Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 8. kapitola

Rose noire - 8. kapitola Konečne tu máme pokračovanie. Ospravedlňujeme sa za zdržanie, ktoré som zavinila ja. Mala som toho veľa. Ale dúfame, že vás to neodradí a prečítate si túto kapitolku. Príjemné čítanie prajú vaše zlatíčka voldy a nessienka :)

 

8. kapitola  

Nevedela som čo mám robiť, ako sa zachovať. Len som tam sedela a snažila sa ho prebudiť, zatiaľ však bezvýsledne.

„Rýchlo! Potrebujem pomoc!" zakričala som smerom k východu. Ten pirát len ležal, ani sa nepohol. Bol celý od potu a rana mu akoby praskala. Bol na ňu veľmi škaredý pohľad.

Do miestnosti zrazu vtrhli asi piati piráti. Vyzerali, akoby boli pripravení okamžite zabíjať. Keď ho však zbadali ležať na zemi, úplne skameneli. Ani len nežmurkli a duto hľadeli na ich kapitána. Akoby tomu nemohli uveriť a presviedčali sami seba, že nedostali morskú chorobu.  

„Tak robte niečo!" skríkla som na nich, aby sa trochu prebrali. Jeden z nich hneď skočil k nám na zem a pokúšal sa svojho pána nejako "oživiť." Začal s ním dosť nešetrne mykať, ale minulo sa to účinku.

„To už som skúšala!" štekla som naňho ironicky, čo prebralo aj ostatných. Hneď sa prihrnuli k nám a oči im takmer vyskočili s jamôk.

„Vodu!" skríkla som na nich s pohľadom upreným na toho piráta bezmocne ležiaceho na zemi. Nech už bol ku mne akýkoľvek, prišlo mi ho ľúto. Vyzeral akoby strašne trpel.

„No, choďte už po tú vodu!" rozkázala som im znova, keď sa ani jeden z nich nepohol. Teraz však, akoby sa všetci rozhodli doniesť tú vodu. Naraz sa rozbehli k východu a navzájom do seba narážali. Bolo dosť komické sledovať piatich veľkých pirátov, ako sa snažia dostať k “dverám“. Vo východe sa však – ako som predpokladala - zasekli. Stiesnenosť “dverí“ im nedovoľovala odísť všetkým naraz.

„Stačí jeden!" povedala som rozhodne smerom k nim. Ale nepočúvali ma. Jeden cez druhého sa snažili dostať, čo najskôr von. Napokon sa všetci pretlačili a skončili  na jednej obrovskej hrome rúk a nôh. To sú teda námorníci ako sa patrí. 

Nakoniec sa konečne jeden z nich postavil a odbehol preč. O chvíľu sa vrátil spolu s vodou. Namočila som do nej handričku a začala som mu ňou jemne hladiť čelo. Prepadla ma akási čudesná neha.

„Čo...?" zachripel zrazu jeho hlas. Rýchlo otvoril oči. Vyzerali až mliečne biele od horúčky.

„Viem, že to nič nie je, ale pre istotu..."

„Som v pohode," oponoval zase a pokúsil sa posadiť. Nebránila som mu. Ak sa chce zabiť... v poriadku, ak to nebude v mojej blízkosti.

„To som si istá," podotkla som ironicky a handru zas namočila do vody. Vyžmýkala som ju a hodila ju do neho. On si zo mňa bude robiť dobrý deň! Pirát jeden obmedzený! Keď sa so mnou zvláda hádať, zvládne sa aj ošetriť!

„Hej!" zamručal zase. Stále je s niečím nespokojný! Už teraz ľutujem jeho ženu, ak bude nejakú mať.

„Hmmm?" zamrnčala som jeho smerom. Raz ma privedie do záhuby.

„Bolo to príjemné," hovoril zamyslene s pohľadom na handričke a pokynul ostatným, aby odišli. Asi prichádza o zdravý rozum. Chudáčik pirátik. Jeho posádka si ešte užije. Bláznivý pirát, to som ešte nepočula.

„Naozaj príjemné," opakoval, avšak teraz sa jeho pohľad zavrtával priamo do mojej maličkosti. Nemôže sa pozerať radšej na stenu? Akoby nevedel, že ma jeho pohľad znervózňuje... alebo to vedela preto to urobil.

„Stačí ďakujem," odsekla som mrazivo. No teda snažila som sa, ale podľa jeho výrazu sa mi to asi nepodarilo.  

„Ďakujem," povedal a ja som naňho vyvalila oči. On mi skutočne poďakoval, alebo môj sluch vypovedal službu?

„Nie je zač." Len prikývol a trochu tackavo sa postavil. Bola som v pokušení priskočiť k nemu a podoprieť ho. Bell! Mysli trochu!

„Teraz, ak ma ospravedlníš, potrebujem si niečo vybaviť."

„Pôjdem s Vami!" povedala som rozhodne smerujúc za ním.

„To nebude potrebné!"

„Ak si myslíte, že to zvládnete..."

Po jeho krátkom zaváhaní som už len počula jeho vzďaľujúce sa kroky. Ak si myslí, že sa ma len tak zbaví tak sa mýli.  

Chvíľu som počkala a potom potichu kráčala na palubu. Nájsť cestu nebolo také jednoduché ako predtým. Vyzeralo to tu dosť zničene. Asi to ešte nestihli dať do poriadku po poslednej návšteve ich “priateľov“.

„Potrebujem doktora... je to..." Začula som, keď som bola takmer na palube. Vyšla som hore a skryla sa za nejaký sud, ktorý doslova zíval prázdnotou. Pred sebou som videla kapitána a jedného piráta. Myslím, že sa volá Cédric, ale nie som si istá. Kapitán vyzeral, akoby sa nemohol udržať na nohách.

„Najbližšie je to tri dni cesty, musíme s tým niečo urobiť skôr," snažil sa ho presvedčiť Cédric – či ako sa volal. Bola to však márna snaha. Je to príšerne tvrdohlavý chlap, sama som sa o tom presvedčila.

„Videl... videl si už niekedy... aby... aby niekoho, ako som ja... zabila infekcia? Obyčajná infekcia?" hovoril namáhavo kapitán. Hovoril potichu a jeho slová mi zanikali vo vetre. Do pekla! Ešte musí aj fúkať. Akoby to všetko nestačilo.

„Nie, ale..." Znovu zadul vietor. Videla som, že niečo hovoria, ale nepočula som čo. Prečo som sa nikdy nenaučila čítať s pier, ako môj papá? Teraz by to bolo viac ako užitočné.

„Ja to zvládnem, ale..."

„Pane!" povedal ten muž a ukázal na miesto, kde som sa práve skrývala. To je vážne dobré. Čo sa stane teraz? Udrie do mňa blesk? 

Kapitán sa zvrtol mojim smerom a zamračil sa, keď ma zbadal. Na to dosť nepekne zaklial. Pirát sa nezaprie.  

„Prečo nikdy neurobíš nič, čo ti poviem?“ povedal rozhorčeným hlasom. Asi bol vážne nahnevaný, že som ich počúvala, ale mám právo to vedieť!

„Prečo by som mala robiť to, čo mi poviete? Nepatrím vám, aby ste o mne rozhodovali,“ zaprskala som na neho a vyšla som z môjho provizórneho úkrytu.

„Žiješ na mojej lodi,“ povedal akoby to bola odpoveď. A čo keď som na jeho lodi? Ja som sa o to neprosila. Nechcela som tu byť. Proste ma sem doniesol. Doslove. To si myslí, že som súčasť jeho posádky?

„Nie som súčasťou vašej posádky, nemáte právo rozkazovať mi, čo môžem a čo nie!“ zakričala som na neho. Celá posádka sledovala našu hádku. Som si istá, že to pre nich bolo pekné divadielko.

„Dopekla, jasné, že môžem! Nesiem za teba zodpovednosť! A nie, že by si mi to nejako uľahčovala!“ kričal na mňa. Videla som, že je slabý, ale nedokázala som sa zastaviť. Mám právo to vedieť, a musí to uznať.

„Ja som zodpovedná sama za seba!“ Nedokázala som sa zastaviť. Aj keď teraz asi nebol správny čas na osobné spory, ale nemohla som prestať.

„Som zvyknutý starať sa o svoju posádku,“ povedal už pokojnejším hlasom. Jeho slová ma prekvapili. Neočakávala by som, že sa o nich aj stará. Zo šoku som sa však rýchlo prebrala.

„Nie som členom vašej posádky!“ povedala som už tichšie. Stále som bola nahnevaná, ale snažila som sa aspoň trochu upokojiť.

„Žiješ na mojej lodi. To je, akoby si bola súčasť posádky,“ povedal namáhavo.

„Ak je to vôbec vaša loď,“ zamrmlala som si popod nos v domnienke, že ma nepočuje, ale výraz jeho tváre ma presvedčil o opaku. Už som myslela, že na mňa začne kričať, ale vtom sa zatackal.

Zrazu sa vedľa neho objavil Jean a zachytil ho. Podoprel ho z jednej strany a Cédric z druhej a pomáhali mu ísť. Prešli okolo mňa a zamierili dolu, do kajuty. Zrazu ma prepadli príšerné výčitky svedomia. Prečo som to len urobila? Rozbehla som sa za nimi. Vošla som do vnútra akurát, keď ho pokladali na posteľ. Pozreli na mňa, ale nakoniec odišli. Všimla som si misku z vodou. Na zemi stále ležala tá handrička. Rýchlo som ju namočila a priložila mu ju na čelo. Okamžite otvoril oči a zadíval sa na mňa.

„Nemusíš sa o mňa starať,“ povedal potichu a s námahou.

„Musím. Som ti to dlžná,“ povedala som a až potom si uvedomila, že som mu začala tykať. A tým padla bariéra.

„Nie si mi nič dlžná. Môže sa o mňa postarať aj Cédric,“ povedal tak potichučky, že som si ani nebol istá, či to povedal.

„Som ti dlžná mnohé. Zachránil si mi život, zachránil si moju česť. A staral si sa o mňa, keď som bola zranená. Je načase oplatiť ti láskavosť,“ povedala som a vďačne sa na neho usmiala. Snažil sa mi úsmev oplatiť, ale vyšiel z toho len úškľabok.

„Ďakujem,“ zachripčal polohlasom a zavrel oči, ale stále bol pri vedomí.

Zobrala som handru a namočila ju. Rana vyzerala vážne desivo. Bola otvorená a červená. Začiatok infekcie. Prečo som si to nevšimla skôr? Nie je predsa prvý človek, ktorého som v tomto stave videla.

Handrou som mu pomaly prešla po rane. Bolestne zaúpel a otvoril oči. Videla som v nich bolesť.

„Prepáč... ja... nechcela som,“ koktala som v rozpakoch. Mierne sa usmial.

„Ja...“ začal, ale potom zaúpel a upadol do mdlôb.

Zhrnutie poviedok - voldy

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Rose noire - 8. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!