Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som blázon - 2. kapitola

10.05.2010 (09:45) • KristinaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2509×

Som blázon

Keď sa vzdáš svojich snov, zomrieš

2. kapitola - Zdá sa mi to? Alebo je v tom niečo viac?

V škole to bolo zase o nude a po starom. Jediné čo sa zmenilo, bolo to, že to Jesisca Stanleyová, zase na mňa skúšala. Prišla ku mne na začiatku hodiny, predtým si samozrejme, stiahla výstrih ešte nižšie, ako ho mala a na pery si dala asi tonu lesku. Prisadla si ku mne a jednu nohu si prehodila cez druhú a nahla sa.

„Ahoj Edward, vieš povedala som si, že by sme mohli ísť spolu von," a „zvodne" sa usmiala. „Čo ty nato?" a párkrát zamrkala s mihalnicami. No fuj.

„Nie, ďakujem. Redšej to navrhni Mikovi, určite pôjde rád." Naštvane odišla preč. Aspoň je pokoj. Učiteľ potom zahájil hodinu a ja som začal znova uvažovať, či sa zo mňa nestáva náhodou schizofrenik. Tí si väčšinou predstavujú niekoho, kto neexistuje. Preto som nikoho celý deň nevnímal, ešte že ma žiadni profesor nevyvolal, lebo by zo mňa nedostal ani slovo. Súrodenci ma len nechápavo pozorovali a mysleli si svoje. Domov sme šli nezvyčajne pomaly, lebo som mal pocit, že keď zrýchlim, niekde nebúrame. Veľmi by mi to nevadilo, ale auto by to nemuselo zniesť. Tak veľmi som si ho obľúbil.  Keď sme konečne dorazili domov, Rose prirovnala moju jazdu slimákovi. No čo. Mala šoférovať ona. Aj keď by som ju nenechal. Moje auto budem šoférovať len ja.

Pozdravil som Esme a chcel ísť do izby, keď v tom mi do očí udrel klavír. Môj klavír. Tak dlho som na ňom nehral, až mi to prišlo ľúto. V poslednej dobe som ho zanedbal.

Sadol som si na stoličku, otvoril klaviatúru a jemne prešiel prstami po klávesoch. Začal som hrať. Najskôr Esmeninu najobľúbenejšiu. Akási nepomenovaná poklona láske, ktorú som už dlho pozoroval medzi ňou a Carlislom. Potom som zahral pár skladieb od Debussyho, ako aj moju obľúbenú Clair de lune. Pomedzi tým, kým som myslel na Bellu ma napadla ďalšia skladba. Hral som, ani som si neuvedomoval, čo. Už len predstava jej krásnej tváre, hnedých očí, jemných a plných pier a malého nošteka, ma privádzala do raja. Tešil som sa na chvíľu, keď zapadne slnko a ja ju budem môcť znova vidieť. Dúfam, že príde. Povedala, že si musí vypočuť môj príbeh až dokonca, ale čo bude potom? Odíde, lebo ju budem nudiť? Budem mi vedieť na niečo odpovedať? Prečo ma myšlienka, na jej odchod tak bolí? Prečo môj zmysel života odišiel, keď odišla ona? Je v tom láska? Ďalej som hral a premýšľal. Esme bola celá šťastná, že znova skladám a ostatný boli tiež prekvapení. Viem, je to aj moja chyba, že ich to tak prekvapuje. Skladba sa blížila ku koncu, ale netušil som ako ju mám ukončiť. Či šťastne alebo smutne. Uvidím po dnešnej noci.

„To je nová skladba? Je v nej ukrytí príbeh?"" spýtala sa Esme a objala ma zozadu.

„Áno, je, ale neviem, ako sa skončí," povedal som posmutnene.

„Čo ťa trápi? Vieš, že mne môžeš povedať všetko a nebudem ťa odsudzovať, nikto z rodiny," a tuhšie ma objala. Usmial som sa na ňu.

„Asi som sa zamiloval," priznal som.

„A v čom je problém, Edward? Nechce ťa? Lebo ak áno, tak nevie, o čo prichádza," pýtala sa.

„Ja práve, že neviem. Videli sme sa iba raz. Je možné, aby som sa zamiloval na prvý pohľad?"

„Samozrejme, že áno. Veď sa pozri na nás ostatných. Netráp sa tým. Hlavné je, aby si počúval hlas svojho srdca, ono ti napovie," šepkala.

„Ďakujem." Postavil som sa a silno ju objal.

„Nie je začo, vieš, že ti vždy pomôžem."

„Si tá najlepšia matka na svete." Rozbehol som sa hore do izby a ľahol si na sedačku. Zavrel som oči a snažil sa počúvať hlas svojho srdca. Ľahko sa povie, počúvaj hlas svojho srdca, ale čo keď je o srdce viac než 90 rokov mŕtve? Ako ho mám počuť? Len čo som si spomenul, objavila sa v mojej mysli. Jej krásna tvár, úsmev, oči a ostatné veci, ktoré ju robia ešte viac dokonalejšou.

Opieral som sa o vysoký dub a Bella sa opierala sa o mňa. Ja som mal hlavu položenú v jej vlasoch a vdychoval jej omamnú vôňu. Pozerali sme sa pred seba, kde sa hrali dve deti. Chlapček a dievčatko. Chlapček, bol veľmi podobný mne a dievčatko zase Belle. Odrazu dievčatko spadlo a odrela si lakeť.

„Tati," plakala a bežala k nám. Pritiahol som si ju k sebe a jemne jej ten odretý lakeť pofúkal.

„To nič nie," utešoval som ju. No naďalej, mi plakala do košele. Chlapček tiež k nám prišiel a pozeral sa na svoju sestričku, či je v poriadku.

„Zrejme už pôjdeme domov," zahlásila Bella.

„Ale mami, mne sa ešte nechce," protestoval chlapček.

„Žiadne také, Christoper, je už veľa hodín a musíte už ísť s Renesmee spať," povedala rozhodne a vzala si ho do náručia. Ja som vzal, to dievčatko.

Aká je tá predstava krásna. Vždy som túžil po rodine. Po manželke a deťoch. Christoper a Renesmee, naše deti. Mňa a Belli. Škoda, že sa to nemôže nikdy splniť, tak veľmi by som to chcel. Stačilo by mi, len to, že by Bella bola moja žena. Ako mám zistiť, že ma miluje? Veď ja sám poriadne neviem, či ju milujem. Navyše ona o sebe ani toho veľa nevie. Čo mám robiť?

„Spíš?" spýtal sa ma tichý hlások. Hneď som otvoril oči a posadil sa. Stála tam. Pri okne so širokým úsmevom. Na sebe mala biele šaty nad kolená. Obkresľovali jej hornú časť postavy a zvyšok spodok bol voľný.

„Nie, len snívam."

„A o čom," spýtala sa dychtivo.

„O niečom, čo sa nikdy nemôže stať," povedal som smutne.

„To nehovor, keby si nebol sníval, nebola by som tu. O tom si tiež len sníval, tak od kade vieš, že sa to nemôže stať? Je len na nás, či sa naše sny splnia," odpovedala a prisadla si ku mne na sedačku. Len som sa na ňu usmial.

„Budeme pokračovať, tam kde sme skončili?" spýtal som sa.

„Rada." Viac pohodlnejšie som sa posadil a Bella po mojej prosbe si sadla tiež. Pokračoval som tam kde som prestal.

„Ako som povedal, moji rodičia ochoreli na španielsku horúčku a ja s nimi. Už nebolo cesty späť. Odviezli nás do nemocnice. Bohužiaľ, otec prevoz neprežil. Matka mala väčšiu šancu na prežitie, ale starala sa o mňa a to ju veľmi vyčerpalo. Carlisle, môj adoptívny otec a stvoriteľ, vtedy pracoval v tej nemocnici. Keď matka umierala, prosila Carlisla, aby ma zachránil. Ako keby tušila, že nie je človek. Tak sa aj stalo. Vyhovel jej prianiu. Keď si už po mňa prišla smrť, vzal ma z nemocnice a premenil. Po prebudení mi všetko vysvetlil. Pre neho to bolo rovnako ťažké ako pre mňa. Bol som prvý upír, ktorého premenil. Presťahovali sme a začali od znova. Vystupovali sme ako otec so synom. Precvičoval som svoje ovládanie, až som ho zvládal dobre, tak som pomáhal Carlislovi s drobnými nehodami. Raz Carlisle do domu doniesol Esme, ktorá skočila z útesu, tiež ju premenil. Po premene jej všetko vysvetlil a začala sa taktiež živiť zvieracou krvou. Netrvalo dlho a dali sa dokopy. Bohužiaľ, ma postihlo obdobie, keď som od nich odišiel. Živil som sa ľuďmi, čo ma nesmierne trápi. Nikdy som nemal odísť. Po 5 rokoch som sa vrátil a privítali ma s otvorenou náručou. Nezaslúžil som si to. Ani nie po mesiaci Carlisle doniesol Rosalie. Nebol som z toho zrovna dvakrát nadšený, lebo ju v meste každý poznal a to znamenalo ďalšie sťahovanie. O rok neskôr priniesla Emmetta, na ktorého zaútočil medveď. So smiechom bral svoju premenu, od vtedy je to náš rodinný humorista. Potom k nám prišli Jasper s Alice, oni už boli upírmi a tiež vegetariáni. A od vtedy chodíme do školy, kde študujeme alebo niekedy si dáme od školy pokoj, často nám lezie na nervy opakovať školu každých päť alebo štyri roky," dorozprával som. Pozrel som sa na Bellu. Uprene na mňa hľadela. Z jej tváre sa nedalo nič vyčítať. Na čo asi tak myslí?

„Zaujímavé," poznamenala. Z toho slova sa toho veľmi teda vyčítať nedalo.

„Na čo myslíš?" spýtal som sa. Skôr to zo mňa vyletelo.

„Úprimne, ani neviem. Chcela by som to vedieť o tebe a o tvojej rodine viac. Porozprávaj mi aký sú?"

„Každý je iní a niečím iným zaujímaví. Carlisle, je doktor. Šiel si tak za svojim snom, že vôňa ľudskej krvi ho už vôbec neláka. Je vynikajúci chirurg a otec. Prahne po nových vedomostiach, či upírov, vlkolakov alebo ľudí. Vždy vie poradiť, aj keď jeho radám je ťažké pochopiť. Esme, je to tá najvrúcnejší upír, človek na svete. Nech si akýkoľvek dokáže ťa milovať. Dá ti zo svojej lásky to najlepšie. Je úžasní matka a tiež architektka. Aj tento dom rekonštruovala. Alice, je to taký malý škriatok. Snaží sa ťa pochopiť, ako len vládze. Je hrozná maniačka, čo sa týka oblečenia, ale má vynikajúci v kus. Dokáže vidieť budúcnosť. Je vynikajúca sestra a aj keď mám niekedy chuť ju zaškrtiť nikdy by som ju nevymenil. Jasper, je tiež úžasný upír a s Alice tvoria vynikajúci pár. Vedia, čo ten druhý cítiť, aj bez toho, aby si to povedali. On dokáže ovládať emócie. Je to bývalý vojak a niekedy podľa toho koná, aj svoje rozhodnutia. Emmett, veľký brat a humorista. Dokáže ma hocikedy rozveseliť. Spolieha sa na svoje svaly a humor. Keď ho niekto uvidí zľakne sa, ale stačí ho lepšie spoznať a pochopí, že nie je zrovna dvakrát múdry. Rosalie, zdá sa byť namyslená, ale svoju rodinu miluje zo všetkého najviac. Zdá sa, že ju zaujímajú len ženské veci, ale opak je pravdou. Zbožňuje opravovanie a zlepšovanie áut. Často ju možno vidieť umastenú a celú od oleja. Ja? Čo by som ti také o mne povedal. Mám rád hudbu, najmä Debussyho, bol to vynikajúci skladateľ. Hrám na klavíri, čítam a niekedy pomáham Carlislovi s výskumom," dopovedal som. Znova som sa na ňu pozrel a jej oči viseli na mojich perách. Pomaly sa nakláňala. Bola čoraz bližšie. Už bola odo mňa asi len päť centimetrov, keď jej ústa zmenili smer. Zľahka sa jej jemné a teplé pery obtreli o moje ucho.

„Ďakujem, že si mi to povedal. Bolo to veľmi vzrušujúce," zašepkala.

„Nie je začo. Rád som ti to rozprával. Teraz mi ty povedz, čo si robila cez deň?" spýtal som sa. Vytreštila na mňa tie svoje hnedé oči.

„Keď poviem neviem, asi mi neuveríš však?"

„Neviem," zasmial som sa. Zasmiala sa spolu somnou.

„Dá sa povedať, že som spravila dobrý skutok," odpovedala.

„Komu že si to pomáhala?"

„Jednému indiánovi." Keď to povedala, moje telo zaplavila neznáma vec. Moje mŕtve srdce niečo zvieralo. Niečo ťažké a horúce. Mohla by to byť žiarlivosť?

„Nie je ti zima?"

„Nie, vôbec. Je mi teplo. Veď pokojne skús," a priložila moju ruku si na ramená. Mala ich horúce a po mojom dotyku jej vôbec nenaskákala husia koža. Druhú ruku som položil jej na pás a pritiahol si ju k sebe. Ruka, čo bola na ramene, sa samovoľne posúvala po jej pokožke až ku krku. Jemne som jej ho zozadu prichytil a pritiahol som si jej tvár bližšie k sebe.

„Ver mi," zašepkal som, keď som bol asi dva centimetre od jej úst.

„Verím," vydýchla. Zľahka som jej prešiel po perách, ale to čo som neočakával bola jej reakcia. Pocítil som jej ruky zapletené v mojich vlasoch a ako si ma priťahuje bližšie.

V tom sa otvorili dvere a vošla dnu Alice.

oOZhrnutieOo

Autor: KristinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som blázon - 2. kapitola: