Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rosalind Blanchard - 1. Kapitola

22.02.2010 (17:15) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1077×

1.Kapitola

„Posledná fotka a potom končíme,“ oznámil mi fotograf a ja som s novým nadšením zapózovala.

„To bolo famózne, ešte raz!“ zakričal. Ach, akoby niekedy dodržal svoje slovo – povzdychla som si a opäť sa snažila nahodiť výraz, ktorý dokazoval, že ešte žijem.

„Máme to. Ďakujem za spoluprácu. Peniaze ti dám na konci týždňa... ako obvykle.“

„Samozrejme, tak sa maj!“ rozlúčila som sa a vybehla von. Slnečné lúče mi osvietili tvár a ja som sa radosťou zasmiala. Tak dlho som si želala, aby bolo teplo, a keď už tu leto skutočne je, tak som zavretá v štúdiu alebo doma a učím sa. Prešla som cez parkovisko k svojmu autíčku, s radosťou som do neho nasadla a vyrazila som smer domov.

Len čo som prišla, zaparkovala auto a vošla do domu, zaúpela som. Ráno som zabudla zatiahnuť žalúzie a v dome sme mali neznesiteľné teplo. Rýchlo som sa teda prezliekla do menej slušných vecí – hodila som na seba sukňu a šedé tielko – a išla som von. Chvíľu mi trvalo, kým som sa vôbec rozhodla, ktorým smerom pôjdem, ale potom som sa rozhodla ísť k jazeru.

Vydala som sa po vyšliapanom lesnom chodníku. Nešla som dlho, no z toho tepla som začínala byť už poriadne unavená. Prestala som si dávať pozor, kam šliapem a to sa mi samozrejme vypomstilo. Stúpila som na čosi nestále – asi to bol kameň – noha sa mi šmykla a celou váhou som si na ňu sadla. Pravdepodobne som si ju vytkla.

„Au! Sakra!“ zakliala som nahnevane a celkom sa mi aj uľavilo. Nie však úplne. Chvíľu som len tak sedela na zemi a snažila som sa potlačiť tú bolesť, ktorá mi pulzovala v nohe. Zavrela som oči a vtedy som si uvedomila, že sedím na niečom mokrom.

„To je deň!“ povzdychla som si a snažila sa postaviť bez toho, aby som použila aj pravú nohu. Šlo to ťažko, ale zvládla som to. No nie som šikulka?

No... Asi nie, keď som si takmer zlomila nohu – napadlo ma potom.

Zdvihla som si boľavú nohu vyššie, aby som si ju mohla ohmatať. Už teraz sa mi zdala spuchnutá. Ja som kača, isto preháňam ako nejaká barbie, ktorá keď si zlomí necht aleb... nestihla som dokončiť svoju nahnevanú myšlienku, pretože sa mi za chrbtom ozvalo hlasné zafučanie. Poľakane som sa otočila a pri tom som stúpila aj na nohu, ktorá ma bolela. Samozrejme sa mi podlomila a ja som skončila opäť na zemi.

Ale už mám toho padania dosť!

S nahnevaným výrazom som vzhliadla a veľmi ma prekvapilo, že sa nepozerám na človeka, ale na koňa. Síce som nechápala, ako sa dostal bez povšimnutia až ku mne, ale to som teraz neriešila. Skôr ma zaujímal jeho jazdec, ktorý rýchlo zosadol a hnal sa ku mne.

 „Ste v poriadku?“ pýtal sa ma chlapec asi tak starý ako ja – tesne za hranicou dospelosti.

„Ehm, jasné, je mi dobre. Len sa mi podlomila noha,“ usmiala som sa a snažila som sa postaviť, s čím mi ochotne pomohol.

„Videl som vás už z diaľky, padli ste niekoľkokráť,“ upozornil ma a milo sa usmial.

„Hahaha,“ zasmiala som sa bez štipky humoru.

„Pozriem sa vám na tú nohu, ak dovolíte,“ usmial sa opäť a moju ironickú poznámku si vôbec nevšímal.

„Ehm... no...“ začala som, ale to ma už vzal do náruče a opatrne ma posadil do trávy. Jemne mi ohmatával členok a pýtal sa ma, či to bolí. Vždy som pokrútila hlavou, i keď to v skutočnosti občas trochu zabolelo.

„Bolí?“ pýtal sa znovu. Jeho prehliadka mojej nohy sa skončila, tak som s ňou skúsila pohnúť sama. Nebolo to úplne v pohode, ale dalo sa to vydržať.

„Už je dobre,“ usmiala som sa.

„Chcete vstať?“

Len som prikývla a s jeho pomocou sa postavila.

„Inak, som Ian,“ predstavil sa stále s úsmevom.

„Rosalind,“ povedala som a prijala jeho napriahnutú ruku. „Ale, ehm, neprišiel si sem na koni?“ spýtala som sa vzápätí zmätene.

„Ja...“ nedokončil, zavrel ústa a začal sa obzerať okolo seba, pričom si stále niečo mrmlal.

„Ja toho koňa pretrhnem! Nemôže chvíľu stáť?“

„Myslím, že je tamto,“ ukázala som do chládku pod stromami za poľom, ktoré delilo dva lesy. Chvíľu mu trvalo, kým si ho tiež všimol, potom si povzdychol a išiel za ním.

„Hej! Na mňa si zabudol. Spadla by som, ak by som šla sama,“ posťažovala som sa a s nedôverou som hľadela na strmý zraz posiaty štrkom.

„Vaše prianie je mi rozkazom,“ odvetil mi pokorne, vzal ma do náruče a tak sme išli skoro až k tomu čiernemu krásavcovi.

 „Už ma pusť a poďme za ním každý z inej strany, ale opatrne a pomaly, aby sa nezľakol,“ nariadila som mu.

„Áno, madam.“

„Nebuď drzý! Kto si nevedel postrážiť koňa?“

„A kto nevedel ostať chvíľu na nohách bez podpory?“ oplatil mi, na čo som sa otočila a urazene som mierila ku koňovi zľava. Išla som pomaly a opatrne, ale Ian by k nemu mal prísť zarovno so mnou – on mal totižto dlhšiu cestu, musel koňa skoro úplne obísť. A to z dosť veľkej diaľky a tiež pomaly, aby ho nevyľakal.

Nakoniec však moje výpočty neboli až také presné. Ian sa ku koňovi dostal skôr, ale ten sa naľakal a utiekol mu – v podstate som teraz bola k tomu čiernemu neposlušnému koňovi bližšie.

Pomaly som k nemu dokrivkala, postavila sa čelom k nemu a podala som mu trávu. Kôň sa na mňa prekvapene pozrel.

„Neutekaj a ja ťa nechytím,“ sľúbila som mu tichým hlasom. Zdalo sa, že to obrovské zviera váha, no nakoniec ku mne podišlo bližšie a vzalo si tú trávu. Pohladila som ho po pysku a dúfala som, že neutečie. S radosťou vám môžem oznámiť, že to neurobil, ale spravil niečo, čo sa mi tiež veľmi nepáčilo. Začali ho svrbieť oči a snažil sa o mňa utrieť svoju veľkú hlavu... Rýchlo som začala cúvať a on za mnou. Ale ako som cúvala, tak som zle stúpila a spadla na zem. Kôň ma asi pochopil – že sa nechcem stať jeho veľkou škrabkou – a svoju pozornosť upriamil na zelený podklad pod svojimi nohami. A ako vyhľadával trávnatejšiu časť, posúval sa odo mňa stále ďalej a ďalej.

Keď už bol kôň v bezpečnej vzdialenosti, postavila som sa a rozhliadla sa okolo seba. Ian bol na opačnom konci pola a išiel ku mne, no pomaly, zrejme bol aj on už vyčerpaný. Ajej, ani som si neuvedomila, že som pred tým koňom tak dlho utekala.

Musela som pokrútiť hlavou. Dnešný deň som si takto vôbec nepredstavovala. Úplne mi všetko prekĺzalo pomedzi prsty – nič som nemala pod kontrolou.

Postavila som sa teda k ľavému boku koňa, chytila som do rúk opraty a s nimi v ruke som sa pridržala sedla – jednou rukou vpredu, druhou vzadu. Do strmeňa som si dala ľavú nohu a jedným plynulým pohybom som sa vyšvihla do sedla.

