Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 4. kapitola

10.05.2013 (19:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2478×

Po jeho monológu mi ostal na krku pocit, akoby som mala husinu. Prečo ja?

Nahnevane som udrela rukou po stene za mnou. Prečo ja?! Nech si Aro urobí bábiku z niekoho iného so štítom! Bože, prečo ja?

Vložila som si tvár do dlaní a zavrela oči. Chrbát mi niekoľkokrát sprudka narazil do steny, ako som sa o ňu oprela. Prečo ja, prečo ja, môj bože, prečo?!

Ako sa z toho len vymocem? Už ťa nič nezachráni, pošepol mi onen tichý zlovestný hlások do mozgu, už si skončila. 

S hrôzou som si uvedomila, že je to vlastne pravda.

Nikto mi už nepomôže. Moja hrdnosť však je príliš vysoko. Nenechám sa vystrašiť dievčaťom, ktoré musí chodiť so šatkou na očiach. Nepríjmem dobrovoľné zajatie sa pod zámku.

Zvyšok času som strávila už len tichým vrčaním. Ani som si len neuvedomila, kedy prešla noc. Hrdlo ma už znovu začalo páliť.

Dvere sa odrazu znovu otvorili. Prekvapene som strnula v pohybu a v okamžiku sa natlačila na stenu.

„Rozhodla si sa, drahá Isabella?" usmial sa na mňa Aro milo. Zpoza jeho chrbta opäť vystúpili ďalší traja upíri. Naduto som odula pery a s pohŕdaním mu pozrela do tváre.

„Strč si tu svoju volterskú gardu do riti!"s krikla som mu hlasno. Aro na mňa chvíľu neveriacky pozrel. Potom sa otočil ku dvom mohutným postavám a kývol im do neviditeľného príkazu.

„Scarlett, miláčik, priprav sa na skoré pripútanie," usmial sa sladko na útle dievča pri svojom boku, a potom jej kývol ku odchodu. Nepatrne mnou zatriaslo.

Už som ich nevidela. V očnom poli som mala len dve mohutné postavy, ktoré sa ku mne hrozivo blížili. Zavrela som oči presne vo chvíli, keď ma do brucha zasiahol prvý úder.

„Dievčatko nespolupracuje," zasmial sa jeden z hlasov. Nevnímala som ich naplno, len sa chúlila v protiľahlom rohu. Ktosi ma na nohy násilne vytiahol. Následne som ucítila prudký náraz na temene a to, ako sa opäť rútim k zemi. Vzlykla som a s tichým syknutím sa vyškriabala na nohy. Jednému z útokov som sa však na prekvapenie ich aj seba vyhla a pokúsila sa popri nich prekĺznuť preč.

„Kamže, kamže?" zapriadol jeden z nich. Do boku ma čosi udrelo, náraz ma hodil do steny vedľa mňa. Zastenala som.

Postupne som prestala cítiť jednotlivé ich údery a kopance do celého môjho tela. Občas ku mne prenikol smiech Demetriho či niekoľko slov od Felixa, ale nebola som tým natoľko zaujatá, aby som to podrobnejšie skúmala. Postupne si ku mne začala cestu konečne dobíjať temná, lákavá temnota. Bolelo ma celé telo, niekoľko častí bolo natrhnutých, ale to mi bolo momentálne jedno.

Už len matne som zareagovala na zdrapnutie za vlasy a druhé vytiahnutie hore. Felix si ma natočil k sebe a zmeral pohŕdavým pohľadom. A odrazu ma to napadlo. Zmohla som sa na teda na to najtrúfalejšie. 

Z posledných síl som sa nadýchla a veškerou svojou svojou silou mu napľula do tváre.

Na niekoľko desivých sekúnd zavládlo ticho. 

„Felix?" zapriadol odrazu jeho spoločník zaujato. Menovaný ešte chvíľu hľadel do mojej tváre, potom si môj jed pomalým, dôkladným ťahom zotrel. Niekoľko sekúnd si pozerali do tváre. Akoby si sami dokázali čítať myšlienky. Felix ako na otázku prikývol.

Jedným pohybom ma odrazu strhol k zemi a hodil do priestoru. Z úst sa mi vydralo zaskučanie, ako som dopadla k nohám jedného z mojich mučiteľov. Ten na mňa s úškrnom hľadel, potom sa pohol z miesta a pomalými krokmi ma začal obchádzať kol dookola.

„A vieš Bella, čo je na novorodených úžasné?" ozval sa po chvíli vtieravo. Pri mojom mene som sebou nepatrne cukla.

„Ale no tak, Edward ti o tom iste vravel," zapriadol. Už len každé jeho slovo bolo po zmienke Edwarda ako rana nožom. Obrovským ostrým sekáčikom pri mojich orgánoch. Zovrela som si ruky okolo hrudi.

„Nevieš?" zasmial sa Demetri po chvíli. Odrazu ma zdrapil za hrdlo, pritisol ku stene a moju tvár si natočil ku tej jeho, aby ma donútil hľadieť mu do očí. 

„V tele im stále prúdi krv. A vieš, čo je ešte lepšie?" šepol s pobaveným úškrnom. Odvrátila som zrak a škubla hlavou v snahe zbaviť sa jeho stisku. Cítila som, ako mi prešiel prstom po hrdle a z toho pocitu mi vo vystrašenom kaleidoskope emócií prišlo až nevoľno.

„Je stokrát lepšia a opojnejšia, než krv človeka, a ja poznám na krku bod, pri ktorom sa dá tú krv z tela vydolovať," zavrnel do ticha. Šokovane som pocítila, ako mi niekoľkokrát prešiel po tom istom mieste medzi čelusťou a pravým ramenom. Tam niekde by sa mala nachádzať hlavná tepna... Od hrôzy sa mi až pretočili a zavreli oči. Zase jeho pobavený smiech.

 „Ale má to iste niekoľko nepríjemností. Novorodenému to na niekoľko hodín vezme veškerú silu i vnímanie a, čo je však pre mňa výhodné, potom, ako jeden upír vysaje novorodenému všetku krv, nastane medzi nimi istý zväzok, ktorý nemôže potlačiť ani jeden z nich. Aké strašné, že?" šepkal mi potichu, blížiac sa mi ku krku. Hrozivo som zaklapla sánku a pokúsila sa ho od seba odtisnúť.

„Prosím," šepla som ticho. Zasmial sa znovu, nepríjemne ma pritom zasiahol do ramena poryv vzduchu.

„Neskoro," zapriadol už celkom tesne pri mojom krku, „ešte jedna drobnosť," dodal už celkom potichu, „bolí to niekoľkonásobne viac, ako pri premene." Hrôzou som úplne stuhla. Moje ruky znehybneli. On v mojom šoku však využil moment, kedy som sebou nehýbala a v sekunde mi zaboril svoje zuby do môjho nehybného krku.

Do krku mi v skutočnosti vystrelila ochromujúca, ostrá bolesť, stokrát horšia, než ktorákoľvek predtým. V agónii som prudko vykríkla. Na niekoľko momentov sa ešte prehĺbila, a keď som už mala dojem, že nemôže byť horšia, začala mi postupne vstupovať do celého tela.

Ten pocit neustúpnej agónie som odrazu cítila všade. V nohách, rukách, v orgánoch, mozgu, v tvári, v krku, v bruchu, v tepnách... Ani som sa nedokázala brániť. Tá pálčivá bolesť mi zobrala všetko ovládanie. Postupná agónia ma opäť uvrhla do temnoty, z ktorej som sa skutočne hneď nedostala.

„Kto to je?" spýtala sa ma podozieravo. Obzrela som sa po čistine. Nikde nikto, len ja, Ness a Jacob.

„Kde, zlatko?" spýtala som sa jej znepokojene a očami prehľadávala okolie.

A zrazu som ich zbadala. Prišli so všetkou tou pompou, s istou dávkou elegancie. Bolo ich sedem, postavy vpredu boli jasne najmladšie, tesne za nimi tri najtmavšie a po ich bokoch o niečo svetlejšie.

„Jacob, vezmi Nessie preč," šepla som smerom k nemu, no odrazu, akoby bolo neskoro.

Keď som sa odbzrela, Jake tam už nebol.

Renesmee... 

Niekedy si proste nemôžete pomôcť, a preklínate deň, kedy ste sa narodili. Prečo vôbec ešte existujem?

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 4. kapitola: