Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Race of Life - 16. kapitola

Race of Life - 16. kapitola Po týždni je tu pokračovanie ROLničiek. A o čom kapitola bude? Dnes niekto zomrie, ale kto, to si musíte už prečítať. Príjemné čítanie praje vaša Nessie.

 

16. kapitola

Mia

Prebúdzanie bolo veľmi ťažké. Nielen preto, že sa mi dokonale točilo v hlave, ale aj preto, že krv v žilách mi ešte jemne pobublávala. Bolo to ako mierne sa variaca voda, lenže tá voda nebola v hrnci, ale v mojich žilách. Cítila som sa slabá, ale aj zvláštne silná. Keď som sa prebudila úplne, prišla som na to prečo. Okolo môjho tela boli obmotané mocné paže. Jednu nohu som mala prehodenú cez niečie telo. A to telo nepatrilo nikomu inému ako Edwardovi. Bol to neskutočne krásny pocit, keď vás niekto drží v náručí, odhodlaný pred všetkým vás ochrániť.

Zodvihla som pohľad a všimla si, že ma pozoruje svojimi múdrymi očami a spokojne sa pri tom usmieva.

„Ako dlho sa na mňa takto pozeráš?“ spýtala som sa a podoprela sa na lakťoch, čo bolo samo o sebe ťažké, keďže som jeho paže mala obmotané okolo drieku.

„Asi poslednú hodinu?“ povedal nevinne a pokrčil ramenami.

Zalapala som po dychu. „To si si nemohol pustiť telku?“

Zasmial sa. „Žiadna tu nie je. Ale ty si krajšia ako akákoľvek rozprávka,“ polichotil mi a pohladil po líci.

„Mali by sme vstať. Treba narafičiť tvoju smrť,“ povedala som, aby som to zahovorila.

Edward ma teba pustil a ja som sa zodvihla. Nekrútilo sa mi v hlave, iba mi v nej trochu tupo búšilo, ale to som už poznala. Ten pocit, keď mi telo spaľuje zvyšky striebra, som dobre poznala a nenávidela som ho. Aj napriek tomu, že som ten pocit zažila len dvakrát v živote. Teraz vlastne tretíkrát.

Pobrala som sa do vedľajšej miestnosti, ktorá bola jednou z mojich izieb. Pevnosť je obrovská a ja občas potrebujem byť v inej časti pevnosti na dlhšie. A pobiehať po nej? To je dosť nepraktické.   

Vošla som dovnútra a otvorila truhlicu z ebenu, v ktorej boli moje čierne šaty. Boli trochu iné, ako tie, ktoré som nosievala obvykle. Tieto mali korzet a nemali žiadne ramienka, či rukávy. Jediná ozdoba na nich bola červená krajka na spodnom leme a na páse, ktorú mi kedysi darovala matka. Obliekla som si ich, vlasy si stiahla do uzla a upevnila ihlicou s rubínom na konci.

Takto pripravená som sa vrátila do izby, kde stál Edward a pozeral sa z okna. Hneď ako som zavrela dvere, šľahol po mne pohľadom a vypleštil oči. Podišiel ku mne a pohladil ma po krku. Z jeho dotyku mnou prešlo chvenie.

„Si prekrásna, Mia. Ale nevedel som, že sa chystáš na ples.“ Jeho hlas znel nechápavo.

Usmiala som sa. „To sa naozaj nechystám, ale ak si spomínaš, som panovníčkou, vediem svoj ľud, tak podľa toho musím aj vyzerať. Nemôžem vládnuť v rifliach, aj keď by som si to priala,“ povedala sa.

„Znie to, akoby si nechcela vládnuť,“ povedal nechápavo. Keby tak tušil, že trafil klinček po hlavičke.

Vzdychla som si a posadila sa na posteľ. „Nikdy som nechcela vládnuť, chcela som študovať medicínu, pomáhať svojmu ľudu a byť valensiou. Lenže človek mieni, rodičia menia. Chvíľu vládol môj brat, ale vzdal sa vlády. Bol mocný a ľudia ho  počúvali, ale on to nikdy nechcel. A tak dostala možnosť Caro – moja sestra -, ale ona odmietla, vláda nebola pre ňu, chcela len v pokoji žiť. Jeden môj brat sa stratil a otec by ho nepovolal na svoje miesto. Tak som ostala len ja. Robím čo môžem, ale aj tak je to málo. Veď sa na to pozri – nedokázala som ochrániť ani vlastného brata.“ Môj hlas znel ešte smutnejšie ako som si myslela.

Posteľ vedľa mňa sa zhupla, keď si Edward sadol vedľa mňa a pohladil ma po ruke. „Možno si nechcela vládnuť, ale berieš svoje postavenie zodpovedne. Staráš sa najviac ako vieš, je to ich nevďačnosť, nie tvoja chyba,“ povedal a opäť ma pohladil. Bolo to viac ako príjemné.  

„Nič o mne nevieš,“ namietla som šeptom.

„Možno neviem, a možno viem. Viem, že si čestná a staráš sa najlepšie ako vieš. Si dobrosrdečná, milá, úprimná a odvážna. Nemusím ťa poznať až tak dôverne, aby som to vedel,“ povedal a potom urobil najnepredvídateľnejšiu vec, akú mohol. Nahol sa ku mne a pery priložil na moje čelo. Bolo to príjemné, hrejivé, niečo, čo vo mne vyvolalo pocity, aké som nikdy predtým necítila.

„Poď, teraz ťa musíme zabiť,“ povedala som po chvíli ticha, postavila sa a zaťahala ho za ruku, aby ma nasledoval.

Spoločne sme sa vybrali dlhou chodbou do sídla valensií, kde bola zvláštna misa, ktorú valensie nazývali Okulárium. Neviem prečo to tak volajú, ale viem, čo tá misa dokáže. Až na to, že to vôbec nie je obyčajná misa na ovocie.

Otvorila som hrubé, dubové dvere a vošla do kruhovej miestnosti, kde boli na vonkajšom okruhu široké stoličky. Stoličiek bolo dvanásť a na nich sedeli valensie s najvyšším postavením. Na najvyššom tróne už sedela Variel. Nielen výškou sa však jej stolička odlišovala. Zatiaľ čo ostatné boli z dubového dreva, tá jej bola z ebenu a na operadle mala čiernu lebku. V strede bola na podstavci čierna misa, okolo ktorej sa ovíjali dva hady – jeden mal čierne oči a ten druhý červené. Vo vnútri bola voda.

„Vitaj, pani,“ zašepkali unisono valensie, naše kňažky. Uklonila som sa im s rukou na srdci, ako sa patrí, ako ma to učili.

Otočila som sa na červenovlasé dievča v mojom veku s fialovými očami. Strážkyňa Okulária. „Verdad, potrebujeme narafičiť niečiu smrť,“ povedala som. Dievčina nadšene prikývla a postavila sa vedľa mňa, zahladiac sa na vodu v Okuláriu.

„Chystáš sa zabiť tohto fešáka, pani?“ spýtala sa, zdvihnúc obočie.

„Uhádla si, Verdad, ale potrebujeme s ním zabiť aj polovičného. Teraz mi ukáž, čo dokážeš,“ povedala som a potiahla Edward za rukáv, aby sa díval na vodu.

Verdad sa už nič nepýtala, natiahla ruku a nasypala do vody niečo ako strieborný prášok. Voda sa začala čeriť a zjavoval sa v nej obraz. Bolo to akoby ste sa snažili naladiť telku. Obraz sa odrazu vyjasnil a ukázal takmer zhorené auto s dvomi obhorenými mužmi. Keby som nevedela, že je to len ilúzia, uverila by som, že tam skutočne sedí obhorené telo Edwarda a polovičného, ale teraz sú ich telá mŕtve.

„Počkaj, chceš povedať, že...“ začal Edward, ale ja som mu prikryla ústa.

„Len sa pozeraj,“ povedala som mu a opäť sa zadívala na obraz. Okolo auta sa začali pohybovať uniformovaní muži. Obraz sa vyjasnil a odrazu sa zjavil aj zvuk...

„Bill, je tu FBI!“ zakričal nejaký chlapík s pivným bruchom a zamával na druhého, ktorý bol vysoký ako mrakodrap a chudý ako špáradlo.

Z auta s čiernymi sklami vystúpil chlapík s veľkým telom a slnečnými okuliarmi a za ním druhý, ktorý mal tiež okuliare. Spoznala som v nich dvoch spolupracovníkov, ktorých spomínal polovičný – Foxx a Julian. Počítačový génius a šéf skupinky agentov zameraných na naše preteky.

„Foxx, je to jeho auto,“ povedal ten Julian.

„Ja viem, ale to neznamená, že sú v tom aute oni,“ odporoval mu druhý muž.

„No tak, pozri sa na to. Už pár dní sa neozvali, neboli ani v dome, ani na pretekoch...“

Obraz sa odrazu stratil a nahradil ho iný. Chvíľu mi to trvalo, kým som si uvedomila, že sa pozerám na televíznu hlásateľku s blond vlasmi, oblečenú v príšernom sivom kostýme, ktorý jej vôbec nesedel...

„FBI pred pár hodinami potvrdila správu, že na diaľnici číslo 58 sa našlo zhorené auto, v ktorom boli dvaja agenti FBI. Vyšetrovanie je pre nedostatok dôkazov pozastavené, ale už teraz je isté, že mená FBI nikdy neprezradí, ako je jasné, že to bola nehoda. Príčina tohto nešťastia asi nikdy nebude odhalená, ale dvaja mladí ľudia prišli o život...“

Obraz sa opäť posunul dopredu a už neukazoval televíznu hlásateľku, ale stromy v parku, neďaleko ktorého je cintorín. A obraz sa presunul práve na ten cintorín...

V strede boli na podstavcoch položené dve biele rakvy prikryté americkými vlajkami. Bolo tam plno agentov so slnečnými okuliarmi, niekoľko policajtov a dokonca tam bol aj šéf celej FBI.

„Pred pár dňami prišla FBI o dvoch agentov, ktorí pomáhali spoločnosti. Chytali zločincov. Ale svet neprišiel len o dvoch dobrých agentov, ale aj o dvoch mladých ľudí. Každý z vás o niekoho prišiel. O priateľa, o kolegu, o brata, či o syna,“ hovoril postarší, šedivý kňaz.

Obraz sa presunul a ukázal Cullenovcov. Všetci boli v čiernom. Ženy vzlykali a muži ich držali v náručí, aby im dodali silu zvládnuť všetko zlé...

Potom obraz zmizol. Kývla som hlavou smerom k Verdad a uklonila sa jej. Vždy som obdivovala jej neobyčajnú moc, ktorá nám zaručovala ochranu pred ostatnými. Ale nie všetko sa dá zariadiť takto, nie všetko je ilúzia. Kiežby aj iné veci boli len ilúziou, napríklad aj Garrickova smrť.

„Čo to bolo?“ vyrazil zo seba Edward prekvapene. Takmer som zabudla, že je tu .

„To bola tvoja smrť, Edward. Teraz si celý svet myslí, že si ty aj polovičný mŕtvy. Onedlho FBI váš prípad uzavrie ako nehodu a viac sa k nej nevráti. No tak, Edward, je to jednoduché. Len sa budeš musieť presťahovať. Nikto nevie ako vyzerali tí dvaja agenti, ktorí údajne zomreli, len FBI.“ Potľapkala som ho po ramene.

„Dá sa tomu veriť? Naozaj je to také jednoduché?“ spýtal sa stále váhajúc. Neveriaci Tomáš...

„Tu máš, zavolaj,“ povedala som a podala mu mobil. S nedôverou na mňa pozrel, ale potom si zobral mobil a vyťukal číslo.

„Dobrý deň, s čím vám môžem pomôcť?“ spýtal sa ženský hlas na opačnej strane telefónu.

„Dobrý deň, rád by som hovoril s Edwardom Cullenom, mohli by ste ma prepojiť?“ spýtal sa Edward trochu hrubším hlasom, aby ho niekto náhodou nespoznal.

„Prepáčte, pane, ale pár Cullen už u nás nepracuje,“ povedala.

„Mohli by ste mi povedať, kde ho nájdem?“

„Pane, pán Cullen pre pár dňami zomrel,“ povedala žena smutným hlasom.

Edward vypleštil oči, ale nakoniec sa pozbieral a zašepkal. „Ďakujem, dopočutia,“ povedal.

„Dopočutia, pane, Je mi ľúto, že som vám nepomohla,“ povedala žena a potom zložila.

Edward zaklapol mobil, podal mi ho a zadíval sa na Verdad.

„Ste skutočne mocné, Mia. Netušil som ako veľmi, ale radšej vás nenahnevať, však?“ spýtal sa a potom sa jemne usmial. Valensie sa zasmiali.

„Je to dobrý muž, pani,“ zašepkala Variel a významne sa na mňa usmiala. Varovne som na ňu pozrela.

„Poď, Edward, musíme ísť,“ povedala som, kývla na valensie a vyšla s ním von. Nasledovala nás len Variel, ktorú som aj tak potrebovala. Je jednou z mojich najbližších priateliek, takže musí byť na porade. Je čas, aby sa všetko dozvedeli, aby sa dozvedeli, kam až siaha zrada.

„Variel? Vieš, kde je môj brat?“ spýtala som sa, keď sme vošli do sály, kde už bol polovičný, Lucien, Zuriel, dvojčatá, Colin a Corey, ale môj brat tu nebol. V strede bol väčší okrúhly stôl a stoličky.

„O chvíľu príde, pani,“ povedala a posadila sa k Zurielovi, ktorý si ju privinul na hruď a objal.

Ani nie o pár minút sa dvere rozleteli a v nich stál môj brat v celej svojej krása a veľkosti. Podišiel ku mne a objal ma. „Som rád, že ťa vidím, sestra,“ povedal a pobozkal ma na čelo, ako to robievala matka.

„Nápodobne, braček. Bol si s Analisse?“ spýtal som sa a posadila sa na stoličku. Edward sedel po mojej pravici a Felix po mojej ľavici.

„Bol som s ňou teraz. Povedala mi, čo všetko si pre ňu urobila. Ďakujem ti za to, sestrička,“ povedal a usmial sa. Bože, ako mi ten jeho široký úsmev chýbal.

„To je maličkosť. Kde sú Cullenovci?“ spýtala som sa a Felix ukázal na dvere oproti, ktoré sa práve otvorili a dnu vošli všetci chýbajúci Cullenovci. Vypleštili oči, akoby videli mŕtvolu. Uchechtla som sa.

„Si v poriadku?“ strachoval sa Carlisle. No jasné, doktor.

„Som v úplnom poriadku, ja mám tuhý korienok, tak ľahko sa ma nezbavíte,“ povedala som s úsmevom.

„Už nám povieš, kto na teba strieľal?“ spýtal sa Felix. Zadívala som sa na neho, toto bude bolieť aj jeho.

„Zrada siaha ďalej ako sme si mysleli, nielen Janine zradila, ale zradil aj... Neil,“ povedala som a všetci zalapali po dychu.

„Kto je Neil?“ spýtal sa nechápavo Edward.

„Je to jeden náš... muž,“ povedala som vyhýbavo. Polovičný na mňa vyčítavo zavrčal.

„Povedz im pravdu. Povedz im, kto je Neil!“ povedal nahnevane. Nezazlievala som mu to, aj ja som sa cítila nahnevaná a podvedená.

„Neil nie je len tak hocikto. Je to môj brat... moje dvojča.“

 


 

Venovanie ku kapitole: kiQaCULLEN, Blotik, PinkVolturi, mima19974 a RoDiLiCh. Veľmi pekne vám ďakujem za milé komentáre, veľmi ma potešili. Oneskorone vám prajem šťastný Nový rok a veľa úspechov.

A takto na koniec mám pre vás jednu ponuku - čo by ste povedal na to, keby boli ROLničky dvakrát do týždňa? V nedeľu a v stredu alebo vo štvrtok?

Tak chcete pokračovanie? Pac a pusu, Nessie. :)

 

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Race of Life - 16. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!