Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 1. kapitola

26.04.2013 (19:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2846×

Po prvý raz za niekoľko hodín som bola schopná rozlepiť mihalnice a otvoriť očné viečka. Toľko tmy...

Jedným prstom som prešla po chladných stenách, zavlhnutom liatí a jemných ryhách v hrubom kameni. Tiahli sa niekoľko metrov, končili až kdesi sedem metrov ďalej, pravý uhol nasmeroval na ďalšiu.

Nie, prosím!

Zrak sa mi vyjasnil, naskytla sa mi gigantická miestnosť, prázdna, dvere boli zavreté a zámok otočený na smer zamknutý. Rozbehla som sa ku nemu a pokúsila sa ho otvoriť.

Nič. Silnejšie som zatlačila...

Znovu nič! Nie, prosím! Nemôžu ma tu držať. Ja mám byť mŕtva, mám uľahnúť v prach, zomrieť, okamžite!

Nech sa už nemusím trápiť.

Od zúrivosti som vykríkla, nohami sa zakvačila do dverí a jednou ranou rozrazila kľučku.

Na chodbe sa ozvaly kroky.

Plán, musím vymyslieť plán, teraz.

Okamžite som vytrielila na opačný kút miestnosti, svali sa napli na výskok, pery sa mi ohrnuli a odhalili ostré tesáky.

Ktosi sa zvonku jemne zakvačil do dverí, ozval sa ostrý piskľavý zvuk.

Dvere sa na jemnú škáročku pootvorili, ktosi vošiel jednou nohou do vnútra. 

Okamžite som vyskočila, ešte ani nestačil zareagovať, jednou nohou sa zaprela do dverí, rukami do rámu a v snahe prekĺznuť som sebou divoko metala.

Do brucha ma zasiahol silný úder, hlava mi narazila do dverí, ruky sa však zapreli a kúsok z kameňa vonku mi ostal v kŕčovito zovretej dlani. 

Ďalším úderom sa mi telo nekorigovateľne naplo, chrbtom som vrazila do steny oproti a bezvládne s po nej zosunula na zem.

„Radil by som ti upokojiť sa," zahrmel hlas kúsok odo mňa, ktosi sa mi pevne zadrapol dlaňou do krku. Pocítila som jemnú pichavú bolesť a vzápätí som sa vyklenula smerom hore, mimoďak zapríčinil môj ďalší tlmený výkrik, ústa sa mi pootvorili a hrdelne som zavrčala. Ďalšia dlaň mi ich násilým zapchala, tým, ako som sebou hádzala, mi dotyčný hrdlo zovrel ešte pevnejšie. Zachrapčala som.

 „Nechaj ma." Jednou rukou som mu oblapila dlaň a nohami sa prudko zaprela o stenu. 

 „A prečo by som to mal urobiť?" zasmial sa Felix nahlas, jeho hlas sa odrazil od stien a nepríjemne mi rezonoval v ušiach.

 „Pretože ťa prosím," šepla som potichu a žalostne. Rozosmial sa ešte viac. Vyzeral takmer ako nepríčetný. Len som čakala na správny moment, v ktorý od smiechu zaklonil hlavu a jeho zovretie tmierne povolilo.

Okažite som ho od seba odkopla, s tichým syčaním sa vymanila z jeho zovretia a vyrazila ku pootvoreným dverám.

Okolo pásu som ucítila drvivé zovretie. V sekunde som dopadla späť na zem. Z hrdla sa mi úderom vyrazil dusivý výkrik. Po líci mi čosi prešlo.

 „Nebolo by ti to nanič platné. Si v najstráženejšej časti hradu," zasyčal mi potichu do ucha. Nepríjemne som sebou ošila a tým zapríčinila rázny úder do chrbta. Náraz mi na nepatrnú chvíľu vyrazil dych. Zatmelo sa mi pred očami a znovu som tlmene vzlykla.

 „Rozhodni sa, na koho strane si," šepol znovu. Zamrvila som sa a pokúsila sa vymaniť z jeho zovetia. Zbytočne,  „či na naše," zdrapil ma za bradu a donútil ma vykrútiť hlavu smerom ku nemu,  „alebo ich," s potmehútskym úsmevom ukázal na zem. Sily ma opustili. Bezvládne som klesla na podlahu. Zovretie ma zdrapilo za krk a hodilo do protichodnej steny. Moje telo sa po nej bezvládne zosunulo dolu a ja som bolestivo zastenala.

Na Felixa som sa už nepozrela. Počula som len jeho kroky ku dverám a následné tresnutie nimi.  

Jacob naťahoval svoje dlhé ruky tak, aby som si ju mohla privinúť, ale nepustil ju. Keď sme sa dotkli, trochu sa zachvel. Jeho pokožka, vždy horúca, bola teraz ako otvorený oheň. Renesmee bola takmer taká teplá ako on, možno s polstupňovým rozdielom.

... 

Moje chladné ruky si buď nevšímala, alebo si na také už zvykla.

Zdvihla hlavu a znova sa na mňa usmiala, ukázala svoje štvorcové zúbky a jamky v lícach.

 „Je nádherná," dostala som zo seba fascinovane a jednou rukou ju pohladila po hebkých bronzových vláskoch.

...

 „Alice povieme, že som bežala rovno k šatám..." zašepkala som, zaplietla svoje ruky do jeho vlasov a pritiahla som si jeho hlavu bližšie.

 „Povieme, že som sa tam celé hodiny prezliekala. Budeme jej klamať."

Okamžite sa na moju nôtu, alebo možno už naladený bol  a iba ma ako správny gentleman chcel nechať užiť si svoj narodeninový darček. S náhlou náruživosťou si pritiahol moju tvár a z hrdla sa mu vydral tichý vzdych.

Počula som, ako sa nám pod rukami trhá látka a bola rada, že aspoň moje šaty už sú takmer celkom zničené. Ani jeho však dlho nevydržali. Bolo takmer nevychované, ako sme odignorovali obrovskú pohodlnú posteľ, ale až tak ďaleko sme sa proste nedostali...

...

Jasper znovu zatriasol Alice, „Čo sa deje?"

 „Idú si po nás. Všetci," hlesli Alice aj Edward spoločne polohlasom. Sotva som počula, ako sa potvrdili moje obavy. Zbytočne. Ja už všetko viem.

 „Volturiovci," zaúpela Alice.

 „Všetci," šepol v tej istej chvíli Edward. 

...

Ešte som sedela v aute a už som začula jemnú hudbu. Edward sa klavíru nedotkol, odkedy Alice odišla. Ako som teraz zatvárala dvere, ktorá sa postupne menila a plynule prešla do mojej uspávanky. Edward ma víta doma.

...

Objavili sa tu so všetkou pompou, s istou dávkou krásy.

Prišli v pevnej, usporiadanej formácii. Hýbali sa naraz, ale nepochodovali: dokonale synchronizovaní sa vznášali od lesa - tmavé jednoliate zoskupenie, ktoré akoby plávalo pár centimetrov nad bielym snehom, tak hladko sa pohybovali.

Postupovali pomaly, no rozvážne, neponáhľali sa, neboli z ničoho nervózni. Takto kráčajú neporaziteľní. Zjavne ich nezaskočilo ani len šestnásť vlkov, nerovnomerne usporiadaných medzi nami.

Jednoducho som ich musela spočítať. Bolo ich štyridsať. Sú v presile... Pozrela som na Edwarda. Tváril sa isto, nedal najavo poznať svoj strach či hrôzu.

... 

„Bolesť," zapriadla jedna z postáv, tá najnižšia, s dokonalým úsmevom hľadela na našu skupinku, v lícach sa jej vytvorili dve malé jamky. Rozkošné.

Po chvíli postava zneistela. Spokojne som sa usmiala.

Znovu som pozrela na Jane, ktorá neveriacky zúrivo hľadela na našu skupinku.

Došlo mi, že to, čo sa chystám urobiť, bude hlúpe, ale domyslela som si, že Arovi to skôr či neskôr dôjde - ak mu to už nedošlo - že môj dar je silnejší, než si Edward myslel. Samoľúbo a schuti som sa teda na Jane usmiala.

Prižmúrila oči a pocítila som ďalší bodavý tlak, tentoraz namierený na mňa.

Usmiala som sa ešte viac, ukázala som aj zuby.

Aro sa zrejme rozhodol. Podišiel dopredu ku našej formácii. Zložila som si Renesmee z krku. 

... 

Od náhlej psychickej bolesti som tlmene vykríkla.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 1. kapitola: