Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som blázon - Prológ + 1. kapitola

20.04.2010 (15:00) • KristinaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2870×

Som blázon

Prológ:

Niekedy, keď ľudia sú medzi tými, čo majú po boku tých, ktorých milujú a pritom oni nemajú nikoho stáva sa, že si začnú predstavovať niekoho, kto neexistuje. To isté sa stalo aj mne. Zjavilo sa mi dievča, do ktorého som sa zamiloval. Bol som nešťastný, keď nadránom odišla, ale sľúbila mi, že večer príde. Aj sa tak stalo. Ale nič netrvá tak dlho, ako by sme chceli. Potom, čo odišla nadránom ako vždy, už sa večer nezjavila. Volám sa Edward Cullen, som upír a tento príbeh je o mne a o dievčati, ktoré zo mňa urobilo blázna pred celou rodinou.

1. kapitola - Po prvý krát

Mal to byť deň, ako každý iný, ale nebol.

,,Edward pohni kostrou, lebo prídeme neskoro," kričala na mňa moja sestra Alice. Niekedy vie poriadne liezť na nervy. Najmä s nakupovaním.

,,Už idem."

Netuším kam sa tak ponáhľa, aj tak tam budeme načas, aj keby sme vyrazili z domu 5 minút pred zvonením. Vybehol som pred dom, kde na mňa čakali súrodenci naukladaní v mojom Volve. Nastúpil som a vyrazili sme.

Rosalie a Emmett, Alice a Jasper. Dokonalé páry, len ja som tu vždy piate koleso na voze. Každý z nich si našiel toho, koho miluje a položil by zaňho život, len ja nie. Milujem celú svoju rodinu a viem, že oni mňa tiež, ale chcel by som pocítiť tú pravú lásku. Lásku muža a ženy. Často som o nej čítal, videl ju hrať mnoho hercov, ale nikdy som ju nepocítil. Už som stretol veľa dievčat, či tých ľudských alebo upírych, ale žiadna ma neočarila natoľko, aby som sa zaľúbil. Neviem, čím to je. Veď ja veľa nehľadám, len chcem dievča, ktoré ma bude milovať takého, aký som, aby sme mali spoločné záľuby, bola milá, priateľská, vedela by ma pochopiť. Najlepšie by bolo, keby mala hnedé vlasy, priateľský úsmev, okrúhle rysy tváre, krásne oči, do ktorých by som sa vedel skryť. A múdra samozrejme. Načo by mi bola také dievča, keby ani nevedelo koľko je 5x5.

Dobre priznávam, je toho trošku viac.

Zaparkoval som pred školou a vystúpil z auta. Pre niektorých sme ešte stále senzáciou.

Vošiel som do triedy a sadol si úplne dozadu do lavice. Zazvonilo, prišiel učiteľ a začal s hodinu. Snažil som sa dávať pozor, aj keď viem matiku zrejme lepšie ako on, a pritom si nevšímať otravné myšlienky spolužiakov. Áno viem čítať myšlienky a poviem vám, niekedy je to vážne otravné. V podobnom dianí prebiehal aj zvyšok dňa až na obed, kde som sa musel pretvarovať, že jem ten blivajz, ktorým ľudia nazývajú jedlo. Fuj. Mal som ešte poslednú hodinu. Biológiu. Hodina prebehla celkom rýchlo. Keď zazvonilo, vyšiel som pred školu a počkal som na ostatných. Potom sme vyrazili domov. Musím priznať, že dnešný školský deň utiekol rýchlo.

Zaparkoval som pred domom a vydal sa do svojej izby. Zobral som si z poličky prvú knihu, čo sa mi dostala pod ruku a začal som čítať. Bola o biológii človeka, netuším, čo tu robí. Asi som si ju nechtiac vzal z Carlislovej pracovne, ale musím priznať, že bola veľmi zaujímavá. Keď som sa dostal až k zmyslovým orgánom, rozhodol som sa, že pôjdem na lov. Už som, aj tak dlho nebol. Otvoril som okno, vyskočil von a rozbehol sa do lesa. Zbožňujem beh. Je úžasný pocit bežať po lese a nič nevnímať. Žiadne otravné myšlienky, len zvieratá. Tie dokonca predo mnou utekajú a dobre robia. Nachvíľku som zastal a zhlboka sa nadýchol. Do nosu ma uderila sladká vôňa pumy a menej sladšia vôňa stáda jeleňou. Rozbehol som sa za tou pumou. Predsa bola moja najobľúbenejšia. Hnal som sa lesom, za tou vôňou, ktorá ma lákala. Zastal som pred krovím. Pomaly som ho odhrnul a zbadal som bežiaceho králika a pumu na strome, ktorá ho sledovala s lačným výrazom. Napriamil som sa a skočil jej po krku.

Vysal som z nej poslednú kvapku krvi a schoval ju pod krovie. Krokom som sa vracal domov. Aj tak ma tam nik nečaká. Nemám prečo sa ponáhľať z lovu, zo školy alebo len z prechádzky. Keď prídem domov, nikto mi nedá pusu na pery a nepýta sa ma, prečo mi to tak dlho trvalo. Ja nemám nikoho ako Jasper, ktorý má Alice, Emmett, ktorý ma Rose a Carlisle s Esme. Vzťah Alice a Jaspera je úplne iný ako vzťah Rose a Emmetta. Ich vzťah je skôr psychický ako fyzický. Vedia, ako sa ten druhý cíti bez toho aby si to povedali. Veľmi im k tomu pomáha aj ich dar. Jasper cíti pocity druhých, ale dosť ho to ovplyvňuje a Alice tá dokáže vidieť budúcnosť.

Čo sa týka Emmetta a Rosalie ich vzťah je najmä fyzický. Neraz zničili jednu izbu a Esme ju musela potom prerábať. Čo stvárajú tí dvaja v izbe je neznesiteľné. Každý večer sa z ich izby ozývajú milostné stony a mne to dosť lezie na nervy. Raz som to povedal na hlas a Emmett si potom zo mňa uťahoval dva roky.

Carlisle a Esme. Dokonalý pár. Ich láska je neuveriteľná. Neopísateľná. Raz som im zložil skladbu ako poklonu k láske, ktorú medzi nimi vidím.

Prešiel som ešte pár metrov a bol som pod oknom svojej izby. Vyskočil som doň a už som počul zvuky z vedľajšej izby. Po chvíľke nato sa z izby oproti mne tiež ozývali zvuky. Neprešlo ani päť sekúnd a počul som zvuky aj podo mnou. To dnes v noci budú spolu aj Carlisle s Esme? Čo som komu urobil?

Škoda, že nemám nikoho, s kým by som mohol byť teraz alebo sa aspoň porozprávať. Ľahol som si do kresla a otvoril si knihu, ktorú som čítal. Dostal som sa až k tráviacej sústave, keď ma prerušil jemný hlások.

,,Ahoj."

Otočil som k tomu hlasu a zbadal som krásne dievča.

,,Ah-ho-j," vykoktal som zo seba. Dievčaťu sa trochu pozdvihli kútiky úst.

,,Kto si a čo tu robíš?" spýtal som sa jej, už vyrovnaným hlasom.

,,To by si sa mal pýtať seba a nie mňa," odpovedala.

,,Nechápem. Veď ja som ťa sem nedoniesol, ani nič podobné."

,,Mýliš sa. Som tu preto, lebo si to chcel."

,,Nie, nechcel," protestoval som.

,,Možno si to neuvedomuješ, ale chcel si niekoho, kto by tu mohol byť s tebou. A mal si dokonca vymyslené ako má vyzerať," odpovedala mi svojim jemným hláskom a ja som začal rozmýšľať nad tým, čo mi hovorí. Je pravda, že som si prial osobu na rozprávanie sa, ale odkiaľ tá podoba. Neuveriteľne sa podobá na moje vysnené dievča, len je oveľa krajšia.

,,Už si na to prišiel?" spýtala sa ma po chvíli.

,,Áno prišiel, ale to mi neodpovedá, ako si sa sem dostala a kto si? Je pravda, že som si prial osobu na rozprávanie. Nebodaj teraz, keď si budem priať, aby sa so mnou rozprával pes, odrazu bude tu a budem sa s ním rozprávať?" dedukoval som. Zasmiala sa.

,,Samozrejme, že nie. Som tu preto, lebo si ma chcel a budem tu do vtedy, kým ma tu budeš chcieť."

,,Ale to mi stále hovoríš, to isté. Preto, lebo som to chcel. No a čo?! To nič nevysvetľuje," skoro som kričal.

,,Ja viem. Radšej nad tým už nerozmýšľaj a nepýtaj sa ma na otázky, na ktoré ti sama neviem odpovedať. Ja viem len to, že som tu preto, lebo si to chcel a tiež, že si upír. To je všetko. Prosím," žiadala ma a na čele sa jej utvorila malá vráska. Mal som potrebu priblížiť sa k nej a tú vrásku zmazať.

,,Dobre," podľahol som, ,,ako sa voláš?

,,Ako budeš chcieť."

,,Čože, ty nemáš meno?" pýtal som sa vykoľajene.

,,Nie, nemám," zašepkala.

,,Ako ťa, teda budem volať? Na žiadne pekné meno, ktoré by malo pomenúvať dievča vedľa mňa, som nevedel prísť. Rýchlo som vzal kalendár, ktorý som mal na stolíku, a začal v ňom listovať. Január, február, marec zatiaľ som nič normálne a krásne nenašiel, keď v tom mi do očí uderilo meno Isabella. Isabella, Bella, prekrásne meno a dokonale ju vystihuje.

,,Môže byť Isabella?" spýtal som sa jej pre istotu.

,,Ako budeš chcieť ty," odpovedala. Zase rovnako, všetko, čo chcem.

,,No, dobre. O čom sa budeme rozprávať?"

,,Ja neviem, o čom chceš."

Zas. O čom by sme sa mohli tak rozprávať. Á, už viem, čo by som sa jej mohol opýtať a možno bude vedieť a aj odpovedať, nejako normálne.

,,Ako vieš, že som upír?"

,,No, človek nie si určite na to si príliš bledý a pekný a nemôžeš byť ani vlkolak, takže nič iné mi okrem mimozemšťana a upíra neostáva, navyše niečo v mojom vnútri mi hovorí, že budeš ten upír. A tiež, že si vegetarián. Máš zlaté oči," povedala mi. Preboha, ona povedala, že som pekný. Jej kráse sa predsa nič nevyrovná. Oproti nej som škaredý, hnusný netvor.

,,Odkiaľ vieš o zlatých očiach?"

,,Ja neviem. Som nemožná! Prídem sem, do tvojej izby, ty sa ma pýtaš rôzne otázky a ja ti neviem ani poriadne odpovedať. Mala by som odísť a dať ti pokoj," a otočila sa k oknu.

,,Nie," zakričal som. ,,Prosím neodchádzaj, potrebujem nejakú spoločnosť. Hocijakú, lebo mi za chvíľu šibne," už som šepkal. Ešte aby sem nabehli ostatný a zobrali by mi ju. To som nechcel. Na čele sa jej znova zjavila malá vráska a zrejme si robila stĺpčeky pre a proti. Po chvíľke vráska zmizla a nahodila nečitateľný výraz.

,,Tak? Ostávaš?"

,,Áno, ale len do východu slnka, čo je za hodinu," upozornila ma. ,,Mohol by si mi prosím ťa rozprávať o svojom živote?" spýtala sa opatrne.

,,Ale iste," pritkal som a uvoľnil jej miesto, vedľa mňa na sedačke. Prisadla si a pritom si ma premeriavala pohľadom. Cítil som sa nesvoj.

,,Začnem úplne od začiatku. Narodil som sa v roku 1901, v meste menom Chicago. Tam som aj so svojimi rodičmi vyrastal. Bol som jedináčik. V 17 rokoch som chcel ísť na vojnu. Môj otec bol na mňa taký hrdý, ale mama nie. Neprešiel deň, aby ma neprosila, nech neodchádzam. Ale ja som chcel ísť na vojnu. Biť sa a bojovať za vlasť. Mal som už nastúpiť, keď vypukla epidémia. Moji rodičia ochoreli na španielsku horúčku a ja s nimi. Už..."

,,Strašne nerada ťa ruším, ale budem musieť ísť. Prepáč."

,,Prídeš aj dnes v noci?" pýtal som sa a pritom som mal v hlase prosbu alebo žiadosť, aby prišla.

,,Samozrejme, že prídem. Musíš mi dorozprávať svoj príbeh," uistila ma a zmizla v okne. Z ničoho nič sa vyparila ako para nad hrncom. Párkrát som zamrkal očami a poobzeral sa po izbe. Všetko bolo na mieste. Ležal som v kresli a čítal som knihu o biológii človeka. Že by sa mi to zdalo? To nie je možné.

,,Edward, obliekaj sa lebo prídeme neskoro do školy," zakričala na mňa sestra zo svojej izby. Rýchlo som vzal niečo zo skrine a obliekol si to. Tuším košeľa a rifle. Vzal som kľúče od auta a vyšiel z izby. Pri zatváraní dverí som sa ešte raz po nej poobzeral. Všetko bolo tak, ako pred tím. Okno zavreté, kniha na posteli, kalendár na stolíku ukazujúc včerajší deň.

Pri aute ma už ostatný čakali. Tak sme nastúpili a vyrazili.

Naozaj sa mi to zdalo? Bellu som si vymyslel? Nemal som dosť dobrú fantáziu, a preto mi na jedinú odpoveď neodpovedala normálne, tak ako by to normály človek očakával?

Je však isté, že je neuveriteľne krásna a očarujúca. Ked si na ňu, čo i len pomyslím, hreje ma pri srdci.

Týmto sa moje myšlienky zaoberali celou cestou do školy.

oOZhrnutieOoOĎalšiaOo

Autor: KristinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som blázon - Prológ + 1. kapitola: