbaš mi, ocko. Si už s Bellou?“

„Za chvíľu budem s ňou. Je v nemocnici, miláčik. Je zranená,“ šepol som.

„Čo sa jej stalo? Bude v poriadku?“ pýtala sa trochu vystrašene.

„Áno, bude. O pár dní prídeme domov, dobre? Bella bude musieť odpočívať.“

„Už sa teším. Ujo Emmett ma stále núti hrať sa na schovku a musím s ním pozerať Toma a Jerryho, aj keď ma to nebaví. Je to rozprávka pre malé deti, nie pre mňa,“ sťažovala si roztomilým hláskom.

„Povedz mu, že mu prikazujem, aby ťa k tomu nenútil, lebo bude zle. Musím ísť, miláčik. Ešte ti zavolám, dobre?“

„Dobre, ocko.“

S ťažkým srdcom som to zložil, ale myšlienka, že budem o chvíľu u Belly, ma prebrala. Rozbehol som sa naspäť k nemocnici. Vyšiel som z lesa a rozbehol sa do budovy. Už tam bolo množstvo ľudí, pretlačil som sa popri nich a išiel do miestnosti, kde by mal byť ten doktor. Zaklopal som.

„Ďalej!“

Vošiel som dnu. „Dobré ráno, prišiel som sa pozrieť na Bellu.“

Prikývol a pousmial sa. „Dnes nadránom sa na chvíľu prebrala, spomínala nejakého Edwarda.“ Postavil sa a ukazoval mi, kam ísť. Šťastne som sa usmiala, myslela na mňa, nie na neho.

Otvoril dvere od izby č. 152 a pustil ma dnu. Už som len počul, ako za mnou zatvoril dvere, ja som mal oči len pre to nežné stvorenie, ktoré ležalo na posteli a bolo pripojené na niekoľko prístrojov. Hlavu mala obviazanú, na tvári mala zašité rany a i tak bola nádherná. Posadil som sa k nej a opatrne jej chytil ruku do dlaní.

„Už je všetko v poriadku, anjelik,“ prihováral som sa jej šepky. „Už si v bezpečí.“

Srdce jej zrazu zrýchlilo, no o chvíľu tĺklo znovu normálne. Možno ma počula... možno nie. Sklonil som sa k nej a nežne ju pobozkal na líce.

„Prosím, nezabíjajte ho,“ zachrapčala zrazu, no oči mala otvorené. Zmätene som pozeral na jej tvár. Ani sa nepohla. Musela to vidieť, videla, ako jej zabili manžela. Všetko vie.

Ale ako bude na mňa reagovať, keď sa prebudí?

25. kapitola - 27. kapitola

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Srdce ti ukáže správnu cestu - 26. kapitola: