Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 16. kapitola

Rose noire - 16. kapitola Po dlhšej odmlke je tu ďalší dielik. Nebudem vám nič prezrádzať, proste si ho budete musieť prečítať. Príjemné čítanie prajú voldy a nessienka :)

 

16. kapitola  

„Papá,“ povedala som potichučky a zažmurkala som, akoby som tak mohla vymazať túto realitu a ja by som opäť ležala na posteli v podpalubí a snažila by som sa Edwardovi povedať pravdu o tom, prečo som sa ho pokúsila zachrániť.

„Čo tu robíš?“ spýtala som sa ešte tichšie a pomaly som sa stavala na nohy. Po očku som sledovala zvyšok posádky, nevyzerali práve šťastní. Ale to by nebol asi nikto, koho by priviazali lanom k hlavnému sťažňu.

„Ďakujem za privítanie, dcérka,“ povedal papá svojím hrubým hlasom a silným francúzskym prízvukom. Vždy som bola prekvapená, prečo on má prízvuk a ja nie. Pritom som tiež francúzska...

„Som rada, že ťa vidím,“ povedala som a snažila sa o presvedčivý tón. Podľa Edwardovho úškrnu sa mi to asi nepodarilo, ale môj otec sa tváril, že mi uveril a podišiel ku mne, aby ma objal. Objatie som mu opätovala a zadívala sa do očí, ktorými som sa sama pozrela na svet. Boli to aj moje oči, ktoré som dostala do vienka ako dedičstvo.

„Úpenlivo som sa modlil, aby si bola v poriadku,“ povedal a na konci jeho hlasom zaznelo znechutenie a hnev. Toto bude ešte veľmi ťažké.

„Nikto by mi tu neublížil,“ povedala som vážnym hlasom a trochu sa vzpriamila, aby som svojim slovám dala poriadku váhu.

„To nemôžeš myslieť vážne! Uniesli ťa piráti a držali ťa tu v zajatí a ty povieš, že by ti neublížili?!“ kričal môj papá a oči mu blčali. Ako som povedala: veľmi, veľmi ťažké...

„Nie sú to piráti,“ povedala som a dupla si nohou. Viem, že som sa správala ako nespratné decko, ale nemohla som si pomôcť. Vždy som to robila, keď som sa snažila vydobyť si svoju pravdu.

„O tomto s tebou nemienim diskutovať, mladá dáma. Aj tak skončia tak, ako majú,“ povedal výhražne a mne stuhla krv v žilách. To nemôže urobiť! Nesmie!

„Čo chceš s nimi urobiť?“ spýtala som sa neveriacky a držala sa poslednej nádeje, že predsa len neurobí to, čo si myslím.

„Odovzdám ich guvernérovi, aby ich obesili,“ povedal pokojne, akoby sa so mnou práve rozprával o najnovšom tovare v podpalubí a pritom rozprával o chladnokrvnom zabití takmer nevinných ľudí, ktorí ani neboli piráti.

„To nemôžeš! Oni nie sú piráti!“ kričala som, ale on ma nepočúval. Len sa neveriacky pozeral na moju hnevom zrumenenú tvár.

„Nemienim sa s tebou o tom baviť, tvoj nastávajúci si prišiel po teba, ja som prišiel potrestať týchto pirátov,“ povedal pokojnejšie. Mne pri jeho slovách vynechalo srdce zopár úderov. Za sebou som počula viaceré prekvapené zalapanie po dychu, dokonca aj od Jeana, ktorý stále stál za mnou. To bola tá španielčina, čo som začula. Môj nastávajúci...

„M-m-môj na-nastávajúci?“ koktala som. To nemôže byť pravda. Prosím, nech je to len nechutný sen, z ktorého sa o chvíľu prebudím a budem si lámať hlavu nad tým, čo do pekla som mala na večeru.   

„Áno, prejavil o teba záujem jeden veľmi významný obchodník zo Španielska a ponúkol sa, že ťa pomôže priviesť naspäť domov a tým ťa vyslobodí zo spárov týchto odporných pirátov,“ povedal pokojne. Tak on ma chce vydať za niekoho, koho som v živote ani nevidela?

„A ty si ochotne súhlasil. To ti ani nenapadalo, že JA sa nechcem vydať za neho?!“ prskala som na neho. Ako sa vôbec opovážil? Nikdy by som si nepomyslela, žeby niečo takého urobil bez môjho vedomia, ale ako sa zdá, urobil to. A bez akýchkoľvek výčitiek svedomia.

„Nebude sa s tebou o tom baviť, mladá dáma. Je to veľmi vážený muž a ja som súhlasil. Prípravy sú v plnom prúde. Pán Santos Bayarte de Vega, sa ochotne ponúkol, že zariadi všetko potrebné za vlastné bohatstvo,“ povedal a ja som opäť zdrevenela. Prečo práve on?

„Prečo, papá, prečo? Prečo ma chceš vydať za toho slizkého Santosa Bayarte de Vega? To sa ma chceš zbaviť? Ver, že omnoho lepšie mi bolo na tejto lodi, ako mi bude s ním v manželstve! Veď má najmenej sto rokov!“ prskala som, ale on si to nevšímal. Len v očiach mu zaihral hnev, ale ovládol sa. Som si istá, že keby sme neboli na palube, pod drobnohľadom toľkých ’pirátov‘, pokojne by ma udrel.

„Maj trochu úcty, má len päťdesiatpäť rokov a je dobre zabezpečený! A teraz ticho! Dobre strážte týchto pirátov a Jean, ty odnes moju dcéru naspäť tam, kde si ju našiel a dobre ju tam stráž. Je to rozkaz!“ vykríkol pobúrene, keď  chcel Jean protestovať a nahnevane oddupal niekam preč. Bolo mi to jedno.

Jean si ma opäť prehodil cez rameno a rezignovane si povzdychol. Som si istá, že toto nechcel ani on, ale ako hovorí, príkazy sa proste musia plniť. Doniesol ma do tej malej izbičky a položil ma na posteľ, ale neodišiel, namiesto toho si sadol ku mne a objal ma okolo pliec.

„Prepáčte, mademoiselle, ale s týmto nič neurobíme. Je mi to ľúto. Viem, že Santosa Bayarte de Vega nenávidíte. Omnoho radšej by som bol, keby ste si zobrali kapitána tejto lode,“ povedal ľútostivo a ja som sa k nemu pritúlila. Bol to môj jediný priateľ už od detstva, vychovával ma odvtedy, čo ma papá priviedol na jeho loď.

Svadba s Edwardom... To by som chcela...  Aj keď je to nepredstaviteľné, nedosiahnuteľné. Dokonca aj nemožné. Dokonca ho obesia a on zomrie... Ale to JA nedopustím!

„Jean, počúvaj ma. Musíš mi pomôcť. Nenechám, aby ich obesili, sú to dobrí ľudia. Prosím, pomôž mi,“ prosila som ho a dúfala, že si ich obľúbil tak, ako ja. Minimálne kapitána tejto lode.

„Ja... ale... čo chystáte?" Pozrel sa na mňa s obavou ale aj dôverou v očiach.

„Ja... neviem. Ale niečo musíme spraviť!" povedala som skoro hystericky.

„To viem. Poďte za mnou!" povedal rozhodne - ale aj zlomene - a vykročil von z kajuty. Ja som ho nasledovala, aj keď som nevedela, čo chystá. Jeanovi ale môžem veriť. Aj vlastný život by som vložila do jeho rúk.

Našťastie na chodbe nikto nebol tak sme sa prešmykli k schodom na palubu. Tam sme obaja zastali. Zhora bolo počuť akési hlasy, ktoré hovorili španielčinou s výrazne francúzskym prízvukom. Bolo počuť štrngot pohárov a studený vietor. Pomaly, aby nás nikto nezbadal, sme vyšli z podpalubia a schovali sme sa za lanami a sudmi s pušným prachom a vínom. Musíme sa dostať k hlavnému sťažňu. Už som pochopila kam ma to viedol. Vytiahol si spoza opasku nôž a kývol mi, aby som tu počkala. To som však nemohla dopustiť. Hneď by ho chytili a nikomu by to nepomohlo. Predsa len Jeana si nevšimne hádam len slepec.

Rýchlo som ho chytila za rameno a vytiahla som nôž z jeho ruky. Zatlačila som ho do skrýše aj napriek jeho protestom. Skrčila som sa ešte viac a preplazila som sa k prvému sťažňu, za ktorý som sa skryla. Za sebou som začula hlas môjho papá a strnula som na mieste.

„No, veď uvidíš, už nikdy nikoho tak hrubo neunesieš ako moju dcéru! Už sa nedožiješ ani ďalšieho splnu!" opľul Eda a hrdo odkráčal preč. Ani nevedel ako ma jeho slová zaboleli. Ale ja to nedopustím. Dvakrát som sa nadýchla a prebehla som k hlavnému sťažňu.

„Bell... musíš odísť! Prečo si tu?" hovoril smutne a zároveň v jeho hlase bolo cítiť neskutočnú radosť.

„Čo asi, zachraňujem ťa," usmiala som sa a začala som rezať laná, ktorými bol pripútaný k sťažňu.

„Prečo si to vlastne neurobil sám?" vyčítala som mu to.

„Pôvodne som sa chystal utiecť niekde na pevnine," usmieval sa znova tak voľne akoby sa ho to ani netýkalo.

„Aha, myslíš vtedy, keď bude okolo teba stovka vojakov!" uškrnula som sa vyčítavo a rezala som povrazy, konečne sa mi podarilo uvoľniť mu nohy.

„Presne!"

„Prečo mi vlastne nepomôžeš?"

„Ou, prepáč!" usmial sa Edward a jediným trhnutím uvoľnil aj zvyšné povrazy.

„A je to a teraz uteč! Rýchlo!" šepkala som naňho naliehavo.

Chytil mi tvár do dlaní a vynútil si tým môj pohľad.

„Zapamätaj si niečo, Bell. Keď ma budeš potrebovať, budem tam, kde ma uvidí každý a predsa nikto! Áno? Zapamätaj si to!" nakazoval mi v náhlivosti, pretože si zrejme už niektorí všimli, čo sa deje.

„Zapamätáš si to, Bell?!" naliehal na mňa znova.

„Áno, ja... pravdaže... ale..." koktala som, pretože som netušila o akom mieste to hovorí.

„Tak na to nezabudni, a kedykoľvek budeš chcieť... príď. Budem ťa čakať, už sa teším, kedy sa znova stretneme!" zakričal na mňa ešte a vyskočil cez palubu nasledovaný výstrelmi z pušiek. Pribehla som ešte k zábradliu a pozorovala som hladinu mora. Tam  niekde je, a ja za ním pôjdem. Nájdem ho! 

Zhrnutie poviedok - nessienka

Zhrnutie poviedok - voldy

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Rose noire - 16. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!