Usadila som sa, upravila si opraty, aby boli mierne napnuté, a popohnala som koňa do kroku a následne do klusu, pričom som sa jemne nadvihovala. Keby som to nerobila, skákala by som v sedle a drkotala zubami.

Opatrne som nasmerovala koňa k Ianovi a keď som bola pri ňom, začala som na koňa hovoriť.

„Fajn, zlato, už zastav. Hou! Brr! Neviem, na aký povel si učený! Brr!“ snažila som sa, no docielila som len toho, že spomalil do kroku, no tesne pred ním sa zastavil sám.

„Dobrý koník,“ pohladila som ho.

„Dobre jazdíš,“ prehodil prekvapene.

„Vravela som snáď niekedy čosi iné?“ spýtala som sa a prehodila som si pravú nohu k ľavej.

„Nie,“ usmial sa a nastavil náruč. Vedela som, že ma chytá a tak som sa mu zaprela do ramien a zoskočila som.

 Ani neviem ako, ale sedeli sme v mojej malej jedálni a smiali sa na našich zážitkoch. Jeho príbehy o ľuďoch boli fascinujúce. Bola som prekvapená, ako dokáže vnímať svoje okolie. Akoby každému videl až na dno duše. Bolo to zvláštne a ešte viac kvôli jeho kráse. Jeden by si pomyslel, že pohľadný a inteligentný chlap nie je. Aj ja som si to doteraz myslela.

A keď sa tak nenápadne pozval ku mne domov, myslela som si, že sa bude o niečo snažiť. Napríklad dostať ma do postele alebo tak. Lenže on nič také neskúšal. Tváril sa, akoby sme boli starí a dobrí priatelia a stretli sme sa po dlhých rokoch.

Vtom som si všimla, že slnko vrhá do jedálne akési červenkasté svetlo.

Nie! – pomyslela som si zdesene.

„Myslím, že by si mal ísť,“ prerušila som ho uprostred vety.

„Stalo sa niečo?“ zdal sa zmätený.

„Mám zakázané návštevy po zotmení. Ak rodičia prídu, budú sa na mňa hnevať a tak,“ povedala som, ale sama som musela uznať, že to nie je žiadna výhovorka. Z časti som však vravela aj pravdu. Nesmiem mať návštevy po svitaní, ale tento zákaz som si dala sama. Rodičia si našťastie nič podozrivé na mojom správaní nevšimli. Možno je to tak lepšie.

„Urobil som niečo, čo som nemal?“ pýtal sa a zdalo sa, že mu na tom záleží.

„Nie, to nie. Ide o to... Musíš ísť,“ vstala som a chytila ho za ruku. Vytiahla som ho do stoja a snažila som sa ho tlačiť ku dverám. Ešte sme pri nich ale ani zďaleka neboli, keď ma zamrazilo v chrbte a celá stuhnutá som sa otočila.

Posledné slnečné lúče práve zmizli z oblohy a ja som stratila vedomie – kontrolu nad svojím teľom.

Pohľad Iana

„Nie, to nie. Ide o to... Musíš ísť,“ vyháňala ma a ja som nič nechápal. Potom sa postavila, chytila ma za ruku a doslova ma ku dverám ťahala. Zrazu s trhnutím zastala a pozerala sa, ako z oblohy zmizli poslednú lúče slnka. Keď otočila hlavu naspäť ku mne, jej oči boli čierne ako tma, ktorá prichádzala. Tento pohľad som veľmi dobre poznal. Bol som prekvapený, že som našiel niekoho, ako je ona, ako som ja.

Vtom urobila ku mne jeden nečakaný krok a pobozkala ma. Rukou, ktorou doteraz držala tú moju, si ma teraz priťahovala k sebe a druhou ma hladila na bruchu a hrudi. Rýchlo som jej obe ruky chytil nad hlavou a rozhodol sa, že bude pre všetkých najlepšie, ak sa ráno zobudí u mňa doma.

 ***

Prológ  - Zhrnutie - 2.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rosalind Blanchard - 1. Kapitola: