Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prvý a posledný pohľad - Prológ + 1. kapitola

08.10.2014 (20:30) • Lullu123 • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1097×

Prológ:

Jacob. To jediné mi voľakedy stačilo na to, aby som dokázala lietať v siedmom nebi. Teraz je to však iné. Už ho nenávidím, než milujem. Svojich najlepších kamarátov odcudzujem, pretože tá, ktorá ma zradila, bola moja najlepšia priateľka... Stávam sa uzavretou a najhoršie na to je, že niet cesty späť. Kto by to bol povedal?

A vôbec - čakala som to? A dá sa nenávidieť a milovať zároveň? Pretože to ja cítim, ale nie už k Jacobovi, ale k nemu, Edwardovi Cullenovi.

1. kapitola

„Bella? Na čo myslíš?“ spýtal sa ma Jacob.

Sneh. More snehu, ktoré bolo okolo nás. Biele chumáčiky mi padali na hlavu, až sa mi úplne premočili vlasy. Chceš naozaj vedieť, Jacob, načo myslím? pomyslela som si. Bolo toho všeličo - radosť, smútok, chvenie v bruchu a opäť radosť...

Bola som do neho úplne zamilovaná, ani sa mi to nechcelo veriť. Avšak, on ma predbehol, úplne ma tým vyviedol z miery. Stál predo mnou so saténovou krabičkou v rukách, usmieval sa na mňa, odhaľoval svoje dokonalé biele perličky. Sledovala som, ako mu jedna snehová vločka spadla na nos a on si ju ani nezotrel. Toto bol môj Jacob. Nemala som prečo váhať.

„Áno, vezmem si ťa, Jacob. Aj ja ťa milujem.“ V tom sa opäť postavil, navliekol mi na prst prsteň zo striebra, na ktorom bol nejaký drahokam. Nevšímala som si, či bol pravý, alebo nie, a iba som ho objala nevnímajúc ani to, ako mi radostne poskočilo srdce.

„Ja ťa milujem viac a budem ťa milovať najviac na svete. Navždy,“ zašepkal mi do ucha. I keď, podľa mňa slovko navždy vyznelo úplne nereálne, predsa len, usmiala som sa.

„Navždy, Jacob. Ani smrť nás nerozdelí...“

Potom sme sa upokojili, prestali si toľkokrát vyznávať lásku a išli sme dovnútra môjho a Charlieho domu. Ešteže bol Charlie v práci, inak by som musela strpieť vyčítavé pohľady a frflanie. Musela som totiž prijať realitu - Charlie môj vzťah s Jacobom nikdy veľmi nepodporoval. A to i napriek tomu, že Billy, Charlieho najlepší kamarát, s ktorým chodí na ryby, je vlastne Jacobov otec. Ale keď sa to tak vezme, Jacob vlastne Billyho nikdy nenazval otcom, ani ničím podobným. Odkedy sa totiž Billy a Jacobova matka rozviedli, Jacob sa stal takpovediac vydedencom a Billy ho vyhodil z domu. Odvtedy Jacob býva na farme neďaleko Forks a chodí ma pravidelne navštevovať.

Sadli sme si do kuchyne a ja som nám obom dala zohriať špagety zo včerajška. Jacob si neposlušne sadol na miesto môjho otca - na tú starú stoličku, ktorá bola taká zošúchaná, až sa niekedy čudujem, že nie je deravá. Ja som si sadla na miesto mojej matky - Renée. Renée zomrela pred rokom a tromi masiacmi pri autonehodu. Charliemu dlho trvalo než sa spamätal, hoci sme mu pomáhali ja, Billy a ešte polovica ľudí z tohto mestečka. Pravda, aj ja na Renée niekedy myslím. Bola to osoba, ktorú som mohla považovať za svoju kamarátku, než za matku, ale predsa len, viazalo nás určité puto.

„Bella? Bella! Špagety sú už hotové!“ napomenul ma Jacob.

„Hmm... čože? Kriste, prečo si mi to nepovedal skôr? Už sú určite prihorené,“ vynadala som mu, keď ma prebral zo zasnenia.

„Ja ani sám neviem, Bells. Ale si taká rozkošná, keď sa zamyslíš, a tečú ti slinky...“ Začala som vyberať misku, do ktorej som uložila ako-tak pripečené špagety s omáčkou, a taniere, ktoré som následne uložila na stôl.

„Dobrú chuť,“ poznamenala som chladne, keď som si všimla, ako sa do nich pustil. Snažila som sa prepočuť tú poznámku o slintaní - ja neslintám, ale predsa len, Jacob ma urazil. A ak áno, tak na jeho zadok, a to si nemohol všimnúť, alebo áno? Kriste, chovaj sa Bella! napomínala som sa...

„No tak, Bells. Si rozkošné dievčatko, keď vyduješ líca. Mrkni sa na to niekedy do zrkadla, dobre?“ zašepkal mi lišiacky do ucha. Musela som prehltnúť tentoraz už skutočné sliny, keď som zacítila jeho dych - banánovú žuvačku. Ostala som sedieť stuhnutá, až kým sa Jacob neotočil späť k svojmu jedlu.

„Jasné, jasné... radšej už idem jesť, kým ma nerozpučíš svojím chladným prístupom. Mimochodom, kde máš ty špagety? Sú na vandrovke?“

„A sakriš,“ zašepkala som potichu a už som si naberala. Zachechtal sa a už sa venoval svojmu tanieru, v ktorom, mimochodom, už takmer nič nezostalo. Zobrala som si ešte vidličku a jedla som. Najprv sme len mlčky prežúvali a potom sa na mňa Jacob vrhol. Začal ma bozkávať, mala som pocit, že mi jeho jazyk zlomí všetky zuby. Cítila som, že mu každú chvíľu podľahnem, keď sa zrazu odtiahol a nechal ma dýchať. „Jake, o chvíľu...“ Ani som nestihla dopovedať, už bol znova prisatý na mojich ústach. „J-a-k-e,“ dostala som zo seba, „prosím ťa, prestaň už, o chvíľu je tu môj otec.“

„Hmm,“ zabručal ako medveď, ale napokon sa odtiahol a nechal ma.

„Musíš si ešte počkať do svadby, Jake. Ešte na to niesme pripravení.“

„Ja som pripravený, Bells, ale milujem ťa, a preto počkám. Bells, ja ťa naozaj milujem a prisahám, že ťa nesklamem.“ Srdce sa mi divoko rozbúchalo, do líc sa mi nahrnula krv. Chcela som mu povedať, že ho chcem hneď tu a teraz, ale ovládla som sa a zahryzla som si do jazyka. Niečo si sľúbila svojej matke, Bella. Tak to dodrž!

Zapozerala som sa do Jacobových očí - a zbadala som tie iskričky, a už som vôbec nič nevnímala. Mala som pocit, že tam patrím a vždy patriť budem. Naveky. Prehrávala som si mamine slová, ktoré mi povedala, keď ma videla s Jacobom, ako sme šťastní. Aká som šťastná.

„Hodíte sa k sebe, Isabella. Veľmi vám prajem to šťastie, ktoré má málokto. Veľmi.“

Nesklamem ťa, mami, pomyslela som si. Ešte raz som si vložila špagety do úst a potichu som prežúvala. Okom som prebehla na prsteň - je tak krásny. Ale moja myseľzrazu sformulovala myšlienku, ktorú zo srdca nenávidím a viem, že nemôžem klamať - Naozaj ho miluješ, Bella?

Edward:

„Už sme tu,“ informoval som viac-menej seba, než Victoriu, ktorá sedela vedľa mňa. Cítil som, že som sem mal ísť už dávnejšie - sem, späť do Forks. Lenže cítil som zodpovednosť za Victoriu, ktorá bola vtedy novorodená a musel som ju skrotiť. Prebehol som po nej pohľadom - mala červené šaty, približne päť centimetrov nad kolenami, jej účes bol dokonalý a jej oči boli zlatej farby, ktorá bola zástierka pred tým, kým vlastne bola. Zabijakom nevinných ľudí.

Dobre som vedel, že Victoria mala byť moja láska, to si myslel aj Carlisle keď ju premieňal - pre mňa. Lenže o Victoriu nemám ani najmenší záujem, je to iba pretvárka a aj ona ju hrá, len aby mala všetko, čo mám ja a moja rodina. Bohatstvo, peniaze, šťastný nekonečný život.

V živote som s ňou nič nemal a ani neplánujem mať, ako vravím, nemám ju rád. Vždy som však chcel nájsť tú pravú, lásku mojej existencie. Lenže, kým tu bude Victoria, tak ju nikdy nenájdem.

Ani som sa nenamáhal jej otvoriť dvere, hoci som bol gentlmen, ale ona je zabijak. Rýchlo som išiel pre kufre, vybral som ich z auta a už som podišiek Esme, Rose a Alice, ktoré nás prišli privítať. Začul som, aké divadielko to na nich Victoria hrá, aj mňa by presvedčila, keby som nevedel čítať jej myšlienky.

„Ahoj, Esme, som rada, že vás konečne vidím. Wau, Rosalie, máš skvelý vkus, to je Armani? Alice! Alice! Som rada, že ťa konečne vidím.“ Hrala to tak dokonale, až je to neuveriteľné. Ale aj jej pretvárka bola len pretvárkou. V myšlienkach sa zhnusila, keď sa dotkla Esme pri objatí, a keď sa pozrela na Rose a jej nové topánky. Naozaj, Victorii som mal viac než dosť. A už si to všimla aj Alice. Napochodoval som tam s kuframi v oboch rukách a slušne som sa každému pozdravil.

„Som rada, že ťa vidím, syn môj,“ poslala mi myšlienku Esme.

„Tak toto nám tu chýbalo,“ myslela si Rose, a Alice... Alice myslela na národnú hymnu. Hmm, tak toto tu bude veselé.

Upírskou rýchlosťou som vybehol ku mne - k nám - do izby a položil som kufre na zem pri dverách. Prišiel som k sklenenému oknu, keď zrazu zasvietilo a izbu naplnila moja žiara. Akoby ma Forks vítalo.

Vitaj doma, Ed...

Autor: Lullu123 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prvý a posledný pohľad - Prológ + 1. kapitola: