Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rosalind Blanchard - 4. Kapitola

Dobre ludia, ja viem, zase krátke, ale je to tu aspoň rýchlo, no nie? :)

No, už som si asi zvykla. Aj teraz som ho videla vedľa seba a... nič... Nezakričala som, nesnažila som sa rozmotať z periny a dokonca som sa nepokúšala zliezť z jeho hrude.

Proste som ostala ležať tak, ako som sa zobudila.

A ja som nebola jediná, koho to prekvapilo. Potvrdila mi to aj Ianova prvá otázka. Zväčša sa hneď začal ospravedlňovať a obhajovať, no dnes nie.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma.

„Jasne, zvykám si, že sa každé ráno zobúdzam vedľa polonahého nemŕtveho, ja mám na sebe o polovicu menej vecí ako večer, keď som zamdlela, a k tomu to tričko ani nie je moje,“ zhodnotím svoju situáciu. Zasmeje sa – krásne a uvoľnene.

„No, som rád, že na mňa hneď z rána nekričíš.“

„Očakávaš ten krik teda aj v priebehu dňa,“ spýtam sa s pozdvihnutým obočím.

„Nemaj toľko otázok a vstávaj! Nie som zvyknutý, že začína tento deň tak pokojne. Dnes sa niečo stane.“

„Jasne že áno. Nasťahujem sa k niekomu, koho sotva poznám,“ vyplazím na neho jazyk, vymotám sa z prikrývok a utečiem do kúpeľne. Bolo mi jasné, že by ma pokojne dobehol, ale som rada, že to neurobil.

Keď som bola konečne hotová – tým myslím umytá, najedená, namaľovaná a oblečená – tak sme vyrazili ku mne domov po veci. Cesta nebola dlhá, ale aj tak som sa cítila neisto

Veď ho ani nepoznám. Fajn, vie, čo sa so mnou deje, ale čo o ňom viem ja?

Konečne sme zastali pred mojím domom. Tentokrát som vystúpila sama, čo sa Ianovi nepáčilo, a zamierila som ku dverám, na ktoré som zaklopala. O chvíľu sa prudko otvorili. Privítanie som čakala, ale nie takéto. Bolo to, ako by sme sa už nikdy viac nemali vidieť.

„Už ste tu. Ach dcérenka, tak mi budeš chýbať,“ zvolala moja mama nečakane a pevne ma objala. Párkrát som zamrkala a zmätene som jej objatie opätovala.

„Už zabúdam aj na slušnosť, poďte ďalej!“ volala nás hneď.

Bola som z tej rýchlej zmeny správania dosť vydesená, no

„Choď sa zbaliť, prídem potom za tebou,“ zašeptal mi do ucha a postrčil ma smerom ku schodom. Neochotne som ho poslúchla, vytiahla som kufor a začala som do neho hádzať svoje veci. Keď som mala zbalené úplne všetko – zmestilo sa mi to do 4 kufrov – tak som sa postavila do stredu izby tak, aby som videla von oknom i na celú svoju izbietku, v ktorej som bývala odjakživa.

Zrazu sa okolo môjho pása obtočili dve ruky. Hneď som vedela, kto to je, ale nechcela som sa obrátiť.

„Nesmúť, prosím. Nevidíš ich posledný krát. Zanedlho sa naučíš ovládať a potom ich pôjdeme opäť navštíviť,“ šeptal mi do ucha a snažil sa odo mňa odviať chmúrne myšlienky. Nanešťastie to malo opačný efekt... Ja som sa rozplakala.

Otočil si ma k sebe čelom a pevne ma objal, rukami mi hladil vlasy a chrbát.

„Pozri sa na mňa,“ požiadal ma a ja som neochotne odlepila tvár od jeho hrude.

Ruky mi položil na tvár a zahľadel sa mi do očí. Tu som pocítila strach. Čo keď ma zbaví svojich spomienok?

Rýchlo som zavrela oči, keďže v otočení hlavy mi bránili jeho ruky.

„Nebudem ti meniť spomienky,“ zašeptal zlomene.

„Ako potom vieš, na čo myslím? Ak nepoužívaš na mňa svoju moc?“

„Tvoj výraz tváre. Už mi neveríš,“ šeptal a ja som musela otvoriť oči a pozrieť sa, či aj jeho tvár je taká strápená ako jeho hlas. Bola.

„Už sa dívam.“

„Dobre. Poviem ti, čo chcem s tebou urobiť, dobre? Uspím ťa – nič viac, nič menej,“ hovoril pomaly.

„Prečo?“ nechápala som.

„Pretože ťa toto lúčenie ničí. Dobrú noc,“ opäť zašeptal a ja som omdlela. Zase. Pomaly ma to začína hnevať. Ale uvedomila som si, že toto nie je spánok v pravom slova zmysle. Nedokázala som síce ovládať svoje telo a cez zavreté viečka som nič nevidela, ale zvyšok zmyslov mi aj naďalej fungoval. Cítila som, ako vzal moje telo opatrne do náručia a následne ho položil na posteľ. Potom ma zakryl, pobozkal na čelo a jemne pohladil po líci.

„Takto to bude pre teba lepšie,“ zašeptal.

Jediné, čo som hodnú chvíľu počula, bol len šuchot. Predpokladala som, že mi balí veci. Nemusím hovoriť, ako som bola šťastná, že spodné prádlo som si už zbalila. Asi by som sa prepadla od hanby, kdeby to mal robiť on.

Okrem toho, že mi fungovali zmysli a mohla som premýšľať, som prišla j na to, že nič necítim. Myslím, že ho donútim, nech mi takýto stav privodí častejšie, aspoň sa budem vedieť niekedy čisto racionálne rozhodnúť. Budem vidieť veci objektívne. O všetkom môžem premýšľať.

„Ian, kde je...“ počula som svoju mamu.

„Zaspala?“ spýtala sa.

„Dosť ju ničilo, že sa s vami musí rozlúčiť.“

„Bola to jej voľba. Ale aj mne bude chýbať.“

Počula som kroky, ktoré sa ku mne približovali. Pocítila som teplý dych na svojom čela a potom pery mojej mamy, ktoré sa so mnou lúčili.

„Nerada by som ju budila. Mohol by si ju preniesť do auta. A keď sa zobudí, tak mi zavolajte a ja vás navštívim... Alebo inak. Zavolajte mi, keď vás budem môcť navštíviť. Mala by som si zvyknúť na myšlienku, že to už nie je to maličké dievčatko, akým bývala.“

Ach mami! – chcela som zakričať, ale nemohla som.

„Ozveme sa vám, nemajte obavy.“

„A daj vedieť, kedy ju požiadaš o ruku. Alebo sa tak už stalo?“ pýtala sa mama.

Čože? Čo jej to nakecal?

„Ehm... ja... to ste... uf. Tak ďaleko nie sme. Ešte je dosť času. Ja... zatiaľ sa nechystám...“ koktal a ja som poznala, že to nie je len skvelý herecký výkon. Nejako podvedome som cítila, že ho tá otázka skutočne zaskočila.

No každopádne bolo pekné, počuť, že nie je vždy taký pokojný a sebavedomý. Som rada, že ho niečo dokáže vyviesť z miery.

Po chvíli bolo moje bezvládne telo prenesené do auta. Počula som Iana, ako sa lúči s mojou mamou a potom nasadá i on. Konečne sme išli domov. Bude to fuška, zvyknúť si, že ten dom bude teraz mojím domovom. Ale zvládnem to. S Ianom... nebude to také ťažké, usadiť sa. Teda, pokiaľ ma tam on bude chcieť.

Akonáhle sme prišli domov, tak ma položil do postele a prebral.

„Tomu  hovoríš spánok? Všetko som počula!“ vyčítala som mu hneď.

„Skutočne? No, ešte som to na nikoho neskúšal. Nemám s tým skúsenosti,“ obhajoval sa a ja som nevedela, čo na to povedať. Ostala som ležať a všímala som si každý jeho napätí sval, ktorý mu bolo vidieť aj cez tričku pri každom pohybe. Teraz, keď bol sklonený nado mnou, boli ešte výraznejšie... na rukách, ktorými bol opretý o posteľ len kúsok od mojich bokov, sa mu rysovali prekrásne svaly. Neboli nejaké extrémne veľké, ale tak prirodzené...

„Počula si aj to o... zásnubách?“ pýtal sa a posledné slovo akosi ticho vydýchol. Neviem,  čo v ňom chcel potlačiť, ale podarilo sa mu to. Nedokázala som ten podtón rozoznať.

„Počula. A nebola som jediná, kto bol v šoku. Chvíľu som myslela, že ťa zabijem. Myslela som si: Čo si jej to o nás rozprával za príbehy... Ale ty si bol rovnako zmätený ako ja,“ rozprávala som mu a mierne ho pritom provokovala a podpichovala.

„Tak prepáč, ja nemôžem za to, že si o našom vzťahu urobila svoj obraz a k...“

Už som sa nedozvedela, čo chcel povedať, opäť prišla tma. Tentokrát to však bolo iné.

Bol koniec.

***

3. - Zhrnutie - 5.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rosalind Blanchard - 4. Kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text: