Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sekunda - Prológ + 1. kapitola

23.03.2011 (18:45) • MiaCB • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1088×

Prológ:

Sekunda je rýchlo pominuteľná. Často si ju v životoch neuvedomujeme, ale predsa je tam. Niekedy má dokonca veľký význam. Za sekundu sa môže všetko zmeniť. Z veselého sa stane smutné, zo smutného veselé. Prosperujúci štát sa dostane na pokraj smrti.

Za sekundu sa môžete do niekoho zamilovať, niekoho opustiť, niekomu zlomiť srdce. Všetko závisí od tohto kratučkého zákmitu času. A práve o tomto je môj príbeh. O jednej sekunde, ktorá zmenila moje uvažovanie a doviedla ma k mojej láske cez strastiplné, hrboľaté cesty.

1. kapitola:

Všetko sa začalo jedného dňa v daždivom mestečku Forks. Neustály dážď, lesy pripomínajúce nikde nekončiace labyrinty a otec, ktorý sa mi snažil spríjemniť zlé chvíle v tomto zapadákove. Jedného dňa sme sa kvôli tomu dokonca aj pohádali. Kričali sme na seba. Vtedy som bola len impulzívna, ale teraz viem, že som spravila chybu. Aj tak sa však už nechcem vrátiť. Je mi dobre tam, kde som. V Japonsku.

Chvíľu mi trvalo, kým som sa prispôsobila tamojšej kultúre a naučila sa po japonsky, no po roku som tam už bola pečená, varená. Všetci ma poznali a mali ma radi pre moju jedinečnosť. Vďaka diéte na ryži som schudla, zmenila som štýl obliekania, začala som sa maľovať a využila štúdium, ktorému som sa venovala na vysokej škole – právo. Začala som pracovať ako asistentka ministra zahraničných vecí. Japonci vedeli všetko zúrodniť. Využívali ma aj ako prekladateľku. Svojou milotou som si získala srdcia všetkých v parlamente a moja kariéra rástla enormnou rýchlosťou.

Môj život napĺňali nudné večierky s ufrfľanými politikmi, zasadania v sále, riešenie problémov s Amerikou a podobné formality. Nemala som čas na súkromný život, no mala som aj pár veľmi dobrých kamarátov z práce. Bola som šťastná. Drahý dom na pobreží, auto, šaty, to všetko je sen každej ženy. Všetko dobré sa však musí jedného dňa skončiť sa však jedného dňa zmenilo. Nikto nevedel ako, no postihlo to nás všetkých.

*****

Spala som vo svojom dome na vodnej posteli a pod mäkučkou perinou plnenou husím perím. Zvyčajne mávam tvrdý spánok, z ktorého ma nezobudí ani výbuch jadrovej elektrárne rovno pod nosom, ale túto noc bolo niečo inak. V základoch domu som cítila jemné chvenie, akoby sa niečo chystalo. Chvenie sa zmenilo na väčšie otrasy, obrazy na stene začali hrkotať. Vstala som, hodila na seba hodvábny župan a išla sa napiť vody do kuchyne. Malé zemetrasenia tu neboli nič nezvyčajné. Akurát som si chcela ľahnúť do postele, keď mierne chvenie prerástlo do väčšieho a to do ešte väčšieho. Obrazy od Da Vinciho, Botticeliho a iných známych autorov popadali na zem a prerezalo ich rozbité sklo. Všade okolo seba som počula rozbíjanie sa šálok a iných vecí. Otrasy boli čoraz mohutnejšie, a tak som si rýchlo zobrala spod postele Nike tašku určenú presne na takúto krízovú situáciu pred ktorou ma vystríhali, keď som sem prišla a zbehla som do podzemného krytu.

Zaplesla som za sebou dvere z veľmi pevnej ocele, takú ešte ani nedoviedli na trh. Má to nejaké výhody byť v politike. Potočila som kolesom, aké býva na ponorkách, a ocitla sa tak vo vzduchovej bubline.

Zapálila som svetlo a pozrela na kryt, ktorý vyzeral skôr ako malý byt. Posteľ, poličky prepchaté jedlom, chladnička, skriňa na oblečenie, skriňa v ktorej boli čisto len deky, obväzy a iné lekárske pomôcky a päť debien so sviečkami a zápalkami. Akurát som jednu otvárala a chcela z nej vybrať sviečky, keď zrazu žiarovka zablikala a zhasla. Našmátrala som sviečku, zápalku a škrtla som ňou. Priestor osvetlilo mihotavé svetlo. Postupne som pozapaľovala asi šesť dlhých sviečok a vytvorila tak priestor v ktorom sa v pohode dalo čítať. Vytiahla som svoju obľúbenú knihu, Búrlivé výšiny, a snažila som sa nemyslieť na to, že niekde tam vonku zomierajú ľudia. Vždy nejaký zomreli. Ja som nemohla nič počuť, nič vidieť. Nič za stenami tohto bunkru.

*****

Nasledujúce dva dni pre mňa boli utrpenie. Dúfala som, že sa mojím známym nič nestalo, ale nemohla som si to overiť. Stále som cítila pomerne silné otrasy, no dúfala som, že nič vážne sa nestalo. Po dvoch dňoch som vyšla na svetlo.

Na začiatku ma pražiace slnko bodalo do očí, ale keď som si po chvíli zvykla, uvidela som príšernú spúšť. Všade pobehovali záchranári ako nepokojné včeli v úli. Do uší mi doľahol nárek ako starien, tak aj detí a ich rodičov. Všade ležali len polámané trosky a zem bola plná vody. Obzrela som sa na rozbúrené more. V tom ma tupo zasiahli dve zistenia:

Túto zem zasiahlo zemetrasenie.

Hneď na to ju ešte viac potrápilo tsunami.

Páčila sa vám poviedka?

Ak áno, napíšte mi aspoň nejakého toho smajlíka, aby som vedela, čo si o tom myslíte... :)

Autor: MiaCB, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sekunda - Prológ + 1. kapitola: