Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 11. kapitola

Rose noire - 11. kapitola Po dlhšej odmlke vám prinášame 11. pokračovanie. Dúfame, že sa vám bude páčiť tak, ako predošlé kapitolky. Ďakujeme aj za vaše komentáre, veľmi nás potešily. Príjemné čítanie, vaše lásky voldy a nessienka :)

11. kapitola

Ako mu mám na niečo také odpovedať? Mám vôbec odpovedať? Čo mám vlastne spraviť? Ale je chorý a ja mu nechcem ubližovať. Nevedela som, čo mám robiť a tak som len ďalej sedela na zemi, uväznená pod ťarchou jeho tela.

„Bell, prosím," zachripel znova a ja som mu jednoducho nemohla odporovať. Ale nemohla som mu to ani prisľúbiť. Stála som na hrane a nevedela, na ktorú stranu sa prikloniť. Každú chvíľu však hrozilo, že sa zrútim do priepasti, nad ktorou sa nachádzam.

„Ja... pokúsim sa," zašepkala som napokon. A aj keď som vedela, že nie je úplne spokojný, bolo to lepšie ako nič. Viac odo mňa ani nemohol čakať. Akoby to vycítil, a radšej to nechal tak.

Nakoniec som ho s vypätím všetkých mojich síl, a hlavne vďaka pirátovi, ktorý išiel okolo, dostala späť do postele.

Keď som mu chcela doniesť čistú vodu na obklad, chytil ma a s tým, že po ňu môže ísť aj niekto iný. Nato si ma privinul do náruče a tvár mi zaboril do vlasov.

Bola som zmätenejšia než pred tým a v jeho prítomnosti sa vôbec nedalo rozmýšľať. Niekde v kútiku mysle blikalo varovné svetielko, ale nedokázalo blikať jasne. V jeho náručí mi bolo viac ako dobre, bolo to, akoby som sa ocitla doma.

„Si v poriadku?" spýtal sa ma po chvíľke ticha. Nebolo mu dobre rozumieť, keďže mal tvár zaborenú v mojich vlasoch a od horúčky sa mu chvel hlas.

„Nemala by som sa to pýtať skôr ja teba?" spýtala som sa ho a brnkla mu po nose, keď sa trochu odtiahol, aby mi mohol pozerať do tváre.

„Stále mlčíš," obvinil ma potichu a pohladil ma po líci. Pod jeho dotykom som doslova mäkla.

„Rozmýšľam," povedala som potichu neistým hlasom. Nevedela som, ako mám opísať to, ako sa teraz cítim.

„O mne?" spýtal sa a pre zmenu on brnkol po nose mne.

„Ešte to tak... Nedajbože by si ešte spyšnel... Aj keď, napadá ma niečo," povedala som nerozhodným hlasom, keď som si spomenula na Jeanove slová, že tu nie je dobrovoľne, že o ňom nič neviem.

„Čo také?“ spýtal sa a tým ma nabádal, aby som dokončila, čo som začala.  

„Ako si sa stal pirátom?“ spýtala som sa, a hneď som mala chuť vyfackať sa za to, že som vôbec otvorila ústa.

„To... na tom nezáleží," povedal s námahou, ale ležal rovnako strnulo a zatínal zuby.

„Mne áno,“ trvala som si na svojom. Musím sa o ňom dozvedieť aspoň niečo. Rezignovane si povzdychol a spustil: „Ja... akoby som to zdedil, niekto je po otcovi kováč a ja..."

„A ty si pirát," dokončila som zaňho.

„A ja som pirát,“ povedal, akoby bol moja ozvena. Starostlivo sa mi zadíval do očí, pravdepodobne sa snažil odhadnúť moju reakciu. Ja som však bola pokojná. Za ten čas, čo som tu, som sa mu naučila určitým spôsobom veriť. Veď mi zatiaľ neublížil, a to mohol. Mal na to veľa príležitostí.

„Kedy si sa ním stal?“ spýtala som sa zvedavo v snahe dozvedieť sa o ňom ešte niečo viac.

„Celý život som žil na otcovej lodi. Keď som mal takmer dvanásť rokov, napadli nás a otec nešťastnou náhodou zomrel. Neľutujem to, bol to veľmi krutý a neľútostný človek. Než zomrel dal mi svoj meč. Nechápal som prečo, ale potom mi jeden pirát vysvetlil, že to znamená, že som teraz kapitán. A tak to je už niekoľko rokov,“ povedal a pokrčil plecami. Bola som  v pokušení spýtať sa ho, ako to myslel, keď povedal, že jeho otec bol krutý človek, ale ovládla som sa. Toto bola už príliš osobná otázka.

„A čo ty? Ako sa z mladej dámy stane ostrieľaný námorník?“ spýtal sa po chvíli ticha zvedavo. Akoby sa pýtal z toho istého dôvodu, ako ja predtým.

„Je to jednoduché. Mama zomrela pri pôrode. Papá najskôr so mnou ostal doma, ale až príliš miloval more na to, aby sa ho vzdal. Vrátil sa na loď a mne najal pestúnku. Lenže ja som bola až príliš na neho naviazaná a nemohla som to vydržať. Raz, keď sa vrátil, vyrobila som mu scénu, že ak odíde chcem ísť s ním. Nakoniec súhlasil. Vtedy som mala desať rokov. Odvtedy som žila takmer stále len na lodi,“ povedala som a čakala na jeho reakciu.

„A žila si si spokojný život, až kým neprišiel jeden drzý pirát a nevytrhol ťa z tvojho sveta,“ povedal po chvíli ticha. Hovoril to, čo som si myslela, ale to čo som si myslela pred tým. Teraz som bola aj šťastná, že som tu.

„Až kým som neprišla sem,“ povedala som potichučky, že by ma sotva niekto počul. On ma však počul a silno ma zovrel v náručí. Tvár som mu zaborila do hrude.

Dlho sme len tak ležali a ja som sa ani len nepohla. Hlavu som mala položenú na jeho sťažka sa nadvihujúcej hrudi a snažila som sa nemyslieť naňho. Bola som nesvoja a nevedela som, ako sa mám správať. Nevedela som, či mám niečo povedať, alebo radšej byť ticho.

Ubehlo veľa času, ale my sme tam len tak ležali. Myslela som si, že zaspal, ale z omylu ma vyviedly jeho ruky, ktoré ma rytmicky hladili po chrbte.

Bolo mi čudné, keď okolo nás obskakovala Lucy, alebo nejaký pirát, a ja som tam len nehybne ležala. Najviac mi však boli divné tie ich spokojné pohľady. Akoby vedeli, čo sa medzi nami deje a boli z toho šťastní.

„Bojíš sa ma?" spýtal sa zrazu, až som podskočila a srdce sa mi divoko rozbúšilo. Chvíľu som rozdýchavala šok, čo mi spôsobil.

„Nie," odvetila som, keď sa môj splašený tep upokojil. Bola to pravda. Aj napriek všetkým okolnostiam, som sa ho nedokázala báť, aj keď by som sa možno mala báť, ale nemohla som. Viackrát mi zachránil život aj česť, keby chcel mohol mi ublížiť, mal na to príležitosti, ale neurobil to. To samo o sebe vypovedá o tom, že je to dobrý človek.  

„Mala by si sa," zašepkal mi do ucha a pritom sa perami obtrel o citlivé miestečko lalôčika.

„Prečo?" Neodpovedal, len sa mi naďalej vpíjal pohľadom do očí a hladil ma po chrbte.

„Prečo by som sa ťa mala báť?“ Trvala som si stále na svojom. Som tvrdohlavá.

„Máš na to viacero závažných dôvodov.“

„A akých? Si pirát, ale si len človek,“ povedala som zmätene, aj keď som tušila, že je niečo viac ako obyčajný človek. Predsa len som videla, ako sa mu zahojila tá rana, aj keď sa mu následne zapálila.

„Väčšina chlapov na lodi, by ti toto tvrdenie mohla vyvrátiť,“ povedal tajomne so smútkom v očiach. Jeho smútok som nedokázala pochopiť.

„Nechápem tomu,“ povedala som a zdvihla jedno obočie. Naozaj som už ničomu nerozumela.

„Bell, ja nie som človek,“ povedal a rukou mi vošiel do vlasov. Bolo to veľmi príjemné. „Videla si to na vlastné oči,“ dokončil myšlienku. To mal pravdu, vedela som, že je niečo viac, ale báť sa ho kvôli tomu? Hádam, nebude taký hrôzostrašný, alebo hej?

„Kto teda si? Čím si, ak nie si človek?“

Zhrnutie poviedok - voldy

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Rose noire - 11. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!