Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Race of Life - 6. kapitola

Race of Life - 6. kapitola Po týždni je tu opäť pokračovanie mojej poviedky. Dúfam, že sa vám kapitola bude páčiť. A o čom bude? Vlastne o ničom, ale dozviete sa, ako môže vyzerať nudný deň v škole. Príjemné čítanie praje tetuška nessie ;)

6. kapitola

Neznáme miesto, niekto úplne iný.

Neskoro v noci, takmer nad ránom, mi prenikavo zazvonil mobil, až som sa mierne strhla, čo sa mi nestalo už pekne dlho. Rozrušene som natiahla ruku a v duchu si vynadala, keď som si všimla, že sa mi mierne chveje. Schmatla som mobil, rýchlo stlačila tlačidlo na prijatie hovoru a počkala, kým sa niekto ozve.

„Pani moja, všetko je pripravené,“ ozval sa mi v uchu hlas patriaci Variel, jednej z hlavných valensií. Mimovoľne som sa zachvela v očakávaní toho, čo ma stopercentne neminie. Ovládla som sa a keď som odpovedala, môj hlas pôsobil až chladne pokojným dojmom. Úplne neprirodezným dojmom.

„V poriadku, Variel. O pár minút som tam. Pripravili ste aj všetko ostatné?“

„Samozrejme, pani, Analisse na všetko dohliadla. Sama sa postarala o diamantový navaja, už chýbate len vy, pani moja,“ zašepkala a jej hlas prezrádzal bezhraničnú úctu a dôveru, ktorú do mňa všetci vkladajú. Žalúdok mi urobil zopár kotrmelcov.

„O pár minút som tam, Variel,“ povedala som a prerušila hovor. Zodvihla som sa s mäkkej postele vo svojej izby v prechodnom domove, schmatla som zo skrine krvavočervený vestis a vybrala sa do chladnej, tmavej noci. Bezpochyby ma čaká náročný zvyšok noci. A po nej aj rovnaký deň, možno ešte náročnejší. Povzdychla som si a stratila sa v tme.

 

Edward

Sedel som práve v učebni španielčiny v lavici, kde mi chýbala spolusediaca. Bolo krátko pred zvonením a trieda sa pomaly zapĺňala práve prichádzajúcimi študentmi miestnej strednej školy. Bola prvá hodina, ktorú som opäť nemal s Wyattom. Preberali sme to aj so sekretárkou, ale vraj nám nemohli vyjsť viac v ústrety. Robili, čo mohli, aby sme boli stále v kontakte, hlavne kvôli faktu, že sme obaja agenti FBI, ale nedalo sa to tak úplne dokonale zariadiť.

Práve zvonilo na hodinu, ale miesto vedľa mňa stále ostávalo prázdne. Aj keď som prvé hodiny nikdy nemal s Wyattom, každú som mala s Bellou, dcérou policajného šéfa, a vždy som s ňou sedel. Pokiaľ som pochopil miestne klebety, nežila tu s ním celý svoj život, iba posledné roky. Pár krát som sa pristihol pri tom, že premýšľam, čo asi také dievča akým je ona viedlo na toto daždivé miesto. Sám by som sem nikdy neprišiel, len kvôli úlohe. Popravde, len málokto vedel o tomto malom mestečku uprostred Olympijského pohoria.

Dvere sa otvorili a dovnútra vošla profesorka Deanová a musím povedať, že v omnoho lepšom stave ako včera. Dnes bola dokonale upravená, navoňaná a aj okuliare mala pekne rovno. Tmavomodrú sukňu mala pekne vyžehlenú a perfektne jej sadla. Vôbec nevyzerala na to, žeby mala mať niečo po päťdesiatke, ako som jej odhadol. Profesorka sa usadila za katedru, keď v tom sa dvere opäť otvorili, a niekto vošiel. Automaticky som pozrel tým smerom a mal som pocit, že vidím ducha.

Do vnútra vošla Bella, ale vyzrala hrozne. Bola bledá ako stena, dokonca by som povedal, že sa belosťou vyrovnala aj upírom. Vyzerala, že za sebou nevládze ťahať ani nohy. Už na prvý pohľad vyzerala úplne vyšťavená a čierny kruhy pod očami to len potvrdzovali. Keby som nevedel, že je to človek, myslel by som si, že je to upírka. Dokonca aj srdce jej bilo v akomsi pomalšom rytme, to som zaznamenal aj ja.

„Slečna Swanová, čo sa vám stalo?“ spýtala sa profesorka zvedavo ale s obavami v hlase, keď si všimla Bellu, neisto stojacu pred zavretými dverami.

Spolužiaci, ktorí sa doteraz tvárili, že tu ani nie sú, sa zadívali jej smerom a začali si medzi sebou šepkať. Dokonca som začul aj také niečo, že je po opici. To sa mi nepozdávalo. Ak má človek opicu, vyzerá určite menej zúbožene. Toto dievča vyzeralo, že nespalo minimálne tri dni a pokožku malo bledú, akoby bolo chudokrvné.

Bella sa jemne usmiala, ale som si istý, že jej úsmev sa zdal nepresvedčivý viacerým ľuďom, nielen mne. „Som v poriadku, pani profesorka, len som sa v noci nevyspala,“ povedala tichým hlasom, ktorý znel akosi zachrípnuto a unavene. Vážne vyzerala zúbožene.

Na vratkých nohách sa vydala k našej lavici a celú dobu som tŕpol a bol v pohotovosti, aby som ju mohol, v prípade núdze, bez problémov zachytiť. Keď sa konečne zvalila na stoličku, takmer som sa neovládol a úľavne vydýchol. Takto som len uvoľnil ruky, ktoré som podvedome zaťal v päsť. Profesorka začala hodinu, akoby sa nič nedialo a aj ostatní si nás prestali všímať. Ja som však mal oči fixované len na Bellu a jej mierne sa pohojdávajúcu postavu.

„Naozaj si v poriadku? Vyzeráš akoby si mala každú sekundu omdlieť,“ povedal som a nezabránil tomu, aby v mojom hlase nezazneli obavy o ňu.  Pozrela sa na mňa a v očiach som jej videl nekonečnú vyčerpanosť. Svaly na rukách sa mi napli, ako som nimi pohol jej smerom.

„Edward, naozaj som v poriadku. Potrebujem sa len najesť a budem v pohode,“ povedala a pri slove najesť sa jej tvár akosi podivne stiahla, akoby tým myslela niečo iné. Radšej som prikývol a nechal úvahy o jej vete tak.

Z chvosta sa jej uvoľnil jeden pramienok vlasov. Chcel som jej ho odhrnúť s tváre, ale urobila to skôr, ako som čo i len zodvihol ruku. Keď zodvihla ruku, mierne sa jej vyhrnul rukáv a ja som si so zdesením všimol hlboké, krvavé rany, ktoré vyzerali, že na nich sotva zaschla krv. Prekvapili ma dve veci. Prvou z nich bol fakt, že som si až teraz uvedomil pach krvi, ktorý sa okolo nej vznášal. Ten druhý a nemenej závažný bol, že tie rany boli naozaj hlboké a zdalo sa mi, že vytárajú akýsi zložitý vzor. Znepokojilo ma to. Stalo sa jej to náhodou, alebo má toto nežné stvorenie samovražedné sklony?  Čo ju k tomu mohlo viesť?

„Čo sa ti stalo s rukou?“ spýtal som sa potichu, aby ma nikto nezačul. Náhle ma prepadol pocit, že musím byť čo najdiskrétnejší. Bella, akoby si teraz uvedomila, že sa jej vyhrnul rukáv, urýchlene skryla ruku pod lavicu a druhou si začala rukáv ťahať dolu. Zvraštil som obočie a čakal, čo odpovie.

„To nič nie je, len... malá nehoda,“ zašepkala mierne v rozpakoch, ale jej hlas dával jasne najavo, že sa od nej  viac nedozviem. Odvrátil som teda tvár, ale nevnímal som nič z toho, čo hovorila profesorka o španielsky hovoriacich krajinách, samozrejme v španielčine. Aj tak mi nedokázala povedať nič, čoby som už dávno nevedel. Ako poloupír som mal dostatočne dlhý čas na to, aby som sa čo-to naučil. Dokonalé ovládanie cudzích jazykov a história niektorých krajín k tomu, samozrejme, patrilo.

Bella si vzdychla a tým ma opäť vrátila do prítomnosti. Zamyslel som sa nad tým, čo som videl. Jej rany naozaj vyzerali zle, podľa mňa by sa jej na to mal pozrieť lekár, ale takisto som si istý, žeby som ju k tomu za žiadnych okolností neprinútil. Ale prečo má tie hrozné rany na ruke? Naozaj sa o niečo pokúsila? Ale túto otázku som hneď zamietol. Proste sa mi to k nej nehodilo. Ak by mala sebevražedné sklony, ako by potom mohla byť taká veselá a bezstarostná? Alebo je taká dobrá herečka a jej veselý úsmev len dobre zakrýva bolesť v duši?

Potriasol som hlavou, aby som sa zbavil otravných myšlienok. Čo najskôr by som sa mal zamieriť na vyšetrovanie zmiznutí tých chalanov a nie skúmať dôvody zranení mojej spolužiačky, ktorá bude čoskoro len ďalšou tvárou  z minulosti. Snažil som sa ako som mohol, ale ochraňujúci pud sa prejavil v nečakanej intenzite. Uvedomil som si, že Bella je tá, ktorú túžim ochraňovať, ktorú musím ochraňovať.  

Keď zazvonil zvonček ohlasujúci koniec hodiny, takmer som od prekvapenia podskočil. To som sa zamyslel až tak, že ma dokáže vyľakať niečo také hlúpe ako je zvonček v škole? Otrávene som sa zamračil nad svojimi úvahami a začal si rýchlo baliť svoje veci. Vedľa mňa som začul šuchot, čo znamenalo, že aj Bella si začala baliť svoje veci. Zodvihol som sa a zamieril na ďalšiu hodinu. Bol som už takmer na chodbe, keď som začul bolestný ston a potom len hlasy plné strachu. So zlým tušením som sa obzrel a mal som pocit, že sa mi zastavilo srdce. Na zemi, v podivne pokrútenej polohe, totiž ležalo bezvládne telo mojej spolusediacej a okolo nej postávala skupinka asi desiatich našich spolužiakov, ktorí sa nemali k činu. Nezaváhal som ani sekundu. Schytil som ju do náručia, zazdalo sa mi, že je ľahučká ako pierko, a rýchlym krokom zamieril smerom k ošetrovni zdravotnej sestry. Obavy o ňu ma hnali dopredu a musel som sa veľmi premáhať, aby som nebežal naplno, čím by sa zo mňa stala len rozmazaná šmuha.

Nohou som rozrazil dvere na ošetrovni, a ďakoval bohu, že sa otvárajú dovnútra. V opačnom prípade by som ich bol aj rozbil. Belline nevládne telo som opatrne položil na šušťavý, zelený papier, ktorý bol rozprestretý na tvrdom ležadle a zadíval sa na sestričku, ktorá vyzerala až podozrivo mlado. Dokonca by som typoval, že je to len praktikantka. V tomto prípade mi to bolo jedno. Obavy o Bellu ma sužovali do takej miery, že sa mi pomaly bijúce srdce roztrepotalo ako motýlie krídla.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa tá žena profesionálnym tónom, čím na mňa trochu zapôsobila, ale len trochu. Celá moja pozornosť sa upierala na pomaly dýchajúcu a chorobne bledú Bellu, nehybne ležiacu na ležadle, na ktorom sa vďaka svojej bledosti takmer strácala.

„Omdlela na španielčine,“ povedal som, ale mal som pocit, že ju to ani nezaujíma, keďže s k nej s profesionálnym výrazom v tvári sklonila a začala vyšetrovať. Najskôr jej popočúvala srdce a niečo si zapísala, potom jej zmerala teplotu a tlak. Keby som nebol taký rozrušený, možno by som jej profesionalitu aj obdivoval.

„Domnievam sa, že ide len o celkové vyčerpanie organizmu. Nemám tu dostatočné vybavnie, takže by som navrhovala, aby ste ju odviezli domov, teda ak vás to nebude obťažovať, a nechala by som ju vyspať sa z toho. Zajtra by si mala zájsť k lekárovi, aby ju dôkladnejšie vyšetril. Uvedomím niekoho, aby zavolal jej otcovi,“ rýchlo dodala, keď som Bellu opatrne zobral do náručia. Je mi jedno, či uvedomia jej otca, alebo nie. Dokonca by som aj privítal, keby o tomto nevedel a ja by som sa mohol o ňu postarať sám.

Nasadol som do auta a ignoroval všetky zvedavé pohľady, ktoré sa na nás upierali. Dokonca som ignoroval aj Wyattove zdvihnuté obočie a starostlivý pohľad, ktorý uprel na Bellu. Dokonca by som povedal, že bol až súcitný, akoby dobre vedel, čo prežíva.

Za pár minút som už parkoval pred jej domom a vyberal ju z auta. Vyzerala tak bezbranne, až mi stislo srdce. Dvere boli zamknuté, ale určite tu niekde bude kľúč. Skúsil som pod kvetináčom, ale tam nebol. Nebol dokonca ani pod odkvapom. Skúsil som po rohožkou... a čuduj sa svete, bol tam kľúč od predných dverí. Aké originálne. Vo vnútri to vyzeralo tak, ako v dome, v ktorom som býval s Wyattom, len tu bolo trochu chudobnejšie zariadenie. Vybehol som schody na poschodie a otvoril prvé dvere, ktoré viedli do izby, kde bolo okno smerom do záhradky pred domom. Keď som vošiel, odhadol som, že ide o Bellinu izbu, ale istý som si tým nebol. Položil som ju na posteľ a zbehol do kuchyne, aby som nalial do pohára vodu, keď sa rozrazili dvere a v nich stál nejaký muž.

Podvedome som ho určil ako miestneho šerifa. Mal krátke, hnedé vlasy a hnedé oči, veľmi podobné tým Belliným a na sebe oblečenú tmavomodrú, šerifskú uniformu. Prekvapil ma však jeho príliš mladistvý vzhľad. Podľa materiálov, ktoré nazhromažďoval Julian, mal mať miestny šerif krátko pred štyridsiatkou. Muž, ktorý stál predo mnou, však vyzeral sotva na tridsať. Vyzeral, akoby mal len o niekoľko rokov viac ako Bella.

„Kde je moja dcéra?“ spýta sa rozrušeným hlasom, ale potom sa na mňa pozeral a podozrievavo sa spýtal: „A vy ste kto a čo robíte v mojom dome?“

„Som Edward, jej spolužiak, a priviezol som ju. Leží hore v izbe.“ Keď som to dopovedal, vyzeral, že si vydýchol.

„Ďakujem, že si sa o ňu postaral.“

„To je maličkosť, ale teraz by som sa mal vrátiť späť do školy.“

Nečakal som na jeho reakciu, len som vybehol von a nasadol do auta. Vysokou rýchlosťou som zamieril späť do školy, aj keď som zo všetkého najviac túžil ostať s Bellou v jej izbe a staral sa o ňu, kým si nebudem úplne istý tým, že je v poriadku. V duchu som si za to vynadal a premýšľal čo je horšie: či moja obrovská fascinácia hlavnou podozrivou, alebo neobvyklý cit, ktorý vo mne vyvolala moja spolužiačka, ktorá má pravdepodobne sebevražedné sklony, a ktorú po vyriešení prípadu už nikdy neuvidím. V duchu som si vynadal. Zamotal som sa do toho viac, ako som si pôvodne myslel.

 

Niekde inde, niekto iný.

Sedela som na posteli a dívala sa do ustarostenej tváre môjho spoločníka.

„Som v poriadku, nestrachuj sa,“ povedala som a usmiala sa na neho. Nepotrebujem, aby ešte aj on vedel, že nie som vôbec v poriadku, aj keď to nesúviselo s ničím, s čím si myslel, žeby to mohlo súvisieť.  

„Ja si taký istý nie som, však sa na seba pozri. Ako sa mám o tebe starať, keď mi to vôbec neuľahčuješ?“ spýtal sa sarkasticky, čím ma vyprovokoval. V poslednej dobe som veľmi často pobúrená a ľahko vybuchnem. Dúfam, že sa to nebude stupňovať, to by nedopadlo dobre.

„Nezabúdaj, že toto všetko je len divadielko. Dobre si pamätaj, že tvoje miesto je niekde inde ako si myslíš,“ povedala som pobúrene temným hlasom, ktorý som nenávidela skoro tak veľmi, ako nenávidela svoj osud, ktorý som zdedila po rodičoch. Škoda, že si ich človek nemôže vybrať sám.

„Mala by si sa naučiť ďakovať, pani moja,“ zapriadol ironicky, načo sa zodvihol a opustil miestnosť.

Smutne som si povzdyhla. Ak sa čoskoro neupokojím, stratím aj tých pár spojencov, ktorí sú mi ochotní osobne pomáhať. Podvedome som tušila, čo môj nepokoj spôsobovalo, ale nechcela som si to priznať. To by predsa nikomu nepomohlo a zvlášť nie ľuďom, ktorých budeme potrebovať. V srdci som však cítila, že niekoho z nich  potrebujem hlavne pre seba.


Venovania k tejto kapitole: Nerissa, blotik, dvadska16, kiQaCULLEN, PinkVolturi a mima19974. Som veľmi vďačná za to, že to aspoň zopár ľudí číta. Vaše komentáre ma veľmi potešili.

Chcete aj pokračovanie, alebo vás táto kapitola nudila tak veľmi ako mňa, keď som ju písala?

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Race of Life - 6. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!