Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sirota - 1. časť

09.06.2010 (16:00) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 5385×

Sirota: 1. časť

Mladý muž s bronzovými vlasmi trčiacimi do všetkých smerov si to kráčal bok po boku s o trošku staršiu ženou s karamelovými vlasmi po rušnej ulici mesta Chicago. S rukami plnými tašiek mierili do mestského sirotinca, ktorý patril cirkvi a ktorý spravovali prísne mníšky pod dohľadom ešte prísnejšieho biskupa. Rozhodli sa, že pomôžu malým detičkám, ktoré stratili svojich rodičov a nikto sa o nich z rodiny nechcel postarať.

Takých ako oni nebolo veľa. Mnohí sa tomu miestu vyhýbali. Nepovažovali tie ničie deti za dosť zaujímavé, aby na nich čo i len pomysleli. Ale oni, tí čo boli tak odlišní od ostatných, tých to zaujímalo. Oni, ktorí sa sami považovali za netvorov a bytosti noci, sa rozhodli učiniť dobrý skutok a pomôcť tým, čo to potrebujú.

Od ostatných sa líšili nielen svojim pôvodom, ale aj svojim výzorom. Krásne tváre, dokonalé telá, zlatavé oči, podmanivé hlasy. To všetko patrilo k ich podstate. Boli uprími, bájnymi bytosťami, no aj od svojho druhu sa odlišovali. Rozhodli sa postaviť sa svojmu osudu a prirodzenosti a navždy sa dobrovoľne uvrhli do sveta odopierania si a trpenia. Odmietali sa stravovať ako ich príbuzní, neživili sa ľuďmi, ale zvieratami. Žili už mnoho rokov, aj keď ich výzor to neprezrádzal. Vyrastali v iných dobách, dobách keď sa ich náklonnosť a záujem o podobné činnosti považoval za prirodzenosť. Avšak v dnešných časoch, keď sú ľudia arogantní a bezohľadní, sa ich starosť o iných považovala len za dobročinnosť. Im to však bolo jedno, robili to radi a nech si už o tom ostatní mysleli čokoľvek, ich to nezaujímalo.

Presne tak, ako to vždy zvykli robievať, keď sa niekam nanovo presťahovali, aj teraz sa rozhodli pomôcť kde sa len dalo. Vykonali už mnoho dobra pre toto mesto. Dobročinné akcie, draženia, či výpomoc v rôznych sociálnych domoch. Teraz prišiel rad na miestny sirotinec.

Mladá žena doktora, Esme, milovala deti, napriek tomu, že sama nemala vlastné. Spolu so svojim manželom sa však rozhodli vziať za svoje päť detí, alebo lepšie povedané, skoro dospelých osobností, a starať sa o nich. To bolo ďalšou zvláštnosťou na rodine bohatého a výborného chirurga Dr. Cullena. Ich päť detí spolu s nimi spôsobovali rozruch všade, kde sa zjavili. Boli nádherní, tajomní a pritom niečo ľudí od nich odpudzovalo. Nevedeli, že je to ich pud sebazáchovy. Nevedeli, že len to vycíti nebezpečenstvo plynúce z ich prítomnosti. Napriek tomu, celú rodinu považovali za vyberanú spoločnosť a preto sa týmto konkrétnym pocitom nezaoberali.

A práve z toho dôvodu nikomu neprišlo zvláštne, že doktorova mladá žena spolu s jedným zo svojich detí, sa chystá urobiť ďalšiu dobročinnú vec, tentoraz pre miestne siroty. Nikomu sa nezdalo divné, že manželka doktora Cullena spolu s ich mladým a veľmi pohľadným synom Edwardom, sa stratili v útrobách schátraného kostolíka, kde sídlil jediný sirotinec v tomto veľkom meste.

„Pani Cullenová, vitajte. Čo vás k nám privádza spolu s vašim synom?“ Nahodila milý a príjemný hlas matka predstavená, keď jej jedna z mníšok prišla oznámiť, kto k nim zavítal. Prekvapilo ju to, aj keď už počula o charite tejto rodiny. Úprimne ich tu nečakala, no rýchlo nahodila svoj falošný úprimný a láskavý pohľad, aby im nedala najavo ako túto svoju prácu nenávidí.

„Matka Evanjelin, dobrý deň. Prišli sme za sirotami, niečo sme im doniesli,“ riekla milým a melodickým hlasom Esme. Dobre vedela o divadielku matky predstavenej, no napriek tomu jej slušné chovanie kázalo správať sa milo a pozorne.

„Ach, to sa potešia naši malí anjelikovia,“ presladeným hlasom riekla matka Evanjelin a nakázala jednej z mníšok neďaleko, aby všetky deti zhromaždila na menšom kamennom nádvorí, ktoré bolo pristavené ku kostolíku.

Edward spolu so svojou mamou Esme tam ihneď zamierili a vôbec im neprekážalo, že ich matka predstavená nechcela sprevádzať. Vyhovorila sa na mnoho povinností a vybavovaný papierov, no len Edward vedel, že sa k deťom nerada približovala. Mladý upír mal totižto zvláštnu schopnosť, dokázal čítať myšlienky. Aj keď sa na ňu často sťažoval, bol za ňu aj povďačný. Vždy keď sa v mysliach ľudí vynorili akési podozrenia proti nemu a jeho rodine, dokázal ich včas informovať a tak sa mohli bez pozorovania vypariť na iné miesto.

„No tak deti, upokojte sa,“ kričala na malých lapajov jedna zo sestier, ktorá sa o ne rada starala. Bola asi jedinou, ktorú deti aj poslúchali, ak nerátame matku predstavenú. Pred ňou mali deti rešpekt, no hlavne sa jej báli.

Asi dvadsať detí sa postavilo do dvoch radov na kamennom nádvorí neďaleko malej fontánky a netrpezlivo čakalo, čo sa bude diať. Esme s materským úsmev k nim pristúpila, a nežne sa k nim prihovorila.

„Deti, ja som Esme a toto je môj syn Edward. Dopočuli sme sa o vás a niečo sme vám priniesli.“ Ihneď po týchto slovách medzi deťmi nastala vrava a vzrušenie z ich očičiek priam sršalo. Tieto deti často nedostávali darčeky, a preto bolo napätie ešte väčšie.

Esme vzala jednu z tašiek a začala z nej vyťahovať nové hračky, ktoré pre ne kúpila. Deti sa k nej ihneď zhŕkli a nedočkavo si brali hračky, ktoré im rozdávala. Na nádvorí zavládol smiech a radosť, čo bolo v tomto sirotinci nezvyčajné.

Keď Edward podal svojej matke aj druhú tašku, všimol si ako mladá sestra prehovára k nejakému dieťaťu, ktoré stálo v rohu tmavého nádvoria. Zvláštne bolo, že odtiaľ počul len jedny myšlienky a to tie sestrine. Malé dievčatko, ktoré tam s ňou stálo akoby na nič nemyslelo. Ale to predsa nemohla byť pravda. Každý na niečo myslí, to on dobre vedel. Ale čo sa to potom deje teraz? Neodkázal nad tým len tak rozmýšľať, rozhodol sa konať.

Keď sestrička po dlhom presviedčaní dievčatka, aby si tiež šla po hračku, neuspela, rozhodla sa vrátiť k ostatným deťom. Edward sa rýchlo pohrabal v treťom vreci a vybral najkrajšiu hračku, plyšového bieleho zajačika, a vybral sa k dievčatku bez myšlienok. Cestou k nej sa ešte spýtal mníšky na to zvláštne stvorenie.

„Ach, je to smutný príbeh, ale to sú všetky tu. Isabella, ten drobček tam v rohu, pred týždňom stratil rodičov. Zabil ich nejaký lupič, keď sa vracali domov z prechádzky. Nemala žiadnu inú rodinu a tak skončila tu. Ešte si nezvykla na pomery v sirotinci a štíti sa nielen ostatných detí, ale všetkých okolo,“ vyrozprávala mu príbeh malej dievčiny a pobrala sa ďalej.

Edwarda jej príbeh hlboko zasiahol. Ľutoval to malé dievčatko a túžil jej pomôcť. Pomaly k nej prístupil, pričom ona sa skrývala v rohu nádvoria. Čupela s hlavou sklonenou k nohám a nič okolo seba nevnímala. Drepol si k nej a malého zajačika jej podržal pred tvárou, tak aby ho videla. Dievčatko s dvoma zapletenými vrkočmi gaštanovohnedých vlasov zdvihlo svoju ufúľanú a uslzenú tváričku a zahľadelo sa na zajačika. V čokoládových očkách sa jej objavil malý náznak radosti, no potom rýchlo pominul. Zvláštne však bolo, ako to zapôsobilo na Edwarda. Nikde predtým sa mu nič podobné nestalo, no teraz strašne túžil vidieť v tých drobných a smutných očkách radosť a šťastie.

„Ahoj,“ nežne sa jej prihovoril a malé dievčatko k nemu zdvihlo svoj pohľad. Na chvíľku sa zarazilo nad jeho výzorom, no potom sa spamätalo a zavrelo ústočka, ktoré sa jej od prekvapenia samovoľne otvorili. Edwarda táto reakcia naňho pobavila, no nezasmial sa nad ňou.

„Ja som Edward a ty si Isabella, však?“ Pomaly sa k nej prihováral, dúfajúc, že dievčatko nijako nevyplaší. Očakával, že ostýchavo prikývne, no jej reakcia ho prekvapila.

„Len Bella.“ Bojovne vystrčila malú bradičku hore a Edwarda totálne zmiatla. Zdalo sa, že nielenže jej nedokáže čítať myšlienky, ale ešte ani nedokáže predpovedať jej reakcie. Väčšina ľudí sa mu zdala ľahko predvídateľná, no toto dievčatko vôbec.

„Ty si anjel?“ Z ničoho nič sa ho Bella opýtala a Edward sa nad tým prirovnaním zasmial.

„Nie, nie som.“ Keby len vedela, ako sa len mýlila. On bol snáď presným opakom anjela.

„Si si istý?“ neveriacky sa ho pýtala a zamyslený pohľad, ktorý mu venovala ho dokonale rozosmial.

„Som si istý, ver mi,“ dodal, keď ho dievčatko stále pohľadom premeriavalo, akoby sa snažilo nájsť nejaký dôkaz, že jej klame.

„Tak dobre,“ nakoniec to vzdala, keď sa aj uistila, že na chrbte nemá krídla a znovu skrylo hlavu medzi kolená. Edward bol z nej totálne zmetený, nevedel ako ďalej.

„Ten zajačik sa ti nepáči?“ opýtal sa trochu dotknuto, predsa len ho vyberal on.

„Je krásny,“ tichučko mu odpovedala Bella, no nepozrela naňho.

„Tak prečo ho nechceš?“ opýtal sa na to, čo vôbec nechápal. Veď iné deti by sa oňho aj pobili.

„A môžem?“ nesmelo sa ho dievčatko opýtalo a s očami ligotajúcimi sa od sĺz naňho uprelo svoj pohľad.

„Iste,“ pohotovo jej odpovedal mladý upír a podal jej ho. Dievčatko si ho s úctou a skoro až z bázňou vzalo do malých rúk a privinulo si k hrudi, akoby ho chcelo chrániť pred všetkým zlý zo sveta.

„Edward, už by sme mali ísť. Sirotinec onedlho zatvára.“ Doliehal k nim hlas Esme, ktorá sa spokojne pozerala po nádvorí plného malých, šťastných detičiek ako sa hrajú so svojimi novými hračkami.
Edward si smutne povzdychol, nechcelo sa mu odísť od tohto malého anjelika.

„Už musíš ísť?“ smutne sa ho pýtalo dievčatko, akoby cítilo to isté.

„Áno,“ nechcene jej odpovedal a pomaly sa zdvíhal. Potom však Bella spravila niečo, čo by od nikoho, a hlavne nie od malého dievčatka, nečakal. Rýchlo vyskočila, zdvihla sa na špičky a vtisla mu malý božtek na líce. Edwarda ešte hodnú chvíľu nedokázal uveriť, že by nejaký človek bol ochotný sa k nemu priblížiť až natoľko. Toto dievčatko ho už viac ani nemohlo prekvapiť. Zmetene na ňu hľadel, akoby čakal, kedy sa premení na niečo neznáme, a tým sa všetko vyjasní, no ona pred ním len stála a červenala sa nad svojim počínaním.

„Ďakujem za zajačika.“ Sklopilo pohľad, no v jej hlase sa odrážala ozajstná vďaka.

„Nemáš za čo,“ ešte stále ohromený jej Edward odpovedal a pomaly sa už bral preč.

„Prídeš ešte?“ Na konci už skoro prázdneho nádvoria ho zastavila Bellina otázka. Pomaly sa na ňu otočil, láskyplne sa usmial a nakoniec odpovedal: „Určite.“  

Mladý upír ešte dlho nedokázal pochopiť malé dievčatko, ktoré stretol v sirotinci. Také výnimočné stvorenie ešte nikdy za svoj pomerne dlhý život nestretol. Nielenže, ako sa zdalo bola imúnna voči jeho schopnosti, no vymykala sa aj z bežného normálu. Dokázala ho totálne prekvapiť a tým mu zničili snáď všetky základy, na ktorých staval svoje doterajšie poznatky o ľuďoch.

Čo ho však prekvapovalo hádam viac ako toto, bolo silné puto, ktoré k dievčatku začal pociťovať. Jej strach, bol jeho strachom, jej bolesť bola jeho bolesťou, jej radosť bola jeho radosťou. Nikdy predtým nič podobné necítil. Najsilnejší vzťah, ktorý mal, bol vzťah k jeho rodine. No teraz, toto nové puto k malej Belle, bolo hádam silnejšie ako to, ktoré pociťoval k rodine. Vedel o jednom takom cite, o cite, ktorý dokázal prebiť všetko, čo k rodine pociťoval. Bola to láska. Láska k polovičke, pre upíra k tej jedinej žene v celej jeho existencii. No to predsa nemohla byť pravda. Nemohol sa zamilovať tak rýchlo a už vôbec nie do toho malého dievčatka. Aj keď sa to snažil poprieť a vyvrátiť, stále nedokázal prísť na to, či iného by to bolo. Vedel, cítil, že ju ešte musí vidieť a preto neváhal a znovu sa podujal pomôcť svojej mame, ktorej tie malé deti tiež prirástli k srdcu. Rozhodla sa znovu im priniesť nejaké veci, tentoraz šatstvo, deky či vankúše.

A tak, presne o týždeň, sa znovu spolu so svojou mamou objavil v sirotinci. Presne ako vtedy aj teraz ich matka predstavená len privítala, presne ako vtedy aj teraz zamierili na kamenné nádvorie za deťmi.

Tie ihneď ako ich uvideli, sa k nim nahrnuli a Esme sa im okamžite začala venovať. Edward však celý čas vyhliadal niekoho konkrétneho. A ako zistil nebol sám. Malá ufúľané dievčatko vykúkalo spoza rohu nádvoria a nesmelo hľadelo na mladíka vedľa svojej mamy. Akonáhle ju aj on zbadal, na tvári sa mu vyčaril uvoľnený úsmev a rovno k nej zamieril.

Belle sa rozžiarili očká radosťou a nedočkavo až vyskakovala na mieste. Edward sa musel smiať nad jej radosťou, že ho vidí a keď k nej prišiel, ona ho ihneď objala. Znovu ostal meravo stáť, nedokázal to dievča proste pochopiť. Neskôr si až uvedomil, že sa mu to páči. Že sa mu páči, keď je s ňou a môže odhadovať jej reakcie, no vždy ho niečím novým prekvapí.

„Ahoj,“ veselo ho pozdravila a venovala mu jeden roztomilý úsmev.

„Ahoj,“ aj on ju pozdravil a znovu si k nej drepol kvôli jej malej výške. Všimol si, ako v jednej drobnej rúčke zviera zajačika, ktorého jej dal. Usmial sa nad tým a ona jeho úsmev postrehla.

„Volá sa Bugy,“ povedala mu, keď videla, kam sa pozerá. Edward sa usmial nad jej výberom mena pre toho plyšového zajka, zvláštnym spôsobom sa mu to páčilo.

„Niečo som ti doniesol,“ riekol jej a podal svetlomodrú, hebkú deku s vyšitou mašličkou tmavomodrej farby v pravom rohu. Dúfal, že sa jej zapáči, aj keď teraz trochu pochyboval. Dievčatá predsa vždy mali radšej ružovú ako modrú, to predsa vedel. Ako ho len prekvapilo, keď sa Belle jeho deka páčila. Znovu s toľkou úctou si od neho deku vzala a láskyplne na ňu hľadela.

„Ďakujem,“ znovu mu dievčatko úprimne, z celého srdca poďakovalo a drobnou rúčkou pohladilo hebkú deku.

„Nevadí, že nie je ružová?“ musel sa jej na to opýtať, stále ho zžierali pochybnosti.

„Modrá je krásna,“ pravdivo mu odpovedala a on si úľavne vydýchol. Tú deku vybral v obchode on sám práve pre ňu. Myslel si, že modrá by sa k jej svetlej smotanovej pokožke skvele hodila a nemýlil sa. Teraz keď si ju k sebe privinula, mu to len potvrdila.

Tentoraz sa v sirotinci zdržali mladí hostia dlhšie. Esme spolu so sestrou Emily prechádzali priestory kostola a hľadali ďalšie potrebné veci, ktoré by sa deťom hodili. A Edward bol celý čas v spoločnosti malého anjelika, ktorý mu veselo štebotal o svojom živote predtým, než sa dostal do sirotinca. Bella mu rozprávala o krásnom malom domčeku, v ktorom bývali spolu s rodičmi, o malej záhradke, v ktorej pobehovala a snažila sa chytiť pestrofarebné motýle, o svojej izbičke a jej hračkách, o jej rodičoch. Pri zmienke o nich sa jej do očí nahrnuli slzy a Edward mal sto chutí ich jej všetky z tváričky zotrieť. Snažil sa ju utešiť, no sám dobre vedel, aké je to stratiť rodičov a nieto ešte v tak mladom veku.

Pomaly sa však blížil koniec ich návštevy a on sa znovu musel s malým dievčatkom rozlúčiť. Odprevadila ho až k dverám do haly a poťahala ho za ruku, aby sa k nej zohol. Edward tak učinil a ona mu znovu vtisla malú pusu na líce.

„Ďakujem za všetko,“ hanblivo a s červenajúcimi sa líčkami mu ďakovala nielen za deku, ale aj jeho spoločnosť.

„Nemáš za čo maličká,“ odpovedal jej a ona sa len zachichotala nad jeho pomenovaním. Počas dňa ju tak nazval mnohokrát a ona sa mu vždy snažila vysvetliť, že už nie je maličká, no on sa nedal. A tak to potom vzdala a vždy sa nad tým len zasmiala. Páčilo sa mi, že práve on ju dokázal po dlhej dobe smútku rozosmiať.

„Prídeš ešte?“ znovu sa ho s nádejou pýtala a on jej odpovedal rovnako: „Určite.“

A tak ako aj sľúbil, sa stalo. Sirotinec navštívil spolu so svojou mamou ešte mnohokrát. Esme sa rozhodla zrekonštruovať niekoľko miestností, ktoré to nutne potrebovali a on sa venoval vždy len malej Belle. Dlhé hodiny sa rozprávali o svojich životoch a puto medzi nimi deň od dňa stále rástlo. Edward bol Bellou taký učarovaný až sa rozhodol jej prezradiť svoje tajomstvo. Nepovedal jej však všetko, a určite nemal v pláne jej povedať, že je upír, no zdôveril sa jej, že je iný ako ostatní. Na jeho veľké prekvapenie to Bella vzala naozaj dobre, dokonca sa jej to aj páčilo. Bola neskutočne rada, že môže udržať jeho tajomstvo, a ani nevedela ako ich to zblíži ešte viac. Vôbec sa ho nebála, aj keď jej povedal, že je nebezpečný.

Obidvaja si až príliš zvykli na spoločnosť toho druhého, vôbec si nevšímajúc svoje okolie. A to bola chyba. Edward, vždy ostražitý, tentoraz poľavil v prehliadaní myslí. A tak, keď si všimol, že istá dosť vplyvná rodina o nich pochybuje, bolo už trochu neskoro. Narýchlo informoval rodičov aj súrodencov, a tí ihneď začali s balením a sťahovaním. Nezabralo im to ani jeden večer, keď už skoro ráno boli pripravení odísť z Chicaga. Rozhodli sa ísť po dvojiciach, pričom Edward ako posledný mal ostať ešte týždeň v meste, nepozorovane a z utajenia mal zistiť situáciu.

Edward to bral ako dar, že sa ešte v meste mohol zdržať. Celý čas, čo sa jeho rodina urýchlene balila, premýšľal len nad Bellou. Nad tým malým stvorením, ktoré bude musieť teraz opustiť. Vyčítal si, že to nechal zájsť až tak ďaleko. Vyčítal si, že dovolil, aby medzi nimi vzniklo až také silné puto. Stali sa priateľmi, dokonca až spriaznenými dušami. A teraz to mal pretrhnúť. Bol si istý, že on bude dosť silný na to, aby sa s tým ako-tak zmieril, no ona? O nej pochyboval. Bál sa jej reakcie na to, že sa už pravdepodobne nikdy neuvidia. Trhalo mu srdce, keď si na to, čo i len spomenul. Ale muselo to tak byť a radšej teraz, ako neskôr.

A preto, posledný deň, čo sa v meste zakrádal, sa rozhodol sa s ňou rozlúčiť. Nikomu z tých, čo poznali sa nezdalo divné, že sa tak rýchlo odsťahovali, dokonca aj tí, čo o nich začali pochybovať, na nich skoro zabudli. Preto nemalo zmysel tam tak dlho ostávať. Edward však ešte musel urobiť jednu dôležitú vec, predtým než sa z mesta na veľmi dlhú dobu vyparí.

Večer, keď už v meste skoro všetci spali, sa potichu vkradol do mestského sirotinca. Pomaly, nečujne kráčal studenými chodbami na poschodí a hľadal jednu konkrétnu izbu. Našiel ju až na úplnom konci a rýchlo sa do nej prešmykol. Čakal, že na maličkej posteli uvidí spať anjela, no toho uvidel krčiť sa v rohu a posmrkávať.

„Maličká,“ ticho vydýchol, keď si všimol dôvod jej plaču. Dievčatko k nemu ihneď zdvihlo svoj zrak a on lepšie mohol uvidieť jej zle odstrihnuté vlásky. Z krásnych, dlhých vĺn, ktoré jej spadali až po pás, teraz ostali len chumáče, ktoré sa jej neposlušne krútili okolo tváre.

„Čo sa ti stalo, Bells?“ nežne sa jej opýtal a podišiel k nej. Kľakol si pred ňu a vzal ju do náruče. Dievčatko sa ihneď zachumlalo do jeho košele a dychtivo ho objímalo.

„Ostrihali ma,“ smutne potiahlo nosom a uprelo naňho svoje krásne čokoládové očká. Edward mal sto chutí tomu, kto jej to spravil tiež poodstrihovať všetky vlasy. Nechápal ako sa niekomu nemohli páčiť jej gaštanové vodopády.

„Ty odchádzaš, však?“ Zrazu naňho vypálila otázku a znovu ho dokonale prekvapila.

„Odkiaľ to vieš?“ opýtal sa jej celý zvedavý.

„Sestra Emily hovorila, že ste sa s rodinou odsťahovali. Ja som jej však nechcela veriť, lebo ty by si neodišiel bez rozlúčky. Matke predstavenej sa to však nepáčilo. Povedala, že som klamárka a nariadila, aby mi za trest ostrihali vlasy,“ horlivo mu vysvetľovala a stále ho silno objímala.

„Odpusť mi, maličká, no musím sa s tebou rozlúčiť. Moja rodina naozaj odišla a ja sa za nimi dnes vydám tiež. Predtým som ťa ešte chcel vidieť a naposledy ti niečo dať,“ povedal jej a zo zadného vrecka kabáta vytiahol malú knižočku, viazanú v koži. Podal ju malému dievčatku a ona po chvíľke žmúrenia prečítala jej názov.

„Kráska a zviera.“ Keď prečítala, uprene sa na neho zahľadela, akoby vnímala symbol toho daru.

„Chcel som ti dať niečo, čo ti ma bude pripomínať. Z deky raz vyrastieš a už ju nebudeš potrebovať, rovnako ako z hračiek, ale kniha... Knihu si môžeš kedykoľvek prečítať, aj keď ide o rozprávku. Aj ja, ktorý mám už mnoho rokov si tiež čítam takéto príbehy. A vždy keď ju otvoríš, alebo či i len na ňu pozrieš, pripomenie ti tvora, ktorý ti ju dal z celého srdca,“ snažil sa jej vysvetliť svoje počínanie a ona dychtivo hltala každé jeho slovo.

„Už sa nikdy neuvidíme?“ plačlivo sa ho opýtala, keď nastal čas povedať zbohom.

„Vždy budem pri tebe, aj keď ma možno neuvidíš. Budem v tvojom srdci, tak na mňa nikdy nezabudni, lebo ja nezabudnem.“ Smutne ju položil do jej postieľky, prikryl ju dekou, podal jej Bugyho a knižku a poslednýkrát ju pohladil po jej ostrihaných vláskoch.

„Raz si ťa nájdem,“ pevne rieklo malé dievčatko, keď ju jej najlepší priateľ pobozkal na čelíčko.

„Budem ťa čakať.“ Otočil sa na ňu ešte, keď už stál pred dverami.

„Mám ťa rada, môj anjel,“ slabo hleslo dievčatko, keď už v izbe ostalo samé. Dobre vedelo, že ju ešte počul.

„Aj ja teba, maličká,“ odpovedal do ticha chodby mladý upír, dverám, za ktorými ležal jeho jediný poklad, ešte venoval posledný pohľad a už ho aj nebolo.


O niekoľko rokov neskôr


Chlapec s mokrými bronzovými vlasmi utekal hustým lesom pri malom mestečku neďaleko mesta Chicago. Cestoval už niekoľko mesiacov po celej Severnej Amerike, až ho jeho cesty zaviedli práve sem. Dosť dlho sa vyhýbal tomuto miestu, no dlhšie už nemohol. Spomienky a bolesť zo straty ho sem nakoniec aj tak dohnali.

Utekal temným lesom, nevšímajúc si búrku, ktorá vonku zúrila. Jeho myšlienky patrili jedine jednej osobe. Jednému anjelovi, na ktorého nikdy, za celé tie roky nezabudol. Bella... Malé dievčatko s gaštanovými vlasmi, čokoládovohnedými očami, roztomilým úsmevom, ktoré si ho úplne podmanilo. Teraz už to však určite nebol dievčatko. Musela z nej vyrásť nádherná mladá žena. Predstavoval si ju ako krehkú bábiku, ktorou bola. Nikdy však za celé tie roky ju nešiel ani raz pozrieť. Dobre vedel, že keby tak spravil, už by od nej nikdy nedokázal odísť. Teraz, keď už bola malá šanca na to, že ju v sirotinci nájde, keďže už dospela, rozhodol sa, že zistí ako sa jej za tie roky vodilo. Niekde v hĺbke duše však túžil, aby ju stretol. Aby ju aspoň raz mohol uvidieť. No aj toho sa bál. Bál sa, že ju uvidí po boku nejaké muža, šťastnú, ako naňho zabudla. Na jednej strane by sa tešil. Tešil by sa z jej radosti, no zároveň by vo svojom vnútri umieral.

Už dlho nad tým rozmýšľal a teraz, keď sa už rozhodol, nemienil to ďalej odkladať. Rýchlo sa ponáhľal celý mokrý, k svojmu autu, ktoré nechal pri kraji lesa, aby sa mohol ešte dnes vybrať do Chicaga. Predtým než tam chcel ísť, potreboval chvíľu času na premyslenie si všetkých svojich krokov a tiež si aj ulovil malú srnku, aby zasýtil svoj smäd.
Vôbec nečakal, keď zo svojho auta, ktoré nezamkol, začul pomalý tlkot srdca. Nedokázal pochopiť, kde sa tam vzal. Žiaden normálny človek by nevyšiel von tak neskoro a nieto ešte za takéhoto počasia. Pomalým krokom podišiel k autu a otvoril zadné dvere. Na zadnom sedadle uvidel schúlenú malú postavičku, celú mokrú, no aj napriek tomu dokázal rozoznať, že ide o dievča. Celé svoje chatrné oblečenie mala špinavé a roztrhané. Rovnako ako aj vlasy, neupravené a divoké. Na celom svojom krehkom telíčku sa triasla a tep jej srdca bol naozaj pomalý. Podľa malého batôžteka, ktorý zvierala pri hrudi, usúdil, že ide o nejakú tuláčku, ktorá nemala domov. Zrejme keď uvidela auto na kraji lesa, a keď zistila, že je otvorené, rozhodla sa tu počkať kým búrka nepominie. Nemohlo tušiť, že majiteľ sa čoskoro vráti a nájde ju tu.

Edward bol však zrazu bezmocný. Nevedel čo s tým úbohým dievčaťom robiť. Podľa jej dychu usúdil, že ak ju pošle preč, dlho to vonku nevydrží. No nechcel sa zdržiavať od svojho plánu. Ťažko si povzdychol, keď nedokázal vymyslieť nič iné ako zaniesť ju do neďaleké hotela, kde by jej mohol prenajať malú izbu na noc. Rýchlo teda naštartoval a mieril si to k malému hotelíku. Zaparkoval pred vchodom a práve keď chcel z auta vytiahnuť mladé dievča, z rúk jej vypadol batôžtek a celý jeho obsah sa rozsypal po aute. Edward ho chcel pozbierať, no jeho ruka sa zarazila pri prvej veci, ktorú chcel do batohu vrátiť. Jeho oči skúmali malú, známu knihu v koženej väzbe. Opatrne ju vzal do rúk a prečítal názov. Kráska a zviera. Smutne si povzdychol, pretože mu to pripomenulo jeho Bellu. Zdalo sa, že aj toto dievča má rado rozprávky. Knižku vložil do batôžteka a do rúk uchopil modrú deku. Keď si ju tak lepšie prezeral, zdala sa mu akási povedomá. A keď zbadal tmavomodrú vyšívanú mašličku v rohu dečky, úplne zmeravel. To že to dievča malo rovnakú knihu ako jeho Bella, mohla byť náhoda, no žeby malo aj rovnakú deku? Keď však vzal do ruky aj poslednú vec, všetky jeho pochybnosti zmizli. V rukách držal už trošku špinavého, no predsa bieleho plyšového zajačika, Bugyho.

Rozum mu úplne zastal a on ako vo snoch odhrnul mokré vlasy z tváre dievčaťa a zalapal po dychu. Jeho predstavy sa akoby zhmotnili a vzali na seba ešte dokonalejšie tvary. Neodkázal uveriť, že má až také šťastie. Že sa nemusí nikam vkrádať, aby o nej niečo zistil. Že ju neuvidí v objatí mladého muža. Nedokázal uveriť, že tu, v jeho aute, leží jeho Bella. Bol taký zarazený, že ani nepostrehol, že sa jej zatrepotali viečka a otvorila unavené očká. Chvíľu si ho premeriavala, keď nakoniec k nemu prehovorila slabým hláskom.

„Vidíš, našla som si ťa.“ A potom sa jej očká znovu zavreli. Edward nemo pozeral na mladú ženu a vstrebával jej slová. Zdalo sa, že ho spoznala. Takže naňho nezabudla, presne ako on nedokázal zabudnúť na ňu. Od toho zistenia mu radosťou skoro poskočilo jeho dávno mŕtve srdce. Na nič nečakal a ihneď začal konať.

Malou dekou ju rýchlo prikryl a znovu si sadol za volant. Najvyššou možnou rýchlosťou sa rútil cestami malého mestečka a mieril si to k chatke, ktorú si len včera prenajal. S prudkým zabrzdením zastal pred malou verandou a rýchlo z auta vytiahol chvejúce sa telo mladej dievčiny. Vbehol do chatky a okamžite ju položil na starú pohovku. Do krbu nahádzal polená, ktoré zapálil a po krátkej chvíľke sa teplom z ohňa zohriala celá miestnosť. Toto miesto si prenajal nielen kvôli jeho veľkosti, ale aj odľahlosti od zvyšku mestečka. Celá chatka bola vlastne jedna veľká miestnosť. V jednom rohu bola malá kuchyňka spolu s jedálenským stolom pre štyroch, druhom rohu, oproti nemu bola zase malá drevená posteľ. Krb umiestnený skoro pri treťom rohu a pred ním ošúchaná pohovka a v poslednom rohu kovová vaňa.

Teraz, keď sa nad všetkým Edward zamyslel, nezdalo sa mu to ako najlepšie miesto, kde by mala jeho Bella prenocovať. No už bolo neskoro na zmenu plánu a preto rýchlo pokračoval ďalej. Nad oheň dal zohriať vodu, vaňu pritiahol ku kozubu a čupol si pred pohovku.

Aj keď sa nikdy nestal doktorom, od svojho otca pochytil mnohé lekárske praktiky. Dobre vedel, čo robiť v takomto prípade podchladenia. Opatrne ju vyzliekol z mokrých a špinavých vecí, až pred ním zostala v bielom tričku na ramienka a v čiernych nohavičkách. Viac mu jeho dobrá výchova nedovoľovala, veď už aj toto považoval za nevychované. Musel jej však pomôcť a to rýchlo. Keď už bola voda dostatočne teplá, nalial ju do vane a potom, veľmi nežne a opatrne do nej položil aj Bellu. Tá ihneď ako zacítila teplo, sa prebrala. Zmetene hľadela okolo seba, nechápajúc ako sa sem dostala a hlavne kde vlastne je.

„Neboj, už si v bezpečí. Teraz sa potrebuješ zohriať,“ snažil sa ju upokojiť Edward a oblieval jej chrbát a vlasy teplou vodou. Bella sa ešte stále triasla zimou, no už bola pri vedomí, čo bol pokrok. Teraz ju musel udržať bdelú, nesmel dovoliť, aby zaspala.

„Bells, čo sa ti stalo?“ spýtal sa jej celý nedočkavý, tak strašne túžil vedieť, ako sa jej vodilo, odvtedy čo sa videli naposledy.

„Nestalo sa toho až tak veľa,“ pomaly zo seba dostala, zatiaľ čo jej opláchol vlasy, ktoré jej umyl.

„Môžem sa trošku umyť?“ opýtala sa drkotajúc zubami a on súhlasne prikývol. Slušne sa otočil chrbtom a rozhodol sa jej pripraviť posteľ. Obliekol povlečenie, ktoré doteraz vôbec nevyužil a takisto vytiahol aj ďalšiu prikrývku spod postele, aby mala čo najviac tepla.

„Tak mi to teda povieš?“ opýtal sa jej, keď tak stál chrbtom k nej.

„Dospela som a nastal čas odísť zo sirotinca. Dostala som pár peňazí na život, no bolo to minimum. Žiaden prístrešok som si za to nemohla obstarať a do práce ma nikam nechceli vziať, pretože som nedokončila ani strednú. A tak som sa potulovala okolo, dúfajúc, že sa mi pošťastí a pozri. Stal sa rovno zázrak.“ Na konci svojho rozprávania sa veselo zasmiala. Aké krásne bolo počuť znovu jej smiech.

„To skôr mne sa stal zázrak. Práve som sa chystal do sirotinca, aby som o tebe niečo zistil a vrátim sa do svojho auta a nájdem ťa tam,“ veselo jej hovoril aj on.

„Spoznal si ma?“ zvedavo sa ho opýtala, keď počul ako vystupuje z vane.

„No najprv som ťa poriadne ani nevidel, vlasy si mala spadnuté do tváre, no keď sa mi náhodou rozsypal tvoj batôžtek a ja som tam uvidel všetky tvoje poklady, vedel som, že si to ty,“ odpovedal jej spomínajúc na radosť a úľavu, ktorú cítil keď sa to stalo.

„Podáš mi, prosím, moje veci?“ požiadala ho trochu roztraseným hlasom. On jej však nedal to mokré oblečenie, ale podal jej svoju košeľu a nejaké trenky, ktoré mal v malej cestovnej taške.

„Vezmi si toto. Asi ti budú trošku veľké, no hlavne že sú suché.“ A vyvrátil dozadu ruku spolu s oblečením.

„Ďakujem,“ slabo hlesla, keď si ich od neho vzala. Ani nie po minúte mu dovolila sa otočiť a on sa pousmial nad jej výzorom.

V svetlomodrej košele a čiernych trenkách, ktoré jej boli veľké vyzerala strašne roztomilo a zároveň krehko. Trochu sa začervenala pod jeho pohľadom, čo ho ešte viac pobavilo.

„Rýchlo zalez do postele a poriadne sa prikry. Ja ti zatiaľ spravím niečo pod zub,“ riekol jej a pobral sa ku kuchynskému kútu. Mal šťastie, že nevyhodil potraviny, ktoré mu tu nechala žena, ktorá mu prenajala tieto priestory. Bola to postaršia pani, ktorej záležalo na jej nájomníkoch a on bol teraz za to rád. Z chladničky vybral všetko potrebné k lievancom a narýchlo namiešal cesto.

„A tebe sa čo všetko prihodilo?“ došiel k nemu jemný hlások z opačného rohu a on sa otočil na dotyčnú.

„Nie veľa. Chodil som znovu do školy, sťahovali sme sa na rôzne pekné miesta až som sa rozhodol, že sa vydám na vlastné cesty. Takto sa presúvam po celom kontinente už pár mesiacov,“ odpovedal jej keď pripravil aj panvicu a začal robiť lievance. Dúfal, že všetko správne zmiešal a ochutil. Keď dopiekol aj ten posledný, všetky naložil na tanier a ešte postavil vodu na čaj. Tanier odniesol zachumlanej osôbke v jeho posteli a položil jej ho na stolík vedľa.

„Mala by si niečo zjesť,“ prehovoril k nej a ponáhľal sa zaliať čaj.

„A teraz mi povedz, že nie si anjel. Znovu si mi priniesol do života nádej a radosť, znovu si pomohol,“ riekla keď sa pustila do pripraveného jedla. Edwrad nad tým len zakrútil hlavou, mal totižto rovnaký pocit, no z nej.

Celý čas čo jedla, ju pozoroval a nedokázal z nej spustiť oči. Zdala sa mu taká krásna, taká krehká, predčila všetky jeho predstavy. Stále gaštanovohnedé vlasy mala teraz mokré a aj napriek ich dlhému nestaraniu sa o ne, sa mu stále páčili. V čokoládových očiach znovu videl tie známe iskričky, ktoré ho hriali pri srdci. Tvár mala rovnakú, no predsa už nemala tie detské črty. Ružovejúce sa líčka, rovnaký malý noštek a pery... pery, ktoré sa mu teraz zdali vábne a priťahujúce všetku jeho pozornosť, kričiace po bozku. A o jej tele skrytom teraz v jeho veciach, ani radšej nehovoril. To už nadobro stratilo nevinné rysy, jemné ženské krivky zaobľujúce sa v tých správnych miestach, viedli každého muža do šialenstva. Jeho určite. Nikdy by si nebol pomyslel, že na ňu bude myslieť práve takto.

„Ďakujem, za všetko,“ slabo hlesla keď dojedla a odložila prázdny tanier na stolík. Chvíľku váhala, no potom sa odhodlala, naklonila sa k nemu a znovu, presne ako vtedy keď bola dieťaťom, mu vtisla na studené líce teplý bozk. A presne ako vtedy aj teraz sa okamžite nato začervenala. Tentoraz však obidvaja pocítili niečo iné, ako vtedy. Tentoraz tento bozk niesol prísľub niečo nového a krásneho.

„Nemáš za čo,“ odpovedal a lepšie ju zachumlal do diek. Z čela jej odhrnul mokré vlasy a dobre vedel, čo bude robiť celú noc. Bude strážiť spánok anjela.

„Ale čo so mnou teraz bude?“ opýtala sa ešte v polospánku, natočiac sa viac na Edwarda sediaceho vedľa nej.

„Teraz sa tým netráp, zajtra to vyriešime. Len pokojne spi,“ zašepkal jej do uška a predtým než sa odtiahol ju jemne pobozkal do mokrých vlasov.

„Môj anjel,“ s jemným úsmevom ho oslovilo mladé dievča a konečne, po dlhej dobe, dokázalo zaspať pokojným, ničím nerušeným spánkom.

Rovnako na tom bol aj jej záchranca. Konečne, po tých nekonečných rokoch, sa cítil znovu sám sebou, celý, konečne mu v živote nič nechýbalo. S ňou mal všetko.  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sirota - 1. časť: