Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rosalind Blanchard - 5. Kapitola

30.03.2010 (07:45) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1011×

A teraz venovania: Nessienka, SissaVampire, Rosalie 7, RosalieLilianHale, Dračice, 123Alice123.

Tiež by som sa chcela opýtať, čí má zmysel pokraovať, kvôli výraznému poklesu komentárov... :) Inak prajem príjemné čítanie. :)

Ian

„Nie, to nie. Ide o to... Musíš ísť,“ vyháňala, a ja som nič nechápal. Potom sa postavila, chytila ma za ruku a doslova ma ku dverám ťahala. Zrazu s trhnutím zastala a pozerala sa, ako z oblohy zmizli poslednú lúče slnka. Keď otočila hlavu naspäť ku mne, jej oči boli čierne ako tma, ktorá prichádzala. Tento pohľad som veľmi dobre poznal. Bol som prekvapený, že som našiel niekoho, ako je ona, ako som ja.

Vtom urobila ku mne jeden nečakaný krok a pobozkala ma. Rukou, ktorou doteraz držala tú moju, si ma teraz priťahovala k sebe a druhou ma hladila na bruchu a hrudi. Rýchlo som jej obe ruky chytil nad hlavou a rozhodol sa, že bude pre všetkých najlepšie, ak sa ráno zobudí u mňa doma.

V rýchlosti som napísal odkaz jej rodičom, aby sa o ňu nebáli, no šlo to veľmi ťažko. Tie hormóny, čo ju teraz ovládali, boli neuveriteľné.

Neviete si predstaviť, aké bolo náročné dostať ju do auta bez ďalších bozkov. Dobre, nepopieram; viem, čím pre mňa v budúcnosti bude a tiež poznám stavy, ktoré ju teraz ovládajú... Len jednému nerozumiem... Cíti to teraz aj ona?

Keď sme už konečne boli v aute, naštartoval som a vyrazil k nám domov. Ona si však vôbec nevšímala, čo sa okolo nej deje. Preliezla ku mne na sedadlo, sadla si na mňa obkročmo a začala ma bozkávať. Mohol som len ďakovať svojím reflexom, že som stihol včas zabrzdiť a odparkovať auto na kraj cesty.

„Pozri, viem, že sa teraz ne... ovládaš, ale... snaž sa... trochu. A možno že aj viem, čo... cítiš... pretože to cítim aj ja... už od prvého... okamihu... Ale to len preto, že... som polo... upír a...“ snažil som sa niečo povedať medzi bozkami. Nemôžem povedať, že by sa mi to nepáčilo, práve naopak, ja som takmer ihneď spoznal, že ona je moja spriaznená duša.

Mohol som jej to ale povedať? Mohol som jej dovoliť, aby sme teraz toto robili?

Na obe otázky som poznal odpoveď. Nie!

Rýchlo som ju dal so seba dole skôr, ako som sa mohol prestať ovládať a pripásal som ju.

„Prečo to robíš?“ spýtala sa. Nebol som si istý, na čo sa pýta. Chcela vedieť niečo o svojom únose? Alebo snáď  chcela vedieť, prečo som jej nedovolil robiť, čo som sám chcel a ona to vedela tiež?

„Pretože sa teraz meníš,“ odpovedal som a tým by som zodpovedal obe otázky.

„Mením na čo?“

„Všetko ti ráno vysvetlím, aj tak by si to ráno zabudla. A... snaž sa udržať svoju ruku pri sebe,“ dodal som, keď jej ľavá ruka začala putovať po mojom stehne. Mohol by som to nazvať mučením! Lenže ona o tom zajtra nebude vedieť, takže by som jej to nemal vyčítať.

Poznám tento stav, ktorý ju teraz ovládal. U mňa to bolo síce úplne iné, nikoho som sa síce nesnažil zviesť, ale tiež som jednal veľmi impulzívne a v jednu noc som dokázal myslieť len na jednu vec. Zväčša som bol sám a premýšľal som nad životom, inokedy som mal veľkú potrebu rozprávať sa so svojím bratom, niekedy som sa učil...

Ale nikdy som sa neprával ako ona. Nemohol som jej to vyčítať. Myslím si, že už teraz cíti to spojenie medzi nami a preto sa nevie ovládať.

A len čo sme prišli domov, všetko sa začalo od začiatku. Všetka moja snaha presvedčiť ju, aby rozmýšľala vyšla navnivoč. Ako som vravel, jedná noc – jedna myšlienka.

Nakoniec sme skončili v posteli, ale nie tak, ako si myslíte. Sedel som na nej obkročmo a ruky som jej držal nad hlavou. Toto bola bezpečná poloha, nemohla na mňa skúšať svoje zvádzacie taktiky. Musela len ležať... a takto sme zotrvali až do rána.

Len čo sa preblara, začala mierne vyvádzať, keď sa som na nej ležal a dokonca sa ma bála, že jej chcem ublížiť. Skoro som sa začal smiať. Nebola to ona, kto ma celú noc zvádzal? Ale iba to potvrdilo moju teóriu, nevedela o tom, čo robí a za normálnych okolností by sa tak nesprávala.

Potom sme sa spoločne vydali k nej domov. Musel som jej mamu presvedčiť, že sa poznáme už dlho a taktiež už nejaký ten čas plánujeme sťahovanie. Videl som, že sa tým myšlienkam bráni a tak som jej podstrčil aj jej súhlas. Všetko dobre dopadlo.

Ani som si neuvedomil ako, ale deň rýchlo ubehol a prišla ďalšia noc. Mohol som sa len modliť, aby sa predchádzajúca noc neopakovala a ona bola pokojná.

A takmer sa mi to splnilo.

Namiesto toho, aby sa po zotmení na mňa zase vrhla, sa zosunula na zem a plakala. Opatrne som sa k nej priblížil. Sadol som si vedľa nej na zem a chvíľu ju pozoroval. Potom som sa odhodlal ju objať okolo pliec.

„Si v poriadku?“ pýtal som sa.

Najprv sa nehýbala, no potom mi omotala ruky okolo krku a pritisla sa ku mne. Na kratučký okamih som stuhol, no rýchlo som sa aj uvoľnil. Žiadne osahávanie... uf... aspoň niečo...

Vzal so ju do náruče a sadol som si s ňou na sedačku. Ju som si posadil na kolená. Rosalind si tvár zaborila do mojej hrude a tak potichu plakala.

„Prečo plačeš?“ zaujímal som sa.

„Ty ma nechceš! Som až taká škaredá?“ pýtala sa a pozrela sa na mňa uslzenými očami.

„Prečo to vravíš? Si krásna,“ snažil som sa ju upokojiť, no spôsobilo to presne opačný efekt.

„Hnusím sa ti?!“

Kde je to sebavedomá dievča, ktoré som včera stretol a ktorým som celú noc zápasil?

„Nie. Čo to hovoríš?“

„Tak potom prečo ma nechceš?“ odpovedala mi otázkou. Musel som priznať, že aj keď som bol upír, už som sa cítil fyzicky vyčerpaný.

Po chvíli sa mi zdalo, akoby zaspala. Prestala plakať, dýchala pokojne a pravidelne a skoro vôbec sa nehýbala. Opatrne som vstal a zamieril do izby, kde som ju položil na posteľ.

Otvorila oči a vyčítavo sa na mňa pozrela.

„Vezmi si ma,“ šepla.

„Čože?“ vyhŕkol som, no nestihol som sa odtiahnuť. Chytila len svojho trička a jedným ťahom si ho dala dole. Nemal som šancu jej v tom zabrániť. A potom som sa proti svojej vôli zapozeral na jej krásne telo.

No čo?! Bol som predsa muž!

Pokrútil som hlavou, zbavil som sa svojho trička – tu mi neušiel jej víťazoslávny úsmev – a prevliekol som ho cez hlavu jej. Zamračila sa a chcela sa ho zbaviť. Chytil som jej ruky pevne do svojich a nedovolil jej to.

„Pozri sa na mňa. No tak... Nie je to v tom... Pozrieš sa už na mňa? Ďakujem. Neodmietam ťa preto, lebo ťa nechcem, ale pretože o tom ráno nebudeš vedieť. Ak ma budeš chcieť aj po premene, tak sa už brániť nebudem. Dobre?“ vysvetľoval som jej svoje dôvody a na moje prekvapenie prikývla.

Jemne ma objala a položila si hlavu na moju hruď.

Objatie som jej opätoval a pri tom som ju hladil po chrbte, po vlasoch. Bol to pre mňa relax, po včerajšej noci. Aby ste chápali. Upír nepotrebuje spánok, ale zvyk je železná košeľa a preto som od začiatku chodil v noci spávať ako ľudia.

Popravde, neznamená to, že som teraz večer vždy unavený ako ľudia, ale je veľmi príjemné spať.

A keď prežijete taký náročný deň a teraz aj noc, tak ten spánok jednoducho potrebujete.

Ráno, keď sa už “zobudila“, nevystrájala. Pokojne na mňa ostala ležať a ja som sa takmer strachoval, či sa niečo nedeje. Nebolo to však nič vážne, ale myslím, že bola dosť nesvoja z toho, že má opustiť rodičov a ísť bývať k niekomu, koho skoro nepozná. Možno by som jej potom toho o sebe mohol povedať viac.

Išli sme teda spolu k nej domov a zatiaľ, čo sa ona balila, ja som sa rozprával s jej mamou. Hovorila, že jej manžel je práve na služobnej ceste a že sa vráti o týždeň... a sakra! Ak príde a začne sa pýtať na Rosalind... Nie som si istý, či si jej mama nespomenie na pravdu. Myslím si však že nie, no mali by sme potom čo najskôr prísť a urovnať to... Skôr, než bude príliš zmätená a bude hroziť, že na ňu prestanú pôsobiť moje schopnosti.

Nakoniec som Rosalind musel uspať, aby sa toľko netrápila pre odchod a hlavne lúčenie s mamou, ktorá ma dokonale vyviedla z miery otázkou alebo skôr vetou o našej svadbe. Nikdy som jej nič také do hlavy netlačil a tak som bol skutočne prekvapený.

Aj Rosalind to zaskočilo, doma sa mi priznala, že sa na mňa chvíľu aj hnevala. Chcel som sa obhájiť, no už som to nestihol. Opäť zapadlo slnko, no teraz bolo všetko iné. Videl som, ako sa napäla a potom pomali padala naspäť do postele.

So zavretými očami pokojne ležala a to bolo znamenie, že premena začala. Rýchlo som zbehol do pivnice a pozrel som sa, či mám dosť transfúznej krvi a uľavilo sa mi, keď bolo. Jeden balíček som vzal pre seba a druhý pre ňu.

Potom som sa k nej vrátil, vypil svoj podiel krvi a sledoval premenu. Nebola bolestivá. Bolo to len akési mihanie spomienok a ich opätovné prežívanie. Práve teraz sledovala v chronologickej postupnosti – od najstaršej spomienky po najnovšiu – čo všetko robila, keď strácala vedomie. Som zvedavý, čo povie na čas so mnou. Ako na neho zareaguje?

Rosalind

Bolo zvláštne sledovať veci, ktoré sa stali bez môjho vedomia. Zväčša som len pokojne sedela a dumala som nad životom, no len čo nastal deň, kedy som sa stretla s Ianom... Bolo to už o niečom inom. Cítila som medzi nami akési spojenie a nedokázala som mu odolať... Vlastne som sa o to ani nepokúšala.

Musím povedať, že sa mi Ian javí ako veľmi čestný človek ktorý by mi neublížil a ktorého bolí, ak mi ubližuje – či už on, alebo niečo iné.

Potom som už prestala spomínať, vnímala som, ako sa mi mení telo, no nebolelo to. Bolo to, akoby som cítila na tele jemné dotyky. Bolo to príjemné.

***

4. - Zhrnutie - 6.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rosalind Blanchard - 5. Kapitola: