Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 13. kapitola

Rose noire - 13. kapitola Po dlhej, predlhej dobe vám s voldy prinášame trináste pokračovanie. Ospravedlňujeme sa za zdržanie, ale poznáte to... Keď mám čas ja, voldy tu nie je a naopak. Tak dúfam, že si na túto poviedku ešte spomínate. Príjemné čítanie prajú vaše zlatíčka voldy a nessienka ;)

 

13. kapitola 

Pozrel sa na mňa a v jeho očiach sa zračili obavy, ktoré akoby pri stretnutí s mojimi očami nabrali na intenzite. Dúfam, že mi pomôže, je to jediná možnosť, jediná nádej, ak vôbec ešte nejaká ostala.

„Na čo ho potrebujete?" spýtal sa a ostražito ma pozoroval. V jeho očiach sa zračilo viac ako len obyčajná obava. Ale obava o koho? Alebo o čo?

„Prečo to chceš vedieť?" vyhŕkla som a naštvane sa mu zadívala do očí. Dúfala som, že ho to odradí, ale jeho akoby to naopak ešte viac povzbudilo.

„Moja otázka bola položená skôr!" vyštekol a ruky si založil v bok. Keby nebol  taký veľký, vyzeral by ako moja pestúnka. A tú som fakt nemala rada. Bola strašná, ale to bývajú asi všetky pestúnky.

„Chceš sa so mnou hádať?" Bojovne som vystrčila bradu. Tento zvyk som vraj zdedila po mame. Teda, aspoň to tvrdil môj papá. Škoda, že som ju nikdy nepoznala.

„A čo ak Vám ten nôž nedám?“ spýtal sa provokatívne a v očiach mu zaihralo šibalstvo, ale rovnako rýchlo, ako sa objavilo, aj zmizlo, tak som si vôbec nebola istá, či sa mi to len nesnívalo.   

„Aký by si mal na to dôvod?"

„Chcete sa so mnou hádať?" spýtal sa, ale tentoraz v jeho očiach zaihral skôr hnev. Tento pirát asi nie je zvyknutý, aby mu niekto odporoval, veď je to kapitánova pravá ruka, jeho najvernejší spojenec. Som si istá, že bol aj prvým, kto vedel kým je v skutočnosti. Teda, že je poloupír.

„Prečo by som to robila?" spýtala som sa a naklonila som hlavu na bok. To som robila, keď som už o niečom nemienila diskutovať. A to som vážne netúžila. On zomiera a ja tu strácam čas hádkou so Cédricom...

„Práve to robíte!" vybuchol a zlostne nakrčil obočie. Vyzeral ako obor z rozprávok, ktorými ma desila pestúnka, keď som ju nechcela počúvať, samozrejme, bez väčšieho úspechu. Už ako malá som sa takmer ničoho nebála.

„Veď na to nemám žiadny dôvod,“ oponovala som mu čo najpokojnejšie. Táto situácia by mi prišla komická, ale za týchto okolností mi bolo skôr do plaču, ako do smiechu.  

„Ale aj tak sa so mnou hádate." Pokrútil hlavou. Vyzeral, že mu už naozaj dochádza trpezlivosť. Teraz zostáva jediná otázka: je to pre mňa dobré, alebo naopak...?  

„To hovoríš ty a nie ja... Dáš mi ten nôž, prosím?" spýtala som sa čo najmilšie a prosebne sa na neho zadívala. Prosím, nech mi ten nôž proste dá...

„Nezdá sa mi to ako dobrý nápad.“ Pokrútil hlavou. Vlasy sa mu zavlnili okolo krku a potom sa vrátili na pôvodné miesto.

„Neboj sa, nechystám sa ho zabiť v spánku," snažila som sa zažartovať, ale môj hlas znel skôr žalostne ako odľahčene.  

„Tým by som si nebol istý, pri Vás človek nikdy nevie..." nedokončil.

„Chcel si tým niečo naznačiť?" spýtala som sa a opäť vystrčila bradu. Zadíval sa mi do očí, akoby tam niečo hľadal. Neviem síce čo, a ani neviem, či to tam našiel. Nakoniec si len rezignovane povzdychol a z pošvy vybral malú dýku, ktorá vyzerala dosť nebezpečne. Natiahla som ruku a on mi nôž položil do dlane. Otočila som sa na opätku a rýchlo mierila naspäť do podpalubia. Ešte som začula, ako za mnou volá: „Ale dajte si pozor, je ostrý!"

V hlave som mala prázdno a len som bezhlavo bežala stále ďalej, ledva som ubrzdila pred dverami a hneď som do nich vbehla.

Zhlboka som sa nadýchla a prišla som k jeho posteli, sadla som si vedľa neho a priložila nôž na ruku, na zápästie. Zavrela som oči a rýchlo potiahla nožom po mojej pokožke. Ostrá čepeľ mi prerezala ruku a ja som sa neubránila pohľadu na ňu. S istou obavou som mu priložila ruku k perám...

Zaberie to vôbec? Prežije to? Ako mu môžem pomôcť? pýtala som sa samej seba v duchu. Úpenlivo som prosila o zázrak. Tá nečinnosť ma ubíjala...

Necítila som nič, začala som pochybovať o mojom nápade.

Ešte viac som mu ruku pritlačila na studené pery a pokúsila som sa zadržať výkrik. Pocítila som pohyb pod svojou rukou. Pomaly hltal krv z mojej ruky a ja som sa začala cítiť malátna. Hltal stále viac a pažravejšie a mne sa začali zatvárať viečka. Ledva som sa udržala v sede. Zrazu som pocítila tlak na ramenách a Edward ma sotil do postele, obkročmo si na mňa sadol a posledné, čo som ešte dokázala vnímať boli jeho zuby zabodnuté do môjho krku...

 

Edward:  

Všetko okolo mňa sa stratilo...

Cítil som sa akoby som plával v nekonečnej tme. Nemohol som si pomôcť a pred očami som mal stále Bellinu tvár. Moja Bell... Vôbec sa v nej nevyznám, aj keď je to jediné, čo by som teraz chcel. Aby som jej dokázal porozumieť. Aby som dokázal zistiť, či ku mne cíti aj niečo iné ako vďačnosť.

Avšak zrazu ma prebudila sladká, lahodná vôňa. Tak intenzívna, tak lákavá. Blížila sa ku mne a ja som chcel ísť k nej, ale moje telo nespravilo ani najmenší pohyb. Tá vôňa bola čoraz bližšie až som ju pocítil na perách. Chcel som ju ochutnať, hneď teraz! Avšak stále to nešlo.

Tá chuť sa akoby vtlačila do mojich úst a ja som ju konečne ochutnal. Bolo to neskutočné, akoby som sa znova narodil. Chcel som viac!  Hltal som tú chutnú tekutinu a tá akoby oživovala moje vnútro. Cítil som nad sebou ešte veľa tej tekutiny ale to čo som mal v ústach mi ani zďaleka nestačilo.

Zúrivo som sa vrhol k najväčšiemu zdroju a zahryzol som. Ja... ja som zahryzol! Nechápal som, čo robím, ale v tú chvíľu mi to bolo úplne jedno. Hlavné, o čo išlo bola tá tekutina stekajúca dole mojím krkom...

Konečne som otvoril oči a... zdesil som sa. Podo mnou ležala Bella. Vyzerala ako keby omdlela, ale bola príliš bledá. Srdce jej však stále bilo. Síce potichu a pomaly, ale predsa. Začal som si uvedomovať, čo sa stalo a mal som pocit, že by som radšej zomrel, ako prežil toto. Srdce sa mi lámalo na menšie a menšie kúsky a jedine, čo mi krúžilo hlavou bolo pomôcť mojej Bell. Čo som to len urobil? Sedel som pri nej a držal som ju za ruku. Na krku mala ranu, ranu od mojich zubov!

Musí sa z toho dostať! Nikdy v živote by som si to neodpustil! Nemôžem ju takto stratiť! Bell bolestne zovrela viečka a ja som hádam cítil všetku jej bolesť trojnásobne.

Avšak, hlavou sa mi mihla neskutočná myšlienka. Ale to sa nesmie stať! Chytila ma panika... Ja jej nemôžem zničiť šancu na krásny, ľudský život! Nie! Nie! To sa nemôže stať! Nedovolím, aby sa z nej stalo ohavné monštrum akým som ja! Nedovolím, aby sa z nej stala upírka!

S plného hrdla som zakričal: „Cédric, poď sem! Rýchlo!“  

Zhrnutie poviedok - nessienka

Zhrnutie poviedok - voldy



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Rose noire - 13. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!