Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Race of Life - 15. kapitola

9


Race of Life - 15. kapitola Dni sa vyparili, akoby neboli a opäť je tu nedeľa a s ňou aj pokračovanie ROLničiek. A čo sa v ňom dozvieme? Dozvieme sa, čo sa stalo potom... a možno aj niečo viac, záleží na uhle pohľadu. Príjemné čítanie praje vaša Ness :)

 

15. kapitola

Edward

Plece ma pálilo ako šialené, ale ináč som bol v poriadku. Rana sa mi rýchlo zacelí aj sama, však som to už cítil. Rýchlo som skontroloval mysle ostatných z rodiny a s úľavou si vydýchol, keď som zistil, že aj oni sú v poriadku. Wyatt a ostatní boli tiež v pohode. Všetko dopadlo dobre. Chcel som sa otočiť na Miu, aby som sa jej spýtal, čo teraz, ale zrazu sa jaskyňou ozvalo päť ohlušujúcich rán, ozývajúcich sa kamenným priestorom so zlovestnou ozvenou.

Miestnosť preťal bolestný výkrik. Ten hlas som nemohol nespoznať. Ako v tranze som sa otočil a sledoval, ako Mia padá k zemi ani podťatá. Vypleštil som oči a šok ma na chvíľku prikoval na miesto. Rozhýbal som sa až vtedy, keď sa jej prenádherné, čarovné oči zavreli.

Podišiel som k nej a opatrne jej chytil ruku do dlaní. Viečka sa jej zachveli a len s námahou otvorila oči. To, že sa v nich prestalo prelievať, bolo nepochybne zlým znamením. Telo sa jej chvelo a o pár sekúnd sa už šklbala ako po elektrošokoch.

„Pani!“ zvrieskol odrazu Wyatt a o chvíľu kľačal pri jej druhom boku.

Mia sa na neho otočila a s námahou vykoktala: „S-s-s-triebro.“ Hlas malý taký tichučký, že som ju ledva počul a to mám veľmi ostré zmysly.

„No do riti!“ zaklial Wyatt a začal jej prezerať telo.

Miu zasiahlo všetkých päť výstrelov. Mala prestrelený krk, jedna guľka sa jej zavŕtala do hrudníka, dve mala v nohe a jedna jej zasiahla rameno. Z každej rany vytekala čierna tekutina, ktorá nijako nevoňala, ani nesmrdela, ale ja som dobre vedel, že je to jej krv.

„Čo mám urobiť?“ spýtal sa Carlisle s bolesťou v hlase.

„Musíme vytiahnuť tie guľky. Edward,“ povedal a zadíval sa mi do očí, „musíš ju držať, kým ich vytiahnem. Reaguje až priveľmi prudko.“ Poslednú vetu len zašomral.

Bol som úplne v šoku, nevedel som, čo sa to tu deje, ale poslúchol som ho. Ruky som obmotal okolo Miinho zmietajúceho sa tela. Nechcel som si ani predstaviť, akú bolesť asi prežíva.

Wyatt sa nadýchol a ruku natiahol k ranám na nohe. Prsty vložil do rany. Miino telo sebou začalo hádzať od bolesti, ktorú som cítil, akoby bola moja vlastná. Čelo sa mi orosilo potom a s hrôzou som pozeral, ako Wyatt vyťahuje prvú guľku,  ktorá bola zdeformovaná a parilo sa z nej, akoby ju vytiahol z ohňa. Keď sa jej dotkol, zasyčal od bolesti, ale neprestával vyťahovať guľky. V priebehu jednej minúty vytiahol ďalšie tri guľky, pričom sa z každej ďalšej parilo viac a viac a ostávalo z nich vždy menej.

Nakoniec sa zameral na ranu na krku, z ktorej najviac vytekala krv – guľka zasiahla tepnu. Mia sebou stále hádzala, aj keď trošičku menej. Celé telo sa jej potilo a pokožka jej doslova horela. Keď som sa jej dotýkal, mal som pocit, že zhorím aj ja.

„Do riti!“ zanadával opäť Wyatt a tak narušil hrobové ticho, ktoré sa okolo nás vznášalo. Z jeho prejavu hnevu pár ľudí nadskočilo od ľaku.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa blonďavá žena, ktorú Mia oslovovala menom Variel. Jej oči ma trochu desili, keďže boli takmer sýto čierne.

„Bolo mi čudné, že jej telo zareagovalo tak čudne. Bodaj by aj nie. Ten parchant niekde našiel guľky s tekutým striebrom,“ povedal a opatrne jej otočil hlavu nabok, aby jej mohol obviazať ranu kusom látky z košele.

Mia zasyčala a viečka sa jej zachveli. O pár sekúnd pootvorila oči a ja som si aj tak stihol všimnúť, že ich má takmer také čierne, ako dievča stojace vedľa nej. Možno aj černejšie...

„Pani?“ spýtal sa jej Wyatt, keď si všimol, že sa prebrala.

„N-n-n-ie... je... tým... kým sa... z-z-zdá,“ zašepkala koktavo a potom opäť upadla do bezvedomia.

„Čo to znamená?“ spýtal som sa znepokojene.

„To vyriešime neskôr. Teraz ju musíme dostať do pevnosti. Zoberieš ju?“ spýtal sa ma Wyatt.

Zaváhal som. „Nemali by sme jej dať krv?“ spýtal som sa opatrne.

Pokrútil hlavou. „Nie, nepomohla by jej. Keby sme jej dali krv, zriedila by striebro a to by zostalo v jej tele dlhšie. Takto to bude lepšie, ver mi,“ povedal pevným hlasom. Nemal som čo namietať.

Vstal som a Miu si opatrne vydvihol do náručia. Jednal som s ňou ako v rukavičkách, najopatrnejšie ako som vedel, ale ona aj tak bolestne zavyla, aj keď bola stále v bezvedomí.

„Hlavne si pamätaj, že máš dýchať,“ povedal mi Wyatt a ja som vôbec nechápal.

„Lucien, vysloboď ostatných. Stretneme sa v pevnosti," povedal ešte tomu druhému mužovi.

Podišiel až ku mne a ruku mi položil na rameno. Všimol som si, že ostatní upíri Miinho druhu urobili to isté, a každý z nich položil ruku na rameno niekomu z mojej rodiny, dve ženy mali ruky na dvoch členoch mojej rodiny.

Odrazu okolo nás začal víriť vzduch a v hlave mi začalo tepať. Zatvoril som oči a v otupenej mysli sa mi odrazu vynorila Wyattova rada, že mám dýchať. Zhlboka som sa nadýchol a bolesť začala ustupovať. Keď som otvoril oči, boli sme v nejakej krásne zariadenej miestnosti, ktorá vyzerala, akoby bola zo stredoveku. Vysoká posteľ s baldachýnom a vyrezávaný, masívny nábytok tento dojem len podčiarkovali.

„Kde to sme?“ spýtala sa užasnuto Esme. Pozeral som sa na Miu, ktorá sa len z času na čas mierne mykla, aj keď telo jej stále horelo a potilo sa.

„Sme v jednej z komnát našej pevnosti. Preniesli sme sa sem,“ povedal mierne udýchane Wyatt.

„Polož ju na posteľ, Edward,“ povedala mi nejaká žena a ja som neochotne prikývol. Podišiel som k posteli a Miino rozhorúčené telo uložil do mäkkých prikrývok.

„Čo sa vlastne stalo? Myslel som si, že na striebro sú alergickí len vlkolaci,“ povedal som a stále sa pozeral na Miu. Vedľa postele som zbadal stoličku, tak som si ju pritiahol bližšie, posadil sa na ňu a stále sa pozeral na Miu.

„To je pravda,“ ozval sa napokon Wyatt. „Na striebro sú alergickí len vlkolaci. Lenže naša pani má zvláštnu moc, silu, ktorú získala. Kvôli nej sa stala citlivou na striebro. Ale viac by ti povedala ona.“

Zodvihol som na neho pohľad a všimol si, že okrem nás dvoch tu už nikto nie je. „Myslíš, že to zvládne?“ spýtal som sa a nepodarilo sa mi zakryť úzkosť v hlase.

Wyatt sa na mňa usmial. „Naša pani je veľmi silná, zvládne to. Do zajtra bude v poriadku,“ povedal, ale zdalo sa mi, že si nie je tak celkom istý.

Chcel som sa niečo spýtať, ale nestihol som. Wyatt sa totiž otočil na päte a vyšiel von. S Miou som ostal sám.

Jej ruku som chytil medzi dlane a uprene sledoval jej zvraštenú tvár. Ďalšie hodiny som len sedel a sledoval jej pozvoľna chladnúce telo. Tras prestal a jej dych sa stával hlbokým a pravidelným. Dúfal som, že bude v poriadku a každou hodinou som bol o tom viac a viac presvedčený. Keď som si len predstavil, žeby takto ležala už naveky, žeby som už nikdy nevidel jej oči, nepočul jej smiech, nedotkol sa jej vlasov; prechádzal mi mráz po chrbte.

V izbe bola takmer tma. Jediné svetlo tu bolo len od sviečky, ktorá horela v svietniku vedľa postele. Oči mi klipkali, bol som unavený, keďže som len poloupír, ale snažil som sa vydržať. Kvôli Mii, chcel som byť pri tom, keď sa prebudí.

Nepremohol som sa však a oči sa mi zavreli. Keď som ich znovu otvoril, v izbe bola ešte väčšia tma. Bola noc a ja som na chvíľu zadriemal. V dlaniach som stále zvieral Miinu ruku. Zadíval sa som sa na jej tvár a zistil som, že na mňa pozerá lesknúcimi sa očami. Pozerali sme si navzájom do očí a ani jeden z nás nehovoril.

„Ahoj,“ zachripela slabým hláskom, zjavne bola ešte vyčerpaná.

Pohladil som ju po vlasoch. „Ako sa cítiš?“ spýtal som sa potichu, nechcel som narušiť čaro tohto okamihu.

„Lepšie, ale krv mi stále vrie v žilách,“ zašepkala rovnako ticho.

„Nemám niekoho zavolať?“ strachoval som sa.

Pokrivene sa usmiala. „Nie, len tu buď so mnou,“ povedala a začervenala sa, aspoň tak sa mi zdalo.

„Povieš mi, ako to, že si alergická na striebro?“

Povzdychla si. „Pozerám, že polovičný stále nerád prezrádza cudzie tajomstvá,“ začala a pozerala sa do plameňa sviečky. „Keď som bola ešte malá, bola som obyčajnou upírkou. Po pár rokoch som ale prešla premenou, ale bolo to iné. Premena prebiehala ináč a dlhšie. Bola by som zomrela, ale dávali mi piť nejaký odvar, ktorý bol z čarovných bylín z lesov elfov. Boli to mocné byliny a spôsobili, že som premenu nakoniec prežila, ale odvtedy mám meňavé oči a silu, ktorá sa tak trochu odlišuje od sily ostatných upírov. Premena spôsobila, že som začala byť alergická na striebro, zistili sme to, keď som sa nechtiac porezala nožom. Len pár ľudí vedelo o tejto mojej slabosti.“ Ku koncu jej hlas sfarbila zloba.

Po chvíľke uvažovania som dodal: „A neprezradíš mi, kto na teba strieľal, alebo sa mýlim?“ Nádej v mojom hlase bola rovnako zbytočná ako očividná.

Jemne pokrútila hlavou. „Poviem ti to, ale neskôr. Teraz musíme vyriešiť aj iný problém,“ povedala a v očiach sa jej zablyslo.

„Aký problém?“

„Čo ty a FBI? Pochybujem, že ti len tak uveria, že s tým nemám nič spoločné a o žiadny obchod s bielym mäsom nejde?“

„Bez dôkazov len ťažko, nikto mi neuverí. Aj keď Foxx by bol možno ochotný veriť môjmu úsudku, ale chcel by s tebou hovoriť, čo by nebolo práve najšťastnejšie riešenie,“ povedal som zamyslene.

„Ale vieš, že vo vyšetrovaní nemôžeš pokračovať. Asi ani Wyatt,“ pripomenula mi.

„Viem, že nie, ale nemôžem dať ani výpoveď. Nie dovtedy, kým dokončíme prípad. Je to ako bludisko, neexistuje žiadne východisko,“ povedal som nešťastne. Vedel som, že nemám brať tento prípad a už pekne dlho to ľutujem. Minimálne odvtedy, čo som po prvýkrát videl Miu.

Odrazu sa jej zablyslo v očiach. Vyzeralo to... nebezpečne. „Mám nápad,“ povedala natešne.

Pozvihol som jedno obočie. „A aký?“

„Musíš zomrieť.“

Vypleštil som oči. „Keď ma nemôžeš vystáť, stačí predsa povedať a ja odídem...“

Miestnosťou sa ozval jej zvonivý smiech. „Nie, ty hlupáčik. Zinscenujeme tvoju a Wyattovu smrť. Mám schopnosti a valensie tiež rady pomôžu, aby to vyzeralo dôveryhodne. Tak sa budete môcť vypariť bez toho, aby ste museli niekoho zradiť. Čo ty na to?“

Úľavne som si vydýchol. „Na chvíľu si ma naozaj vydesila... Ale myslíš, že to pôjde? Potrebovali by ste telá, auto, dôkazy. Agenti FBI sú šikovní a neuveria tak jednoducho.“

Zachmúrila sa. „Dôveruj nám trochu. Pomocou schopností to bude také dôveryhodné, že tomu uveríš aj ty sám, nielen ostatní,“ povedala posmešne.

„No dobre,“ súhlasil som, „za pokus to stojí. Možno sa to podarí.“

Opäť sa zasmiala, ale potom bolestne sykla. „Si ako neveriaci Tomáš.“

S obavou som ju pohladil po tvári, ktorá bola zase o niečo teplejšia. „Nemala by si spať?“

Nevinne sa usmiala. „Len ak sa ku mne pripojíš.“

Zalapal som po dychu. „To nie je dobrý nápad.“

„Ale je. Aj tak tu zaspávaš v sede. Poď, tá posteľ je dosť veľká,“ povedala a na potvrdenie svojich slov sa posunula nabok, pričom sa snažila ukrývať predo mnou bolesť.

„No tak teda dobre,“ rezignoval som.

Opatrne som ju nadvihol a posunul ešte kúsok ďalej, aby som jej nejako neublížil. Vyzliekol som si mikinu a vyzul topánky. Potom som sa uložil k nej. Objala ma okolo krku a hlavu si položila na moju hruď. Prekvapene som rozhodil rukami a sledoval, ako slastne pradie a zaviera oči. O pár minút sa jej telo opäť oteplilo, ale dych sa jej prehĺbil, čo znamenalo, že spí. Povzdychol som si a líce oprel o jej vlasy s úmyslom, len ju držať v objatí. Nepodarilo sa mi to a do desiatich minút som zaspal.   


Venovania ku kapitole: Blotik, PinkVolturi, kiQaCULLEN a mima19974. Ďakujem za vaše milé komentáre, vždy ma potešia. Dúfam, že aj ja poteším vás týmto pokračovaním, aj keď pochybujem, že sa bude vôbec páčiť.

A ešte trochu oneskorene: prajme vám šťastné a veselé Vianoce a dúfam, že k vám bol Ježiško štedrý. Prajem to všetkým čitateľom, ale hlavne mojim jediným štyrom čitateľkám, ktoré sú uvedené trošku vyššie.

Pokračovať? Nepokračovať? Prejavte svoj názor, máte na to priestor trošku nižšie. Vaša Nessie :)

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Race of Life - 15. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!