Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Srdce a myseľ - 3. kapitola

18.04.2012 (21:15) • Emma02 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1845×

Edward:

„Charlie...“ Stál predo mnou Charlie a s otvorenou pusou na mňa pozeral. Bol v policajnej uniforme a v ruke držal kvet na Bellin hrob.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa ma bezvýrazne. Chcel byť na mňa naštvaný, pretože podstate kvôli mne stratil svoju jedinú dcéru, ale to nemohol. Síce neviem prečo, ale teraz mal iné problémy.

„Prišiel som sa pozrieť do Forksu. No a keď som bol už tu...“ odpovedal som mu a on mi len prikývol. Položil kvet na Bellin hrob a chcel zapáliť sviečky, ale videl, že som ich už zapálil. Narovnal sa a chcel odísť.

„Ako sa to stalo?“ trúfalo som sa ho opýtal. Čakal som, že mi vynadá, prečo sa ho pýtam na takú osobnú vec, a že je to moja vina, ale on namiesto toho začal hovoriť.

„Raz, keď som bol doma, Bella zmizla. Po dvoch hodinách mi zavolal Jacob. Išiel sa prejsť na pláž a uvidel Bellu ako skáče z útesu. Hneď za ňou skočil, ale boli veľmi veľké vlny a on sa musel vynoriť. Rýchlo som išiel za ním a zavolal záchranku a hasičov. Tí ju hľadali dva dni, ale bez úspechu. Povedali mi, že pri takých silných vlnách a tej výške, z ktorej skočila, nemala šancu prežiť, a tak ju vyhlásili za mŕtvu.“ Charlieho to dohnalo až slzám, ale ja som mal čo robiť utešiť sám seba, nie ešte jeho. Je to pravda. Jacob to videl. Skočila a už sa nevynorila. Ale...

„Takže jej hrob je prázdny.“ Vedel som, že až priveľa vyzvedám a nič ma do toho nie je, ale musel som to vedieť.

„Áno,“ povedal rozplakaným hlasom Charlie. Ubehlo pár minút, dokým sme to strebávali a zatiaľ sa pozerali pred seba.

„Musím ísť. Mám nočnú,“  ozval sa Charlie.

„Želám ti veľa šťastia,“ povedal a odišiel. Nechápal som to. Ako mohol byť taký zhovievavý k vrahovi svojej dcéry? Síce mu napadali myšlienky, akože som sa z toho dostal nejako rýchlo, že prečo som neprišiel na pohreb, a že prečo som neuronil ani slzu pri jeho srdcervúcom prejave, ale nepovedal ani slovo. Bol to skvelý chlap, ale mne teraz chodilo po rozume len to, že musím nájsť tú ženu, čo sa tak podobá na Bellu.

Do Seattlu som prišiel za chvíľu, ale tam ma čakala ťažšia úloha. Už prvýkrát to bolo ťažké nájsť ju a teraz to bude o to horšie. Znova začalo svitať, tak som sa to rozhodol nechať na zajtra. Aj tak nebude taká hlúpa, aby lovila na dennom slnku. Teda aspoň dúfam. Našiel som si auto, ktoré som nechal naposledy zaparkované v meste a našiel prvý poriadny hotel. Síce som si rezervoval izbu, ale nemal som chuť tam byť. Potuloval som sa len tak po meste a sledoval šťastné páry, ako sa držia za ruky. V najbližšom parku som si sadol na lavičku a užíval si pohľadu okolitých žien. Mohol som mať ktorúkoľvek, na ktorú by som ukázal, a v tej chvíli sa mi to aj pozdávalo. Zatriasol som hlavou a sústredil sa na svoju úlohu, ktorú som po prvýkrát zbabral. Keby Aro zistil, že tá novorodená si pokojne ďalej zabíja a ja si tu zatiaľ sedím na lavičke, tak by sem osobne prišiel a odťal mi hlavu. Pri tej predstave som sa zasmial. On by mi takú radosť nikdy nespravil. 

Zrazu si oproti sadla nejaká žena, čo by nebolo zvláštne, ale v rukách držala noviny. Na titulke stálo, že sa hľadá ďalšia nezvestná osoba. Pod tým som si ľahko prečítal, že je to tehotná žena, ktorú hľadajú jej manžel a mladší syn. Tak dosť! Toto už prehnala. Nechal som ju nažive len preto, že som si myslel, že je rozumná, ale to bol asi len chvíľkový popud. Už nebudem čakať, môže sa na Bellu podobať, koľko chce, ale nebudem jej dávať ďalšie hodiny života, ktorými by mohla ublížiť ďalším ľudom. Nájdem ju a zabijem tak bezcitne, ako ona zobrala dieťa rodičom a matku synovi. Postavil som sa a utekal na sever mesta do priemyselnej časti, kde som ju videl naposledy. Zrazu mi vo vrecku zazvonil mobil a ja som zastal. Nemusel som sa ani pozrieť a hneď som vedel, kto to je. Kto iný by mi volal.

„Áno?“ opýtal som sa Ara.

 „Ako mi vysvetlíš tie nevysvetlené vraždy v Seattli?“ skríkol na mňa. Mohlo mi napadnúť, že to zistí, ale nie tak rýchlo. A ako vie, že sú to vraždy, keď sú to zatiaľ len nezvestní ľudia? Musel som si rýchlo vymyslieť nejakú výhovorku, aby ma nezačal upodozrievať. 

„Jedného som zabil, ale zrejme sú tu viacerí. Už som im na stope, neboj sa,“ pokojne som mu odpovedal.

„Prečo si mi to nepovedal? Keď takto budeš postupovať ďalej, pošlem za tebou Jane,“ upozornil ma. Tak o toto som vážne nestál. Musím rýchlo tú suku zabiť a odísť odtiaľto.

„Dobre, beriem na vedomie.“ Počul som v telefóne, ako sa tam Jane smeje. Tá bude ďalšia na zozname.

„Už sa konečne spamätaj, Edward. Ten tvoj domov ti lezie na mozog,“ povedal a hneď zložil. Aj bez neho viem, do akej kaše som sa dostal. Presvedčil som sa, že okolo mňa nie sú žiadni ľudia a znova utekal.

Začalo sa stmievať a ja som stále nemal jedinú stopu. Zatiaľ som si kúpil noviny a zistil, že tie „únosy“ sa dejú v noci. Čiže mi nepovedali nič nové. Zrazu mi napadlo ísť na posledné miesto, kde som videl tú ženu a skúsiť ju vystopovať. Nie som síce dobrý stopár, ale lepšie, ako stáť celú noc na streche a listovať novinami. Keď som tam zoskočil, uvidel som pár kvapiek krvi, ktoré po nej ostali a ktoré môžem vidieť iba ja. Nechápal som to. Je možno novorodená, ale nemôže mať až taký hlad, aby zabila štyroch ľudí za dva dni. Možno som aj Arovi povedal pravdu a ona tu nebola sama.

Zrazu som to pocítil. Tú vôňu. Tú krásnu omamnú vôňu, ktorú vlastnila Bella. Nebolo jej tu veľa, ale aj tak som ju cítil. Možno sa mi to nezdalo a alebo sa mi zdá aj toto. Nemal som ísť na ten cintorín. Ale aj tak som išiel za tou omamnou vôňou stále ďalej až do lesa. Videl som kvapky krvi na konároch, a tak som vedel, že idem správnou cestou. Keď vôňa začala zosilňovať, trochu som spomalil. Predsa, možno som mal pravdu a sú tu viacerí. Keď už som to cítil intenzívne, úplne som zastal. Pozrel som sa pred seba a tam stál polorozpadnutý dom ako z hororu. Rozdeľovala nás menšia lúčka, ktorá, aj keď bolo teplo, bola vyschnutá.

Zrazu som ju uvidel. Vyšla z dverí domu a postavila sa na verandu. Asi niekoho čakala, pretože sa začala rozhliadať. Radšej som vyliezol na strom a tam sa poriadne zašil, aby ma nevideli. Stála tam a čakala. Ja som bol v šoku. Nie, nezmýlil som sa, bola to ona. Ale ako? Nebyť tejto otázky rozbehnem sa a vášnivo  ju pobozkám. Po chvíli sa znova zašila do vnútra, ale netrvalo dlho a znova vyliezla. Fascinovala ma jej podoba alebo možno aj nie. Vyzerala presne ako Bella, ale nemohla to byť ona. Nedávalo to logiku. Potom som si všimol, že v rukách nervózne drží dnešné noviny. Asi čítala rovnaký článok ako ja. Zrazu sa z lesa vynoril vysoký blondín s krvavým oblečením a veselo si vykračoval k nej. Tá sa naňho naštvane pozrela.

„Čo je, zlatko?“ oslovil ju a mne sa to ani pri najmenšom nepáčilo.

„Šibe ti, Nathaniel? Chceš nás prezradiť? Ja tam po nociach lovím štetky a ty na seba upriamuješ pozornosť deťmi a tehotnými ženami. Si normálny?“ Toto ma malo rozhodiť, pretože bolo jasné, že boli spojenci, čiže boli na mňa dvaja, ale mne sa uľavilo, že to bol ten bastard, čo zabíja.

„Ale, zlato...“ Sadisticky ju zobral za pás a začal ju bozkávať. Ona ho odtlačila a naštvane ho buchla do pleca. Ja som zatiaľ kľačal a zvieral konár pod sebou, ktorý sa od tej sily prelomil, a ja som rýchlo preskočil na druhý. Samozrejme si to všimli a ten chlap bol v sekunde pri mne a držal ma pod krkom. Ja som vedel, že sa mu neubránim, pretože je silnejší.

Autor: Emma02 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Srdce a myseľ - 3. kapitola: