Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Second Chance - 1. kapitola

Foto UH


Second Chance - 1. kapitolaMoja nová poviedka má prvý diel! Hlavná postava nám tu trochu zablúdi a natrafí na niečo, čo bude mať ďaleko väčší význam, než sa bude na prvý pohľad zdať. A nie je to žiadna osoba. :)

Prajem príjemné čítanie. :) Vaša Elanor.

Čakanie na príchod obchodníkov...

alebo čo človek objaví, keď sa vyhýba obedu.

(Nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá...)

 

Cez zavreté viečka som cítila teplo pochádzajúce z ranných slnečných lúčov, ktoré dopadali na moju tvár. Vedela som presne, čo to znamená. Komorná už odtiahla závesy a o chvíľu ma príde budiť.

Radšej som sa dobrovľne zdvila, sadla som si na okraj postele a sledovala som dianie vonku. Snežilo. To obchodníkov určite drží.

Jemne som naklonila hlavu na bok a rozmýšľala som, čo budem dnes robiť. Doma som ostať nemohla. Niežeby ma niekto vyháňal, ale rodičia ma ponúkli ako ovcu. Inak to poviem. Chcú ma vydať. Nemôžem im to zazlievať, radi by ma v budúcnosti videli šťastnú a spokojnú, bohatú a neskôr aj s deťmi. Ani muža mi nevybrali zlého. Albert je veľmi milý a pozorný, taktiež zručný a musím sa priznať, že aj pekný.

Lenže ja som ho odjakživa mala rada ako staršieho brata a tento druh puta som nechcela zmeniť. Aj tak sa to stalo, ale nie v tom dobrom slova zmysle. Akonáhle ma požiadal o ruku, niečo sa medzi nami zlomilo a naše priateľstvo sa rozpadlo na prach. Utekala som pred ním, pretože som ho nechcela odmietať a pritom som mu takto ubližovala viac. Adam, jeho brat, dvojča, ma ubezpečoval, že sa mu pokúsi dohovoriť. Stal sa mojou vŕbou a najlepším priateľom. Jeho...

„Už si hore? Pozri, aké krásne počasie je vonku. A predstav si, že kočovníci nie sú ďaleko. Možno tak pár dni cesty od nás. Informácie som si sama preverila. Bola som sa prejsť až na Vyhliadku a môžem to potvrdiť. Doprevádzal ma aj mladý pán Albert. Pýtal sa na vás a tiež vás nechal pozdravovať. Dnes sa zastaví na obed, ako iste viete a...“

Áno... Albert bol milý. Rodičia ho schvalovali a Ruby robila všetko pre to, aby mi nanútila ich vôlu.

Poďme ale pekne po poriadku - vysvetlím, ako to v skutočnosti je. Môj otec sa dohodol s jeho, že jeden jeho syn si ma vezme. A Albert po tom nadšene skočil. To ma vydesilo a úplne som ucukla, takže som si pokazila dobrý vzťah s ním.

 

„Pojdem sa ta aj ja pozrieť.“ Musím von z domu... a pozreť sa na príchod obchodníkov je parádna zámienka - napadlo ma a v duchu som sa uškrnula. Nehrozilo, že by som sa potom dostala na obed včas.

Kývla som potom na Ruby, aby mi pomohla sa umyť a obliecť. Keď som bola upravená, pozrela som sa do zrkadla, sledujúc priemernú postavu s dlhými, hnedými vlasmi rámujúcimi bledú oválnu tvár s výraznými, červenými, plnými perami a hnedými očami ohraničenými dlhými, hustými mihalnicami. Bola odetá do červených šiat, ktoré zvýrazňovali jej štíhlu postavu s ideálnymi krivkami.

 

Pár minút na to som už vychádzala z domu ležiaceho na vysokej sklale, odkiaľ sme mali výborný výhľad na dedinu a aj na všetko, čo sa blížilo do dediny jedinou možnou cestou. A z Výhľadne nad domom je vidno ešte ďalej.

Chvíľu som sa tvárila, že skutočne mierim tam, ale akonáhle som bola z dohľadu, zvrtla som sa a išla do lesa.

Les som vždy milovala. Cítila som sa v ňom voľná, mal v sebe zvláštne kúzlo, ktoré ma vždy privolalo. Cítila som sa tu ako v rozprávke, kde bolo všetko možné. Tu som mohla snívať, byť sama sebou a zabudnúť na nudný diplomatický život plný pretvárok, udržiavania tajomstiev a zdvorilej masky. A teraz vyzeral les ako zasnežené kráľovstvo na ďalekom severe. Veľmi krehké, čisté... a pusté.

Prechádzala som sa, očarená toľkou krásou a na nepoznanie zmenením prostredím. Nechala som sa unášať známym chodníčkom, takmer úplne zaviatym snehom, až som dorazila ku skalnému útesu. Tu pramenila rieka, ktorá najskôr vytvorila vodopád a potom sa už pokojne vinula okolo dediny až kamsi na juh.

 

 Nezastavovala som. Pokračovala som v ceste, až som začala mať zvláštny pocit. Podvedome zmenili moje nohy smer, chvíľu som sa štverala cez skali a potom som išla dolu, do údolia. Po pár metroch som zbadala prekrásneho čierneho koňa ležiaceho v tieni stromov. Slnko, ktoré jemne presvitalo cez holú korunu, mu rozžiarovalo tmavú srsť, pod ktoru sa rysovali svaly. Ten kontrast medzi jeho temnou srsťou a nevinne bledým snehom bol magický.

Ale nič nie je také, ako sa zdá. Napriek všetkému to nebol prekrásny pohľad. Kôň trpel. Jednu nohu mal v neprirodzenej polohe, pokrytú hlinou, ktorá bola zlepená krvou.

Len čo ma zazrel, prenikavo zaerdžal a pokúsil sa vstať. Nemohol. Sily ho zradili a on sa od bolesti zvalil opäť na zem.

Opatrne som k nemu prikročila. Môj krok bol váhavý, bála som sa, že ho opäť vydesím.

Podišla som k nemu ešte bližšie a pomaly som vytiahla z rukáva dýku. Kôň mykol hlavou, no zdalo sa, že na väčší odpor sa nezmôže. Natiahla som sa ku kuse šnúry, ktorý mu zraňoval nohu, a prerezala som ho. Hneď potom som prudko odskočila, aby ma náhodou nezvalil, keď sa bude pokúšať vstať.

Nepokúšal sa. Jedným pohybom si napravil nohu do pohodlnejšej pozície a začal si ju oblizovať.

 

Dlho som ho bez pohybu sledovala. Fascinoval ma a nejakým zvláštnym spôsobom aj priťahoval. Ani po hodine som sa nedokázala postaviť a odísť. Akoby mi snáď jeho vnútorný hlas našepkával, prihováral sa mi a prosil ma o spoločnosť. O pomoc.

Keď konečne zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa, všimla som si v jeho očiach záblesk inteligencie. Hodnotil ma. Odhadoval moje zámery. Chvíľami som mala pocit, že sa jeho biela hviezda na čele trochu zvrásnila, akoby sa mračil. No to som už krútila hlavou sama nad sebou. Moja fantázia by raz mohla spoznať hranice - čo je skutočne reálne a čo je reálne len v mojej hlave.

 

Pomaly som sa postavila a prišla som bližšie, aby som si sadla vedľa neho. Už sa nebál. Pozrela som sa mu do čiernych očí a potom na nohu. Rana bola otvorená. Ceľkom veľká i hlboká. Noha potrebovala ošetriť, ale nevedela som mu sama pomôcť. Keby som ho však doviedla do dediny, otec by mu isto pomohol.

Lenže to bol tiež problém. Jeho noha bola vo veľmi zlom stave. Len som dúfala, že si neponičil väzivá natoľko, že sa už nepostaví. V takom prípade by ho otec nenechal žiť.

„Koníček prekrásny, čo si si to urobil?“ prihovorila som sa mu milo a on sa na mňa neprestával dívať uprene. Mala som pocit, že ma počúva, ba dokonca mi aj rozumie.

„Ak by si tu ostal, vlci by ťa našli... To predsa nechceme, však? Poď preto so mnou. Pomôžem ti a nechám ťa bývať u mňa.“ Pripadala som si ako hlupák. Vážne presviedčam koňa, aby išiel so mnou?

A on pokrútil hlavou. Pozrel sa na svoju nohu a tá vyzera o niečo lepšie. Udivene som sa opäť chcela pozrieť do očí, no on stále sledoval svoju nohu. Presunula som teda na ňu pohľad aj ja.

Nič sa nedialo.

Zavrela som oči a povzdychla som si. Čo budem robiť? Úbohé zviera.

Oči som nechala dlhšiu dobu zavreté. V hlave sa mi premietali všelijaké možnoti, no ani jeden nápad sa nedal uskutočniť. Odísť pre pomoc som nemohla, do tej doby by sa mu isto niečo stalo. Alebo by sa mohol zatúľať - to by som ho už nedokázala nájsť. Mohla by som ho priviazať a odísť, no keby ho napadli vlci, nemal by šancu. A odviesť ho... by bolo veľmi náročné a pre neho i bolestivé.

Zdalo sa mi, že som v slepej uličke.

A zrazu mi niekto do tváre fŕkol teplý vzduch. Nie niekto, ale niečo. Ten kôň sa, ako som zistila po otvorení očí, postavil a sledoval ma. Hlavu mal tesne pri mojej, takže som o malú chvíľu mohla cítiť ďaší jeho výdych.

Pozrela som sa mu na nohy a hľadala som tú poranenú. Ani stopu po rane som nenašla. Prekvapene som sa mu zahľadela do očí. Žiarili spokojnoťou a pripomenuli mi iné oči. Oči, ktorým som sa dnes chcela vyhnúť, no teraz mi to nepripadalo správne. Albrechtove sklamané oči. A hneď potom aj oči môjho otca, z ktorých by nežiarila ľútosť, lež ľúti hnev.

Vyskočila som teda na nohy a bežala som k domu najrýchlejšie, ako som si trúfala. Mala som šťastie, že tento les tak dobre poznám.

***

Dúfam, že sa vám poviedka zapáčila. Snáď vás kapitola oslovila. Veľmi ma poteší, ak si ju prečítate a budete čítať aj naďalej túto poviedku. Nasledujúci diel by mal priniesť obraz dediny a bližšie prestavenie obyvateľov. A možno sa tam pripletie aj nejaký dôležitý zvrat...

Vaša Elanor. :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Second Chance - 1. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!