Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Race of Life - 7. kapitola

Race of Life - 7. kapitola Týždeň prešiel ako voda a ja opäť prichádzam s pokračovaním mojej poviedky. A čo sa deje v tejto kapitole? Ani nie tak veľa, je to v podstate dosť nudné, ale dozviete sa, kto všetko je v tom ešte zapletený. Príjemné čítanie praje tetuška ness :)

7. kapitola

Niekto iný, niekde inde.

Sedela som na posteli podopretá asi tromi obrovskými vankúšmi, ktoré mi vnútil Corey. Je starostlivý a oddaný, ale niekedy aj starostlivosť dokáže poriadne liezť na nervy. Na chvíľu som zavrela oči, ale nezaspala som, nedovolila by som si to. Čaká ma ešte veľmi veľa práce a ja sa vôbec necítim v stave bojovať s niekým. A to ma bezpochyby dnes večer aj čaká, boj. Taký istý boj, ako každý iný večer.

Odrazu sa dvere otvorili a do vnútra vošiel Corey a s celou svojou mohutnou, dvojmetrovou postavou zaberal dobrú polovicu maličkej izby. Bezpochyby by pohľad na jeho pravú tvár a postavu viacerých ľudí vystrašil, aj keď by sa mu to pri práci, ktorú je nútený kvôli mne vykonávať, hodilo. Zadívala som sa na neho a hneď mi bolo jasné, že ho niečo trápi. To by ma zaujímalo, čo zase vykonal proti mojim príkazom, ktoré som z duše nenávidela, ale zároveň by bolo aj životne nebezpečné neurobiť nič.

„Pani,“ povedal a ruku si položil na srdce na znak pozdravu. V duchu som mu poďakovala za to, že ma nepozdravil v úplnej forme. „Je mi to ľúto, ale nemohol som konať inak. Musel som zavolať Zuriela,“ povedal a čakal na moju reakciu. Som si istá, že keby som nebola taká slabá, určite by sa tu diali iné veci, ale teraz som sa zmohla len na mračenie.

„Ako si mohol? Vyslovene som ti predsa zakázala, aby si ho volal!“ vyprskla som na neho naštvane.

Zodvihol ruky v obrannom geste. „Musel som ho zavolať, si veľmi slabá, nezvládneš to bez jeho pomoci. Dávno sme hovorili, že valensie sa zaobídu aj bez teba, ale ty lipneš na tradíciách tvojich rodičov.“

„Prisahala som, že sa postarám o zachovanie druhu so všetkými tradíciami, ale volať Zuriela? Na čo si myslel! Vieš, že neznášam to, ako ho musím využívať! Nikdy by som nedovolila, aby sa ku mne priblížil, keby nešlo aj o jeho život!“ kričala som najviac, ako som mohla. Musela som si nejako vyventilovať svoj narastajúci hnev. Pravda však bola, že či sa mi to páčilo alebo nie, potrebovala som Zuriela. Keby som neodkladala jeho návštevu, možno by som sa teraz necítila tak mizerne.

Povzdychla som si. „Kedy príde?“

Previnilo sa na mňa usmial a ja som tušila, že odpoveď sa mi nebude ani trošičku páčiť. „On je vlastne... už tu. Čaká v obývačke,“ povedal a keď si všimol môj naštvaný pohľad, rýchlo sklonil hlavu a zamrmlal: „Radšej idem po neho.“ Potom sa otočil na päte a rýchlo odišiel z miestnosti. Unavene som sa zviezla po vankúšoch hlbšie pod prikrývku a zavrela som oči, akoby som tým mohla na všetko zabudnúť a stať sa opäť tým maličkým, bezstarostným dievčatkom, ktoré nechce ísť spať len preto, že sa jej otec vrátil z bitky.

Dvere opäť vrzli a potom sa zabuchli. Vedela som, že do vnútra vstúpil Zuriel.

Povzdychla som, pomaly rozlepila oči a zadívala som sa na takmer dvojmetrovú, svalnatú postavu patriacu mužovi, ktorý bol určený ako maritus práve mne. Zuriel bol svojím spôsobom veľmi príťažlivý muž. Mal hranatú sánku a v tvári rovnako ušľachtilé a rovnako aj tvrdé a neľútostné črty. Čierno-modré dlhšie vlasy mu padali na široké plecia, vďaka ktorým takmer nemohol prejsť cez dvere. Oči farby ebenu sa vždy neľútostne pozerali na nepriateľa, dokonca aj na priateľa. Okrem príležitostí, keď je so mnou. Vtedy sa mu v tvári prebudí nežnosť a oddanosť, ktorú mi musí prejavovať. Zuriel bol rovnako tvrdý, ako dokázal byť nežný a verný. Ale svoju lepšiu stránku neukazoval, aspoň nie často. Dalo by sa povedať, že je pre mňa niečo ako česť, že som ho mohla spoznať takýmto spôsobom. V poslednom čase však túto česť udeľuje aj Variel, jednej z valensií. Škoda je len to, že záväzok, ktorý má voči mne, sa nedá tak ľahko zrušiť. Najmä vtedy, keď ho ustanovili moji rodičia.

Zuriel sa rozišiel mojim smerom a pri tom sa mi díval do očí. Tie jeho žiarili náklonnosťou a bezhraničnou úctou. Keď bol tesne pri posteli, pokľakol na jeho koleno, ruku si priložil na srdce, privrel oči a potom sklonil aj hlavu. Náslende vykríkol bojovný pokrik. Týmto postojom mi prejavil úctu a to nielen ako žene, s ktorou spojili jeho život, ale aj ako vládkyni nášho sveta. Ako som nenávidela tieto stredoveké spôsoby.

„Zuriel, nemal si sem chodiť,“ povedala som potom, ako sa postavil, ale ruku stále nechával priloženú na srdci.

„Pani moja, musel som prísť. Udivuje ma, ako riskujete tým, že ste ma nezavolali už skôr,“ povedal a v hlase mu zaznievala úcta, ale aj hnev.

„Aj tak si nemal chodiť, nemusíš plniť povinnosti, ktoré nechceš plniť,“ trvala som stále na svojom.

„Pani, ja viem aká je moja úloha a plním ju rád a vy ste... veľmi vyčerpaná. Dovoľte mi, postarať sa o vás,“ naliehal na mňa, ale ja som len pokrútila hlavou.

Povzdychol si a než som stihla čokoľvek spozorovať, vytasil dýku s dlhou a bezpochyby aj  veľmi ostrou čepeľou a rýchlo si ňou prešiel po zápästí. Takmer okamžite som v miestnosti zacítila slastnú vôňu jeho krvi voňajúcu po čokoláde a vanilke. Už som sa nedokázala brániť a on to veľmi dobre vedel. Ruku priložil bližšie k mojim ústam a ja som cítila ako sa mi z ďasien vysúvajú ostré hroty mojich tesákov. Priložila som pery k jeho zápästiu a bola načisto stratená.  

 

O niečo neskôr na inom mieste, opäť niekto iný.

Rýchlo som bežala vlhou chodbou a moje náhlivé kroky sa odrážali od kamenných múrov chodby vedúcej do tajných komnát valensií, ktoré im darovala naša láskavá pani. Vbehla som do miestnosti naľavo, ktorá slúžila ako kancelária. Schmatla som telefón a rýchlo vytočila číslo, ktoré som mohla využiť len v prípade najvyššej núdze.  Po druhom zvonení to pani našťastie zodvihla.

„Pani... prepáčte, že volám, ale...“ hovorila som zadýchane a ledva mi bolo rozumieť. Zhlboka som sa nadýchla.

„Deje sa niečo, Welssie?“ spýtal sa hlas, ktorý patril pani, ale znel temnejšie a jasnejšie. Hneď mi bolo jasné, čo sa stalo a v duchu som zajasala. Pani už bola veľmi slabá. Asi sa osobne poďakujem jej terajšiemu spoločníkovi.

„Ide o Analisse, pani...“ Nestihla som však dokončiť, pretože ma prerušil nahnevaný hlas patriaci pani.

„Čo sa stalo s Analisse, Welssie?“

„Pani, ona má... veľmi veľké bolesti... už od včera večera a dnes sme zistili, že...“ nedokončila som, aby som sa mohla opäť nadýchnuť, keďže môj hlas znel ešte trochu zadýchane.

„Čo ste zistili? Welssie, hovor, rýchlo!“ povedala pani a jej hlas znel veľmi naliehavo a znepokojene. Nebolo tajomstvom, že našej pani veľmi záležalo na našich životoch a predovšetkým na živote mladučkej Analisse. Nikto z nás si nedovolil pochybovať o tom, že urobí všetko preto, aby sa o ňu postarala.

„Pani, zistili sme, že mladučká Analisse je v očakávaní, pani, my...“ Opäť ma však nenechala dohovoriť.

„Prečo ste mi to nepovedali už včera?“

„Pani, my sme to včera nevedeli. Analisse nám to povedala až dnes poobede, že má podozrenie, že je v očakávaní... Annie trvalo dlho, kým sa jej podarilo potvrdiť jej podozrenie,“ povedala som potešená tým, že už nie som zadýchaná a môžem s pani hovoriť s náležitou úctou.

„Panebože... Welssie, ako dlho to asi vydrží?“

„Nevieme, pani. Analisse je veľmi silná, ale pomôcť jej môže len jej maritus...“  

„Ja viem, Welssie, ja viem. Ešte niečo?“ spýtala sa pani a jej hlas znel veľmi unavene, ale stále mal v sebe temný podtón.

„Vlastne áno, pani. Dnes tu bola slečna Volturi a...“ Znovu ma prerušila.

Slečna Volturi? Čo si jej povedala?“

„Povedala som jej, kde vás nájde, pani.“ Nestihla som však dodať nič iné, pretože pani hovor prerušila. Povzdychla som si a dúfala, že mladučká Analisse má ešte nejakú šancu a s ňou aj život, ktorý začal klíčiť v jej lone.

 

Niekde inde, niekto iný.

Nahnevane som sa obliekla a celý čas som nadávala. Zuriela som pred pár minútami poslala preč a musím priznať, že vďaka mojej nerozvážnosti bol teraz veľmi slabý, keďže odmietol prijať odo mňa to, čo on sám ponúkol mne.

V mysli mi stále zneli slová, ktoré vyslovila Welssie... Tak mladá Analisse je v očakávaní. Kedykoľvek inokedy by som bola veľmi šťastná, ale nie v situácii, v ktorej sme teraz. Mohlo mi napadnúť aj skôr, že môj brat plnil povinnosti, ktoré mu stanovilo nielen srdce ale aj naši rodičia. Len mi nenapadlo, že sa o ňu postará až tak dobre a dôkladne.

Najhoršie v tejto situácii nebolo ani tak to, že Analisse je v očakávaní, ani to, že môj brat je preč, ale to, že slečna Volturi dnes určite príde a ja ju nijako neprinútim k tomu, aby mi povedala, kde je môj brat. Opäť som si povzdychla. Asi je načase, aby som Edwarda použila na prvú z mnohých úloh, ktoré ho ešte len čakajú.

Rýchlo som sa doviezla na miesto, kde som potrebovala a hneď si všimla, že slečna Volturi tam už čaká, opretá o voje Porsche a všimla som si aj to, že sa na mňa zlostne mračí. Samozrejme, mala aj kontaktné šošovky, opäť modrej farby. Zaujímalo by ma, prečo si všetky Volturiové dávajú do očí práve modré šošovky. Akoby chceli všetky vyzerať ako fialovo-oké harpye.

Vystúpila som a rýchlo zistila, kde je Edward a čo najrýchlejšie som sa k nemu vydala. Podišla som úplne k nemu a ignorovala všetky udivené pohľady. Až teraz som si všimla, že stojí s autom na štartovej čiare, takže dnes chce asi trochu pohnúť so svojím prípadom. Keďže som nemala čas, rozhodla som sa pre rýchly proces a pošepkala mu do ucha:

„Viem, že nevieš, kým som a ver mi, že to ani nepotrebuješ vedieť. Viem, že si poloupír a tiež  viem, kým je tvoja rodina a aj to, že máš schopnosť čítania myšlienok. Na nič sa nepýtaj a pozorne počúvaj: chcem, aby si pozorne počúval myseľ Jane Volturi a zistil, kde drží môjho brata. Som si istá, že mi to nepovie sama,“ povedala som a potom sa na neho zadívala. Ignorovala som pri tom pohľad, ktorý na mňa všetci upierali.

„Ale, čo...“ Prerušila som ho tým, že som mu na pery pritlačila prst.

„Viem, že máš veľa otázok, ale prisahám, že ak mi teraz pomôžeš, odpoviem ti na všetko, na čo sa spýtaš. Ale teraz, prosím, ak mi nepomôžeš, zahynie veľa členov mojej rodiny,“ prosila som ho a videla, že mi nemôže odolať. Poznanie, že cíti to isté, čo ja v jeho prítomnosti, ma zahriala pri srdci.

„Dobre teda, pomôžem ti,“ povedal a napriek všetkému sa jemne usmial na pol úst. Rýchlo som ho pobozkala na líce a už s kamennou tvárou sa otočila k Jane, ktorá ma prebodávala nenávistným pohľadom. Vďaka môjmu šepotu nemala ani poňatia o tom, čo som hovorila Edwardovi.

Bola som už takmer pri Jane, keď som v hlave pocítila veľmi známy tlak. Pousmiala som sa, vedela som, že využije príležitosť a bude chcieť niečo zistiť aj odo mňa, ale moja obrana je veľmi silná. A to aj vďaka mojej rodine. Keď som pristúpila k Jane, moja tvár opäť vyzerala ako oceľová maska.

„Jane,“ zavrčala som na ňu. Od určitého času túto upírku nemôžem cítiť na vzdialenosť menšiu ako dvesto kilometrov.

„Vitaj malá vládkyňa.“ Nenávistne na mňa fľochla pohľadom.

„Posledná možnosť, kde je môj brat. Obidvom je nám jasné, že jeho stav sa bude len a len zhoršovať,“ povedala som na rovinu tvrdým hlasom. Temnota môjho hlasu ju trochu zaskočila a za to som bola nesmierne... vďačná.  

„Mne je jedno ako mu bude, len mi povedz, ako to zvrátiť, všetko som už vyskúšala a nič nezaberá.“

Jej naivite som sa musela zasmiať, aj keď mi vôbec nebolo do smiechu. „Prekvapuje ma aká si naivná, milá sesternica. Dobre vieš, z akého sveta a hlavne, z akého rodu pochádza. Nepomôžeš mu, to dokážem len ja.“

„Aj tak ti neprezradím, kde je, chcem vedieť, ako mu môžem pomôcť,“ vyštekla na mňa, ale dobre vedela, že mám pravdu, len si to nechcela priznať.

„Nemôžeš mu pomôcť, to čo mu pomôže totiž nemáš. Vzdala si sa toho, keď si sa stala Volturi,“ povedala som. Jane pochopila, že mi nepomôže a proste sa otočila, nasadla do auta a odišla. Premohla som sa a s kamennou tvárou som jej aj zamávala. Predsa len, staré zvyky.

Povzdychla som si, otočila sa a všimla si Edward blížiaceho sa ku mne. Teraz viac ako inokedy pripomínal prikrčenú šelmu pripravenú zabíjať. S kamennou tvárou som sa duševne pripravila na ťažkú úlohu. Musím ho udržať v nevedomosti čo možno najdlhšie. Proste musím. Napriek všetkému som sa usmiala sama pre seba. Možno mali všetci pravdu a ja nakoniec skončím zavretá niekde u Axela.


Venovanie k tejto kapitole: kiQaCULLEN, Nerissa, PinkVolturi, mima19974 a blotik. Som vďačná za vaše milé komentáre aj za to, že to vôbec čítate.

Chcete aj pokračovanie? Prejavte svoj prípadný záujem a napíšete komentár. Vaša ness :)

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Race of Life - 7. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!