Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rosalind Blanchard - 7. Kapitola

Ahoj. :) Ja sa skutočne hanbím, že pokračko je tu až po týždni. Neni to síce veľmi veľa... ale jednoducho som nemala chuť a nútiť som sa nechcela, lebo potom by ste ti pocítili aj na poviedke...

Ale mňa zaujímala len jedna vôňa.

Pomalým krokom som si razila cestu ku svojej obeti. Stála v bočnej uličke, takže by si ma nikto nevšimol. Nikto by si neuvedomil, že tam nejaký človek bol. Dokázala by som ho odtiaľ dostať v priebehu sekundy.

Tá chodba by mohla viesť do skladu, to by mi vyhovovalo – premýšľala som sa a snažila sa zdokonaliť svoj plán.

Trochu som zrýchlila, no stále som išla ľudskou rýchlosťou; ešte som sa neprezradila.

Od chodby ma delilo už len pár metrov a ten muž stále pokojne sedel na svojej batožine. Výborne!

Rýchlo som sa obzrela okolo seba a keď som si uvedomila, že nikto sa za mnou nedíva, odhodlane som za ním zamierila. Bola som prekvapená, že tak veľmi túžim po jeho krvi. Myslela som si, že som to prekonala, ale nie, nestalo sa tak. Vôňa jeho krvi bola stokrát lepšia ako vôňa, teraz by som povedala skôr pach, ktorý vychádzal z mojej mamy.

Podišla som až tesne k mužovi a ticho som sa mu prihovorila. Vedela som, že teraz ešte kontrolu stratiť nemôžem.

„Dobrý deň, čakáte na niekoho?“ spýtala som sa milo.

„Vlastne áno, priletel som už pred hodinou a môj nový šéf ešte stále nedorazil,“ povedal mierne nahnevane.

„A čo by ste povedali spoločnosti. Ja tiež čakám,“ klamala som hladko a moje telo sa nevedelo dočkať; chvelo sa netrpezlivosťou.

„To by od vás bolo milé. Kam vlastne idete?“ spýtal sa a postavil sa. Všetko ide hladko, už len aby pristúpil na môj plán...

„Nechcete sa prejsť? Za cesty vám všetko poviem,“ predniesla som hlasom ako zamat. Prikývol.

To bolo jednoduché – pomyslela som si a vykročila som ďalej do chodby.

„Tadeto?“ spýtal sa podozrivo.

„Chcem vedieť, kam tá chodba vedie,“ odvetila som prosto a on ma potom nasledoval. Boli sme už v polovici chodby a až potom prehovoril.

„Prečo ste ma oslovili?“

„Nádherne voniaš,“ zašepkala som sa a vrhla sa na jeho krk. Rukou som mu zakryla ústa, aby nemohol kričať, a zahryzla som sa do jeho krčnej tepny.

Vedela som, že bude lahodný – vrnelo blahom jedno moje ja. Bola som si istá, že by malo byť niekde aj druhé, ale teraz som si na neho nedokázala spomenúť.

Dychtivo som hltala až kým som nezačula hlas vo svojej hlave volajúci moje meno.

Prudko som sa odtiahla od mojej obete a sledovala som povedomého muža, ako ku mne beží aj s kufrom v ruke. Môj zrak bol však akýsi zahmlený. Podvedome som prestala dýchať a potom som tú postavu rozoznala. Ian!

Ako som mohla zabudnúť? – pýtala som sa sama seba. Potom som však otočila hlavu späť a ak by som dýchala, teraz by sa mi dych zasekol v hrdle. Predo mnou – alebo skôr podo mnou – ležal polomŕtvy muž s ranou na krku. Okolo neho bola už kaluž krvi a jeho srdce bilo veľmi slabo.

Rýchlo som sa zdvihla na nohy a urobila som niekoľko rýchlych krokov vzad. Keď som narazila do protiľahlej steny, zošmykla som sa popri nej na zem a začala som vzlykať.

Ako som mohla opäť stratiť kontrolu?

Vzlyky som sa však snažila stlmiť a radšej som svoju pozornosť preniesla na Iana, ktorý kontroloval mnou napadnutého človeka. Cítila som sa ako nejaké zviera, netvor.

Po chvíli sa Ian ku mne otočil a uprel na mňa zvláštny pohľad.

„Ne-hnevaj sa... ja... nechcela som...“ vzlykala som zničene. Odvrátila som od nich oboch hlavu a zadívala som sa na začiatok chodby. Ľudia si v pokoji prechádzali okolo a ani si neuvedomili, že tu sedí monštrum.

„Rosalind,“ oslovil ma ticho. Nedokázala som sa na neho pozrieť, príliš som sa hanbila.

„Mrzí ma, že som ťa nezastavil.“ Od prekvapenia som takmer zomdlela. On si vyčíta, že ja som neschopná?

„To predsa nie je tvoja vina. Je v poriadku?“ spýtala som sa, i keď som odpoveď už vedela.

Ian mlčal.

A v tom sa na začiatku chodby objavila skupina ľudí. Napäla som sa a otočila som sa k Ianovi, ktorý si sadol na zem vedľa mňa a objal ma okolo pliec. Oprela som sa o neho, ale tí ľudia ma príliš znepokojovali.

„Ian...“

„Nehnevám sa na teba, ak ti ide o toto. Každému sa môže stať...“ prerušil ma, no aj ja som musela prerušiť jeho.

„Niekto sem ide,“ zapišťala som hlasom tenkým od strachu.

Ian spozornel a pozrel sa na koniec chodby. Vlastne, už boli niekde na pol ceste k nám. Bolo ich celkom osem, rovnaký počet žien a mužov.

„Upíry,“ zamumlal Ian a jeho výraz sa zmenil na zúrivý.

„Nechceme vám ublížiť,“ ozval sa jeden z nich. Mal vlasy vo farbe bronzu a jeho oči mali zlatistý nádych rovnako ako oči všetkých ostatných.

„Zacítili sme krv a prišli sme sa pozrieť, čo sa stalo,“ prehovoril upír, ktorý pôsobil najstaršie, čo sa týka ľudských rokov.

„Prišli ste neskoro,“ oznámil Ian s miernou ľútosťou v hlase a trochu sa uvoľnil, no nie natoľko, aby pocítili hĺbku jeho ľútosti.

Nastalo krátke ticho. Ten upír, ktorý prehovoril ako prvý, sa na nás skúmavo díval. Potom sa krátkou pozrel na dievča s krátkymi čiernymi vlasmi. Jej oči zrazu zmenili farbu, o pár odtieňov stmavli až boli bledohnedé, a jej výraz bol zastretý. Pôsobilo to dojmom, že hľadí do ďaleka.

„Poloupíry?“ spýtal sa, keď sa pozrel opäť na nás.

Pozrela som sa na Iana, ktorý krátko a obozretne kývol na súhlas.

Všetky pohľady sa presunuli na upíra, ktorý pôsobil najstaršie. Z ich výrazov som pochopila, že všetky veľké rozhodnutia sú na ňom.

Považujú ho za vodcu alebo skôr otca?

Upír sa už chytal niečo povedať, no čiernovlasá upírka ho predbehla.

„Najprv tá mŕtvola, Carlisle. Potom nám o všetkom povedia,“ zašeptala vzrušene a o málo podskočila od nadšenia. Ušlo mi snáď niečo?

„Jasne, takže... Emmett, Jasper, môžem vás poprosiť?“ spýtal sa a oni na súhlas kývli.

„Dajte ho do skladu, úplne nakoniec. Všimnú si ho až zajtra,“ prehovorila zase tá upírka a mne sa zdalo, že je vševediaca. Upíry prikývli a v tom sa ich nebolo. O malú chvíľu tu zase boli nastúpený na rovnakých miestach ako predtým. Takmer by som si myslela, že nikdy neodišli.

„A keď už hovoríme o zajtrajšku...“ začala.

„Kroť sa,“ schladila ju mužská časť... rodiny?

„Ja som to... Viem. Aj tak budú súhlasiť!“ štebotala a veselo objala okolo pása upíra pripomínajúceho leva – asi to bol jej priateľ.

„Aby sme všetko uviedli na pravú mieru... Som Carlisle a toto je moja žena Esme.“ Carlisle ukázal na hnedovlasú ženu vedľa seba. Mala nežné, materské črty. Ak by si niekto predstavoval mamu, vyzerala by takto.

„Toto sú naše ´deti´,“ povedal s miernou iróniou v hlase a postupne začal ukazovať na jednotlivých členov rodiny.

„Edward a Bella.“ To bol ten upír s bronzovými vlasmi a okolo pása držal hnedovlásku.

„Alice a Jasper,“ povedal Carlisle a ukázal na toho škriatka s čiernymi vlasmi a levieho chlapca.

A posledný pár – úchvatná blondína so vzpieračom – boli Rosalie a Emmett.

Potom ma napadlo, že keď sú taký rýchli, tak by mali byť aj silný. Tak potom načo mali ísť obaja?

„Emmett by neprežil, keby neniesol mŕtvolu a Jasper bol dozor,“ ozval sa Edward.

Prekvapene som na neho zagánila. Že mi nečíta myšlienky!

„Prepáč,“ usmial sa ospravedlňujúco.

Nastala ďalšia prestávka, počas ktorej sa Ian nepresával mračiť.

„To bude kvôli mojej žene,“ povedal zase on a s láskou sa pozrel na Bellu.

„Edward, si otravný. Carlisle, povedz to už!“ hovorila Alice v odpovedi na niečo, čo som zrejme prepočula. Ak je takýto chaos v ich rodine bežný...

„Ver tomu, že je,“ zasmial sa so mnou aj Edward.

A opäť ticho, ktoré prerušil Emmettov smiech. Čo za schopnosť má ten? – napadla ma otázka, no skôr, ako som sa ju rozhodla položiť som nad ňou sama uvažovala.

„Jeho schopnosťou je smiať sa v tej najnemožnejšej chvíli,“ prezradil mi Edwrad, na čo sa zase zasmiali všetci okrem neho.

„Len ma urážaj, ja som nebol vyše sto rokou panic!“ vyštekol popudený a teraz som sa neudržala a zasmiala sa už naplno.

„Nemusia to vedieť všetci,“ zamumlal zahanbene, no za to si vyslúžil bozk od Belly.

No, to mi je teda rodina.

„No tak to už povedz, Carlisle,“ prosila ho neposedná upírka.

„Alice,“ ohriakol ju, no potom si dôstojne odkašľala a prehovoril, „nechceli by ste ísť k nám, aby sme sa mohli v pokoji porozprávať?“

Pozrela som sa na Iana a čakala som, čo na to povie. Ten sa však otočil na mňa a meral si ma zvláštnym pohľadom.

„Chceš ísť?“ spýtal sa ma napokon.

„A ty?“ vrátila som mu.

„Jupí! Tak ide sa!“ zvýskla Alice a obaja sme vedeli, čo to znamená; bolo rozhodnuté. Ale...

„Vidím budúcnosť. Tak už vstávajte!“ volala nás netrpezlivo.

Cítila som, akoby mi informácie unikali medzi prstami. Nejako som sa nevedela zorientovať v tom, že niekto vie viac, alebo aspoň toľko, čo ja.

„Zvykneš si.“

Ak ešte raz niekto odpovie na moje myšlienky, tak už asi vybuchnem – zúrila som v duchu a na to radšej nikto nič nepovedal.

Zaujímalo by ma, čo majú ostatný za schopnosti. A majú vôbec všetci nejaký dar?

„Rosalind,“ oslovil ma ticho Ian.

Otočila som sa na neho a on sa ku mne naklonil, akoby mi niečo chcel pošepkať do ucha. Jednou rukou ma chytil okolo pása a pošeptal mi do ucha vetu, nad ktorou som dumala celú cestu domou – teda vlastne ku Cullenovcom.

„Nezdá sa ti, že ste si s Rosalie podobné?“

***

 6.  - Zhrnutie - 8.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rosalind Blanchard - 7. Kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text: