Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prosím, skús žiť! 8. Kapitola

wr w


Prosím, skús žiť! 8. KapitolaTakže ďalšia kapitola... opäť dlhšia a dramatická. Bellu unesú a Edward má čo robiť, aby ju zachránil. Podarí sa mu to? :)

 

8. KAPITOLA

 

 

 

V to ráno sa mi strašne nechcelo vstávať. Po prvé bol pondelok a po druhé svietilo slnko. Ja viem. Pre niekoho iného by aspoň to druhé znamenalo fajn správu, hlavne na mieste, kde slnko vykukne tak raz za mesiac. Pre mňa to znamenalo akurát to, že celý deň budem tráviť bez Edwarda. Parádna predstava...

Trávili sme spolu tak veľa času, že som si úplne zvykla na jeho prítomnosť a bolelo ma, ak pri mne nebol. Navyše, keď sa Edward neukázal v škole znamenalo to zelenú pre všetkých voľných Playboyov vo Forkse, čo bolo dosť otravné. Hlavne Mike Newton si nedal pokoj.

Zliezla som neochotne z postele, obliekla si nejaké šaty a zišla do kuchyne. Charlie bol už dávno v práci, takže som nemala chuť vymýšľať nejaké raňajky. Natrela som si chlieb maslom a zapila ho mliekom, rovno z krabice. Dom bol prázdny a mne sa nechcelo v ňom ostať sama, takže hoci bolo dosť skoro odišla som do školy.

Deň bol presne taký, ako som predpokladala. Trochu nudný, trochu otravný, trochu pomalý, takže som bola veľmi rada, keď sa skončil. S úľavou som nasadla do svojho autíčka, keď sa to stalo. K môjmu autu pristúpil nejaký muž s kapucňou na hlave. Bol naobliekaný, takže na jeho pokožku nedopadol ani lúč slnka. Bolo to dosť zvláštne, pretože takmer všetci dnes mali v škole oblečené šortky, alebo tričká. Ten človek mi zaklopkal na okienko, ktoré som so zvedavosťou stiahla.

„Isabella Swanová?“ Spýtal sa zamatovým hlasom.

„Áno, to som ja.“ Odvetila som podozrivo.

„Mám pre vás odkaz.“

„Odkaz? Od koho?“

„To nie je podstatné.“ Zdvihol hlavu a ja som mohla vidieť jeho červené zreničky. V chvate som chcela naštartovať auto, ale on bol rýchlejší.

„Nerob to, ak chceš, aby tvoj otec prežil.“ Povedala tá osoba a do lona mi hodila niečo ligotavé.“

„Otcov... odznak... Čo ste s ním urobili?!“

„Ššš... len tíško a oteckovi sa nič nestane. A teraz sa Isabella pekne usmievaj, pôjdeme na výlet.“

„Čo?!“

„Rob, čo ti kážem!“

Silene som sa naňho usmiala.

„Tak sa mi to páči.“ Povedal uznanlivo.

„Čo chcete?“ Spýtala som sa zúfalo.

„Poviem ti to cestou.“ Odpovedal a nasadol na sedadlo spolujazdca. „Štartuj.“ Usmial sa na mňa a tvár mu iskrila v popoludňajšom slnku.

Poslúchla som ho a naštartovala auto.

„Choď doprava.“

„Pôjdeme von z mesta?“

„Nepýtaj sa a choď doprava!“ Zasyčal.

Mala som pravdu. Šli sme von z mesta. Po ceste sme sa však ešte zastavili na benzínke, aj keď som mala plnú nádrž.

„Tu zastav.“ Povedal.

„Načo?“

„Máš špinavé auto.“ Uškrnul sa.

„Čože? Nemám!“ Naozaj som nemala. Svoje autíčko som mala veľmi rada a každý týždeň som si našla čas, som sa mu poctivo venovala. Nebola na ňom ani šmuha ani mikroskopická bodka od blata.

„Povedzme, že tvoje auto veľmi páchne. Edward ti to určite vysvetlil.“ Povedala tá bytosť a mne to doplo. Chcel, aby sme šli do umyvárky preto, aby sa zmazala moja vôňa. Edward ma tak nikdy nenájde...

„Páli ti to.“ Podotkol, keď si všimol môj zdesený výraz. Zazerala som naňho s pohľadom plným nenávisti. Mala som sto chutí odtiaľto utiecť, ale veľmi dobre som vedela, že nemám nijakú, ani najmenšiu, šancu. Tak som opäť naštartovala a odparkovala to v umyvárke. Chcela som vystúpiť, ale zastavil ma jeho stisk. Bol pevný, ako skala.

„Kam si sa vybrala?!“

Nenachytala som ho, ale aspoň som sa pokúsila. „Chcem ísť na vécko!“

Zazeral na mňa a jeho stisk bol pevnejší.

„Au!“

„Máš ma za idiota?! Seď tu a nerob si problémy!“

Poslúchla som ho, aj keď nerada. Veď akú inú možnosť som mala? Vyšli sme z umyvárky a on zaplatil pri okienku. Potom sme vyrazili smerom na sever.

„A šliapni na to!“ Prikázal.

„Trochu úcty! Moje auto je už v dôchodkovom veku!“

„Zavri zobák a pridaj, ak sa chceš takého veku dožiť aj ty!!“ Kričal. Potom bol chvíľu pokoj.

„Prečo?“ Spýtala som sa po hodine mlčania.

„Čo prečo?“

„Prečo to robíš? Čo som ti urobila?“

„To nie je o tebe drahá Isabella.“ Odpovedal a mňa vytáčalo nie len to oslovenie, ale aj jeho odpoveď.

„Dofrasa, tak prečo ma unášaš, ak to nie je o mne?!“

„Nie je a zároveň je. Vieš, všetko sa to začalo vzťahom tvojej sestry a tým mladým Cullenom... Keby ju tak neochraňoval, nič z toho sa stať nemuselo.“

„Ako... ako to myslíš?“

„No, keby kvôli nej nezabil jedného upíra, aby ju chránil, nechcela by teraz moja pani pomstu.“

Pred očami sa mi zahmlilo a videla som len tmu.

„Hej!“ Zvreskol. „Dávaj pozor!“ Schytil mi volant a vyrovnal ho skôr, než sme zišli z cesty. „Nebol by som rád, keby si tu začala krvácať...“

Nevšímala som si jeho hlúpe poznámky a prudko som zabrzdila. Tento človek, táto príšera mi zabila sestru... Nevedela som, čo robím. Nechala som voľnosť svojím pudom a zúrivosti. Začala som ho kopať, škrabať a udierať, kam sa len dalo. Ale bolo to ako udierať do skaly... Márne a zbytočné.

„Ukľudni sa, Isabella! Nič tým nedosiahneš.“ Držal ma za ruky.

„Prečo?! Prečo?!“ Vzlykala som. „Nie... nie... Ellie....“

„Ale no tak! Buď ticho! Už ma to unavuje!“

„Ale prečo ja? Veď ona svoju pomstu už dotiahla...“ Poskladala som medzi vzlykmi.

Uškrnul sa. „Proste je len dôsledná. Cullen nemá právo byť šťastný.“

„Nie! Nerob to prosím... neubližuj mu!“

„Ach, buď už ticho! Myslíš si, že ťa ľúbi?! Spamätaj sa ty naivka! On nie je schopný milovať! Zmysel jeho života je len krv, krv a zase krv! Všetci sme takí, tak si nerob nádeje, že kvôli tebe sa zmení, hlupaňa!“ Smial sa.

„Nie... teraz klameš,“ plakala som ešte viac a telom mi otriasali vzlyky.

„Ale toto my už lezie na nervy... Zavri už zobák!“ Nepočúvala som ho a plakala som ešte viac. Zrazu ma chytil za hrdlo a silno pritlačil. Potom si už nič nepamätám.

 

...

 

 

 

„Riley, povedz mi prečo ťa ešte trpím?!“ Kričala melodickým hlasom nejaká žena. Veľmi sa mi ten hlas páčil. Bol ako zvončeky. Z jej slov mi však naskakovala husia koža.

„Prečo som ťa za tvoju neuveriteľnú neschopnosť ešte nezabila?!“ Pokračovala. Odpovedal jej veľmi roztrasený, ale takisto nádherný hlas.

„Ale... ale veď sa nič nestalo. Odniesol som ju len kúsok, to nemajú možnosť vystopovať. Dával som si pozor, aby sa nikde neobtrela.“

„Dúfaj, Riley! Dúfaj, že neprídu skôr, než ju stihnem zabiť!“

Zabiť?! Mňa?! Prečo? Pomaličky som otvorila oči a videla som môjho únoscu, ako sa rozpráva s akousi červenovlasou ženou.

„Neprídu, nemajú šancu. Veď aj auto som spálil, nezostalo nič...“

Čože? Auto?! Môj nákladiačik?!! Zaúpela som a v tom momente ma strašne zabolelo hrdlo. Určite od toho, ako silno mi ho Riley stláčal, až som upadla do bezvedomia. Mala som šťastie, že ma rovno nezabil. Tí dvaja určite počuli, že som sa prebrala, pretože sa obrátili ku mne. Dívali sa na mňa očami farby krvi a pohľadom plným nenávisti.

„Riley, choď už. Chcem sa s Isabellou porozprávať osamote.“ Povedala mu a on úslužne odišiel, potom sa opäť otočila ku mne. „My dve sa ešte nepoznáme.“ Začala sladko. „Volám sa Victoria.“

Posadila som sa a prikývla som. Hľadela som do očí smrti a nemohla som vydať hláska. Ona sa sladko usmiala.

„Bojíš sa, Isabella?“

Pokutila som hlavou.

„Ó, skutočne? Ani, keď ti poviem, že to ja som zabila tvoju sestru?“

„Čože?!“ Preglgla som.

„Hej. Je to tak, ale tiež musíš vedieť, že ja za to vôbec nemôžem. Je to vina Edwarda Cullena. Chorobne ju ochraňoval.“

„No jasne! A ten tvoj druh za to vôbec nemôže, že?“ Vykríkla som.

„Hmm, Riley si zas pustil hubu na špacír, čo? Áno, James prenasledoval tvoju sestru, ale nesmieš mu to mať za zlé. Bol smädný a ona voňala presne tak dobre, ako ty.“  Priblížila sa nebezpečne blízko a potiahla nosom. „Hmm, opojné.“

Dívala som sa na ňu pohľadom plným hnusu. „Ste šialená.“

Veselo sa zasmiala. „Šialená? Ja ti ukážem šialenstvo...“ Schytila ma a odhodila na druhú stranu miestnosti. Moje telo zarachotilo o náprotivnú stenu a počula som aj zvuk rozbíjajúceho sa skla, ktoré mi padalo na hlavu. Rukami som sa chránila, ale sklo sa mi zarylo do rúk. Zvreskla som od bolesti a tá bláznivá Victoria sa smiala ešte viac.

Pokúsila som sa do nej štvornožky utiecť, čo najďalej, ale ona mi šliapla na nohu. Najprv sa ozval hnusný práskavý zvuk, ktorý neskôr prehlušil môj bolestivý krik.

„Aaaaaaa!“

„Nieee! Prestaň... prestaň!“ Kričal niekto druhý. Edward...

„Nie, neprestanem! Trp! Nech ťa to bolí, ako to bolelo mňa!“ Odpovedala ona a ja som nevedela, či to adresovala mne alebo tomu druhému hlasu. Od bolesti som strácala zmysly a začala som vidieť rozmazane.

„Neopováž sa omdlieť! Bez tvojho kriku to nebude také zábavné.“

Nepočúvala som ju, vlastne som nepočula vôbec nič a čakala som len na ďalšiu dávku bolesti. No tá neprichádzala... Victoria s niekým bojovala. Rozmazane sa mi zdalo, že tú tvár poznám. Nebola som si istá tým, čo vidím, pretože tí dvaja sa pohybovali prirýchlo a ani jeden nevyhrával. Zrazu do izby priletelo drobné krátkovlasé tornádo. Potom to trvalo už len veľmi krátko. Sotva som stačila raz klipnúť viečkami a bolo po Victorii. Tí dvaja ju roztrhali na kúsky, ktoré potom niekam poodnášali. Nevnímala som kde. Moje viečka strašne oťaželi a ja som nemala síl otvoriť ich. Posledná vec, ktorú som zacítila, bola vôňa dymu.

 

...

 

Opäť sme leteli, alebo bežali? Neviem. Naozaj. Teraz sa k tomu pridali ešte aj iné pochybnosti. Nevedela som, či bdiem alebo spím. Či žijem, alebo som mŕtva. Celé telo ma bolelo, takže druhú možnosť som okamžite zavrhla. Hej, určite žijem. A asi som aj hore, pretože ten hluk mi nedovolí spať. Zaklipkala som očami.

„Čo sa jej stalo?“ Spýtal sa profesionálne hlas. Doktor Snow?

„Spadla...z rebríka.“ Odpovedal môj anjel.

„Z rebríka. Skutočne?“ Pochyboval, prezerajúc si moje rezné rany od skla.

„Hej, na sklenený stolík. Pomáhala mojej sestre s výzdobou domu. Esme bude mať narodeniny. Vešali akési ozdoby, no a ako ich Bella vešala stratila rovnováhu a ... Bola to veľmi nešťastná nehoda.“ Klamal Edward presvedčivo. Asi doktora presvedčil, pretože ten sa už viac nepýtal.

„Dobre pán Cullen. Môžete tu počkať. My zatiaľ zasadrujeme tú nohu. Je nepekne zlomená.“

Zdalo sa mi, alebo Edward zavrčal?

„Nemôžem ísť s vami?“ Opýtal sa.

„Nie, myslím že bude lepšie, ak počkáte...“ Ako mu Edward odpovedal už neviem, pretože ma opäť premohli moje viečka.

 

...

 

 

 

 

Píp, píp, píp, píp...

Ten neurotický zvuk bol neznesiteľný. Cítila som sa, ako keby mi niekto pribíjal klince do hlavy. Aj z nosa mi trčali akési hadičky. Bolo to veľmi nepohodlné. Nerozumela som, prečo mi niekto nastrkal hadičky do nosa, ale neobťažovala som sa otvoriť oči. A okrem toho ma štvala aj tvrdá posteľ.

Jediná vec, ktorá bola na tomto mieste celkom fajn, bol dotyk.

Cítila som, že sa ma niekto dotýka. Že moja dlaň je v nejakej inej dlani. Že tá dlaň je mäkká, nežná aj keď chladná. To mi ale absolútne neprekážalo. Ten pocit bol strašne upokojujúci. Pre ten pocit sa mi oplatilo byť v miestnosti plnej nepríjemných zvukov, zobudiť sa v tvrdej posteli s hadičkami v nose a rukách. Pre ten pocit som otvorila oči...

„Bella! Konečne! Myslel som, že už sa...“ Nedopovedal Edward.

„Kde som?“

„Sme v nemocnici.“

„V nemocnici? Kde... ako...“ Bolela ma hlava.

„Ššš, tíško. To bude dobré. Budeš v poriadku.“

„A ty? Si v poriadku... bojoval si s ňou...“ Prepadla ma vlna iracionálnej paniky.  „Kde je Victoria?!“

„Pokojne, láska. Ona ti už neublíži. Je po nej.“

„Po nej? Je mŕtva..?“

„Áno je. A veľmi ma mrzí, že si to musela vidieť.“ Sklonil hlavu.

„Nie... neospravedlňuj sa.“ Pokúsila som sa mu zdvihnúť hlavu. „Veď si ma zachránil, inak by som už bola mŕtva ja.“

„O tom nepremýšľaj, zlatko.“ Odpovedal mi, ale v očiach mu zostalo ešte niečo nevypovedané.“

„Edward,“ chytila som ho za ruku, „ čo sa deje?“

Usmial sa: „Ty ma hneď odhalíš...“

„No, tak. Povedz mi to.“

„No... nehneváš sa?“

„Hnevať sa? Ja? Prečo?“

„Bella, ja pochopím, ak sa budeš hnevať. Keby som ťa nemiloval... keby medzi nami nebolo nijaké, ani to najmenšie, puto toto by sa nestalo.“

„Ččo tým chceš povedať?“

„Tým chcem povedať, že by bolo lepšie, ak by sme sa nevídali...“

„Čože?!“ Zaplavili ma slzy. „Ty ma už nechceš?“

„Nie, Bella. Nepochopila si ma... si to najdôležitejšie, čo mám. Milujem ťa najviac na svete, ale zároveň ti tým aj ubližujem. Neviem, čo mám robiť...“ Povedal zúfalo.

„Nie, Edward... nerozmýšľaj nad tým, je to zbytočné.“

„Ale nie je to zbytočné! Bella, veď ty si mohla zomrieť! Ako mám žiť s vedomím, že som poslal do hrobu tvoju sestru a možno aj teba?“ Obviňoval sa.

„Nie... láska. Edward, to vôbec nebola tvoja vina. Neobviňuj sa. Nesmieš. O Victorii si nemohol vedieť...“

„Ale mohol! Vtedy, keď James ohrozoval Ellie som sa vôbec nesústredil na jej myšlienky, skôr ma zaujímal on. Je  to moja chyba, že som ju prehliadol, že zabila Ellie.“ Zúfalo si vzal tvár do dlaní.

„Čo sa vlastne vtedy stalo?“ Chcela som ho priviesť na iné myšlienky.

„Boli sme na baseballe. Ja s Ellie a moja rodina. Hrali sme, keď sa zrazu zjavili oni: James a Victoria. Bolo vidno, že sú to upíri, ktorí sa živia ľudskou krvou. Chceli hrať s nami a my sme nenamietali, aby sme nevzbudili podozrenie, že je medzi nami človek. Ale okolnosti sa vyvinuli opäť proti nám. James Ellie zacítil a pokúsil sa ju zabiť. Ja som ju bránil a James nakoniec zomrel a Victoria sa stratila nevedno kam.“

„A objavila sa až dnes.“

„Áno. Musela nás sledovať celé týždne spolu s tým jej poskokom Rileym. Musela vedieť, že ťa nespustíme z očí, a preto si na únos vybrala deň, keď sme neboli v škole.“

„Myslíš, že to plánovala?“

„Samozrejme. Chcela sa pomstiť.“

„Ale ak by to plánovala, tak by Alice videla, ako ma Riley unáša.“ Namietala som.

„Máš pravdu. Na to som nepomyslel... Možno sa rozhodla len v poslednej chvíli. Náhle rozhodnutia menia celú budúcnosť.“

„Ale, ako ste ma našli, keď ste nevedeli, že som preč? Veď sme boli v tej umyvárke a myslela som, že sa tým zmazala aj moja vôňa.“

„Bella, nevravel som, že tvoja vôňa je pre mňa silnejšia, než čokoľvek iné? A navyše Riley urobil dve veľké chyby. Netušil, že poznám aj jeho vôňu a tak zaplatil pri okienku umývarky bankovkami...“

„...na ktorých ostala jeho vôňa.“ Dodala som. „A druhá chyba?“

„Po tom, čo ťa takmer uškrtil,“ napol Edward od hnevu hánky, „ťa vybral z auta a pešo niesol k Victorií. To bola jeho najväčšia chyba.“

„Nie,“ usmiala som sa, „jeho najväčšia chyba bola, že nerátal s tebou.“

Aj on sa usmial: „Príliš mi dôveruješ.“

„Príliš ma miluješ.“

„Tak v tom máš pravdu.“

„Aj ty.“

„Potvora.“ Smial sa a jeho pery spočinuli na mojich.

 

7. KAPITOLA

9. KAPITOLA

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Prosím, skús žiť! 8. Kapitola:

 1
07.11.2012 [15:55]

kikibellavinterova Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!