Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prosím, skús žiť! 4. Kapitola

19.07.2009 (11:00) • Tinka • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 5568×

4. KAPITOLA

Prebudila som sa až doma na pohovke. Bolo mi príjemne. Mäkko a teplo, asi niekto zakúril... Chvíľu som len ležala a potom som si spomenula...  Rýchlo a udýchane som vstala.

„Len kľud Bella, upokoj sa.“

Neveriacky som sa otočila za zvukom toho hlasu: „Edward? Čo tu robíš?“ V škole sa so mnou nerozpráva, ignoruje ma a pomaly privádza do šialenstva, a teraz si tu sedí pokojne v otcovom kresle a hovorí mi, aby som sa upokojila?!

Uškrnul sa. „Čakám, kým sa Šípková Ruženka preberie.“

„Tak si sa dočkal. Zbohom.“ Povedala som hrubo.

Môj hnev akoby ho pobavil a určite sa nechystal nikam odísť. Nemala som inú možnosť, len ho dostať z domu ručne. Ale keď som vstala hlava sa mi zakrútila a musela som si opäť sadnúť.

„Je ti dobre?“

„Je mi úplne FAJN!“ Len odíď, odíď, odíď! Zazerala som naňho.

„Čo je?“ Vyzeral úplne prekapený. Povedať mu to? Nepovedať? Nemal ma rád, to som už vedela, takže ak si bude myslieť, že som blázon, malo by mu to byť jedno.

„Ako si to dokázal?“

„Ako som dokázal čo?“ Tváril sa nechápavo.

„No...“ Bude to znieť hlúpo, to som vedela. „Ako si dokázal to s tým medveďom... ako si ho dokázal, odtlačiť.“

„Naozaj si v poriadku? Môžem ťa zaviesť do...“

„Nie! Viem, čo som videla... bola som v lese a...“

Díval sa na mňa, akoby malému decku vysvetľoval, že dva á dva sú štyri. „Udrela si sa do hlavy Bella...“

„Ja viem, že som sa udrela! Spadla som v lese, bola som celá od blata...!“

„Bola si celá od blata, pretože si spadla na dvore. Je tam blato, lebo veľa pršalo. Šmykla si sa a preto si od blata. Všimol som si, že si spadla, keď som prechádzal okolo vášho domu. Nepreberala si sa, tak som sa trochu zľakol a odniesol ťa do vnútra.“

Hmm, aké logické vysvetlenie. Lenže pre niečo na Edwardovi Cullenovi som  tomu vysvetleniu neverila. Za tým úprimným pohľadom, v ktorom nebol ani náznak klamstva, niečo skrýval. Tajomstvo, ktorému prídem na koreň. Zazerala som naňho a on na mňa. Mal také zvláštne oči! Čo ma na nich najviac upútalo bola ich farba, tá sa zmenila, odkedy som sa mu dívala do očí naposledy...

„Dôveruj mi.“ Šepol a ja som nevedela, či chcel, aby som ho počula.

Zrazu vo dverách zaštrkotali kľúče. Charlie je doma, takže naša výmena názorov musí počkať.

„Bella?“ Ozval sa z predsiene.

„Tu som ocko. Máme návštevu. Je tu Edward.“

Charlie pozrel do obývačky a usmial sa: „Ahoj Edward, dlho som ťa u nás nevidel. Čo ťa k nám privádza?“ Charlie mal Edwarda veľmi rád. Bolo to na ňom vidno.

„Zdravím, Charlie. Bella mala nehodu, tak som sa tu na chvíľu stavil.“

Podvodník jeden. Povedal Charliemu o mojej nehode, aby upriamil jeho pozornosť na mňa. Zafungovalo to.

„Nehodu?!“

„Len som sa šmykla, udrela a spadla pred domom, ocko. Nič zvláštne. Vlastne Edward len preháňa.“ Otca to viditeľne upokojilo. Vedel o mojej vražednej nemotornosti, takže už ho to ani minimálne nerozhádzalo.

„Edward,“ otočila som sa k nemu, „neostaneš na večeru?“

„Nie, Bella, prepáč. Doma ma už určite čakajú. Je neskoro.“

„No to mi je ľúto.“ Hrala som to naňho. Potrebovala som si ísť veľa vecí overiť.

Všimol si, že mám niečo za lubom, ale aj tak sa zodvihol. „Maj sa, Bella, uvidíme sa zajtra v škole. Dovidenia Charlie.“

„Maj sa, Edward. Rád som ťa videl.“ Ozvalo sa z kuchyne.

Hneď, ako som ho vyprevadila, som sa ponáhľala do svojej izby, k tomu najpredpotopnejšiemu  počítaču, aký ste kedy videli. Chvíľu som bojovala sama so sebou. Som normálna, ak hľadám na nete informácie o chalanovi, ktorého poznám len pár týždňov? A čo vôbec čakám, že nájdem? Šibe mi, ja viem. Som z neho úplne na prášky, ale potrebujem odpovede! S kým sa to zaplietla moja sestra? A kto pomaly, ale iste, opantáva aj mňa? Sadla som si ku klávesnici a začala písať. Veď, čo nie je na nete to neexistuje, no nie?

Do vyhľadávača som naťukávala slová ako: chladné ruky, bledá pokožka, meniace sa oči, rýchlosť, sila, nadpozemská krása... Všetky slová, čo ma napadli v súvislosti s ním. A všetky mali niečo spoločné...

Všetky sa dopracovali k jednému záveru.

Výsledkom všetkých bolo jedno slovo.

Civela som na obrazovku, bojujúc s pochybnosťami. Nie, to nie je možné. To nie je pravda. To nemôže byť pravda. Veď takého bytosti patria do strašidelných príbehov. Do legiend. Nie do dvadsiateho prvého storočia...

Neverila by som, ak by som nevidela na vlastné oči. Edward bol taký. Bol krásny, silný, rýchly, mal bledú pokožku, zvláštne zlatisté oči, ktoré sa mu menili na tmavé. On bol... „Upír...“ Šepla som úplne potichúčky.

„Tak už to vieš.“ Ozvalo sa z rohu mojej izby.

Meravo som sa otočila tým smerom s očami plnými zdesenia. Stál tam, v tieni, akoby vytesaný z mramoru a ja som cítila, že som z neho viac a viac pobláznená.

„Prosím, Bella, nekrič. Všetko ti vysvetlím.“ Pohol sa smerom ku mne.

„Nepribližuj sa!“

Zastal a ja som sa rozbehla smerom k dverám. „Neboj sa. Ja ti neublížim, len ma vypočuj.“

Vedela som že mi neublíži. Ak by chcel, mal na to kopu času dnes poobede, keď som sa túlala lesom. Pomaly som pustila kľučku a sadla som si na posteľ. On stál stále na mieste. Nechcel robiť prudké pohyby, aby ma nevyľakal. Fungovalo to. Tep sa mi spomalil a srdce prestalo divoko byť.

„Nechceš si sadnúť?“ Spýtala som sa ho, pretože stále stál na mieste. Nechcela som byť nezdvorilá.

„Nie. Ja nepotrebujem sedieť.“

„Aha.“ Čo som mala povedať? Jasne chápem, aj iní moji upíri kamoši nepotrebujú sedieť? Bola som nervózna. Nie z toho čím bol, ale že bol tu. So mnou.

„Máš nejaké otázky? Alebo si si všetko našla na sieti?“ Správal sa formálne.

„Nuž pár otázok ešte mám.“

Usmial sa. Tentoraz trochu úprimnejšie. „Aj ona mala.“

„Ona? Kto ona?“

„Tvoja sestra... Ellie.“

„Aj ona na to prišla?“

„Áno, ale jej to trvalo trochu dlhšie. Nechcel som, aby sa ku mne dostala príliš blízko. Je to nebezpečné, ale ona neposlúchla. Typická Ellie...“

„A preto musela zomrieť?“ Musela som to vedieť. Ešte skôr mi povedal, aby som mu dôverovala. Ale bez odpovede na túto otázku som mu nemohla veriť. Zabil, alebo nie moju sestru?

„Ako to myslíš?“ Spýtal sa zdesene.

„Ty vieš ako to myslím! Možno ju šokovalo to, čo sa dozvedela a...“ Nemohla som dopovedať to, čo si domyslel aj sám. Zabil ju, aby ju umlčal a zamaskoval to ako nehodu. Veď nehody sa stávajú...

„Nie, Bella... ničomu nerozumieš! Ľúbim.., ľúbil som ju!“

„Neživíte sa snáď krvou?!“

„Áno, ale nie ľudskou!“

„Nie ľudskou?“ To ma prekvapilo. „Ako potom prežívate?“

„Živíme sa krvou zvierat. Neuhasí to smäd dokonale, ale aspoň  trochu zasýti.“

„Ale prečo?“

„Bella... ja nechcem byť monštrum...“

Z tejto stránky som sa na to nedívala. Videla som desiatky filmov a hororov s upírmi. V mojej predstave boli vždy tí zlí, smädní a nekontrolovateľní. Vychádzali iba v noci, spali v rakvách, premieňali sa na netopierov... Veď to poznáte. Ale nikdy, nikdy neboli ľudskí.

A Edward bol najľudskejší z nich. Pozerala som naňho a nevidela som upíra. Nevidela som krásu, ani dokonalosť. Nehľadela som na bledú pokožku, ani do jeho podmanivých očí.  Za tým všetkým sa skrývalo viac...

Videla som mladého muža s krásnou dušou.

Tej noci sme sa veľa rozprávali. O Ellie, o ňom, o jeho rodine, o mne... O všetkom.

„Povedz mi niečo.“

„Čo také by si chcela vedieť?“

„Je to veľmi ťažké? Odolať ľudskej krvi.“

Smutne sa usmial: „Ani si nevieš predstaviť ako. Ten pocit je ako oheň spaľujúci moje hrdlo, vnútro, každú bunku môjho tela. Odolať vašej vôni je veľmi ťažké, ale najhoršie je vedomie, že jediná vec, čo dokáže dokonale uhasiť náš smäd je ľudská krv.“

„Všetci ľudia vám voňajú rovnako?“

Uchechtol sa: „Nie. Niektorí voňajú lepšie. Ako napríklad ty...“ Zvláštne sa na mňa zadíval. „... a Ellie.“

To ma prekvapilo: „Ellie?“

„Áno, vieš, veľmi som sa musel premáhať, keď som ju prvý krát stretol. Také čosi som nikdy predtým necítil. Jej vôňa bola taká zvláštna... ovocno – kvetinová. Dlho som si na ňu musel zvykať, až som jej odolal. A najviac ma prekvapilo, že si voňala tak isto. Úplne rovnako. To sa mi ešte nikdy nestalo a aj preto ma to zmiatlo, vtedy v nemocnici.“

„Ako si sa do Ellie zaľúbil?“

„Nuž, to je veľmi zvláštny príbeh.“ Oči mu znežneli. „Dosť som sa jej vyhýbal, keď sa presťahovala do Forksu. Tá jej vôňa... bál som sa, aby som sa nestal obeťou vlastných pudov. Tiež som nechcel, aby zistila, kto som...“

„Heh, to mi niečo pripomína.“ Usmiala som sa.

„Presne. Lenže jej som sa vyhýbal ešte viac. Nevedel som s kým mám dočinenia. Nie som totiž zvyknutý, ak niekomu nemôžem čítať myšlienky...“

„Prosím?“ Zdvihla som jedno obočie.

„Hej. Počula si dobre.“

Počula, ale neverila. „Tak mi povedz na čo práve myslím ja.“

„Bál som sa, že to povieš.“

Do kelu! On vie, čo si myslím. Čo som si kedy myslela, odkedy som prišla do Forksu. Čo som si myslela o ňom... Srdce sa mi divoko rozbúchalo. „P...prečo?“ Dostala som nakoniec zo seba.

„Pretože ty a Ellie ste jediná výnimka, na ktorú moje čítanie myšlienok neplatí.“

3.KAPITOLA

5.KAPITOLA

Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prosím, skús žiť! 4. Kapitola: