Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sen alebo realita? 5. kapitola

25.02.2012 (20:45) • AmiJane • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1183×

Chceli ste pohľad Belly, tak som ho tu jemne vsunula. Musím sa priznať, že nerada mením stále pohľady, predsa len, niektoré myšlienky by mali zostať skryté. Chcela by som sa poďakovať za komentáre. Nikdy som nebola zástancom: „Napíšte komentáre, inak nebudem pokračovať v podiedke." Podľa mňa ju má autor písať kvôli sebe a napokon pre iných. Mňa náramne začala Samantha s Bellou baviť. Sú to jedinečné osudy a môžem zamiešať s ich osudmi, čo viac si môžem priať?

Kapitolku by som chcela venovať Jessy. :) Díky, kočka. Vieš o tom, že nebývame od seba až tak ďaleko? :D

Prajem všetkým pohodlné čítanie! AmiJane

Dobehla som hore do izby. Bella ešte stále sedela pri počítači a hľadala pre nás vhodný film na večer. Osobne sme neznášali krváky. Na také filmy sa neoplatí chodiť ani do kina. Preklikávala obsahmi filmov takou rýchlosťou, že som vôbec pochybovala o tom, že to číta.

„Vážne tu bol Cullen,“ poznamenala Bella a otočila sa smerom ku mne. To nebola otázka. Prikývla som a mykla som plecami.

„Čo chcel?“

„Domáce úlohy, veď som ti to povedala.“

„Aha,“ odpovedala neprítomne a znovu sa otočila k monitoru. Klik, klik, klik. Chudátko myš, musela byť poriadne prehriata pod Bellinými prstami.

„Ak si stihnú dopísať poznámky, tak s nami pôjdu do kina,“ oznámila som Belle a sadla som si na stôl vedľa počítača. Bella na mňa ani nepozrela. Stále sa jej zrak upieral na obrazovku.

„Kto?“ spýtala sa s hraným nezáujmom.

„No, Jazz a Edward.“

„Aha!“

„Mám mu zavolať, keď vyberieš film a potom sa dohodneme.“

„Aha!“

„Tak dobre, ja to zruším,“ povedala som po chvíli. Keď Bella nemá záujem, tak prečo by s nami mali ísť? A slovo aha podľa mňa záujem vystihuje dokonale.

„Nie,“ skríkla Bella rýchlo a okamžite sa mi pozrela do tváre. Musela som sa zasmiať, nad jej výrazom.

„Tak dobre. Vyber film a ja mu potom zavolám.“ Usmiala som sa. V ruke som mala ešte stále jeho číslo. Jasper Cullen mi dal svoje číslo. Vau! Samantha, uvedom sa! Nie si dieťa. On má Alice. Síce nechodí do školy, ale on miluje ju. Ale i tak. Môže si nájsť aspoň dobrého kamaráta. Takí sa hľadajú veľmi ťažko. Okrem toho, zaujíma ho škola a dejiny, možno by sa niekedy spolu mohli učiť.

Ani som si nevšimla, kedy sa Bella zase dala do hľadania vhodného filmu pre nás. Nakoniec zastala na jednom obsahu. Manželský sľub? To znie dobre. Romantické drámy mám rada. Herecké obsadenie je tiež fajn, to by šlo. Všimla si, že čítam obsah filmu.

„Tak čo?“ spýtala sa ma po zhliadnutí traileru.

„Vyzerá to dobre.“ Kývla som hlavou a usmiala som sa.

„Aj mne sa to celkom páči. Ale bude sa to páčiť aj im?“ Takže chce, aby šli. Už s nimi ráta.

„Pozri sa, keď nie, ich vina. Nejdeme do kina kvôli nim, ideme oslavovať, nie?“ Bella prikývla. Samozrejme, že som mala pravdu.

„Tak mu zavoláš?“ spýtala sa ma a klikla na hodiny premietania.

„Až o chvíľu, myslím, že teraz by to bolo ešte skoro. Musíme ich nechať napísať tie poznámky, nie? Pôjdem do sprchy.“ Zoskočila som zo stola a prešla som ku skrini. Čo si len oblečiem? Ale ako vždy to budú rifle a pohodlná mikina. Vždy som bola športový typ. Nemala som rada príliš tesné oblečenie. Často si ma matka doberala, že sa obliekam ako chlap. Ale čo je na tom? Cítim sa v tom príjemne? Cítim. Načo teda meniť štýl.

Chytila som oblečenie do ruky, vzala som si ešte osušku a šla som do kúpeľne. Predtým, než som odišla z izby, som si všimla, že si Bella vytiahla malý zošitok s tvrdými doskami. Časom ošúchaný, ale funkčný. Vytiahla si pero a začala si niečo písať. Ona si píše denník? To som ani netušila...

Milý denníček,
viem, že moje posledné dni som ti nevenovala dostatočnú pozornosť, čo ma veľmi mrzí. Snáď mi to odpustíš. Toľko sa toho stalo, odkedy som vo Forks. Nechcela som sem ísť. Vedela som však, že to bude to najsprávnejšie, čo môžem pre René urobiť. Milovala Phila, ale bola nešťastná, keď s ním nemohla byť. Keď Sam súhlasila, že pôjde so mnou, odchádzalo sa mi lepšie. Neviem, čo by som bez nej robila, i keď mám pocit, že sa na mňa miestami hnevá. Má na to plné právo. Odkedy sme tu, tak sa správam inak. Cítim to, ale neviem svoje správanie ovládať. Cítim toľko nových emócií. Ale je tu šťastná. Vidím jej to na očiach. Doma mala problémy s rodinou. Raz som si vypočula rozhovor jej mamy a otca. Sam ich nepočula, no oni sa rozprávali o jej budúcnosti. Keby zostala doma, nešla by na školu, pretože by nemala ani kde bývať. Vníma ma ako sestru a ja ju tiež. Ona je pre mňa môj najbližší človek. Ďalší šťastný člen v tomto dome je Charlie. Urobili sme mu ohromnú radosť, keď sme zaplnili jeho prázdny dom. Ľutujem, že som k nemu bola taká... odmeraná. Musel tu byť opustený, keď sme tu neboli. Veď stále robí to isté! Ale teraz bude všetko inak. O to sa postarám.
V škole je fajn, spoznali sme veľa nových ľudí. Angela, úžasné, múdre a krásne dievča. Doma to má tiež ťažké, ale s jej večným optimizmom si to ani tak neuvedomuje. Ona je šťastná. Jessica, typická barbie malého mesta, ktorá buď zostane po škole tehotná, alebo sa odsťahuje. Stále ma vyhľadáva, pritom neviem prečo. Nie som ako ona, no nechcem byť neslušná. Je taká... školská klebetnica. O všetkom vie, všetko videla, všade bola. Nikdy som neverila, že existuje taký človek, ale ona je živým dôkazom. Ale i tak je svojím spôsobom veľmi milá. Ďalším členom do mojej novej partie je Mike. Vysoký chlapec s krásnym úsmevom. Zdá sa byť dobrým kamarátom. Stále je pri mne a Sam. Má veľmi podobný rozvrh a so všetkým nám pomáha. Veľmi milý a úžasný priateľ. Takých ľudí by malo byť viac. Napríklad Edward Cullen by si z neho mal brať príklad! Ach! Vyzerá úžasne, všetci to o ňom vedia. Určite i on. Chová sa ako nepríčetný! Videla som ho síce raz, ale i to mi stačilo, aby som si o ňom urobila svoj názor. Keby som mala lepru, ale nepochopila som ho. Keď myslím na jeho čierne oči. Ten pohľad. Keby pohľad vedel zabíjať, tak som mŕtva. Ale prečo? Nie som si vedomá ničoho, čo by som mu urobila. Chcela som sa ho spýtať, čo sa deje. Prečo je taký. Čo som mu urobila. Ale v ten deň, keď som ho stretla prvýkrát sa mi vyhýbal a odvtedy v škole nebol. Ochorel? Odišiel? Nerozumiem tomu. Nemám rada, keď niečomu nerozumiem. Ale túto záhady asi nevyriešim. Dnes bol u nás dokonca Jasper, jeho brat. Že vraj s nami pôjdu do kina, i keď tomu neverím. Určite sa z toho na poslednú chvíľu vyhovorila. Minimálne on. Ale Sam sa teší, tak sa teším s ňou. No, uvidíme, ako to všetko dopadne. I keď mám zlé tušenie.
Včera sme boli so Sam v lese. Odvtedy ma tie oči prenasledujú. Keď sme sa vracali k domu po lesnej cestičke, Sam počula kroky. I ja som ich počula, ale keby som to priznala, tak by mi tam zinfarktovala. Musela som nejako zachrániť situáciu. Keď som sa pozrela smerom, odkiaľ sa ozývali kroky, videla som tam len na malý okamih prenikavo hnedé oči. Prirovnala by som ich ku karamelovej farbe. Topáz. Áno. Nech to bol hocijaký tvor, na tie oči nemôžem prestať myslieť. Nemám z toho dobrý pocit.

„Bells?“ Ubehla dobrá pol hodina a ona si ešte stále čmárala do denníčku. Bolo vidieť, že ma nepočula prichádzať, pretože nadskočila na posteli a s vyvalenými očami sa pozrela medzi dvere.

Prešla som k posteli, zo stoličky som stiahla k sebe suchý uterák a začala som si sušiť vlasy.

„Tak čo, zavolám? Kedy začína film?“

„Chcela by som ísť na ten o pol deviatej, čo ty na to?“ spýtala sa ma a denník schovala pod vankúš. Nikdy som nebola schopná písať si denníky, lebo vždy som zaplnila len pár stránok a potom celá moja snaha prestala existovať. Vždy som mala veľkú fantáziu, ale denník? To nie je nič pre mňa.

„Myslím, že to je dobrý nápad. Vysuším si vlasy a zavolám.“ Bells prikývla. Uterák som prestrela na stoličku a zo zásuvky som si vytiahla fén. Zapojila som ho do elektriny a nechala som horúci vzduch, aby mi nechal upravovať moje neposedné hnedé pramene. Nerada som používala fén. Vo Phoenixe sa mi vysušili vlasy samy a veľmi rýchlo. Ale tu by som skôr veľmi rýchlo prechladla.

O chvíľu boli suché. Sčesala som si ich do jednoduchého uzla a otočila som sa smerom k Belle.

„To snáď nechceš ísť takto!“ zhrozila sa a začala si ma premeriavať. Nechápavo som pokrčila ramenami a pozrela som sa do zrkadla. Mikina, rifle, vlasy sčesané... čo je na tom?

„Samantha, keď sa okamžite neprezlečieš, tak s tebou nikam nejdem!“

„Prečo?“ spýtala som sa ublížene a zamračila som sa na ňu.

„Ak si chceš robiť sama sebe hanbu, tak prosím, ale mne ju robiť nebudeš!“

„Odkedy ťa zaujíma, čo si o nás myslia iní?“

„Od teraz. Prečo si neoblečieš to tričko od René? Pokojne si daj rifle, ale túto mikinu nie!“ Tričko od René bolo krásne. Patrilo medzi tie dlhšie. Keď sa zohnem, tak mi nie je vidieť celý chrbát - teda ako sa to vezme. Nemá výstrih, no vzadu je spojené len nejakými čudesnými šnúrkami, ktoré sa mi vždy divne zamotajú. Rukávy sú voľné, takmer po lakte. Je celé čierne s krásnym fialovým motýľom vpredu. Proste to tričko si neoblečiem...!

O pár minút neskôr

„Nemôžem uveriť, čo si to so mnou urobila!“ vzlykala som pred zrkadlom. Odkedy ma Bella používa ako svoju barbie? Mikinu mi zahodila na strechu. To si s ňou ešte vybavím. Prinútila ma obliecť si to tričko. Že buď tričko, alebo sa zo mňa stane bezdomovec. Bývať v lese alebo pod mostom sa mi zdala byť veľmi lákavá ponuka, no keď som Belle oznámila, že beriem druhú alternatívu, tak ju hneď zamietla. Rifle mi našťastie nechala, ale vybrala mi úplne iné. Jedny z tých bokových, ktoré sa smerom dole zužujú. Ledva som ich na seba natiahla. Tenisky hneď zamietla, že si mám dať čižmy po kolená na opätkoch! Veď sa na tom zabijem. Opätky som nemala obuté... no, veľmi dávno. A môj uzol na hlave? Premenila ho na bohatú, lesklú hrivu. A aby to nebolo všetko, donútila ma aj namaľovať sa. Moje oči sa podobali skôr na mačacie, nie na ľudské... Hrôza!
„Veď ti to pristane!“ oponovala kamarátka, keď sa i ona chystala. Áno, možno mi to svedčalo, ale ja som sa v tom necítila dobre. Čo na tom nepochopí?

„Rob barbie zo seba, ale nie zo mňa!“

„Chceš sa Jasperovi páčiť?“ zazubila sa Bella a otvorila skriňu. Chvíľu sa v nej prehrabovala a vyberala, čo si oblečie.

„Prečo ho sem ťaháš?“ spýtala som sa a cítila som, ako moja tvár mení odtieň. Ešte chvíľu a moje dvojča bude paradajka.

„Lebo vidím, aká si z neho hotová!“

„To nie je pravda!“

„Ale je!“

„Nie, on má Alice,“ povedala som potichu a sadla som si posmutne na posteľ.

„Ale tá tu teraz nie je,“ poznamenala a vybrané oblečenie hodila na posteľ oproti mne.

„To nevieme.“ Možno o nej dnes večer povie niečo, alebo pôjde s nami a všetko sa vyrieši. Jasper je len spolužiak, z ktorého môže byť dobrý priateľ, prečo to nikto nepochopí? Už začína aj Bella... okrem nej už dávno začalo moje svedomie.

„Tak mu už zavolaj!“ Usmiala sa na mňa povzbudzujúco. Chytila som svoj mobil do ruky a začala som opisovať doň číslo, ktoré bolo napísané elegantným písmom na malom papieriku. Už som si i odvykla z dotykovej obrazovky.

Odkedy som tu, skoro om ho ani nepoužila. Ani z domu mi nevolali. Prečo aj. Tak som sa neozývala ani ja. Jedine René sme sa s Bellou ozývali, ale jej sme vždy písali e-mail. René mala vždy telefón vybitý a ak nám volala, tak iba z nejakej búdky blízko miesta, kde sa nachádzala.

„Tút, tút,“ ozývalo sa z telefónu. Už som čakala, že to ani nezdvihne.

„Ahoj, Sam!“ ozvalo sa na druhej strane, keď som to chcela zložiť.

„Ahoj, Jazz! Ako vieš, že som to ja?“ spýtala som sa prekvapene.

„No, veď sme boli dohodnutí, že zavoláš, nie?“ Bolo počuť, ako sa zasmial. Ha, fakt vtipné!

„Aha, dobre. Ideme na film na pol deviatu, ako ste na tom vy?“

„Na aký film?“

„Manželský sľub.“ Stále mi ale neodpovedal na moju otázku.

„Dobre, poznámky sme si dopísali, takže rovno vám prinesieme aj zošity.“

„Fajn, tak, kde sa stretneme a kedy?“ Už oblečená Bella pribehla ku mne. Na druhú stranu mobilu si priložila ucho a
počúvala. Zamračeným pohľadom som sa na ňu pozrela a potom sme sa obe zachichotali.

„O šiestej prídeme po vás?“ spýtal sa ma. Počula som, ako sa v telefóne usmial. Bella na mňa prekvapene pozrela.

„Ale film začína o pol deviatej,“ pripomenula som mu. Možno na to zabudol.

„Viem, ale nevadilo by, keby sme šli predtým na malé občerstvenie, nie?“ Tak to by teda vôbec nevadilo! I Bella sa usmiala.

„Tak dobre, budeme čakať.“

„Teším sa. Dopočutia, Sam,“ povedal nakoniec a zložil telefón.

„Čo na to povedať.“ Otočila som sa smerom ku zvedavej osobe vedľa mňa.

„Jedine to, že mám hodinu na to, aby som sa prichystala!“ Bella začala panikáriť. Takúto som ju ešte nikdy nevidela. Je pravda, že rande ešte nemala, ale toto predsa nie je rande.

„Bells, ale veď už si oblečená!“

„Áno, ale i tak... načo si ho vôbec volala s nami? Bude to trapas. Uvidíš to, že potom budeme všetci chodiť po škole s hlavami dole!“

„Tak ja mu zavolám, že to rušíme, že ti došlo zle alebo že sa niečo stalo mne,“ začala som uvažovať nahlas. Bella sa zasmiala a hodila po mne vankúš.

„To nechceš, takže sa o to ani nepokúšaj.“ To je pravda, v kine som nebola tak dávno...

Ani sme si neuvedomili, ako tá hodina rýchlo ubehla. Prichystaná som sedela ešte pred telkou v obyvke. Charlie nebol doma, tak sme mu nechali na chladničke odkaz, snáď si ho prečíta a nebude panikáriť. Bella si ešte česala vlasy. Je to veľký pokrytec. Mne zakázala rifle a mikinu a ona sama si to obliekla. Cítim sa ako bábika, zatiaľ čo jej musí byť pohodlne. Zrazu zazvonil zvonček. Pozrela som sa na hodiny. Bolo presne šesť.

„Otvorím!“ zakričala Bella zhora a utekala rýchlo dole. Už som ju videla padať z tých schodov, keď sa na jednom z posledných pošmykla. Chytila sa ale za zábradlie a ustála to. Ona sa raz dostane do hrobu. Hlasno som sa zasmiala nad tým obrazom, ktorý sa mi naskytol, keď otvorila dvere. Celá červená, teraz som nevedela, či od toho skoro pádu, alebo od toho, že na verande stáli dvaja krásni muži, povedala ahoj a pozvala ich dnu. Jasper ma oslnil jedným z jeho úsmevom, zatiaľ čo Edward len kývol hlavou. Vstala som a šla som za nimi.

„Idete presne,“ poznamenala som pri pohľade na hodiny a vzala som si z vešiaka bundu. Tú pohotovo schmatol Jasper a podržal ju tak, aby som si ju mohla jednoducho obliecť. Páni, myslela som si, že džentlmeni vymreli!

„Ďakujem!“ Usmiala som sa na neho. Cítila som, ako sa chce mojej tvári červenať, ale nejako to nešlo.

„Ideme?“ spýtal sa Edward, ktorý sa nervózne pozrel na hodiny. Čo je? Veď máme ešte čas. Bella bez slova prikývla, vzala si bundu z vešiaka, ktorú si ale neobliekla a vyšli sme všetci von.

„Som Sam!“ Usmiala som sa na Edwarda a podávala som mu ruku, zatiaľ čo Bella zamykala dom. Edward sa iba usmial, ruky si nechal vo vreckách.

„Edward, teší ma.“ Aha, tak toto bolo zvláštne! Iba som sa pousmiala a mierila som k striebornému volvu. Koľko majú tých áut? Edward mieril k miestu šoféra. Zrejme to bolo jeho auto. Jazz mne aj Belle podržal dvere a sadol si dozadu.
V aute bolo príjemne, teplo. Bolo zakúrené, čo som i rada, lebo drkotať tu zubami sa mi skutočne nechcelo. Edward potichu naštartoval auto a spustila sa automaticky hudba.

„Mesačný svit,“ zašeptala Bella a smutne sa usmiala. Edward sa otočil a prebehol ju zvláštnym pohľadom.

„Poznáš Debussyho?“ spýtal sa s neskrývaným prekvapením v hlase a pomaly pohol s autom.

„No, ani nie, len niektoré jeho skladby. Mama ich rada hráva na klavíri,“ vysvetlila Bella. Edward len ticho prikývol. Všetci sme sa nechali pohltiť pomalou hudbou.

Sledovala som z okna rýchlo mihotajúcu sa krajinu. Koľko sme šli? Neviem, muselo to byť ale veľmi rýchlo, pretože som ani nevedela identifikovať domy, ktoré sme obiehali.

Ani neviem ako, ale Edward zastavoval v Port Angeles na jednom z parkovísk v centre mesta. To som bola dlho zamyslená, alebo sme šli až priveľmi rýchlo. Podľa výrazu, ktorý Bella mala v tvári sme šli veľmi rýchlo. Edward sa na mňa pozrel a zasmial sa. Čo je?

Jazz nám otvoril opäť dvere a nemotorne sme obe vystúpili.

„Kam ideme?“ spýtala som sa, keď Ed zamkol auto.

„Počul som, že tu neďaleko je dobrá cukráreň, čo by ste povedali na ovocné poháre?“

„To je dobrý nápad, Jasper, tak nás veď!“ Usmiala som sa na neho. Takéto maškrty mám rada. Nikdy neviem prestať, keď začnem jesť. Keby som toľko necvičila vo voľných chvíľach, bola by zo mňa určite buchta. Šla som mlčky vedľa Jaspera. Za nami šla Bella s Edwardom, ale mlčky vôbec nekráčali.

„Prepáč, že som sa ti nemal šancu vtedy predstaviť, som Edward Cullen.“

„Viem,“ odpovedala mu nesmelo a pozerala sa pod nohy. Ach, Bella! Raz na tú svoju plachosť doplatíš. No Edward stále na ňu pozeral.

„Zdá sa mi vhodné, aby som sa ti predstavil, keď ideme dnes do kina.“ Bella mlčala. Edward sa zahľadel na mňa. Cítila som, ako ma jeho pohľad spaľuje. Potom sa Jasper pozrel na Edwarda. Akoby mu chcel niečo povedať, ale potom si to rozmyslel. Potom sa otočil smerom ku mne.

„Dnes vám to pristane, slečny,“ urobil poklonu a usmial sa. On tiež dnes nebol na zahodenie. Na sebe mal čiernu košeľu s dlhým rukávom. Bundu si nechal v aute so slovami, mne zima nie je. Nohavice, ktoré sa podobali riflovine mu ohromne svedčali, no nedokázala som si trúfnuť, aký je to materiál. Edward nebol vôbec pozadu. Elegantný sveter, čierne sako a tmavomodré rifle. Na prvý pohľad boli oblečení elegantne a draho, no keď som si ich mala porovnať s ostatnými chalanmi v jeho veku, tak sa obliekali skôr ako ich otcovia než rovesníci.

„Tiež nie ste na zahodenie,“ vypotila zo seba Bella a začervenala sa. Edward sa hlasno zasmial, načo som sa zasmiala i ja. Tento večer bude ešte veľmi zaujímavý.

Nevedela som, kam kráčame, no veselo sme sa všetci rozvrávali. Jasper nás viedol, keď zrazu zastal. Nechápavo som zastala i ja, no vtom som videla cukráreň. Vyzerala tak... draho. Nechcela som tam ísť, ale zvyšok partie ma ukecal.
Keď mám už tú novú prácu, tak to treba osláviť poriadne.

Sadli sme si do jedného zo zadných boxov a Ed s Jazzom niekam zmizli. S Bellou sme sa na seba pozreli. Tým sme si povedali všetko, čo sme si potrebovali povedať. Moje myšlienky utekali všetkými smermi, najmä keď bol v mojej blízkosti Edward, čo bolo dosť zaujímavé.

Začala som sa obzerať okolo seba. Všade boli útulné boxy. Steny boli červenej farby, na oknách boli krémové závesy. Aká „nóbl“ romantika. Takéto podniky som nemala rada pre ich ceny.

„Nech sa páči, dámy,“ povedal milo Jasper a pred obe postavil veľké poháre so šľahačkou. Pozrela som sa na neho s nechápavým výrazom.

„Čo to...?“

„Oslavujeme predsa tvoju novú prácu, tak sme ti chceli týmto zagratulovať. A aby Belle nebolo ľúto, tak má i ona.“ Zasmial sa Edward. Mal krásny úsmev, taký... pokrivený... Belle sa asi jeho úsmev páči, pretože hneď sa otočil k nej a ona sa začervenala.

„A prečo nemáte i vy?“ spýtala som sa, keď som videla len dva poháre. Chlapci si sadli oproti nám a urobili si pohodlie.

„Jedli sme doma,“ odpovedal pohotovo Edward. Aha, aké logické! To len my sme nevečerali, keď sme sa tak úpenlivo richtovali.

„A prečo ste sa presťahovali do Forks?“ spýtala sa Bella a ochutnala šľahačku. Urobila som to isté. Mňam, bola úžasná!

„Esme chcela trochu pokoja pri lese a Carlisle si tu našiel miesto, tak sme tu,“ odpovedal jednoducho Jasper.

„Aha,“ odpovedala som a nabrala som si ďalšiu lyžičku plnú šľahačky.

„A vy? Ako ste sa tu ocitli?“ spýtal sa Edward a pozeral sa pritom na Bells, ako bojuje s obrovským množstvom ovocia, ku ktorému sa prepracovala.

„Mama sa vydala,“ odpovedala jednoducho a dala si do úst ďalšiu plnú lyžičku.

„A ty otčima nemáš rada?“

„Nie, Phil je fajn.“

„To nechápem,“ priznal sa Jasper a tiež sa na ňu zvláštne zahľadel.

„Phil je basebalista a často cestuje. René bola s Bellou nešťastná, a tak sa rozhodla ísť sem, aby René mohla byť s Philom. A ja s ňou,“ doplnila som náš príbeh.

„A to tvojim rodičom nevadí, že si tu?“ spýtal sa Jazz. Mojim rodičom? Tým by vadilo, keby som zostala tam. Toto im len vyhovuje. Smutne som sklopila zrak.

„Mamku Sam som prehovorila ja s René, aby šla so mnou,“ pohotovo povedala Bella. Usmiala som sa na ňu a očami som poďakovala. Edward si nášho mimického rozhovoru všimol a nebol jediný. I Jazz bol veľmi vnímavý.

„Ale teraz ste nešťastné vy dve,“ poznamenal Edward.

„To nie, Sam je veľmi šťastná a aj ja,“ usmiala sa Bells. Veľmi jej to ani nešlo. Vedela som, že mne sa tu páči viac, než jej, ale nikdy som nevedela, aký veľký rozdiel šťastia je.

„Ale i tak, nie je to voči vám fér,“ povedal potichu Jasper  a upokojujúco sa usmial.

„To ti nikto nepovedal, že život nie je fér?“ Zasmiala som sa a mrkla som na neho.

„Niekde som to počul.“ Prikývol a s Edwardom si vymenili zvláštne pohľady.

Nechali nás, nech dojeme poháre. Veselo sme sa rozprávali. Bola som rada, že sme zmenili tému. Ani nie kvôli sebe, ale kvôli Belle. Jej to bolo dosť nepríjemné. Rozprávali nám, aké je to mať toľko súrodencov. Ako sa stále sťahujú, čomu sa venujú. No nikdy nespomenuli Alice. Vždy, keď som v myšlienkach na ňu myslela sa Edward na mňa pozrel, akoby som jej meno vyslovila nahlas. Nikto z nás si neuvedomoval, ako ten čas rýchlo letí, než sa Bella pozrela na hodinky.

„Ak chcete vidieť film, tak by sme sa mali poponáhľať, lebo ho zmeškáme.“ Usmiala sa na všetkých a začala vstávať od stola. Ak som mala priznať pravdu, nechcelo sa mi odtiaľto. Jasper mal pravdu, toto je skutočne dobrá cukráreň. Všetci sme sa zdvihli a pomaly sme sa premiestnili do kina.

S Bellou sme kúpili lístky. Chalani najprv nechceli, ale nám sa zase nepáčilo, že platili tie poháre. O desať minút mali začať premietať. Kino sa začalo kopiť ľuďmi. Posadali sme si na jedny z najlepších miest, v strede sály a urobili sme si pohodlie.

„Nechcete popcorn?“ spýtal sa zrazu Edward a Jasper na neho mrkol.

„To je dobrý nápad,“ prikývol. Obaja sa zdvihli a so slovami hneď sa vrátime odišli. Otočila som sa na Bellu a usmievala som sa. Takto dlho som sa už dávno nebavila.

„Tak čo?“ spýtala som sa. Oči jej žiarili tak isto, ako mne. Myslím, že bola prvýkrát šťastná, odkedy sme prišli.

„Mám ti na to odpovedať?“ spýtala sa s úsmevom.

„Nemusíš, vidím to na tebe.“ Pokrútila som hlavou a nezabudla som sa doširoka usmievať. Toto bola fakt super oslava mojej novej práce.

Kino bolo plné. Začali hrať už úvodné reklamy a chalani tu ešte stále neboli.

„Idem ich zavolať,“ pošeptala som Belle. Tá iba prikývla a uhla sa mi, aby som mohla prejsť.

„Pardon, prepáčte, ja len prechádzam,“ hovorila som každému v uličke, komu som stúpila na nohy. Zamračeno protestovali, že nevidia, nech rýchlo prejdem. Potešila som sa, že toto nebolo veľké kino a že som preto nepostúpala veľa ľuďom na končatiny. Rýchlo som vybehla zo sály smerom k občerstveniu. Videla som, ako Jasper a Edward sa o niečom dohadujú. Vyzerali vážne. Rýchlo som sa schovala za stĺp a počúvala ich. Viem, že sa to nerobí, ale niečo mi hovorilo, nech to urobím.

„Alice nám to prikázala!“ namietal na niečo Jasper.

„Alice ale nevidí všetko. Je to subjektívne, nemôžeš to brať vážne,“ zavrčal Edward.

„Máš pravdu, ale chcem vedieť, prečo odišla, a to sa dozviem iba takto. Musím robiť to, čo mi prikázala. Čo nám prikázala!“

„Ale to je nezmysel,“ odpovedal nahnevane Edward.

„Nie je to nezmysel. Ja ju milujem. Viem, že to nedokážeš pochopiť, ale chcem ju naspäť, rozumieš?  A je mi jedno, čo preto budem musieť urobiť. Aj keby som mal ísť do Volterry alebo sa stretnúť s Mariou, urobím to!“

„Jazz, no tak. Sľúbili sme ti to, to vieš. Ale vieš, čo cítim, keď je pri mne. Nehovor, že nie.“

„Je to ťažké, Edward. Ale vedz, že to bude ešte ťažšie. Nemôžeš sa pred tým skrývať a utekať pred budúcnosťou.“

„Budúcnosť sa môže zmeniť,“ precedil medzi zuby Edward. Jasper iba prikývol. Videla som, ako prešli okolo stĺpu. Nevšimli si ma, našťastie. Čo to, dočerta, malo znamenať?!

Chvíľu som premýšľala, čo som vlastne počula. Alice odišla, to je jasné. Jasper ju stále miluje, to je tiež jasné. Ale o akej budúcnosti to vraveli? Čo chcú meniť? A ako vlastne vedia, čo majú meniť? A čo im vlastne prikázala? Zhlboka som sa nadýchla a vošla som späť do sály. Film už začal. Snažila som sa na to nemyslieť. S Bellou to preberieme neskôr. Teraz nás čaká romantika.

„Pardon, prepáčte, s dovolením.“ Snažila som sa predierať pomedzi nervóznych ľudí. Konečne som došla k svojmu miestu vedľa Belly a Jaspera. Bella sa na mňa pozrela s otázkou v očiach. Nahla som sa k nej.

„Potom,“ pošeptala som jej do ucha a pozrela som sa na plátno, kde už premietali film. Ach! Môj obľúbený herec.

„Kde si bola?“ spýtal sa ma potichu Jasper a podával mi vedierko s popcornom, z ktorého už veselo odjedol.

„Potrebovala som sa prepúdrovať.“ Zachichotala som sa a nechala som sa už unášať atmosférou romantiky.

Autor: AmiJane (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sen alebo realita? 5. kapitola: