Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 21. kapitola

Rose noire - 21. kapitola Po veľmi, veľmi, veľmi dlhej dobe sme opäť raz napísali pokračovanie RN. Dúfame, že si na našu poviedku ešte aspoň pár ľudí spomenie. Príjemné čítanie prajú vaše zlatíčka voldy a nessie ;)

21. kapitola 

Ako mi to môže spraviť? Nechať ma tu... Len tak mi zakázať ísť s nimi! A vraj nebezpečné miesto. Akoby som niekde inde bola vo väčšom bezpečí. Čo čaká, že ho poslúchnem?! Pche! Ak si myslí, že tu ostanem zavretá a budem nečinne čakať, kým sa mi vrátia – a aj Edward – tak sa mýli. Ach, akoby prešla celá večnosť od chvíle, čo som ho naposledy videla. Od chvíle, keď naposledy pošepol moje meno, od chvíle, kedy sa ma jemne dotkol a tým vyvolal túžbu v každej bunke môjho tela...

Nemôžem si predsa klamať večne. Už som tým stratila priam more času. Bojovala som so svojimi citmi, aj keď v hĺbke duše som vedela, že... že ho milujem. Áno milujem ho, a nikdy neprestanem. Kým on nebude chcieť, aby som odišla, budem pri ňom. Aj keď teraz...

Chýba mi, tak strašne, ako ešte nikto nikdy nemohol chýbať inému človeku. Pri tých slovách, ktoré vyriekla moja myseľ, som sa celá zachvela od zimy, aj keď bolo viac než príjemne.

Oči sa mi samé zatvárali, ale moja myseľ proti tomu bojovala ako len vedela. Dnešok bol veľmi ťažký a každý kúsok môjho tela sa už nevedel dočkať vytúženého spánku. Neviem ani ako dlho trvalo, kým moja myseľ, znavená spomienkami, zavelila na ústup a ja som upadla do sladkého zabudnutia.

Jeho ruky ma stále objímali, pery šepkali moje meno, oči hypnotizovali tie moje a tvár sa pomaly približovali a potom... aaach.

No tak, ako vždy, musí prísť niečo, čo prekazí všetko krásne. V tomto prípade to bol neuveriteľný chlad, ktorý sa okolo mňa rozhostil. Zachumlala som sa viac do perín, no akokoľvek silno som k sebe tlačila viečka, ten sen sa nevrátil. Sen, pri ktorom by som vymenila čokoľvek, aby sa stal realitou.

Len som nespokojne zamručala a pomaly sa posadila na posteli. Všade bolo ticho, len zdola sa ozývalo chrápanie a iné zvuky, ktoré som naozaj nechcela počúvať. Položila som bosé nohy na drevenú dlážku a rozhrabla som si vlasy, akoby sa mi v tej chvíli vynorila spomienka na včerajšok. Skamenela som na mieste a srdce sa mi rozutekalo o preteky. Ako šialená som prebehla do vedľajšej miestnosti, kde mal spať Jean a Dam. Ale bolo tam ticho a všetko na svojom mieste, akoby tam nikdy predtým nespali.

Ani som si neuvedomila a už som sa pratala do všetkého toho strašného oblečenia, ktoré sa spolu nazýva šaty poslednej módy. Vynechala som zbytočné kusy, ktoré slúžili len na okrasu a ich praktické využitie by človek musel hľadať asi večnosť. Odtrhla som zo sukne spodnú časť, čím som ukázala svetu svoje lýtka a látkou som si obviazala skrehnuté chodidlá, zničené od topánok, ktoré vymyslela nejaká zlomyseľná krava. 

Tvár som zakryla šatkou a ponáhľajúc sa som zbehla po vŕzgajúcich schodoch von. Veľmi som nevedela, kam mám ísť. Cez hustú hmlu som ledva videla pred seba a slnko, ktoré ešte nechcelo vyliezť, mi nijak nepomáhalo. Skoro poslepiačky som utekala za vzduchom napáchnutým soľou, ktorý sa vznášal naokolo, ale nevedela som povedať, odkiaľ sa ten pach šíri.

Bežala som tak rýchlo, až som sa čudovala, kde sa to vo mne berie. Už som jasne videla tmavomodré pole, keď som zrazu zakopla a zničene som sa zviezla na zem.

Tým podrazákom bolo tentokrát lano v obrovskej guči, vďaka ktorému sa určite nejaká lodička držala pri brehu. A vtedy som to pochopila... Loď, ktorú mal Damian, bola možno práve táto. Postavila som sa a hľadela na nejasné obrysy lodí, ukotvených na starom, hnijúcom móle. Prechádzala som od jednej k druhej a čím viac lodí som prešla, tým väčšie zúfalstvo sa ma zmocňovalo. Až sa zrazu blízko pri mne ozval niečí hlas:

„Ešte tieto dva sudy a sme hotoví."

Bol to Dam, pravdaže. Skoro som sa od šťastia rozosmiala, ale rýchlo som si zakryla ústa, aby som sa tým neprezradila. Čo najtichšie som otvorila jeden sud, v ktorom bolo niečo sypké a strašne to páchlo. Sud som rýchlo zavrela a otvorila ten druhý. To bolo lepšie. V sude boli len zbrane, aké som v živote nevidela. Nemala som čas premýšľať nad tým, čo sú to za zbrane, alebo prečo sú práve v sude, tak som ich len rýchlo presunula na jednu stranu a vhupla som dovnútra. Veko som zavrela práve vo chvíli, keď sa blízko mňa ozvali ťažké kroky kožených čižiem. Ruku som si položila na ústa, aby som sa náhodou neprezradila.

„Myslíš, že je to správne?" ozval sa hlas tesne vedľa mňa. Preľaknuto som sa obzerala okolo seba, či ma náhodou neodhalili. No odpoveď mi dal Dam, keď Jeanovi povedal:

„Vieš, že ja by som žiadneho Eduška nešiel hľadať z vlastnej vôle, ale kvôli Is..."

„Nemyslím to! Ale to, že sme ju nechali samú... V tom hostinci!"

„To ani sám neviem. Ale postarajú sa tam o ňu a nemohol som jej predsa dovoliť, aby šla s nami. Netušíš, aké je to nebezpečné miesto. Stačí jeden chybný krok a... môžeš voňať fialky odspodu. To som ju tam mal nechať, nech tam hľadá toho svojho... Eduška?!" To posledné slovo povedal tak znechutene, akoby to bolo niečo odporné, čo si nezaslúži ani len pomenovanie, a mňa pri tom bodlo pri srdci. Ako to môžem Damovi spraviť? Ale akoby som ho mohla nechať vo falošných citoch, ktoré by som k nemu nikdy necítila? Jeanov hlas ma ale vyrušil z premýšľania o tom, ako každému len ničím život.

„Chápem. Kam s týmto?" prehodil veselšie a pri tom udrel svojou mohutnou rukou o veko sudu.

„Dáme to dozadu," povedal Dam a sud, v ktorom som sa krčila, sa náhle začal kotúľať a mne sa nápad so sudom hneď zdal oveľa horším ako na začiatku.  

Sud sa krútil a točil, narážal o rôzne prekážky a ja som podskakovala ako nikdy v živote. Zlý nápad, zlý nápad. V duchu som si nadávala, ale aj tak som s tým nič nemohla urobiť. Mohlo som sa len držať, aby som sa príliš neudrela a potom som ešte v duchu bola vďačná za to, že som dnes ešte nič nejedla. Keby hej, už by som to dávno vyvrátila.

Sud sa náhle o niečo zastavil. Náraz bol taký prudký, že som hlavou poriadne narazila o stranu sudu. Bolestne som sykla, ale hneď som si ruku pricapila na ústa. Ak prejavím slabosť, mohli by ma tu nájsť.

„Čo je v tom sude, že to tak hrkoce?“ spýtal sa Jean a pravdepodobne do sudu kopal. Opäť som si udrela hlavu. Ak to prežijem bez väčšej ujmy, asi ho za to pekne nakopnem.

„Sú tam zbrane. Je bezpečné mať ich niekde skryté, keďže sa poplavíme vo vodách, kde sa dodržuje len jeden zákon: rýchlejší prežije a všetko je jeho. Mohli by sme ich ešte potrebovať. Daj ten sud úplne do rohu a radšej o ňom nikomu nehovor,“ povedal Damian a tým ma upokojil, aj keď to bolo dosť hlúpe. Bože, bola som zavretá v sude so zbraňami, ktoré mali slúžiť na obranu, keby ich náhodou napadli piráti a ja sa ešte cítim bezpečne, pretože ma odpracú do rohu miestnosti a nikto ma nebude mať možnosť objaviť. Ten náraz asi nebol taký neškodný ako som si myslela.

Môj svet, ktorý momentálne zahrňoval len obmedzený priestor sudu, sa nebezpečne roztočil, ale skôr ako mi stihlo prísť zle, sa zastavil. Jean ho otočil a o niečo prirazil, asi o stenu.

„Počuj, ako ďaleko je odtiaľto tá... Takerla?“ spýtal sa odrazu Jean a tým upútal moju pomaly chápajúcu myseľ. Bola som unavená, dobitá a jediné, čo som chcela, je spať.

„Nie je to ďaleko. Vlastne je to susedný ostrov.“ Prekvapene som vypleštila oči, až som mala pocit, že vyzerám ako nejaká smradľavá ryba. Ja ho zabijem, ak sa mi dostane do rúk!

„Čo? Tak prečo si tvrdil, že je ďaleko?“ spýtal sa Jean. Očividne mal na vec rovnaký názor ako ja.

Niekto sa zasmial. „Len sa upokoj. Prečo myslíš, že som klamal? Poznám Is už nejaký ten piatok a viem, ako by sa zachovala, keby vedela ako sme blízko. Určite by v doku ukradla prvý čln a doveslovala tam, aj keby to malo byť to posledné, čo v živote  urobí.“ Potom sa ozval dvojitý smiech. Ja ich zabijem oboch! Ja som trpela ako pes, tak prečo ma ešte viac chcel trápiť? Možno mal s tým člnom pravdu, ale mala som právo vedieť to.  

Neviem, čo potom hovorili, ale ich kroky aj hlasy sa vzdialili. Viečka sa mi zatvárali, v hlave mi trešťalo, žalúdok som mala ako na vode a tak som urobila jediné, čo sa dalo: proste som zaspala.

Keď som sa prebudila, chcela som jediné: zomrieť. Cítila som sa asi ešte horšie, ako keď som sa po prvýkrát zobudila na pirátskej lodi a príšerne ma bolela hlava. Teraz som na tom bola podobne, len s tým rozdielom, že som mala ešte aj príšerne prázdny žalúdok a bola som poskladaná do klbka ako nejaká mačka.

Sústredila som sa na okolité zvuky, ale okrem krokov, ktoré sa približovali a až  neskoro som si uvedomila, že sa tie kroky približujú k sudu, v ktorom som sa chúlila a nemohla si nájsť pohodlnú polohu. Odrazu som začula akýsi šramot a kým som ho stihla rozpoznať, veko na sude sa otvorilo a ja som pozerala do prekvapenej tváre, ktorá neparila nikomu inému ako Damianovi. Previnilo som sa usmiala a odrazu som stála na nohách. Ten pohyb bol taký nečakaný a taký bolestivý, až som skríkla.

„Do pekla, mal som si myslieť, že ma neposlúchneš! Mal by som ťa prehnúť cez koleno a poriadne ťa zmlátiť!“ rozhorčene prskal. Zamračila som sa na neho. Má síce právo hnevať sa, ale ja tiež.

„Prestaň, Dam! Ani ty nie si svätý! Prečo si mi nepovedal, že sme tak blízko? A nevyhováraj sa, že je to pre mňa nebezpečné. Vieš, že ma hľadá môj otec a môj snúbenec, a nevzdajú sa, pokiaľ ma nenájdu. Jedno pirátske mesto perfektne zapadá do môjho života,“ povedala som sarkasticky a pošúchala si čelo, v ktorom ma pichalo. To zase bude deň s bolesťou hlavy.

„Máš jediné šťastie, že si tu so mnou a že sme práve prirazili loď do doku v Takerle, ináč by som to otočil a zavrel ťa niekde a poriadne ťa zamkol,“ zaprskal, ale keď si všimol ako si šúcham čelo, zamračil sa na mňa.

„Čo to bol za nápad, skryť sa v sude? Mohla si si ublížiť. Nič ťa nebolí?“ spýtal sa a zrazu to bol opäť môj najlepší priateľ. Usmiala som sa na neho.

„Síce sa cítim ako poskladaná, ale ináč som v pohode. Potrebujem sa len poprechádzať.“

„Dobre, keďže s nám narušila plány, musíme ťa zobrať so sebou. Tu máš,“ povedal a podal mi nôž. Automaticky som si ho zastrčila za opasok šiat. „Budeš sa držať pri mne, jasné?“ Prikývla som, tak ma schmatol za ruku a ťahal za sebou na palubu, kde nikto nebol. Napadlo mi, či tu aj niekto okrem jeho, mňa a Jeana bol.

„Drž sa za mnou,“ zašepkal, keď ma vytiahol na staré, a miestami aj prehnité, mólo.

Pomaly som išla za Damianom, držiac sa jeho chrbáta ako kliešť. Len v prístave panoval veľký zhon a kam som sa pozrela, videla som len ženy, ktoré mali na sebe toľko farby a tak málo oblečenia, že som sa zahanbila len pri pohľade na ne. Keďže tam boli takéto ľahké ženy, ani chlapov tu nebolo málo. Kam som sa pozrela videla som postávať, dohadovať sa, alebo biť rôznych chlapov od mladíkov až po starcov bez zubov.

To však nebolo všetko. Ako sme tak prechádzali mestom, videla som, aké je schátralé a napadlo mi, že mólo nie je jedinou časťou mesta, ktoré je prehnité. Domy boli väčšinou z polovice rozpadnuté, často bez okien či nejakých pevných stien. V podstate to boli laty pobité dohromady, aby dokázali skryť prípadných nájomníkov.

Ako sme sa dostávali viac a viac do stredu mesta, vyzeralo to horšie, až tam bola len samá krčma a pochybný hostinec, alebo nevestinec. Na rohoch provizórnych uličiek som videla užívajúce si dvojice, ktorým bolo úplne jedno, či ich niekto vidí v takej... súkromnej chvíľke.

Zdvíhal sa mi žalúdok. Boli tu príšerní ľudia bez zábran, či mravných hodnôt, ženy bez svedomia, či cudnosti alebo nejakej poctivosti, to všetko ešte dopĺňali schátrané budovy a príšerný hnilobný zápach, či už z mŕtvych tiel, kde-tu vytŕčajúcich z priekopy alebo od zhnitého dreva. Tak toto je slávna Takerla, mesto pirátov. Mne sa to zdalo ako peklo na zemi. Aj vo väzení by tým pirátom bolo lepšie ako na takomto mieste, kde v podstate pomaly zahnívali.

Bol už večer. Stále som cupitala za Damianom, ktorý sa z času-na čas zastavil pri nejakej neviestke, alebo pripitom pirátovi a vypitoval sa ich na Edwarda. Nedúfala som, že ho nájdeme hneď prvý deň, ale dosť ma zarmútilo, že o ňom nič nevedeli, nikto ho nevidel, možno ho ani vidieť nechceli.

„Neboj sa, nájdeme ho," povedal Damian, keď sme prechádzali okolo ďalšej smradľavej a poriadne tmavej uličky.

Chcela som odpovedať, ale odrazu mi niekto odzadu priložil na ústa ruku a zabránil mi kričať, alebo nejako inak reagovať. Ten niekto ma začal ťahať dozadu, až som mala pocit, že nebyť toho človeka, spadnem na zem. Ani neviem ako, a odrazu som sa ocitla v nejakej bočnej uličke a ešte trochu boľavým chrbtom som sa opierala o smradľavú stenu. Zodvihla som hlavu a zrazu som sa pozerala do veselých, intenzívne zelených očí. Od prekvapenia som prestala aj dýchať. To snáď nie je možné!

„Bell,“ zašepkal mi do ucha dobre známy hlas podobajúci sa na hrmenie, ktorý vo mne vyvolal búrlivé reakcie.

Pohladila som ho líci a naširoko sa usmiala. Po takej dlhej dobe som sa ho konečne mohla dotýkať, pozerať sa na neho, užívať si jeho blízkosť.

„Edward,“ zašepkala som a opäť sa usmiala. Aj on sa usmial a jeho tvár sa ku mne začala približovať... Áno, zakričalo moje vnútro. Ale keď bol odo mňa len na dotyk pier, odrazu jeho tvár zmizla. Bože, mňa niekto naozaj nemá rád! Vyľakane som sa pozrela na miesto, kde stál Edward, ale to, čo som tam videla, ma úplne dorazilo.

Zhrnutie poviedok - nessienka

Zhrnutie poviedok - voldy

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Rose noire - 21. kapitola :

 1
06.02.2014 [19:12]

SimaRCullenProsim!!! Prosiiim!!! Dajte sem už ďalšiu kapitolu!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. zuzka
21.08.2013 [20:01]

kedy bude dalsia kapitola?????? strasne sa tesim Emoticon

02.08.2013 [22:28]

prosím další kapitolku , je to úžasná , moc jsem se začetla a nemůžu přestat . prosím co nejdřív pokráčko

3. Nessienka admin
11.08.2012 [20:15]

NessienkaAhoj, Em.
Vec sa mám takto - Voldy síce nakoniec príbeh dopísala, ale koniec nebol podľa jej (a tak trochu ani podľa mojich) predstáv, takže zvyšné kapitoly, ktoré už písala sama, zmazala a rozhodla sa ich napísať znova. Kedy a či vôbec bude to pokračovanie vážne netuším. Skús sa na to spýtať skôr Voldy. Emoticon

2. Em
09.08.2012 [23:42]

ahoj, začala jsem číst tuhle povídku teprve nedávno a velmi se mi líbí, akorát má to jeden háček k dokonalosti, na uvítání máš, že je dokončená a mě se nechce zobrazit 22 Emoticon tak bych se teda chtěla zeptat, jesti je a nebo není dokončená a v případě že ne, tak jestli jí dokončíte? Emoticon

03.07.2011 [11:43]

nikca289rychle piš dalsi Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!