Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Race of Life - 9. kapitola

Race of Life - 9. kapitola Po týždni je tu pokračovanie a ja dúfam, že sa vám bude páčiť. A čo sa v kapitole dozviete? V podstate nič, ale dozviete sa, čo sa dialo v izbe potom. Príjemné čítanie praje tetuška ness :)

9. kapitola

 

Niekde inde, niekto iný.

Sedela som na posteli a zvažovala možnosti, čo by sme mali urobiť, ale nech som sa na to pozeral z akéhokoľvek uhlu, stále mi ostávala len jedna jediná možnosť, a to priamo tá najhoršia. Opäť poruším svoj sľub.

„Colin, čo naša ochrana? Čo sa s ňou stalo, keď zabili Garricka?“ spýtala som sa skôr preto, aby som si všetko urovnala v hlave a mala vo všetkom jasno. Veľmi dobre som vedela, čo sa stalo s našou ochranou.

„Pani, viete, že Garrick, on bol...“ koktal, ale ja som ho prerušila:

„Colin, sústreď sa a povedz mi, akú teraz máme šancu.“

Prehltol na prázdno a potom spustil: „Garrick bol najmocnejší, po jeho smrti už nie sme chránený, takmer vôbec.“ Keď to povedal, sklonil hlavu, akoby si to len teraz uvedomil. Zhlboka som sa nadýchla. Vedela som, čo ma čaká, ale aj tak som dúfala, že to nebudem musieť urobiť.

„Colin, choď do podzemia a priveď Amelie a jej sestru Emilie,“ povedala som zdráhavo a mala som pocit, že keď som to vyslovila, spadlo zo mňa napätie, aspoň kúsok.

Colin vypleštil oči. „Ale.... sama si ich dala zavrieť, lebo všetkých ohrozovali, porušovali zákony. Garrickova žena, Amelie, je predsa tiež v očakávaní a čo som počul, ani Emilie nie na tom o nič lepšie a sú to dvojičky... Si si istá, že chceš takto riskovať?“ sypal jednu otázku za druhou a konečne zabudol na to, aké je moje postavenie a správal sa proste... ako môj najlepší priateľ.

Opäť som si vzdychla. „Neriskujem o nič viac ako vtedy, keď som ich dala na ich žiadosť zavrieť. Možno sú neovládateľné, ale sú jedinou šancou akú môžem dať im dvom, ale aj Analisse a ostatným ženám, ktoré obrali o manželov a sami musia znášať všetko, čo im prinesie očakávanie,“ povedala som a po prvýkrát tak niekomu prezradila, čo robí Garrickova žena a jej dvojča v najtemnejšom kúte temnice, ktorá je v spletitých chodbách pod pevnosťou.

Colin vypleštil na mňa svoje veľké, úprimné oči a chvíľku vyzeral, že si odhryzol jazyk. Keď prehovoril, hlas sa mu mierne chvel. „Chceš povedať, že Amelie a Emilie, nikdy nič neurobili? Neporušili zákony, ako sme si to mali myslieť, ale dali sa zavrieť na vlastnú žiadosť? Prečo?“ opäť sypal otázky ako na bežiacom páse a bola som rada, že sa správa tak, ako som mu to hovorila už dávno: bez všetkých formalít.

„Colin, veď poznáš staré príbehy. V našom svete sú dvojčatá vždy veľkou zvláštnosťou, a keď sa párkrát aj narodili, dokázali veľké, ale aj temné veci. Emilie a Amelie nie sú výnimkou. Sú nezvyčajné svojimi vlastnosťami, ale aj tak majú strašnú moc. Môžu si dotykom požičať moc od iných ľudí, ale vždy ich to oslabí. Pamätáš sa, keď bol Garrick taký veľmi slabý, ale všetkým som nahovorila, že je len chorý?“ spýtala som sa a čakala, ako zareaguje.

„Áno, pamätám si to. Bolo to pár dní predtým, než si tie dve dala zatvoriť do väzenia,“ odmlčal sa a keď si uvedomil, čo tomu asi predchádzalo, vypleštil oči. „Azda len nechceš povedať, že Amelie mohla za jeho stav?“ spýtal sa prekvapene a bolo na ňom vidno, ako sa zdráha uveriť.

Prikývla som. „Keby nebolo Emilie, Garrick by bol vtedy zomrel. Amelie by ho zabila, síce len nešťastnou náhodou, ale predsa len by ho zabila. Jej schopnosti sú neovládateľné aj preto, že je v očakávaní. Síce to vtedy nikto netušil, ale bola v očakávaní už vtedy,“ povedala som mu ďalšiu pravdivú časť príbehu.

Opäť vypleštil oči. „Chceš povedať, že už vtedy...“ nedopovedal a čakal, ako zareagujem. Keď som prikývla, pokračoval: „Teda, počul som, že to trvá dlho, ale až tak? Veď je tam zavretá takmer rok!“

„Máš pravdu, presne o mesiac by to bol rok. Ale nemôžeme strácať čas. Zájdi za Garethom, aby doviedol Emilie a Amelie, budeme ich potrebovať. A priveď aj Luciena, mal by vedieť pravdu o Emilie,“ povedala som a keď sa chcel niečo spýtať, len som rýchlo pokrútila hlavou. „Teraz nie je čas na otázky, porozprávame sa neskôr. Teraz priveď tých troch.“ Keď začul tón môjho hlasu, neprotestoval, ale okamžite sa uklonil a vybehol von. O chvíľu som počula jeho náhlivé kroky, odrážajúce sa od kamenných stien chodby.

Vyhrabala som sa z postele, predsa nemôžem prejednávať také dôležité veci len v nočnej košeli a na dôvažok ešte aj v posteli. Zobrala som tmavomodré šaty, so zdvihnutým pásom, živôtikom vykladaným drahými kameňmi a striebornými nitkami a sukňou, ktorá sa vo volánoch obtierala okolo mojich nôh. Sú to šaty, ktoré som musela nosiť, vzhľadom na moje postavenie, a zdedila som ich po matke. Jediné, čo som na nich zmenila je, že som k nim pripojila aj dlhý, čierny plášť s kapucňou, ktorú som neustále nosila na hlave, čím som zakrývala nielen svoje vlasy, ale aj tvár.

Čo najrýchlejšie som si ich obliekla, rozčesala som si po pás dlhé čierne vlasy a potom ich zaviazala do uzla na temene hlavy. Okolo tváre som nechala spustených pár kaderí. Nakoniec som si na hlavu natiahla aj kapucňu a otočila sa k dverám, lebo som počula blížiace sa kroky štyroch osôb. Dokázala som dokonca rozoznať, ktoré patria ženám, a ktoré nie.  Ani nie o pol minúty som začula naliehavé klopanie na dvere.

Zhlboka som sa nadýchla v očakávaní, ako to bude prebiehať. „Poďte ďalej,“ napovedala som napokon, potešená, že sa mi ani trochu netrasie hlas.

Dvere a otvorili a dnu vošiel Colin a za ním Emilie a jej sestra a nakoniec Lucien, ktorý zavrel dvere. Všetci sa tvárili nanajvýš zvedavo, ale aj s úctou, keď zaznamenali moje oblečenie. Emilie a Amelie sa aj uklonili, Lucien len kývol hlavou. Ani sa mu nečudujem, otvorene mi vyjadril, čo si o mne myslí, keď som dala zavrieť Emilie.

„Prečo si nás dala priviesť?“ spýtala sa na rovinu Amelie, a jej pekná tvár sa zvraštila od nevôle. Viem si predstaviť, aké muky jej spôsobovali spomienky, ktoré si vybavila v tejto miestnosti, ktorá predtým slúžila ako jej a Garrickova izba.

Zadívala som sa na dvojčatá a musela som obdivovať ich exotickú krásu. Ich matka, ktorá zomrela pri tom, ako ich privádzala na svet, bola španielka a ich otec bol černoch. Z ich vzťahu vzišli dve neskutočne pôvabné dievčiny s čiernymi, vlnitým vlasmi, plnými perami, hnedými očami a so svetlohnedou – takmer ako mliečna čokoláda – pokožkou. Mala som tie dve rada, aj keď to boli nepochybne svojské osobnosti, dokázali byť verné.

„Amelie, vieš čo sa stalo s Garrickom?“ spýtala som sa a všimla si, že pri jeho mene si pohladila mierne vypuklé bruško. Na to, že bola v očakávaní už takmer rok, vyzerala, akoby bola v piatom mesiaci. Také už býva tehotenstvo nášho druhu.

Videla som, ako naprázdno prehltla. „Čo sa stalo s mojím manželom?“ spýtala sa priškrteným hlasom. V duchu som sa preklínala za to, že som ho nedokázala ochrániť pred strašným osudom.

„Je mi to ľúto, ale zabili ho,“ povedala som a previnilo sklonila hlavu, ale aj tak som videla zdesenie a bolesť, ktoré sa zračili v jej očiach, videla som aj to, ako ju sestra musela podoprieť, aj keď sama bola veľmi slabá, keďže bola v očakávaní len veľmi krátko. Lucien tam len stál a nenávistne ma pozoroval a so svojou výškou - takmer dva metre, rovnako ako ostatní muži z nášho druhu - a démonickými, tmavozelenými očami sa mu aj podarilo nahnať mi strach. Aj keď sa tvárila  správal takto, nemala som mu to za zlé, aj keď Colin mal asi iný názor, keďže na neho potichu vrčal.

„Vedel som, že sa o náš rod mala starať tvoja sestra, ty si neschopná!“ zavrčal napokon, na čo sa na neho zarazene zadívali tri páry prekvapených očí. Sklonila som hlavu a v duchu si priznala pravdu, ktorú som vedela od začiatku. Vedela som, že moja staršia sestra Caro sa mala postarať o rod a ja som mala ísť do ústrania. Nech by som bola ešte silnejšia ako som teraz, aj tak nemám na to, byť dobrým vodcom.

„Ako môžeš niečo také vôbec povedať, Lucien? Myslela som si, že máš viac rozumu a vidíš omnoho viac ako ostatní okolo teba. Netušila som, že si taký slaboch, aby si obviňoval našu pani, len preto, že si nechceš priznať chybu ty sám!“ vykríkla na neho Emilie, ale bolo na nej vidno, že je veľmi slabá. Chcela som niečo povedať, ale Amelie ma zastavila pohľadom. Mala pravdu, asi by si to konečne mali vykričať.

„Buď ticho, žena!“ Vzkypel vo mne hnev a nebyť Colinovej ruky, ktorá pristála na mojom pleci, asi by som sa na neho vrhla. Lucien je možno dobrý bojovník, ale trochu zaspal dobu a myslí si, že stále žijeme v stredoveku, kde ženy neboli nič viac, len slúžky svojich manželov.

„Nie, ty buď ticho, Lucien, a počúvaj na chvíľku. Pani nás nedala zavrieť preto, žeby sme niečo urobili, ale preto, že sme ju o to požiadali. Sme dvojčatá a sme mocné, až také mocné, že sme začali ohrozovať ľudí, ktorých milujeme. Nebyť nášho puta, Amelie by zabila Garricka, aj keď nechtiac. Naša sila je teraz nepredvídateľná, obidve sme v očakávaní. Nevedeli sme, čo máme robiť, tak sme pani navrhli, aby nás dala zavrieť do podzemia, aspoň pokiaľ neprivedieme na svet svojich potomkov. Netušila som, že si taký obmedzený, aby si si myslel, že nerobí všetko preto, aby ochránila celý rod. Sama riskuje život, svoju povesť, dokonca obetovala aj svoje šťastie, a to len preto, aby sme boli v bezpečí!“

Po týchto slovách v izbe zavládlo hrobové ticho. Nemusela som vedieť čítať myšlienky, aby som vedela, že Lucien premýšľa, akoby sa mal ospravedlniť. Ale ako mnohokrát predtým, aj teraz radšej konal ako hovoril... Vykročil smerom k Emilie a pevne ju zovrel v náručí. Myslela som, že ho odstrčí, ale neurobila to. Objala ho rovnako pevne, akoby túžila po tom, aby takto ostali naveky. Začula som, ako sa Lucien uisťuje, že je v poriadku. Z jeho hlasu som počula, aký je šťastný a prekapený tým, že je Emilie v očakávaní.

„Načo si nás dala priviesť? Vieš, že je to veľmi nebezpečné,“ povedala Amelie a jej plačlivý hlas sa mi zabodával do srdca ako ostrá dýka. Do konca svojej biednej existencie si budem vyčítať, že som Garricka neochránila. A pritom som tam ten večer bola!

„Ja viem, že je to nebezpečné, ale nevyužiť vašu moc, by bolo ešte nebezpečnejšie. Vieš, teraz... keď zabili Garricka...“ zdráhavo som hovorila, ale Amelie ma prerušila.

„Dúfala si, že keď som sa dotkla Garricka a získala jeho moc, mohla by som zaujať jeho miesto v kruhu a obnoviť tak ochranu, ktorá sa prerušila,“ povedala a keď videla môj udivený pohľad, dodala: „Som jedno z Mocných dvojčiat a som v očakávaní, moja moc je citlivá a tak som takmer bytostne cítila, že ochrana sa narušila.“ Potom sa napriek všetkej bolesti, ktorá sa jej zračila v tvári, usmiala.

„Rada zastúpim miesto svojho manžela. Aspoň si tak uctím jeho pamiatku,“ povedala smutným hlasom a jej sestra ju opäť objala.

Previnilo som sa zachvela. „Prepáčte mi to, obidve. Viem, že som vám viac uškodila ako pomohla, neochránila som ani vás, ani vašich manželov.“ Sklonila som hlavu a po líci mi stiekla krvavá slza. Mala by som zahájiť smútočný obrad valensií.

„Pani, netráp sa už, síce budeme oplakávať Garricka ešte dlho, ale vieme aj to, že si robila to, čo si mohla, aby si ochránila rod. Lenže nemôžeš chrániť všetkých. Mimochodom, ako sa mám Analisse? Je niečo nové?“ spýtala sa napokon Amelie a ako vždy, hovorila aj za sestru. Niekedy som sa až čudovala, ako rýchlo a s istotou dokáže hovoriť za obe a ako ešte rýchlejšie dokáže meniť témy rozhovoru.

Smutne som si povzdychla. „Ešte sa mi nepodarilo nájsť brata a Analisse už zahájila premenu. A akoby to nestačilo, je v očakávaní,“ povedala som a môj hlas znel až príliš zúfalo.

Emilie si pobavene odfrkla. „Ešte mám v živej pamäti ako až prehnane protestoval proti tomu, že mu ju určili za chránenkyňu a neskôr aj za ženu. Ako tak počúvam, staral sa o ňu viac ako vzorne.“ Aj napriek situácii som sa zasmiala.

„Ale čo ty, pani? Čo ten tvoj poloupír?“ spýtal sa nečakane Lucien a trafil opäť do čierneho. Nehovoril často, ale keď niečo povedal, stálo to za to.

„Neviem, Lucien. Pomohol mi zistiť, že môjho brata držia niekde v podzemí, ale neviem kde. Domnievam sa, že niekde pod volterrským hradom, tam jej bludisko rôznych chodieb....“ Nemohla som však dohovoriť, pretože ma prerušil:

„Na to som sa nepýtal.“ Uškrnul sa, keď pochopil, že som chcela odviesť jeho pozornosť.

„Prepáč. Edward on... neviem, nechcem ho do toho ťahať, náš svet je pre neho nebezpečný,“ povedala som a sama som vedela, že si to len nahováram. V skutočnosti som mala skôr strach. Strach z odmietnutia, ktoré by bezpochyby prišlo, keby sa dozvedel, kým som v skutočnosti. A bála som sa aj toho, čo by nasledovalo.

„Náš svet je nebezpečný aj pre nás samotných. Prečo sa ho bojíš? Vieš, čo ťa čaká, keď sa nenaplní tvoj sen,“ poznamenal Lucien. Jeho úprimnosť poriadne vedela liezť na nervy. Hlavne vtedy, keď prezrádzal niečo, čo nemal.

Povzdychla som si, keď som zacítila pohľady ostatných. „Ja viem, čo ma čaká, ale dobre vieš, aké sú zákony. Nesmiem sa zapliesť s niekým mimo náš druh. V tom prípade by nezabili nielen mňa, ale aj jeho a to obzvlášť bolestivým spôsobom.“ Síce to bola pravda, ale to dobre vedeli aj sami.

„Čo sa ale stane, keď sa s ním nezblížiš?“ spýtal sa nedočkavo Colin.

Sklonila som hlavu. „Viete o zákone, ktorý hovorí o tom, že všetci priami potomkovia kráľovského páru musia priviesť na svete prvého potomka v určitom čase?“ spýtala som sa a vedela, že o tom nemajú ako vedieť. Ten zákon učili len členov kráľovskej rodiny. Takže som o ňom vedela len ja, moja sestra a dvaja bratia.

„Aký je to zákon?“ opäť sa spýtal Colin a všetci ma nedočkavo hltali pohľadom.

„Najneskôr dvetisíc rokov po narodení, musí priamy potomok kráľovského rodu priviesť na svet prvého potomka s bytosťou, ktorú mu vyberú rodičia, alebo ako v mojom prípade, sa mu nej, či o ňom sníva. O tri mesiace budem mať narodeniny. Už budem mať dvetisíc rokov a Edward... to o ňom sa mi snívalo...“ povedala som a v miestnosti razom prestali všetci dýchať a zdesene ma sledovali. Sami najlepšie vedeli, čo sa stane, keď zomriem aj ja. Bude to znamenať koniec rodu, keďže Caro sa moci vzdala, Felix je v zajatí a môj najstarší brat Neil... Len bohvie, kde je mu koniec. A taktisto vie asi aj to, kde bude náš koniec, keď odmietnem Edwarda alebo on mňa.


Venovania ku kapitole: PinkVolturi, kiQaCULLEN, Nerissa, dvadska16, elie_darrem, blotik a mima19974. Ďakujem za milé komentáre, vemľi ma potešili.

Dúfam, že vás táto kapitola nesklamala, mne osobne sa zdala veľmi... čudná. Hádam budete chcieť aj pokračovanie. Vaša ness :)

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Race of Life - 9. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!