Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 14. kapitola

28.06.2010 (15:15) • , Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2688×

14. kapitola

Do dverí vbehol Cédric a ostal neveriaco hľadieť na Bell, nehybne ležiacu v posteli s malou vráskou na čele. Nedokázal som sa zastaviť. Moja sebakontrola bola v nedohľadne a tak som k nemu pribehol neskutočnou rýchlosťou a krk mu pritlačil o stenu. Tlačil som stále viac, akoby som si na ňom chcel vybiť svoju zlosť, ale nešlo to. Jeho pohľad skĺzol na ranky na krku. Moja zúrivosť prešla za pomyselný kraj a ja som to potreboval dostať von.

„Prečo si jej dal nôž?" zreval som naňho ako zmyslov zbavený. Cez opar zloby a nenávisti som takmer nevnímal, čo hovorím. Nevnímal som ani silu, ktorou som tlačil Cédrica k stene, a bolo mi to jedno. Pre mňa bola na svete len Bell a tú som teraz odsúdil k večnosti tohto neživota.

„Čo... čo si jej... čo sa jej stalo?" koktal. Jediné o čo sa zaujímal bola Bell. Bol som na tom rovnako, avšak z iného dôvodu. 

„Ty si jej ho dal? A prečo si ju vlastne nechal so mnou samu? Čo ak by sa jej niečo stalo?" kričal som naňho znova. 

„Ako je na tom? Bude v poriadku?" zaujímal sa zas a mne spomienka na Bell, z ktorej bude monštrum ako som ja, zovrela žalúdok. To sa nikdy nemalo stať! On za to môže, keby jej nedal ten nôž, Bell by bola v poriadku. 

„Ako si to mohol dopustiť? Vysvetli mi to!" Stále som ho tlačil k stene avšak on si to vôbec neuvedomoval. Ako som si vôbec mohol myslieť, že tým bude nejako trpieť. 

„Čo jej... Pusti ma!" zreval zrazu Cédric a vymanil sa z môjho zovretia. Ihneď som bol pred posteľou pripravený chrániť Bell svojím telom. Dostane sa k nej len cez moju mŕtvolu! 

„Nepribližuj sa k nej! Už jej neublížiš!" zreval som a pripravil som sa do obrannej pozície. 

„Čo? Ja som jej ublížil?! Ja som ju nepremenil na monštrum!" bránil sa a vyceril na mňa zuby. Cítil som, že chce na mňa zaútočiť.

„Ale ty si to zavinil! Ako si mohol byť taký hlúpy a dať jej ten nôž?" vrčal som na toho zradcu. 

„To nebola moja vina! To ty si ten, kto jej najviac ubližuje!" Obviňoval ma a ja som úplne stratil nervy.

„Ako sa opovažuješ!" Skočil som naňho a zvalil ho na zem. Vrčali sme na seba a snažili sa toho druhého poraziť. Každý mal svoju pravdu, ktorú si chcel presadiť. Cédric ma zrazu prevrhol na zem a pritlačil ma k podlahe.

„Pssssst!"

„Čo?" nechápal som. Priložil si prst k ústam, aby mi naznačil, aby som bol ticho. 

„Počuješ?" spýtal sa ma po chvíli, keď som prestal vrčať. Nechápal som, čo sa mi snaží povedať. Môj rozum bol stále v opare hnevu. 

„Čo mám počuť?" odpovedal som mu šeptom, nedokázal som hovoriť hlasnejšie. Aj keď ma krv mojej Bell dostalo z najhoršieho, ešte stále vo mne koluje otrava. A ešte nejaký čas aj bude, kým ju tá krv úplne nezničí. 

„Veď to, že nič." Tak teraz som už fakt nechápal, čo hovorí. Asi mu preskočilo nejaké koliesko alebo ho stratil cestou sem. Môj pohľad mu asi prezradil, že som trochu mimo a tak začal vysvetľovať:

„Keby sa menila, bolelo by to. Bola by ako v ohni a nedokázala by nekričať, a jej srdce by zbesilo bilo, ale to jej nie." Hrdlo mi zovrelo v myšlienke, že som jej spôsobil takú bolesť. Až neskôr som si uvedomil, čo chcel povedať. Ona nekričala! Jej srdce bilo potichu, ale stále v rovnakom rytme.

„Ako je to možné?“ spýtal som sa prekvapene a snažil sa dostať spod jeho masívneho tela. Pochopil a pustil ma. Posadil som sa k Bell na posteľ a chytil jej ruku. Bola veľmi studená. Bože, čo som jej to len spravil? 

„Neviem, možno je to tým, že si mal tú otravu a nemal si jed... Neviem. Ale nemení sa. Teraz len dúfať, že to prežije,“ povedal obviňujúco. Chápal som ho. Cédricovi som vďačil za veľa, často krát aj za vlastný život. Bol mi ako brat, niekedy dokonca ako otec, ktorého som nikdy nepoznal. Kapitán tejto lode bol mojím otcom len tak. Bol to matkin milenec a potom ma mu podhodila so slovami, že som jeho syn. Nenávidel som ho od prvého momentu, ako na mňa dýchol.

„Prepáč, že som ťa napadol,“ zašomral som a obväzoval som pritom ranu na jej krku. Snažil som sa dýchať čo najmenej, keby som nepotreboval vzduch, nedýchal by som vôbec. 

„To je v poriadku, naozaj som jej nemal dávať ten nôž, ale akosi ma nenapadlo, že by bola schopná urobiť niečo také ľahkovážne,“ povedal a kývol smerom k jej ruke, ktorú som obväzoval. Vyzerala taká slabá a zraniteľná. Len pomyslenie na to, čo sa mohlo stať, mi pukalo srdce. Nemôžem ju vystavovať takému nebezpečiu. Prisahal som, že ju ochránim. Kto ale mohol tušiť, že potrebuje ochranu najmä predo mnou? 

„Dostane sa z toho?“ spýtal som sa, keď som jej obviazal všetky rany, ktoré som jej spôsobil. Cítil som sa ešte slabý, ale bolo mi to jedno. Dal by som polovicu – aj celú – svojej sily, len aby som opäť videl jej oči plné života a hnevu. Dokonca by som bral aj jej nenávisť, len keby tu neležala ako mŕtva. 

Cédric mi položil ruku na rameno a zadíval sa na Bell. 

„Je to silné dievča, život s otcom na lodi jej ukázal svoje. Dostane sa z toho,“ povedal a ja som sa cítil aspoň o niečo istejší. Opäť som sa k nej posadil a uchopil jej ruku do svojich veľkých dlaní. Moje ruky boli silné a teraz som ich za to nenávidel. Ako veľmi som si prial, aby som bol obyčajný muž... 

„Čo urobíš potom?“ spýtal sa a podal mi pohár vody. Poďakoval som mu pohľadom a na jeden dúšok som ho vypil. 

„Musím urobiť to, čo je správne,“ zašomral som a zrak uprel na moju Bell. Možno je toto posledný deň, keď ju vidím. 

„Si si istý, že si sa rozhodol správne?“ 

„Ty vieš, ako som sa rozhodol?“ spýtal som sa šokovane, keď mi došiel význam jeho slov. Niekedy viem byť poriadne nechápavý, a to mám upírske myslenie. 

„Len tuším, ale aj tak si myslím, že dobre. Veď ťa nepoznám od včera,“ povedal a ostražito ma pozoroval. Za to som ho obdivoval. Takmer za každých okolností si dokázal udržať chladnú hlavu. To ja som nedokázal. Ako vtedy, keď som Bell videl na lodi jej otca. Nemohol som jej odolať. Bola presne taká, ako som o nej sníval.

„Máš pravdu. Je to ťažké, ale bude to tak najlepšie. Len čo sa zotaví, pošlem ju spať na loď jej otca... A potom ju nechám žiť normálny život.“

Shrnutie poviedok - nessienka

 Shrnutie poviedok - voldy

Autor: (Shrnutí povídek), Nessienka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet