Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Race of Life - 5. kapitola

Race of Life - 5. kapitola Po týždni prichádzam s pokračovaním. A čo sa deje v tejto kapitole? Edward je na pretekoch, ale prá 'ľudí' ho prekvapí. Kto to bude a prečo prišiel? To sa dozviete v kapitole. Príjemné čítanie praje tetuška ness :)

5. kapitola

Edward:

Na diaľnicu, kde sa mali konať preteky, sme prišli niečo pred ôsmou. Všetci tu už boli. Jasne som si uvedomoval udivené pohľady našich spolužiakov, keď nás tu videli, ale ignoroval som ich. V hlave mi stále vŕtalo to, čo sa stalo. Cítil som sa vinný, že som si nič nevšimol. V duchu som si nadával, že som sa nechal uniesť predstavami o hlavnej podozrivej, ale aj tak som si nemohol pomôcť. Tak veľmi ma fascinovala, a nebolo to len tými jej očami. Zaujala ma ako žena. Bola to hlúposť, bola to nesprávna žena, nemala ma tak fascinovať, veď tu boli aj iné ženy. Napríklad to dievča zo školy, Bella. Ona ma tiež určitým spôsobom fascinovala, aj keď to nebolo také intenzívne ako pri Mii.

Zadíval som sa okolo seba a pozeral, koľko ľudí je tu zo školy. Zazrel som dokonca aj zopár prváčiek v krátkych sukničkách a topánkach na vysokom opätku, ako chodia okolo, krútia zadkami a snažia sa byť očarujúce. Na štartovej čiare práve boli dve autá. Starý Mustang, ktorý patri Angele, v ktorom teraz sedel jej priateľ O’Brian a vyzeral, že dnes ide pretekať on. V druhom aute – červené Porsche, ktoré bolo trochu staršie, ale nemej dobré – sedel Mike. Podľa toho, čo som o týchto dvoch začul, neprechovávajú k sebe práve najvrúcnejšie city, popravde, začul som, že sa nenávidia. Pravdepodobne si vybrali túto nenásilnú cestu, aby si medzi sebou vybavili všetky účty. Začul som, že sa uzatvárajú stávky na víťaza, pričom má O'Brian jasný nádskok a je považovaný za favorita.

Sedel som na kapote a hľadal Wyatta, ktorý sa niekde vyparil. Mal som podozrenie, že išiel naháňať nejaké baby. Sedel som tam a akurát vietor zafúkal mojim smerom a doniesol ku mne vône, ktoré som poznal viac ako dvesto rokov. Pozeral som tým smerom a prižmúril oči, keď som si všimol Alice a Jaspera, ako sa opierajú o jej žlté Porsche a okolo nich pobiehajú hlavne chalani a žiadostivými pohľadmi si prezerajú najskôr auto a potom aj Alice, ktorú vďaka Jasperovmu divokému pohľadu radšej nechávajú na pokoji a skúmajú len auto. A robia veľmi dobre. Jasper by im nielenže dokázal privodiť infarkt z neuveriteľnej hrôzy, ktorú by v nich dokázal vyvolať jedinou myšlienkou, ale dokázal by ich zabiť minimálne päťdesiatimi rôznymi spôsobmi. A som si istý, žeby ani na sekundu nezaváhal.

Jasper vražedne sledoval okolie, ale mňa si nevšímal, rovnako ako jeho žena, ktorá mala zase ten svoj neprítomný výraz. Opäť mala nejakú víziu a podľa jej zhrozeného pohľadu a Jasperovho starostlivého objatia som tušil, že sa mi to vôbec nebude páčiť. Zamkol som auto a so zlým tušením som sa vybral ich smerom. Vyzerali, že si ma vôbec nevšimli. Spomínal som na tie výnimočné okamihy, keď ma Alice videla v svojich víziách. Bolo to len párkrát, väčšinou namiesto mňa videla len niečo rozmazané, ale keď ma videla, nikdy to nebolo nič príjemné. Naposledy ma videla ako ma hlavný podozrivý strelí priamo do srdca, následkom čoho som zomrel. Vtedy sa zamiešala do prípadu a bol z toho pekný problém, ale všetkým to bolo jedno, boli radi, že žijem. Samozrejme, by aj uvítali keby ma pokojne vyhodili, hlavne, žeby som bol v bezpečí...

„Čo tu, do pekla, robíte vy dvaja? Čo som vám povedal o tom, aby ste sa nemiešali do mojej práce?!“ zavrčal som na nich, sotva som bol v dosluchu. Obaja sa na mňa prekvapene zadívali, pravdepodobne si ma všimli až teraz.

„Čo.... Edward...? Edward!“ vykríkla zmätene Alice a už mi visela na krku. Zmätene som sa zadíval na Jaspera a hľadal u neho vysvetlenie, ale len pokrčil plecami a ospravedlňujúco sa na mňa usmial. Takže tu nie som jediný, kto sa cíti ako blbec.

„Alice? Alice, čo sa deje tentokrát, že si ma neposlúchla?“ spýtal som sa vážnym hlasom, keď ma asi po desiatich minútach pustila. A to som ju ešte musel odtískať.

„Myslela som, že si zomrel. Videl som to, akoby som pri tom stála, také ostré vízie nemávam často. Boli tam Volturiovci a potom nejaké dievča, ale nemôžem sa na ňu sústrediť, viem, že tam je, ale akoby nežila, nevidím jej do tváre,“ povedala tak žalostne a vyzerala tak smutne, že keby mohla, teraz by sa v slzách topila. Jasper ju objal okolo pliec a začal jej trieť pokožku, aby zastavil jej jemné chvenie. Takúto vystrašenú som ju videl asi po tretíkrát v živote, a to je čo povedať. Nech Alice vidí čokoľvek, vždy k tomu pristupuje tak, že to ešte možno zmeniť, ale teraz... teraz sa tvári, akoby sa to zmeniť už nedalo.  

„Volali sme ti niekoľko krát na mobil aj na pevnú linku v dome, ale nikto nám to nezdvihol. Hádali sme, že tu nájdeme Wyatta, tak sme ho hľadali a odrazu z davu vybehneš ty... Môžeš mi povedať, kde v pekle máš mobil?“ spýtala sa napokon Alice a jej hlas už v sebe nemal ani najmenší dôkaz po predošlom strachu. Teraz bola proste naštvaná.

„Mobil mám doma, keď idem do terénu neberiem si ho, mám pri sebe len vysielačku, aby som sa v prípade pohotovosti mohol ohlásiť.“ Zdvihol som ruky akoby som sa chcel brániť jej slovným útokom. Rozhodol som sa, že s radšej budem pýtať na niečo iné. „Povieš mi niečo bližšie k tej vízii, čo si mala teraz?“

Zamračila sa na mňa. Vyzerala naozaj komicky, ale radšej som sa ovládol, aby som sa neusmieval. „Snažila som sa nájsť Wyatta, ale nemôžem ho nájsť. Nie je to ako inokedy, že nevidím len jeho, ja nevidím nič. Myslela som si, že keď prídem sem, do centra toho... rušenia, niečo uvidím, ale ja nevidím nič, akoby toto miesto neexistovalo. Edward...“ Zhlboka sa nadýchla. „Naozaj nechceš ísť domov? Tento prípad začína byť veľmi nebezpečný a to hlavne pre teba.“ Opäť sa mi naliehavo zadívala do očí, ale dobre vedela, že je to márna snaha.

„Alice, vieš aký mám na to názor, z akcií neutekám, je mi jedno, čo vidíš, ide tu o viac životov, nie len o ten môj. Včera zmizol jeden chalan, čo tu bol a ja som nič nevidel, rovnako ako Wyatt. Je ti jasné, že teraz nebudem chcieť vôbec odísť,“ povedal som vážnym hlasom a zadíval sa jej do očí. Prikývla, aj keď neochotne.

Chcela sa niečo ešte spýtať, ale v tom som zacítil zvláštnu vôňu. Otočil som sa tým smerom a zazrel som Miu, ako sa nesie ako bohyňa smerom k nám. Na sebe mala čierne, obtiahnuté rifle, ktoré dokonale kopírovali jej perfektne formované nohy, mala tie isté čierne čižmy ako včera a všetko to zavŕšila červená blúzka, ktorá dokonale obopínala jej telo a zvýrazňovala všetky jej prednosti, najmä plné prsia. Dlhé vlasy okolo nej viali ako závoj. Keď prechádzala tesne vedľa Alice, všetkých si nás pozorne obzrela, až sa zrakom zastavila na mne. Z jej premenlivého pohľadu mi prebehol po chrbte mráz a jej úsmev mi podlamoval kolená. Zadívala sa mi do očí a kývla na mňa, akoby sme boli starí známi a nie ľudia, čo sa vidia druhýkrát v živote. Automaticky som jej hlavou kývol aj ja. Spokojne sa zasmiala a pokračovala ďalej, pričom jej ľudia ustupovali z cesty a pozerali sa na ňu ako na svätý obrázok. Ani som si neuvedomil, že za ňou stále pozerám, keby si niekto pobavene neodkašlal. Samozrejme, bola to Alice. Teraz som bol viac ako inokedy vďačný za to, že môžem svoju schopnosť ‘vypnúť‘.

„Ale, ale, kto to je?“ spýtal sa pobavene a zdvihla na mňa jedno obočie. Opäť vyzerala ako malý, nezbedný škriatok.

„Brzdi, Alice, je to hlavná podozrivá a videli sme sa druhýkrát,“ povedal som a opäť zodvihol ruky na obranu. Zasmiala sa. Jasper sa tváril, akoby tu vôbec nebol.

„Na to, že ste sa videl druhýkrát ani jeden z vás nevyzeral,“ povedala a opäť sa zasmiala, tentokrát sa k nej pridal aj Jasper. Keby mohol pohľad zabíjať, obaja tu ležia v popole.

„Ha-ha, veľmi vtipné. Čo keby ste vypadli a nechali ma robiť si moju prácu?“ spýtal som sa sarkasticky. Môj pohľad asi hovoril za všetko, pretože sa zvrtli, nasadli do auta a vyštartovali preč. Na pozdrav ešte Jasper dvakrát zatrúbil a Alice na mňa sprisahanecky žmurkla. Vydal som sa späť k autu a premýšľal o Miinom pozdrave a o Alicinej vízii. Tento prípad začína byť vážne zamotaný, som zvedavý, kto je nakoniec zodpovedný za tie zmiznutia. Nechce sa mi veriť, žeby to bola Mia, veď som ju včera prakticky nespustil z očí. Možno na pár minút, keď sa stratila v dave, ale to je veľmi krátka doba na nejaký  únos.

Keď som prišiel k autu, na kapote sedel Wyatt a uškŕňal sa. Je mi jasné, že všetko počul.

„V týchto chvíľach som vďačný za to, že tu nemám rodinu,“ povedal a ja som sa zameral hlavne na to TU. Nikdy nechcel hovoriť o rodine, tak som nadobudol názor, že žiadnu nemá. Ale ako sa ukázalo, asi to nie je pravda... Možno si len stráži súkromie.

„Ver mi, niekedy si želám, aby som žil sám... Poďme sa pustiť do práce,“ povedal som a kývol na dav našich spolužiakov, ktorých by sme mali nenápadne vyspovedať. Kývol a stratil sa v dave. Chvíľku som tam stál a pohľadom hľadal Miu, ale nenašiel som ju. Keď som sa prebíjal davom, premýšľal som, že by som predsa len mal tento prípad zanechať. Zdá sa mi, že ak to nespravím, padnem do toho ešte viac. Aj keď... možno v tom som už viac ako po uši. Aj keď MOŽNO už nie je to správne slovo...

 

Niekde inde, niekto úplne iný.

Chrbtom som sa oprela o múr schátralého domu a zhlboka dýchala. Čo ma to len napadlo za hlúposť? Som tu len preto, aby som zachránila svoj svet a nie preto, aby som niekoho zvádzala! Ale keď on ma... fascinuje. Áno, to je to správne slovo, fascinuje ma tak, ako ešte nikto iný pred ním, a to som si mohla vyberať zo stotivek. Zrazu však moje úvahy prerušilo bzučivé vybrovanie mobilu. Rýchlom som hovor prijala, ani som sa nepozrela kto volá.

„Čo je?“ vyštekla som do telefónu a vopred ľutovala toho, kto si odskáče môj hnev.

„Moja pani... ja...“ zahabkal mi do ucha známy dievčenský hlas a hnev ma ihneď prešiel.

„Čo sa deje, Analisse?“ spýtala som sa miernejšie, aby som ju upokojila.

„Prepáčte, pani moja, že vás obťažujem, ale situácia je vážna. Dnes sa vo vašom sídle dvakrát ukázal nejaký muž a druhýktrát tu bol s nejakou ženou. Obaja boli v čiernom. Annie povedala, že vás nemám obťažovať, ale ja som mala taký pocit, že to neboli typický zvedavci,“ povedala a hlas sa jej mierne chvel. Mám rada toto dievča, aj napriek svojmu nízkemu veku a faktu, že neprešla premenou, je úžasná a odvážna. Už len kvôli nej musím nájsť svojho brata, bez neho zomrie.

„Upokoj sa Analisse. Zvolaj všetky valensie, nech zabezpečia sídlo... A Analisse, neboj sa mi zavolať, keď budeš mať problém, čo nevidieť sa staneš jednou z nás, nie si ako Annie, nemusíš ju počúvať,“ povedala som pokojným hlasom. Cítila som, ako Analisse odľahlo.

„Ďakujem, pani moja, ďakujem. Dávate nádej ostatným, dávajte si na seba pozor,“ povedala vrúcnym hlasom. Akoby som videla jej nesmelý úsmev. Pokrútila som hlavou a prestala na ňu myslieť, to nikomu nepomôže.

„Ja sa o seba viem postarať, Analisse, a sľúbila som, že sa postarám aj o teba,“ povedala som a potom sme sa rozlúčili. Nie je bezpečné dlho sa rozprávať po telefóne, ktokoľvek môže počúvať.

Zavrela som oči a odrazu som počula vedľa seba zapraskať nejaké vetvičky, nemusela som sa dívať, kto prišiel, veľmi dobre som to vedela.

„Čo to bol za kúsok? Vieš veľmi dobre, že je to nebezpečné, on nie je jedným z nás, vystavuješ ho tak ešte väčšiemu riziku,“ povedal hnevlivo. Otvorila som oči a tvrdo sa mu zadívala do očí, až sa prikrčil.

„Zapamätaj si veľmi dobre, čo ti teraz poviem. To, že ťa nechávam tu a tolerujem ťa, ešte neznamená, že máš právo strkať nos do mojich záležitostí. Nezabúdaj, že mi stačí lusknúť prstami a budeš tam, kde patríš, vo väzení. A som si istá, že Welssie mi ešte poďakuje, keď ťa bude mať pod zámkom,“ povedala som a sledovala jeho zdesený výraz, ktorý sa zmenil na paniku. Odkráčala  som, aj keď som sa cítila pod psa. Neznášam, keď sa niekomu vyhrážam, ale čo som mala robiť? Mám mu priznať, že ja, tá ktorá ich má viesť a je ich panovníčkou je zmätená z vlastných pocitov? To radšej bude ostatných zastrašovať. Priznať slabosť v mojom svete je to isté, akoby ste si podpísali rozsudok smrti.


Venovanie ku kapitole: PinkVolturi, mima19974, kiQaCULLEN, blotik a Nerissa. Ďakujem za pekné komentáre, veľmi ma potešili. Dúfam, že vás táto kapitola nesklamala.

Chcete aj pokračovanie? Vaša ness :)

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Race of Life - 5. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!