Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rosalind Blanchard - 2. Kapitola

04.03.2010 (15:30) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1090×

Prebudenie

Mala som zatvorené oči a vôbec som si nebola vedomá toho, že to tak nebolo celú noc. Chcela som pokračovať spánku, no rozrušilo ma vedomie, že sa sa nemohla pohnúť. Rýchlo som otvorila oči a všimla si, že nado mnou ležal Ian. Ruky mi držal nad hlavou a telom ma tlačil do postele.

Začala som sa mykať.

„Pusť ma!“ kričala som hystericky. No Ian sa nehýbal, len ma pozorne sledoval akoby čakal, kedy sa upokojím. Nakoniec som sa vzdala, ochabla som a radšej som aj odvrátila hlavu.

Cítila som, ako ma jeho ruky pustili a tak som radšej stisla viečka pevnejšie. Čo som nečakala bol, že ma pohladil po líci a natočil mi hlavu tak, aby na ňu videl. Stále som oči neotvorila, zacítila som, ako mi cez okraj pretekajú slzy.

„Rosalind,“ prehovoril mäkkým hlasom a zotieral mi dôkazy môjho strachu. Otvorila som oči a zapozerala som sa do tých jeho.

„Ako dlho?“ spýtal sa ma a pritom sa posunul tak, aby ležal vedľa mňa a nie na mne. Zmätene som sa na neho pozerala. Keď uvidel môj výraz, tak sa usmial a opäť ma pohladil.

„Nechcel som ti ublížiť a ani nechcem. Len v noci... potrebujem vedieť ako dlho to už trvá.“

„Trvá čo?“ spýtala som sa otupene, no po takmer ihneď mi to došlo.

„Myslím si, že od minulého splnu, prečo?“

„Lebo... od splnu vravíš? Tak potom máme tri dni,“ povedal zamyslene, akoby to vravel skôr sám sebe a nie mne.

„Tri dni na čo?“

Bol ticho, neodpovedal, len sa na mňa pozeral so zvláštnym výrazom v očiach. Zvláštne, až teraz som si uvedomila, že ležím v cudzej posteli, s cudzím mužom a vôbec mi to nevadí.

„Predpokladám, že už niečo cez tri týždne strácaš vedomie, len čo zapadne slnko,“ konštatoval. Keď som prikývla tak pokračoval.

„Ten spln... Mala si niekedy vtedy osemnáste narodeniny?“ Opäť som sa zmohla len na súhlasne kývnutie hlavy. Ako to vie?

„Musíš sa ku mne presťahovať. Je to nebezpečné, pre teba i ostatných v dome... Ty si nebezpečná a o tri dni budeš ešte viac,“ hovoril rýchlo a zúfalo.

„Ale.. nerozumiem. Prečo? A k tomu, naši ma nikdy nepustia bývať k niekomu, koho i ja sotva poznám.“

„Presvedčím ich, že ma poznajú.“

„Ako?“

„To nechaj na mňa,“ usmial sa. „Nič bolestivé, neboj sa.“

„A čo vlastne som? Je takých viacej?“

„Si poloupírka rovnako ako ja. Neviem, z akého rodu pochádzaš, ale už nás veľa nie je. Kráľovská rodina v nás videla nebezpečenstvo – a právom, musím uznať. Sme mocný. Nezdieľame slabosti ľudstva a ani upírov. Nemožno nás roztrhať, nikdy nezomrieme na vek, chorobu ani na iné fyzické zranenie či jed.“

„Tak ako sa vás zbavila tá rodina,“ spýtala som sa nechápavo.

„Upíry, aj my, majú rôzne dary. Jedna upírka dokáže priam mučiť pohľadom a keďže upíry nemôžu spať, mohla používať svoj dar na niekoho celé dni, až kým sa on sám nerozhodol zomrieť. Samozrejme, sú to len moje dohady, ale taká upírka existuje. Môžu mať pravdaže aj iné metódy. Možno nejaký upír dokáže ovládnuť myslenie iného upíra a tak ho vlastne zabije.“

Zachvela som sa a pritiahla som si perinu vyššie. Sledoval ten pohyb a potom sa milo usmial. Zdvihol ruku a nežne ma pohladil po tvári.

„Čo sa stalo v noci? Ja si to nikdy nepamätám,“ prehovorila som po chvíli. Totižto, on na mojom líci tú ruku nechal a palcom ma hladil ďalej. Ten drobný pohyb mi rozvial myšlienky do všetkých strán. No tak ma pochopte. Ležím v posteli s chlapom, ktorý je krajší ako anjel. Má dokonalé rysy a ešte krajšie oči.

Proste, nedokážem pri pohľade na neho racionálne uvažovať. Každá jedna myšlienka mi končí ním. Musela som potriasť hlavou, aby som si myšlienky aspoň trochu usporiadala, no on to zjavne zle pochopil.

„Prepáč. Chcela by si niečo na jedenie?“ pýtal sa a ruku stiahol. S ľútosťou som na ňu chvíľu pozerala; bolo príjemné, keď som ju cítila na svojej tvári. Potom som si uvedomila, že sa mi nezdala studená. Zabudla som na jeho otázku a vyslovila som vlastnú.

„Prečo mi tvoja ruka neprišla studená?“

Ian sa pred odpoveďou láskavo usmial.

„Žiadne slabosti. Takmer nič nás nemôže prezradiť. Pre upíra sme takmer nerozlíšiteľní od človeka a človek nás tiež nepozná. Pre toho, kto sa nás dotkne máme rovnakú teplotu ako on sám. Ak by si sa ma dotkla zároveň s nejakým upírom, pre neho by som bol studený ako on, pre teba zase teplý.“

„A prečo si na slnku nezhorel?“ spýtala som sa a aj sama sebe som prišla ako malé dieťa. On však len nechal, nech sa jeho úsmev prehĺbi a odpovedal.

„Ach, čo si ma nepočúvala? Nemáme slabiny. Zomrieme, len keď mi sami to chceme.“

„Ale keď niekto prežíva ťažké obdobie, tak si praje zomrieť. Lenže potom je zväčša lepšie, no vy sa potom toho lepšie nedočkáte,“ namietla som.

„To máš tak. Tým, že máme takúto moc, tak si to poriadne rozmyslíme, kým sa pre smrť rozhodneme. K tomu sa stáva len málokedy, že by sme boli v nejakej tiesni, či už vo finančnej alebo inej. Avšak Volturiovy – tá rodina, ktorá nás vyhľadáva a zabíja – má nejaké prostriedky, ktoré sú, ako som už vravel, účinné.“

Zdvihla som sa na lakti a pozrela sa na neho.

„Ak sme nesmrteľný, tak potom by sme mali zamrznúť v dobe, kedy sme sa premenili.“

Prikývol, aby potvrdil moju domnienku.

„Takže všetci poloupíry zamrznú v osemnástich.“

Opäť kývol hlavou, no tentokrát aj dodal: „kam tým mieriš?“

„Keď sa stretnem s poloupírom – myslím, keď už ním budem aj ja – rozoznám ho od človeka alebo upíra?“

„Áno.“

„A má vek na niečo vplyv? Lebo ak áno, tak by ho bolo dobré poznať, ako je ten druhý starý, aby som ho vedela odhadnúť.“

Usmial sa na mňa.

„Vek síce má nejaký význam, zistíš to len veľmi ťažko a to budeš musieť byť poloupírom aj ty už nejakú dobu. Poznáš to hlavne podľa pohybov. No dôležitejšie ako vek jednotlivca, je poznať jeho rod. A ten pozorovaním nezistíš. Existujú 3 staré upírske rody, ktoré sú mocnejšie, ako tie ostatné, pretože vznikli výrazne skôr. Z generácie na generáciu si predávali schopnosti a nový jedinci prikladali aj tie svoje. Niektoré zanikli, niektoré sa vylepšili, všetko záležalo od toho, na čo mal niekto nadanie alebo k čomu mal vzťah,“ vysvetľoval mi.

Zamyslela som sa nad informáciami, ktoré som teraz dostala. Lenže, na jednu otázku som stále odpoveď nedostala.

„Čo sa stalo v noci?“

„Dozvieš sa,“ odvetil tajomne.

„Kedy?“ naliehala som.

„Za tri dni, keď prebehne tvoja úplná premena.“

Zvalila som sa späť do postele a zavrela som oči. Bola som príšerne unavená a to bol dnes len štvrtok. Štvrtok! Čo škola? A moji rodičia. Prudko som sa zase posadila a snažila som sa vyhrabať z postele.

„Deje sa niečo?“ pýtal sa zmätene.

„Moji rodičia. Nenechala som im ani len odkaz, že niekam idem. A oni mi nedali súhlas. Niežeby som potrebovala k všetkému ich súhlas, ale poznáš tú slávnu vetu, no nie?“

Keď sa na mňa nechápavo pozeral, tak som ju vyslovila.

„Kým bývaš v mojom dome, pod mojou strechou, tak...“ prerušil ma jeho výbuch smiechu.

„Len sa smej. Keď ma vyhodia z domu, tak to budeš mať jednoduchšie,“ frflala som, len čo som konečne vyliezla z postele a prekvapene som hľadela na svoje oblečenie.

To veľké tričko, ktoré som mala na sebe a bolo minimálne o 4 čísla väčšie, rozhodne nebolo moje. Zlostne som sa na neho pozrela. Čo si o sebe myslí?

Teraz už bol na nohách aj on.

„Skôr než sa začneš hnevať, mala by si vedieť, že to... Za tri dni budeš všetko vedieť. Čo sa týka odkazu, jeden som im zanechal.“

***

1. - Zhrnutie - 3.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rosalind Blanchard - 2. Kapitola: