Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Puto duše 13. kapitola

22.10.2010 (08:30) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1872×

13. kapitola

Do školy som išla celá zničená. Tá bosorka u mňa aj prespala. Mala som chuť ju zakusnúť. Taká malá nehoda, nič veľké. Možno nejaká nehoda v lese...

Bože, nad čím to premýšľam? - kričala som na seba v duchu.

Takéto myšlienky by som nemala mať, nie teraz...

Len tak tak, že som to nenapochodovala do stĺpu, ktorý bol predo mnou. Bola som mimo, nie že som nič nenaspala, ale ešte aj vymývanie mozgu v podobe jej rečí, od koho a kde zoženiem najnovšie zvesti o susedoch.

„Bella!“ skríkol niekto za mnou. Trhnutím som sa otočila a zbadala Alice. To mi ešte chýbalo. Je možno horšia ako tá babka. Pri tej spomienke som sa otriasla.

„Ehm,“ odpovedala som s viditeľným záujmom.

„Vieš, nejde mi do hlavy ako sme sa vtedy rozlúčili. Vlastne si tvoj odchod ani nepamätám.“ Kruci, budem tú moju schopnosť musieť dopiľovať.

„No, vieš, odišla som na rýchlo.“ Potom som sa otočila a nechala ju za sebou stáť. Pomaličky, aby som sa niekde nevykotila, som sa dopajdala do budovy. S veľkými ťažkosťami som si sadla na miesto a snažila sa nezaspäť. Začalo zvoniť a ja som si už iba matne pamätala ako sa vedľa mňa pohla stolička...

„Sle... prosí... Stew... Slečna...“ Začínala som vnímať rôzne zvuky, ktoré sa ozývali zo všetkých strán. Potom som pocítila menší tlak na ruke. Ohnala som sa po – podľa mňa – hmyze.

„Bella,“ prehovoril niekto pri mojom uchu.

„Ešte chvíľku,“ odpovedala som nezaujato. Malé hihúňanie ma trocha prebralo, až som si nakoniec uvedomila, kde som a čo vlastne robím. Vystrelila som zo stoličky a ona sa začala kývať. Už  som sa videla na zemi, no niekto ma chytil. Vrhla som rýchly úsmev na tú stranu a zarazila sa. Sedel tam Edward. Skamenela som a ani nevnímala, čo sa deje okolo. Nevedela som, čo sa stalo. Zabudla som na všetko okolo a vnímala iba jeho. Nikdy by som si nebola uvedomila, že má na mňa taký vplyv.

V hlave mi šrotovalo, či náhodou nemá nejaký ďalší dar... Možno aj áno. Omamuje ľudí tak, ako ja... Možné to je.

Bella, sústreď sa. Toto ťa nemôže len tak zlomiť. Si silná, to predsa vieš! - povzbudzovala som sa a donútila som sa zavrieť oči. Pomohlo. Konečne sa mi všetko ujasnilo a ja som dokázala myslieť.

Na moje prekvapenie zazvonilo. Bolo to dosť nečakané, aj keď... Spala som, takže také prekvapenie to nebolo. Zoskočila som zo stoličky a zobrala si veci. Na neho som sa už nepozrela. Chcela som vystreliť z triedy čo najrýchlejšie, no nestihla som to.

„Slečna Stewonsová, chcela by som s vami hovoriť,“ predniesla profesorka nevľúdnym hlasom.

„Áno,“ kňukla som, pretože som vedela, čo ma čaká.

„Chcela som vedieť, či nemáte nejaké problémy a ak áno, mohli by ste si ich vyriešiť, pretože spánok na mojej hodine je neodpustiteľný. Pre dnes to prehliadnem,“ odmlčala sa. „Je vám všetko jasné?!“ zvýšila hlas a ja som sa dala do pozoru.

„Áno. Dovidenia.“ Upaľovala som z triedy čo mi nohy stačili. Z tej ženskej išiel strach, a to poriadny. Tak po tomto nemám najmenšiu náladu ísť na nejakú hodinu. Musím ešte premýšľať o Edwardovi. Ten dar by mi sedel. Vlastne ma omámil ako ja vtedy ich. Spravila by som čokoľvek, ak by ma požiadal. Kruci, v tom niečo bude.

„Dobrý deň, prosím vás, je mi nevoľno, tak by som vás chcela poprosiť, či mi nedáte priepustku. Pôjdem k doktorovi, či mi niečo nie je.“ Snažila som sa vyzerať čo najviac choro a myslím, že mi to aj vyšlo, pretože mi bolo dosť zle z tej starej babizne. Bola som biela, to bolo vlastne prirodzené, ale môj hlas a výraz v tvári som geniálne skopírovala z filmov. Aspoň na niečo sú dobré.

„Och, zlatíčko. Je ti zle?“ pýtala sa ma rýchlo a ja som iba prikyvovala. „Hneď ti vypíšem lístok. Choď k doktorovi Cullenovi, ten ti určite rád pomôže. Je to najlepší lekár,“ rozplývala sa.

No to iste!

„Ďakujem vám,“ zachraptila som. Rýchlym krokom som si to zamierila k autu.

Už som od neho bola na pár metrov, no predo mnou sa objavila malá osôbka, ktorá tu rozhodne nemala byť.

„Ahoj, kam ideš?“ spýtala sa ma okamžite.

„Domov, nie je mi dobre,“ povedala som vymyslenú lož.

„Tak ja ťa odveziem. Nechcem, aby sa ti niečo stalo.“ To som to s tou mocou prehnala a ona mi robí slúžku?

„Ja... Nie, netreba. Domov trafím aj sama,“ odbila som ju a prešla okolo nej k autu. Odomkla som a nasadla. Zrazu mi niekto prichytil dvere. Pozrela som hore a tam stála Alice, a vedľa nej už aj Edward. Na Edwarda som sa urputne snažila nepozrieť, ale na Alice to nešlo. Tvárila sa mučenícky.

„Bella, prosím, nechoď. Niečo sa stane. Neviem čo, nevidím ťa presne. Ale, prosím, nechoď tam,“ prehovárala ma, no ja som nehodlala ustúpiť. Použijem svoju moc ak to bude treba.

„Alice, Edward, nechajte ma tak. Nikto sa vás naprosil, aby ste mi niečo hovorili, alebo sa o mňa nejako starali. Viem sa o seba postarať a vy to viete. Takže, ak dovolíte, pôjdem.“ Zabuchla som dvere a rýchlo naštartovala. Čo najrýchlejšie som sa dostala domov. Už aby som to všetko mala z krku. Asi sa presťahujem... to bude najlepšie. Jedine to mi pomôže a oni na mňa zabudnú tak, ako ja na nich.

Konečne som zatvorila dvere na dome a oprela sa o ne. Potrebovala som premýšľať, a to bude najlepšie v sprche. Uvoľním sa a bude to príjemný oddych.

Chcela som sa odlepiť od dverí, o ktoré som bola opretá, ale niečo mi v tom zabránilo. Otvorila so oči a hľadela do jedných hnedých, strašidelných a plných hnevu a nenávisti. Možno so tam zahliadla aj kúsok šialenstva...

Edward Cullen

Prvá hodina bola asi najkrajšia zo všetkých. Bella spala a jej vystúpenie, keď sa preberala bolo na zasmiatie. No najviac ma dostali jej oči. Keď sme sa streli pohľadom, myslel som, že som niekde na inej planéte. Bolo to, akoby nikto iný okrem nás dvoch neexistovali. Trvalo to možno pol minúty, no ja som si to užil akoby to malo byť naposledy.

Mal som silné nutkanie dotknúť sa jej a presvedčiť sa, že je pravá a pozerá sa na mňa tými krásnymi očami plnými nehy. Možno som si to ja iba namýšľal, ale bolo to skutočne tak.

No potom na moje prekvapenie zatvorila oči. Tie krásne studničky a i stratili a ja som bol opäť v tej krutej realite, ktorá neponúka nič iné ako utrpenie. Po chvíľke zazvonilo a ona vystrelila z miesta. Učiteľka si ju ešte pristavila, no ja som už musel odísť. Alice na mňa niečo kričala v myšlienkach, no ja som ju nevnímal.

„Edward! Preber sa. Ide o Bellu.“ Akonáhle som zaregistroval jej meno, bol som v pozore. V hlave jej to vírilo obrazmi.

„Alice,“ krikol som na ňu a v ten moment bol medzi nami Jazz.

Upokoj sa Edward. Pokoj! - hovoril som si v duchu. Trocha pomohla aj Jazzova schopnosť. Usmial som sa na neho. Trocha ustúpil, no nie o moc.

„Edward, videla som Bellu ako ide domov, a potom tmu..."

Čo na to poviete?

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Puto duše 13. kapitola: