Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prosím, skús žiť! 3. Kapitola

Prosím, skús žiť! 3. KapitolaAhojte... takže tu je ďalšia kapitola. Povedala by som, že je dosť podstatná. Belle pôjde o život a ktože ju zachráni? :P

3. KAPITOLA

 

Vrátila som sa do kuchyne a sadla si na to miesto, kde sedel predtým aj on. Nebola to len Elliena obľúbená stolička. Mala som ju rada aj ja, pripomínala mi detstvo a čas, keď sme všetci štyria bývali vo Forkse. Len čo som si sadla striaslo ma. Po Edwardovi ostalo miesto studené, akoby tu ani nesedel. To mi pripomenulo Charlieho slová.

„A tiež tá jeho pokožka, akoby nikdy nechodil na slnko alebo čo... a v kuse má studené dlane. Myslím, že je nejako chorý.“

„Dofrasa!“ Zakliala som. Už začínam byť paranoidná! Prečo by ma malo trápiť, že nejaký chalan má divné tajomstvá. Je to jeho vec, či nie? Navyše sa poznáme len pár dní, jasne, že mi nebude dôverovať. Nie som Ellie! Veľmi som však túžila byť! Alebo aspoň keby tu bola na chvíľu so mnou. Mala oveľa viac skúseností, čo sa chlapcov týka...

„Dosť, Bella!“ Prikázala som si. „Poradíš si sama!“ A odišla som drhnúť kuchyňu.

 

 

Tých ďalších pár dní to ale nebolo O NIČ lepšie. Vlastne to bolo O DOSŤ horšie. Šla som totiž do školy. Obvykle nemám nič proti škole a učím sa celkom dobre, ale to na mňa nesmie zízať dvesto párov očí, kamkoľvek sa pohnem. Aby sme si rozumeli. Forks je mesto, kde každý každého pozná a všetko o každom vie. Stredná škola v Forkse je tiež miesto, kde každý každého pozná a  všetko o každom vie, ale je to stokrát horšie.

Ešte som ani poriadne nezaparkovala môj nákladiačik, keď sa začala šuškanda.

„...vyzerá presne, ako Ellie...“

„...vidíš ju?...“

„...všímaj, aj chôdzu majú rovnakú...“

„... no to ma podrž, akoby som videl Ellie Swanovú...“

Iba jedna osoba sa mi prihovorila priamo. „Ahoj!“ Ozvalo sa malé šidlo, ktoré sa znenazdajky zjavilo pred mojím nosom.

 

 

„A..hoj!“ Podarilo sa mi zo seba dostať. Chcela som sa jej spýtať, ako sa sem dostala, ale nedala mi šancu.

„Ja som Alice, Edwardova sestra a ty musíš byť Bella Swanová. Veľmi ma teší.“

„Aj mňa teší, Alice.“ Usmiala som sa na ňu. Bola drobná a tiež vyzerala byť krehká, ale stisk mala pevný a studený, ako Carlisle. Asi to majú v rodine...

„Alice!“ Ozval sa odniekiaľ dôverne známy hlas.

„Jejda, budú problémy. Rada som ťa spoznala Bella. Maj sa.“

Zdvihla som hlavu a videla Edwarda, ako sa približuje k nám. Chcela som ho pozdraviť a usmiať sa. Znak toho, že môžeme byť priatelia, ale on sa opäť tváril odmerane. No to nám ten deň začína...

Osamela som, tak som odišla do hlavnej budovy, kde mi pani Copová dala plán celej školy, aby som sa nestratila. Nakoniec, mi ho ale nebolo treba. Ujal sa ma chalan, čo sa volá Eric. Bol utáraný, ale celkom milý. Neskôr na obede som ešte spoznala Mikea, Angelu, Jessicu a plno iných ľudí, ktorým mená som si nezapamätala. Viem však, kto mi utkvel v pamäti najviac.

Cullenovci.

Nemohla som z nich spustiť oči, odkedy vkročili do jedálne.

Bolo ich päť. Edwarda a Alice som už poznala. Vedľa Alice sedel vysoký blonďák, ktorý vyzeral mierne nervózne. Ďalej tam bol jeden väčší, tmavovlasý chalan, ktorý mi naháňal trochu hrôzu, vedľa neho sedela krásna blondínka, ktorá patrila skôr na titulky módnych časopisov než do obyčajnej školskej jedálne.

Jessica si všimla, že po nich pokukujem a s radosťou mi vysvetlila všetky ich príbuzenské vzťahy. A tak som zistila, že Edward, Alice a ich veľký brat Emmett sú skutoční súrodenci, ktorých adoptoval doktor Cullen s manželkou, rovnako ako Rosalie a Jaspera Haleovcov, ktorí sú tiež súrodenci. Zároveň, a to bol na toto mesto menší škandál, žijú spolu Emmett s Rosalie a Jasper s Alice, ako pár.

„A Edward?,“ spýtala som sa Jessicy, keď skončila.

„Edward? No ten je teraz sám, chudáčik.“ Zadívala sa naňho pohľadom, ktorý hovoril, že to dlho takto nenechá.

Zachytila som Edwardov pohľad. Tváril sa pohŕdavo, akoby vedel, o čom sa bavíme. Trochu ma to upokojilo. Nepoškvrnil by pamiatku mojej sestry s nejakou...

„Bella, poď už! Máš biológiu!“ Súril ma Eric. Za ten deň sa z neho stal akýsi môj osobný asistent.

Ups, mal pravdu. Meškala som. „Do kelu!“ Zobrala som si tašku a utekala som, ani som presne nevedela, kde mám triedu, ale našla som to a dokonca, som prišla ešte pred vyučujúcim.

V triede bolo plno, a tak to vyzeralo, že si nebudem mať kam sadnúť, ale voľné miestečko sa predsa len našlo... vedľa Edwarda Cullena!  Sklesnuto som sa pobrala smerom k nemu.

„Ahoj, máš tu voľné?“ Spýtala som sa neisto. Ani na mňa nepozrel a len kývol hlavou. Vzdychla som a opatrne som si k nemu sadla. Nevšímal si ma a tváril sa, že si ešte dorába úlohu. Bola som frustrovaná. Čo som mu urobila?! Chcela som to vedieť, ale neotočila som sa k nemu. Ak mám pravdu povedať, trochu som sa bála jeho pohľadu. Tej nenávisti v ňom, aj keď som vedela, že nie je určená mne. Ani on sa mi nikdy neprihovoril, takže sme žili v takejto divnej symbióze pár týždňov. Až kým raz neprišiel do školy.

V ten deň bolo veľmi pekne. Teplota vystúpila možno aj na 15 °C, čo bol na toto miesto teplotný rekord. Veľmi som sa tešila zo slniečka a to mi dodalo odvahy. Rozhodla som sa, že sa s ním porozprávam. Pamätám si, že do triedy som vchádzala strašne nervózna a odchádzala som z nej strašne sklamaná, pretože tam nebol.

Ten chlapec bol ako fenomén. Bála som sa ho, no zároveň som chcela aby bol pri mne. Divné prianie, ale myšlienok naňho som sa nemohla zbaviť počas celej cesty domov. Na Edwarda som myslela, aj keď som vystupovala z auta a pretože som nedávala pozor, opäť som sa potkla. Tentoraz to nebolo nič vážne, len som sa trochu udrela do hlavy o rám auta. Au, z toho bude hrča. To sa mi ale stáva často. Zamkla som môj nákadiačik a chcela som ísť dovnútra, keď čosi zaujalo moju pozornosť.

V lese za domom som zbadala malý záblesk. Niečo sa tam trblietalo a ja som nevedela, čo to je. Vyzeralo to ako mále diamanty, ktoré vrhali dúhové odlesky všade naokolo. Tá vec si zrejme všimla moju pozornosť, zachvela sa a zmizla. Ani neviem prečo, ale šla som za tým. V hlave sa mi ozýval varovný hlások (asi to bol Charlie) a ja som si spomenula na prísny zákaz chodiť do lesa. Ešte ako malé sme s Ellie museli rodičom sľúbiť, že nikdy (s dôrazom na NIKDY) nepôjdeme do lesa. Lesy vo Forkse sú totiž veľmi zradné, plné jám a húštín. Jednoducho – ľahko sa v nich stratíte. Na to všetko som ale chtiac zabudla. Zvedavosť bola sinejšia.

Dlho som blúdila lesom, ale nevracala som sa. Ten hlások, ktorý mi hovoril, aby som šla naspäť som ignorovala. Kde – tu som zazrela dúhový odlesk a to prehlušilo všetky varovania.

Pre svoju nemotornosť som nebola dobrý turista. Veľakrát som sa potkla, spadla, či odrela, až som bola samý buchnát. To najhoršie však malo ešte len prísť. Ako som sa náhlila, nepozerala som poriadne pod nohy a potkla som sa. Opäť. Tento krát som však stratila pevnú pôdu pod nohami a šmýkala som sa dole svahom, až som pristála na mäkkom lístí.

Nemala som nič odreté ani zlomené, ale bola som celá od blata. Do frasa! Môže to byť horšie?

Môže. Za chrbtom som začula divoké vrčanie. Meravo som sa otočila a moje najhoršie predstavy sa potvrdili. Nado mnou sa stavial na zadné obrovský medveď a chystal sa zaútočiť.

 

 

Preboha, nie! Preblesklo mi hlavou. Ja nechcem zomrieť! Veď Charlieho by to zabilo!

Medveď zavrčal ešte zúrivejšie a zahnal sa na mňa obrovskou labou. Nemohla som vydať ani hláska a dívala som sa do očí smrti. V tom momente sa na medveďa čosi vrhlo. Bola som šokovaná, pretože to vyzeralo ako... človek? Somarina. Žiaden človek by sa nemohol vrhnúť na medveďa takou silou, aby ho vyvrátil a nie to ešte aby ho odhodil do bezpečnej vzdialenosti. Alebo žeby? Obchádzali ma mdloby, takže som túto otázku nechala nezodpovedanú.

Občas som sa preberala z odpadnutia, ale len na malé okamihy. Potom som doň znovu upadla. Vždy, kým som bola ako tak pri zmysloch som začula zvuky, ktoré mi vôbec nedávali zmysel. Zvláštny rev, zvuky ako praskanie kostí, alebo trhanie niečoho veľmi silného. Počula som však aj zvuk, ktorý sa mi veľmi páčil. Bol mi taký povedomý...

„Bella, Bella!“ Šepkal, alebo kričal? Neviem. Potom si pamätám silné ruky a vietor vo vlasoch a na tvári. Lietali sme? Ani to neviem...

 

2. KAPITOLA

4.KAPITOLA



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Prosím, skús žiť! 3. Kapitola:

 1
07.11.2012 [14:42]

Lola16 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

07.11.2012 [14:22]

kikibellavinterova Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!