Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rosalind Blanchard - 8. Kapitola

Ahoj. Máte tu pokračovanie. Dozviete sa, prečo sa Rosalind tak podobá na Rose, aj ked to asi tušíte, no potom týmto kapitola nekončí... :D Ale to sa už nechajte prekvapiť... :)

„Rosalind,“ oslovil ma ticho Ian.

Otočila som sa na neho a on sa ku mne naklonil, akoby mi niečo chcel pošepkať do ucha. Jednou rukou ma chytil okolo pása a pošeptal mi do ucha vetu, nad ktorou som dumala celú cestu domou – teda vlastne ku Cullenovcom.

„Nezdá sa ti, že ste si s Rosalie podobné?“

Úprimne, táto informácia mi vyrazila dych a donútila ma venovať prekrásnej Rosalie viac pohľadov, než by som jej venovala za iných okolností. Ale... ja som tú podobnosť medzi nami nevidela. Ona bola proste krásna blondína. Dobre, aj ja som mala vlasy v tejto farbe, ale jej by som sa nikdy nemohla rovnať.

„Mne sa to nejako nezdá,“ šepla som Ianovi v aute, no stále mi to vŕtalo v hlave. Podobná? Prečo by som jej mala byť podobná?

„Doma sa musíme porozprávať,“ prehlásil ten... Edward. Zdal sa mierne znepokojený a každú chvíľu vrhal pohľad na Carlisla. Žeby... určite počúval jeho myšlienky.

Ale nejako mi to nešlo do hlavy... nad čím tak premýšľal?

„Doma vám to všetko vysvetlí.“

„Vysvetlí kto a čo?!“ vybuchla Rosalie a zlostne si prehodila vlasy naspäť na chrbát.

„Rose, upokoj sa. Bolo to tak najlepšie.“

„Ty mi nehovor, že sa mám upokojiť. Viem, že sa niečo deje!“

„Doma sa porozprávame... Asi je už čas, aby som ti to povedal. Vlastne som dúfal, že to nikdy nebudem musieť urobiť. Ach,“ rozprával Carlisle strápene.

Zvyšok cesty prebehol v tichosti. Bola som prekvapená, že beriem prirodzene to, že sedím Ianovi na kolenách. Aby som sa priznala, upokojovalo ma to. Jeho ruky okolo môjho pásu mi dodávali pocit bezpečia. Zároveň som mala pocit, že ma chránia aj pred zvláštnym pohľadom od Jaspera a tajomným, usmievavým pohľadom, ktorý mi občas venuje aj Edward.

Tichá cesta – pomyslela som si – Edward to ale asi ako ticho nevníma. Dotyčný sa na mňa otočil s nevinným úsmevom. Mám také podozrenie, že ho to aj celkom baví.

Len nesúhlasne pokrútil hlavou a otočil sa späť. No to mu teda verím.

„Emmett, neopováž sa. Rosalind, ver mi, nemôžem to nijako vypnúť,“ ohlásil Edward a všetci členovia ich rodiny vrhli nahnevaný pohľad na Emmetta.

„To si nechaj na inokedy! Bell, ochráň ma,“ prehovoril zase Edeward, ktorý sa potom usmial na svoju lásku trpiteľským úsmevom. Bella mu úsmev opätovala, no zjavne nejakú jeho požiadavku splnila, pretože sa zatváril uvoľnene.

„To je krásne ticho,“ mrmlal si popod nos. No to by ma zaujímalo, na čo také Emmett myslel.

„Radšej nechci,“ zasmial sa. Bolo mi divné, že on jediný hovorí.

„Rosalind,“ šepol mi ticho pri uchu Ian. Jeho dych ma pošteklil a spôsobil akési vzbúrenie mojich pocitov. Zrazu som nevedela, na čo myslím.

„Áno?“ tiež som zašeptala, pretože som si nebola istá, či by sa mi nechvel hlas.

„Myslím, že nie je náhoda, že sa s Rosalie podobáte,“ prezradil mi.

„Ako to my...“ začala som, no prerušila ma Alice.

„Sme tu!“ vykríkla tenkým hláskom plným nadšenia. Jedným rýchlym pohybom otvorila dvere a doslova vyskočila z auta, vedľa ktorého potom začala poskakovať.

Zaujímalo by ma, na čom fičí. A z čoho má vlastne takú dobrú náladu?

„To nikto okrem nej nevie. Stráži si myšlienky.“

Zamračila som sa nespokojnosťou a vystúpila som z auta. Pomaly som kráčala k domu a len čo som vedľa seba pocítila Iana, otočila som sa na neho a chytila sa jeho ruky. Nevedela som popísať pocit, ktorý mnou prestúpil. Bez jeho dotyku som sa cítila neisto.

A Ian sa netváril, žeby mu to vadilo. Usmial sa na mňa a silnejšie mi stisol ruku, akoby uhádol, že som bez neho bola nesvoja.

Cullenovci bývali v skutočne honosnom dome. Bol krásny zvonku i vnútra, moderne vybavený a mal všetko, čo by ľudský dom mal mať. 

Po rýchlej prehliadke sme sa posadili v obývačke. Bolo ticho a na Carlisla sa upierali všetky oči jeho rodiny. Akoby očakávali, že práve on začne.

Upriamila som na neho svoju pozornosť, keď vtom som zacítila Ianove ruky na mojom páse, ako ma priťahujú bližšie k nemu. Nevadilo mi to. O Iana som sa oprela a aj naďalej som pozorovala hlavu rodiny, ktorý konečne začal rozprávať.

„Rose, veľmi ma mrzí, čo som urobil, ale inak to nešlo. Tvoje dieťa nezomrelo, to len ty by si bez premeny zomrela; tvoje dieťa bolo zdravé. Nevedel som síce, prečo ťa tak vyčerpal pôrod, ale v tej dobe s obmedzenými prostriedkami to bolo celkom bežné. Vedel som, že najbližší rok budeš pre dieťa viac ako nebezpečná a ani roky potom to nebude najľahšie, preto som sa rozhodol dať dieťa dojkám a tebe povedať, že zomrelo.

Nerobil som to rád, musíš ma pochopiť. Chcel som, aby dieťa viedlo normálny život, aby sa nemuselo skrývať pred Volturiovcami len kvôli tomu, že by poznalo pravdu. Myslel som, že tak to bude najlepšie, nikdy by ma nenapadlo, že sa stane čosi takéto.“

Carlisle svoj monológ ukončil dlhým povzdychom. Bolo jasné, že myslel len na dobro Rosaliinho dieťaťa. I keď... bolo tu pár nezrovnalostí...

„Rosalind má pravdu, je tu stále niekoľko nezrovnalostí. Napríklad aj to, že – aspoň podľa jej myšlienok – už jej matka bola poloupírka,“ prehovoril nečakane Edward.

Áno, moja mama ma tiež opustila, pretože si ma nemohla nechať. Myslela som teraz na to? Nespomínam si.

Mám ale podobné meno ako ona. Volala sa Rosalie. Priezvisko neviem, nik mi ho nepovedal, ale Hale mi príde také známe, akoby bolo mojou súčasťou.

„Rosalind?“ oslovil ma Edward očividne prekvapený z mojich myšlienok. Pozrela som sa na neho.

„Myslíš si, že sa tvoja mama volala Rosalie Hale?“ spýtal sa a celá rodina zalapala po dychu. Čo je na tom také prekvapujúce? Veď veľa ľudí sa volá Rosalie. No, vlastne, ona nebola tak úplne človek – tým som si bola istá. No netušila som, odkiaľ to viem.

Nejako podvedome som tušila, že ma opustila kvôli tomu, že bola poloupírka a utekala pred Volturiovcami. Napadlo ma to len nedávno, ale mala silné tušenie, že som sa nemýlila. Ten pocit pretrval až do dnes.

„Rosaliine ľudské priezvisko bolo Hale,“ prehlásil Edward, ktorý bol stále zameraný na moje myšlienky.

Zamračila som sa.

Tak toto je skutočne veľmi nezvyčajná zhoda náhod. Takže je Rosalie moja rodina? Moja... babička? Alebo... je to vôbec moja rodina?

„Rád by som vedel, čo sa deje,“ vyhlásil Carlisle a Edward mu takmer okamžite odpovedal.

„Počúval som myšlienky Rosalind. Sú síce dosť zmätené, behajú od jednej témy do druhej, ale sú... zvláštne.

S poloupírom som sa ešte nestretol a zdá sa mi, že je medzi generáciami akési prepojenie. Je to len moja teória, ale myslím si, že potomok nejako podvedome vie niečo zo života svojich rodičov.“ Potom sa Edward zasekol a pozrel sa na Iana.

„Mýlim sa?“

Ian chvíľu neodpovedal. Otočila som hlavu na neho a sledovala som jeho zamyslenú tvár, ktorá hľadela na zvedavo tváriaceho sa Edwarda.

„Je to trochu komplikovanejšie, než som si myslel, ale podstata je v tom, že žena predáva svojmu dieťaťu niečo zo seba. Po premene sa začne v hlave každého upíra otvárať niečo ako kronika generácie – rodu, z ktorého poloupír pochádza.

Poloupírom to má vlastne pomáhať, aby vedeli, čoho sú schopný. Rosalind je vraj ale len veľmi krátko po premene na to, aby niečo takéto vnímala. Dokáže však zachytiť nejaké spomienky, ktoré sa jej zdajú len intuitívne. Podvedome si vybavila meno Hale a priradila ho ku svojej mame. Rovnako inštinktívne jej dala podobu poloupírky.“

Edward sa na chvíľu zamyslel a ja som si pripadala úplne zmätená.

„To, čo som vlastne chcel povedať sa týka niečoho trochu iného. To, že si Rosalind vybavila meno Hale sa mi zdalo dôkazom, že sú rodina. Chcel som sa teba, Carlisle, opýtať, či by si nemohol nájsť kroniky poloupírskych rodov. Tak by sme aspoň zistili, z akého rodu pochádza. Rád by som vedel, ktoré z Rosaliiných potomkov malo vzťah s poloupírom.“

„Zistiť by sa to dalo, ale nerozumiem, k čomu by nám to bolo.“

„Chcela by som vedieť niečo o svojej rodine,“ prehlásila som ticho. V tom som si uvedomila, že Rosalie stále nič nepovedala.

„Rose?“ ozvala sa Alice a všetky pohľady sa otočili na dokonalú blondínu. Sedela nehybne, ruky mala zaťaté do pästí a hlavu sklonenú. Očividne so sebou bojovala.

„Rose,“ oslovil ju aj Carlisle a to na ňu zapôsobilo ako kopanec od elektrického prúdu. Prudko vyskočila na nohy a vybehla z domu. Pozerala som sa za ňou a snažila som sa predstaviť si jej situáciu.

„Idem za ňou,“ prehlásil Emmett – prekvapivo vážnym hlasom – a potom sa vyparil aj on.

„Kde by sme teda mohli zistiť niečo o jej rode?“ spýtal sa Edward.

„Stále ti nerozumiem, Edward, na čo ti to bude? No, vo Volterre by sa niečo iste našlo.“

„Vieš, príde mi zvláštne, že sa Rosalind tak podobá na Rose a že si pamätá aj jej rodné meno.“

„Nie je to nezvyčajné,“ vyhlásil Ian a teraz sa všetky pohľady upierali na neho. Skutočne som mala pocit, že do tejto debaty nepatrím, ničomu som nerozumela, nestíhala som robiť nič iné, len ich počúvať.

***

 7.  - Zhrnutie -

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rosalind Blanchard - 8. Kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text: