Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rosalind Blanchard - 6. Kapitola

15.04.2010 (22:00) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1117×

Len čo som si uvedomila, že je ráno, začala som vnímať okolie. Vedľa seba som cítila Iana, ktorý však len bez pohybu sedel a sledoval ma. Nevidela som ho, len som to cítila. Odmietla som otvoriť oči a dať o sebe vedieť skôr, ako odíde.

Čo som to stvárala?

Bola som dosť vydesená z nocí, ktoré som s ním prežila. On bol pozorný a ja som mu to nijako neuľahčovala. No to by nebolo to najhoršie – ja som ho zvádzala. Cítila som, ako mi červenejú líca. Môže sa to stať upírovi?

„Viem, že už so hore. Otvor oči,“ ozval sa po dlhej chvíli Ian. Neposlúchla som ho však, pevnejšie som stisla viečka a zakrútila hlavou. Nechcem vidieť v jeho očiach nejaký odpor; to by som asi nezvládla.

Ehm... nezvládla by som to? Prečo...? Musím si usporiadať myšlienky, ale v tom mi rozhodne nepomohol jemný dotyk na tvári, ktorý ma prinútil otvoriť oči.

Skláňal sa nado mnou a pozorne ma sledoval.

„Ako sa cítiš?“ opýtal sa opatrne.

„Dosť zmätene. Nehnevaj sa na mňa prosím. Ja som nevedela...“ vysvetľovala som mu, ale položil mi prst na pery a tak ma umlčal.

„Aj ja som si tým prešiel. Nič ti nevyčítam, nehnevám sa na teba ani nič podobné,“ ubezpečoval ma. Len som prikývla, posadila som sa a následne som aj vyšla z miestnosti. I keď povedal, že mu moje predchádzajúce správanie chápe, cítila som sa v jeho prítomnosti akosi trápne. Už som chápala, prečo som bola zakaždým vyzlečená aj prečo som mala na sebe jeho veci. A ja som si myslela o ňom niečo zlé. Ach.

Skôr, než ma stihol dobehnú som zapadla do kúpeľne, kde už, samozrejme, za mnou nešiel.

Oprela som sa chrbtom o dvere a snažila som sa rozdýchať nával informácii, ktorý sa mi dostali počas noci do hlavy.

Pozdĺž dverí som sa zošuchla na zem a zatvorila som oči. A čo bude teraz? Pôjdeme niekam? Ostaneme tu?

„Rosalind, otvor mi, prosím. Mám pre teba krv,“ naliehavo klopal na dvere.

„Daj mi chvíľu,“ prosila som ho slabým hlasom.

„Si oblečená?“ pýtal sa.

„Áno, ale...“ nestihla som dokončiť, už otváral dvere a vôbec mu vo vstupe nezabránilo to, že som sedela hneď za dverami.

„Si v poriadku?“ strachoval sa a sadol si ku mne na zem.

„Úprimne? Cítim sa mizerne. Som celkom zdesená z toho, čo som vyvádzala a k tomu mám taký divný pocit v krku,“ rozprávala som mu a sama som sa divila, že som to aj vyslovila.

Ian sa však nesmial, ani mi nič nevyčítal. Vzal ma opatrne do náruče a pevne ma objal. Posadil si ma na kolená a tak sme zotrvali hodnú chvíľu.

„Ian?“ šepla som mu do hrude. Jeho ruky hladiace ma po chrbte mi spôsobovali príjemné zimomriavky a upokojovali ma. No tú stupňujúcu sa  pálčivú chuť nezastavil.

„Hmm?“

„Páli ma v hrdle,“ šepla som takmer bez dychu. Ani som si neuvedomila, že už to je vážne neznesiteľné.

Ian sa zamrvil a spoza seba vytiahol uzavretý plastový pohár a bez slova mi ho podal. Chvíľu som na neho len zízala, no potom som sa odhodlala otvoriť.

Vnútri bola krv, čo ma vydesilo, no zároveň ma strašne lákalo. Opatrne som si pohár priložila k ústam a pomaly som ho naklonila. Len čo sa moje prery dotkli tej hustej červenej hmoty, zabudla som na všetok strach a dychtivo som hltala.

Keď som bola opäť pri sebe, uvedomila som si, že veľkú časť krvi mám na tričku. Ospravedlňujúco som sa pozrela na Iana, no on sa len usmieval jemným, nežným úsmevom.

„Tak sa umy, nechám ťa osamote. Ak by si ale chcela vedieť, tak o týždeň odchádzame. Tvoji rodičia nás odprevadia na letisko a bude to aj dobrá výhovorka pre to, aby si ich nemusela vidieť. Viem, nie si nadšená, ale rýchlo si všimnú, že nestarneš,“ hovoril mi tichým hlasom Ian.

„A nebolo by lepšie tu ostať a až potom odísť?“ spýtala som sa.

„Nie... Vlastne, bolo, ale musela by si ostať sama. Ja som tu už pridlho a obávam sa, že by nás mohli objaviť Volturiovci,“ odpovedal šeptom a pri tom ma jemne pohladil po tvári.

Oprela som sa o jeho rameno a on si ma k sebe pritiahol.

„To ich už nikdy neuvidím?“ spýtala som sa zničene.

„Uvidíš. Pozveme ich neboj sa.“

Pozveme? Pozveme? Chce byť so mnou aj keď to už nebude nutné?

„Tak sa umy, prezleč a pôjdeme si vybrať dom.“

Urobil som teda tak, ako mi kázal a potom som za ním prišla do obývačky. Sedel na stoličke pri počítači a prezeral si nejaký katalóg.

Len čo som sa v miestnosti objavila, pokynul mi, aby som k nemu podišla bližšie a pomohla mu s výberom.

„Anglicko?“ spýtala som sa prekvapene.

„Chcel by som bývať v Londýne alebo aspoň v jeho blízkosti. Ale by bol lepší Oxford? V podstate nám to môže byť jedno, ale nepredpokladám, že by nás v tomto okolí hľadali. Budeme na chvíľu v bezpečí. “

Len som prikývla a spolu s ním som sledovala katalóg.

„Tento sa mi páči!“ vykríkla som a ukázala som na vilu pri jazere. Pozrela som sa nižšie na cenu a skoro som omdlela.

„Ďalej,“ zamrmlala som a chcela som pretočiť stranu. Ešte si bude myslieť že chová rozmaznanú sliepku. No on sa len zasmial.

„Ak sa ti páči, tak ho kúpim. Upíry nemajú krízu,“ mrkol na mňa a odišiel.

Nasledujúci týždeň by som označila ako plný pohodlia no i učenia. Musela som sa zoznámiť s novým životom, no nebolo to také namáhavé, ako som si myslela. Veľkú časť dňa som trávila s Ianom, no keď občas musel odísť niečo vybaviť, ja som ostala doma a balila som veci. Dom, ktorý sa mi v katalógu páčil bol voľný a tak sme sa do neho mohli ihneď  nasťahovať.

S rodičmi som veľmi nehovorila, občas som im zavolala, no bez Iana som sa s nimi stretnúť nechcela. Varoval ma, že ak by som stratila kontrolu, tak by som im mohla ublížiť. Vravel síce, že naše sliny by nespustili premenu, aby by ich nezabili, ale nedostatok krvi by bol skutočne komplikáciou. Nehovoriac o tom, že by som prezradila svoju novú totožnosť. 

Čo sa týka spánku, tak na ten by ma rozhodne neuživili. Ian bol po nociach, počas ktorých prebiehala moja premena, unavený a tak som sa v noci nudila. Televízia ma zabaviť nedokázala – ako napríklad teraz, i tak som sa zaoberala niečím iným – a neustále som musela myslieť na toho spiaceho muža hore.

Nedokázala som presne určiť čas, kedy sa to stalo, ale stalo sa. Zamilovala som sa do neho a môžem len dúfať, že mi bude moje city opätovať.

Znudene som vypla televíziu a išla som do jeho izby. Musím sa priznať, že som v nej trávila veľa času. Veľmi rada som bola pri ňom keď spal. Len tak som sledovala jeho dokonalú anjelskú tvár a premýšľala som o budúcnosti.

Popravde som tiež uvažovala, ako sa spánok upírov líši od toho ľudského. Ian mi to odmietol povedať a tak bola moja zvedavosť každým dňom väčšia.

Čas sa však nedal zastaviť a tak konečne – alebo aj príliš skoro – nastal deň nášho odchodu. Ako Ian dávnejšie povedal, rodičia nás odprevadili na letisko a čakali, kedy priletí lietadlo.

„Budeš mi chýbať zlatko,“ opakovala moja mama a ja som zo všetkých síl potláčala slzy. Tiež som mala stále na pamäti Ianovo varovanie: Nedýchaj! Nebolo to také ťažké, ako by sa zdalo.

„Aj ty mne, mami,“ povedala som a objala som ju. Chcela som sa rýchlo hneď odtiahnuť, no nedovolila mi to. Pevne ma stískala v náručí a ja som zabudla, kde sme. Všetky moje myšlienky sa otočili o 180 stupňov. Nemyslela som na lúčenie, na smútok, Iana, či prezradenie. Zaujímala ma iba žila na krku mojej mami. Jemne skákala pod tlakom, ktorým srdce pumpovalo krv do tela. Zabudla som na všetky varovania, zhlboka som sa nadýchla a sklonila som sa k bližšie k tej krásnej veci plnej úžasnej tekutiny. Pomali som pootvorila pery a chystala sa vysunúť svoje veľké očné zuby, keď v tom zrazu sa v mojej mysli ozval hlas.

„Rosalind!“

Hlas znel vydesene, nahnevane no i autoritatívne. Odtiahla som sa a otočila som hlavu na Iana. Natiahol ruky smerom ku mne a potom si ma k sebe pritiahol tak, aby som mala hlavu zaborenú v jeho hrudi. To až vďaka jeho vôni som ´vytriezvela´ a uvedomila som si, čo som sa chystala urobiť.

Jeho slová o neuveriteľnej omamnej vôni krvi som predtým nebrala až tak vážne. Myslela som si: To zvládnem. No nebolo to tak. Zrejme nebudem nikoho brať vážne; to až vtedy, keď budem situácii vystavená zoči-voči.

Zvyšok cesty som sa od Iana nepohla. Príliš som sa bála straty kontroly. Vedela som síce, že sa to už nestane, no aj tak som si chcela byť istá. Bola som už pripravená. Alebo snáď nie?

Cesta lietadlom prebehla v poriadku, no hneď po pristáti som bola nútená sa od Iana na chvíľu odpojiť a ja som zase podľahla...

***

5. - Zhrnutie - 7. 

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rosalind Blanchard - 6. Kapitola: