Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 18. kapitola

03.08.2010 (21:15) • , Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2761×

18. kapitola

Všade tma, ticho a... voda?

Prudko som sa posadila, keď mi do úst šplechla ľadovo studená, slaná morská voda. Začala som kašľať a až vtedy som si uvedomila, čo sa deje. Sedela som na starom člne a plavila som sa po smaragdovo-modrých vlnách. 

Chvíľu som vôbec nevedela, čo sa deje a čakala som, že sa odrazu zobudím a všetko bude dobré. Všetko. Ale nič sa nedialo. Stále som sedela na tvrdom lane a pozerala na zapadajúce slnko. Srdce sa mi rozbúchalo o preteky a ja som sa začala zbesilo otáčať. Neviem, čo som čakala, ale keď som zbadala Jeana, upokojilo ma to, ale zároveň sklamalo. Čakala som Edwarda. Veď keby sa mi toto snívalo, bol by tu, nie? Bol by pri mne a ja by som sa necítila taká opustená... 

Aj napriek tomu, som na tvári vyčarila jemný úsmev. Ale stále som nechápala, prečo sa mi sníva práve tento sen. Po tom, čo som zažila, by sa mi mala snívať nejaká strašná nočná mora. Mala by som kričať od strachu a hrôzy, od bolesti a pocitu zrady.

„Jean?" spýtala som sa len aby som sa uistila, že sa za chvíľu nepremení na obrovskú fialovú obludu. Očakávala by som to. Možno by ma to presvedčilo, že táto situácia predsa len nie je   príliš pekný sen. Veď čo je zlé na plavbe po mori v malo člne s vaším jediným priateľom, ktorého na svete ešte máte? 

„Je to moja chyba, ja viem, prepáčte mi, odteraz budem len váš oddaný sluha. Nezaslúžim si byť vašim priateľom... Sľubujem, že vás už nikdy nesklamem," povedal Jean ospravedlňujúco, no zároveň rozhodne.

„Čo? Ja... Čo sa deje? Prečo som tu? A za čo sa ospravedlňuješ?" nechápala som a čakala som vysvetlenie. 

Na Jeanovej tvári sa zjavil kajúcny pohľad. Sklopil zrak a veslá vložil do člnku. Nepozeral sa na mňa, zrak upieral na palubu člnka a ruky spínal v lone.

„Jean?" spýtala som sa ho tak, ako to robil on, keď som bola malá a niečo som vyviedla. Nekarhal ma, len sa vtedy snažil prísnym hlasom zakryť smiech, ktorý sa mu dral z úst. On bol taký vždy, keď sa mi niečo podarilo, len sa začal smiať, ale pred ostatnými námorníkmi sa snažil pôsobiť prísne...

Pokúsila som sa postaviť, aby som ho utešila. Ale v tom okamihu, akoby môj chrbát pohltili plamene a ja som sa zrútila späť do zmotaného lana. Nevládala som sa ani nadýchnuť a tak som len bezmocne ležala na lanách a lapala dych. Jean sa ihneď skláňal nado mnou a hystericky ma chcel zachraňovať. 

Na tvári sa mi objavil náznak úsmevu nad tým, že sa vlastne nič nezmenilo. Ja som niečo pokazila a Jean ma hneď bežal zachraňovať.

Bolestivo som sa nadýchla a pokúsila som sa ho upokojiť úsmevom. No asi to nevyšlo, pretože Jean odrazu zbledol ako stena a pomáhal mi posadiť sa. Opatrne ma nadvihol a položil si moje bezvládne telo na to svoje. Jemne si ma privinul a ihneď mi k perám prikladal fľašku s vodou. 

Až vtedy som si uvedomila, aká som smädná a nechala som ho, aby mi do úst nalial dúšok vody. Cítila som sa viac unavená, ako kedykoľvek predtým. Bolo to, akoby ma neviditeľné ruky ťahali za sebou. Aby som mohla už len oddychovať. 

„Jean?" zachripela som a dúfala, že ma počul. Hodnú chvíľu bolo ticho, ale ja som vedela, že len potrebuje čas. Nakoniec však začal rozprávať: 

„Ja... bál som sa o vás... keď vás kázali odniesť do izby... ja... preniesol som vás na loď... Pochopte bál som sa o vás! Neviete, čo by boli ochotní vám urobiť na príkaz vášho otca, alebo vášho nastávajúceho... Musel som vám pomôcť." Posledné slová len zašepkal a ja som všetko pochopila. Tak veľmi by som sa chcela teraz zobudiť! Ale nejde to. Nesníva sa mi žiadny pekný sen, ja sa nachádzam v tej najhoršej nočnej more, v ktorej som ostala sama, v ktorej ma zradil vlastný otec a vydal ma na milosť a nemilosť človeka, za ktorého sa mám vydať len kvôli tomu, aby on získal majetok. Ako mohol tak klesnúť? To mu peniaze tak zatemnili rozum, že obetuje aj šťastie jedinej dcéry, len aby bol bohatší? 

„Vďaka," zašepkala som len, ale aj to stačilo na to, aby som povedala všetko, čo mám na srdci. Na viac som sa nezmohla.

Nechali sme sa nadnášať vlnkami a nehybne čakali, kým uvidíme nejakú pevninu. Jean ma, tak ako keď som bola malá, objímal a snažil sa ma upokojiť. Nebola to náruč po akej som túžila. Pevná a tak trochu studenšia náruč môjho piráta. Nebol to tá náruč, ale aj táto stačila na to, aby ma s pomocou vlniek ukolísala k spánku. 

Až prudký náraz na pevninu ma prebudil z tvrdého spánku. Otvorila som oči a hneď ma oslepilo prudké svetlo.

„Kde... kde to sme?“ spýtala som sa a musela som si mierne odkašľať, aby som dokázala rozprávať, keďže som hrdlo mala vyschnuté ako púšť. 

„Neviem, mademoiselle, ale asi budeme na nejakom ostrove. Ostaneme tu, kým sa nezotavíte,“ povedal a vyšvihol si ma do náručia, tak ako to robieval Edward... Môj Edward. Dúfam, že je v poriadku. Dúfam, že sa mu podarilo utiecť, že ho nechytili a on je so svojou posádkou v bezpečí. 

„Kam ma to nesieš?“ spýtala som sa nezrozumiteľne, keďže sa mi stále chcelo spať. Rany od biča na chrbte ma neskutočne pálili a boleli, akoby som bola v ohni. Bolo mi aj tak teplo.

„Do hostinca. Musím sa o vás postarať,“ povedal previnilo a stále ma niesol na rukách. Nemala som silu niečo mu povedať, či nejako protestovať. Len som sa nechala ukolísať do milosrdného spánku, kde ma prenasledovala predstava malého dievčatka so zelenými očkami ako ma v Edwardovom náručí čaká...

Keď som sa po dlhom spánku zobudila, bola som v akejsi zaprášenej izbe bez okien. Pochopila som, že je to ten hostinec, ktorý spomínal Jean. Posadila som sa na tvrdej posteli a rozhliadla som sa po izbe. Bola tma a ledva som zazrela niečo okrem prachu, ktorý pokrýval snáď všetko. V izbe som však bola sama, po Jeanovi ani stopy. Moja myseľ znova zašla až k nemu, môjmu pirátovi. Kde len môže byť? A je vôbec v poriadku? Možno ho niekto videl. Ale o akom mieste to hovoril?

Musím ho nájsť. Zistím kde je. Vyškriabala som sa z postele a zamierila ku dverám. No v tom som si uvedomila, že tu môže niekto pracovať pre môjho otca a tak som prešla k zásuvkám a otvorila ich. Nebolo tam skoro nič, ale niečo som predsa len našla. Veľkú starú šatku som si prehodila cez hlavu a chrbát, aby zakryla posledné zvyšky tých drahých šiat, do ktorých som sa musela, na 'otcov' príkaz, prezliecť pre môjho snúbenca. Zišla som dole zničenými schodmi a ocitla som sa v nejakej opileckej diere. 

Všade bol chľast, a opilci spievali oplzlé piesne. No niektorí by mi mohli pomôcť... Nie všetci sa predsa za mlada živili roľníctvom. Možno niekto z bývalých pirátov niečo o tom mieste bude vedieť. Prišla so k jednému starcovi, ktorý sedel osamote a prisadla som si k nemu. Jemne som mu ruku položila na plece a milo som sa ho spýtala.

„Pane, prosím, neviete, kde by som našla miesto, kde ma uvidí každý a predsa nikto?" hovorila som s nádejou v hlase. Starec odrazu zdvihol hlavu a ukázal mi svoju škaredú tvár.

„Oni sa blížia! Chcú ma zabiť! Uteč! Uteč kým môžeš!"

Radšej som od neho išla preč, lebo šialenstvo v jeho tvári ma znervózňovalo. Cúvala som od jeho stola, ale on na mňa stále upieral tie hrôzostrašné oči. 

„Kamže, kamže krásavica! Poď, zabav sa s nami!" rozkričal sa za mnou niekto a prudko ma chytil za zadok. Vystrašene som sa otočila a zbadala som starého muža ako si olizol spodnú peru. Prišlo mi z toho zle, ale nemohla som sa vymaniť z jeho objatia. Keby som tu mala kord! Otočil si ma tvárou k nemu a pritlačil si ma na telo, kým ho ostatný povzbudzovali. Už na mňa chcel priložiť svoje špinavé pery, keď som sa natiahla a vytiahla jeho zbraň z vrecka. Priložila som mu ju na čelo a on hneď skamenel.

„To by si nespravila," uškrnul sa a chcel mi vziať tú zbraň. Ale to sa zahrával s nesprávnou. Odistila som ju a hodila naňho nepríčetný pohľad.

„Že nie? Chceš sa presvedčiť?" Odrazu bolo v celej miestnosti ticho a ten nechutný muž ma pustil. Odišla som ku dverám, vybrala guľky zo zásobníka a hodila ich no pohára s akýmsi alkoholom. Doprevádzaná pohľadmi všetkých v miestnosti som hodila zbraň na zem a vyšla s miestnosti. Ešte som za sebou započula nadávky v niekoľkých jazykoch ale už som vychádzala z toho hostinca. Aj keď som nechcela pútať pozornosť, hádam si nemyslel, že by som s ním... Bŕŕŕ... 

Vonku už bola tma, ale ja som nemienila svoje pátranie vzdať. Chcela som nájsť trochu kultivovanejší hostinec, ale žiadny som nikde nevidela. Ale už som ani nevedela, kde som. Vošla som do ďalšej úzkej uličky vo viere, že možno táto ma privedie k starému hostincu. Avšak, mýlila som sa. Jediné, čo som našla, boli ďalší traja opití muži, ktorí na mňa hneď upreli svoj zrak. Zaspätkovala som a otočila som sa na odchod, dúfajúc, že za mnou nepôjdu. Ale ďalšie sklamanie. Dnešok je naozaj hrozný deň.

Zrýchlila som krok, avšak oni boli stále bližšie a vykrikovali na mňa oplzlé slová. Rozbehla som sa, ale opätky mi nedovolili ísť dosť rýchlo. Chcela som si vyzuť topánky, ale nemohla som, nechcela som stúpiť do niečoho, čo by mi zranilo nohu. To by som potom už naozaj nikam nezašla. Zrazu ma niekto chytil za ruku a otočil k sebe. Bol to jeden z nich. Asi márne som dúfala v záchranu. Pritlačil ma na múr a vdýchol mi do tváre nechutný smrad alkoholu. 

„Tak čo, bábika? Nezahráme sa spolu?"

„Ani keby si ma zabil," vypľula som mu do tváre. Buhužiaľ, on nemal žiadnu zbraň, len surovú silu, ktorou ma desaťnásobne prevyšoval.

Za ním sa zastavili tí dvaja a usmievali sa ako zmyslov zbavení. Pritlačil ma o stenu a nepomohlo ani to, že som sa bránila. Začal mi vyhŕňať šaty a ja som začala kričať najviac, ako to len šlo. Nemala som ako ani kam újsť. Pritlačil mi na ústa smradľavú ruku a začal sa ma dotýkať všade, kam dočiahol. Po chvíli prišli aj tí dvaja a začali sa ma dotýkať tiež. Po tvári sa mi kotúľali horúce slzy. Takto sa to nemalo skončiť! Toto nebolo v pláne. Kde to, do čerta, som?! Ten muž si začal rozopínať nohavice a tí dvaja presunuli svoje ruky pod moju sukňu. Bože, prosím, ak tam niekde si, pomôž mi. 

Odrazu sa tu zjavil ďalší muž v kapucni a gestom mi ukázal, aby som ho neprezradila. Vytiahol nôž a bodol prvého muža do chrbta. Vypúlil na mňa oči a zrútil sa na zem. Muž z neho vytiahol nôž a otočil sa na ostatných dvoch. Pozreli sa na neho a usmiali sa na seba. Jeden šiel z jednej a druhý z druhej strany. Muž vytiahol ešte ďalší meč a zbrane namieril na jedného a na druhého. Tí sa naňho naraz rozbehli, no nemali žiadnu šancu a za chvíľu ležali na zemi spolu so svojím kamarátom. Odložil zbrane a pozornosť upriamil na mňa. Kráčal ku mne a ja som zdvihla hlavu, aby som si dodala sebavedomie. 

„Radšej ma zabi," povedala som rozhodne. Už bol pri mne a ja som dúfala, že do mňa zabodne nôž, aby som nemusela zažiť...

„Tak teba som tu naozaj nečakal," povedal a stiahol si z hlavy kapucňu.

Shrnutie poviedok - nessienka

 Shrnutie poviedok - voldy

Autor: (Shrnutí povídek), Nessienka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet