Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 10. kapitola

Rose noire - 10. kapitola Je tu ďalšia kapitola, v poradí 10. Je venovaná Vám všetkým, dúfam, že nám tu necháte nejaký komentár. Hádam sa Vám to bude páčiť. Je trošku kratšia, ale nabudúce sa pokúsime o dlhšiu... Takže príjemné čítanie praje voldy a nessienka.

 

10. kapitola

 

Bell, milujem ťa. Táto veta mi poletovala v mysli. Ako je to možné? To nie je pravda, určite som len zle počula. Asi mám úpal, alebo som sa nadýchala mydlovej vody. Ale čo ak je to pravda? Nie, to nie... Čo teraz? Nepopieram, je pekný, dokonca krásny, ale... dopekla, Bell! Ale čo? Nepleť si telesnú túžbu s láskou! Priťahuje ťa, ale to je všetko. Spomeň si predsa, papá sa ti posmieval, že sa ti páčia veľkí, zlí muži. Piráti...


 

Musím sa od neho dostať. Ešte hodinu sa budem pozerať na jeho rozhorúčenú tvár a asi sa zbláznim. A ak ešte raz začujem tú absurdnú vetu, že ma miluje, vážne asi skočím do mora.


 

Podišla som k nemu, zobrala handričku z jeho čela a opäť ju namočila do vody. Potom som ju položila späť na jeho čelo. Akoby zacítil moju prítomnosť a inštinktívne sa po mňa natiahol. Len tak-tak som sa uhla.   Radšej som vybehla z kajuty a zamierila na palubu. Ako povedal: „Môže sa o neho postarať ktorýkoľvek člen jeho posádky..."


 

Šťastie mi asi prialo – no určite nie, ale aspoň sa tým budem upokojovať – a hneď pri vchode do podpalubia stál ten obrovský pirát, ktorého kapitán spomínal ako Cédrica.


 

Uprel na mňa ustarostený pohľad. Pravdepodobne si myslel, že sa niečo stalo, že som tu.


 

Stalo sa niečo, mademoiselle?“ spýtal sa pomaly a snažil sa zakryť obavy v hlase. Predsa len je to krvilačný pirát, nie?


 

Nič sa nestalo. Len sa potrebujem prevetrať. Postaral by si sa o neho?“ spýtala som sa nevinne a hlavou pokynula smerom do podpalubia. Chvíľu si ma zmätene premeriaval, ale potom pokrčil ramenami.


 

Dobre, mademoiselle,“ povedal a bez ďalších otázok zamieril do podpalubia.


 

Otočila som sa a zamierila som k provy lode, kde som si sadla na zábradlie. Tvár som nastavila zapadajúcemu slnku a užívala si vôňu slaného morského vzduchu. Takto som to robila vždy, keď som potrebovala premýšľať.


 

Neviem, ako dlho som tam sedela a užívala si to ticho, ale zrazu som počula, ako na mňa niekto volá. Obzrela som sa a všimla si, že smerom ku mne beží Cédric. Čo je to tento krát?


 

Čo sa stalo?“ spýtala som sa a zoskočila zo zábradlia.

Mademoiselle, kapitán chce s vami hovoriť,“ povedal zadychčane. Takže sa už prebral. Alebo len znova blúzni?

Prebral sa?“

Pred pár minútami sa prebral a dookola sa pýta, kde ste mademoiselle. Choďte za ním,“ povedal prosebne. Mala som pocit, že mi niečo uniká.


 

Nejdem. Povedz mu, že sa o neho postaráš ty,“ povedala som a pozrela na more. Chvíľu tam ešte postával, ale nakoniec si len povzdychol a odišiel. Cestou si mrmlal niečo ako: „Tvrdohlavá ženská.“


 

Pokrčila som plecami a zamierila späť k zábradliu. Sadla som si a nohy prevesila dolu. Neviem, ako dlho som tam sedela. Možno aj hodinu, keď som za sebou začula kroky. Ignorovala som ich a želala si, aby mi všetci dali svätý pokoj... ale toho by som sa najskôr dočkala až po smrti.


 

Opäť premýšľate, mademoiselle?“ spýtal sa známy hlas. Otočila som sa a usmiala sa na Jeana. Tento veľký námorník mi prirástol k srdcu už veľmi dávno.


 

Nemusíš mi vykať, Jean. Poznáš ma odmalička,“ povedala som a usmiala sa na neho.


 

Práve preto, že ťa poznám viem, že ťa niečo trápi. Čo je to tento krát? Bojíš sa kapitána?“ spýtal sa a opäť – ako vždy – sa trafil presne do čierneho.


 

Ja sa nebojím jeho. Bojím sa emócií, čo vo mne vyvoláva ten pirát,“ povedala som a pri slove pirát som sa jemne zachvela. Jean to samozrejme zbadal.


 

Bell, ja viem, čo si myslíš o pirátoch. Ale on nie je taký. Je to dobrý muž,“ povedal pevným hlasom, v ktorom sa ozýval rešpekt a uznanie.


 

Ako to môžeš vedieť?“


 

Teraz som člen jeho posádky a počujem, čo o ňom hovoria. Na tejto lodi neexistuje člen posádky, ktorému by nepomohol. O každého sa stará. Hovoria tu o sebe ako o veľkej rodine. Aj o teba sa chce starať, ale ty mu to nedovolíš,“ povedal a skúmavo sa na mňa zadíval. Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Vážne je to pravda?


 

Keď je to tak, prečo je pirát?“ spýtala som sa nechápavo. Podľa jeho slov je to vážne láskavý a dobrý muž... tak prečo je niekto ako on pirát?


 

Na tejto lodi to vie len pár členov pôvodnej posádky. A ja k nim určite nepatrím. Spýtaj sa ho, možno tak získaš odpovede na svoje otázky,“ povedal, usmial sa na mňa a zamieril na druhý koniec lode.


 

Mademoiselle, mademoiselle!“ ozval sa zrazu loďou zúfalý krik. Prekvapene som sa pozrela tým smerom. Stál tam Cédric a zúrivo na mňa mával. Toto neveštilo nič dobré.


 

Postavila som sa a zamierila k nemu. Čo sa zase stalo? Potrebujem byť sama, všetko si to ujasniť v hlave. Prišla som až k Cédricovi, aj keď na mňa už z diaľky niečo volal, nemohla som ho počuť. Fúkal studený vietor, ktorý mi vial vlasy do tváre a unášal jeho slová ďaleko odo mňa.


 

Pán... nedal... ide sem!" počula som jeho slová len trhane. Nechápala som, čo mi chce naznačiť.

Čo?"

Pod... musíte..." stále som mu však nerozumela. Fúkal príliš silný vietor. Chytil ma za ruku, až ma celá pod tým tlakom rozbolela. Strhol ma na stranu a vtlačil do dverí do podpalubia. Hneď som pochopila, o čom hovoril.


 

Uprostred chodby stál Edward. Vlastne ani nestál, jednou rukou sa opieral o stenu a druhou sa snažil zodvihnúť zo zeme.


 

Nedal sa zastaviť, vravel, že Vás musí vidieť," zahrmel Cédrikov hlas vedľa mňa. Edward si akoby len teraz uvedomil, že tam stojíme. Postavil sa a tackavo a krivkajúc dobehol ku mne a zvalil sa na mňa celou váhou, až som sa musela oprieť o stenu. Držal ma vo svojom náručí a nehodlal sa ma pustiť. Stále opakoval moje meno a ja som len stuhnuto stála opretá o stenu.


 

Mal si ostať v posteli, prečo..."


 

Nebola si tam," povedal a mne vyschlo v hrdle. Nevedela som, čo mu mám na to povedať a nebola som si istá vlastnými pocitmi. Myšlienky mi lietali v hlave úplne neusporiadane a ja som sa v nich nedokázala vyznať.


 

Ja... bola som sa nadýchať... čerstvého vzduchu," nechcela som mu klamať, ale nevedela som, čo mu mám povedať. Nebola som si istá ani len sama sebou a bála som sa, že by ho to možno ranilo. Bála som sa o neho, neuveriteľne som sa o neho bála.


 

Sľúb mi, Bella... sľúb mi, že ma nikdy neopustíš, nikdy."

 

Shrnutie poviedok - nessienka

 Shrnutie poviedok - voldy



Sdílet Sdílet



Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!