Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prosím, skús žiť! 2. Kapitola

Prosím, skús žiť! 2. KapitolaTakže tu je ďalšia kapitola. Dúfam, že sa bude páčiť aspoň tak ako prvá :) Upozorňujem, že kapitoly sú dosť dlhé, ale to je asi výhoda :D Takže už len... príjemné čítanie :)

 

2. KAPITOLA

 

Píp. Píp. Píp.

Charlieho srdce bilo normálne. Pokojne oddychoval, a tak som si aj ja mohla konečne zdriemnuť po prebdenej noci. Zdalo sa, že to bol naozaj len kolaps a ocko sa z toho dostane. Sedela som pri ňom a držala ho za ruku. Napriek tomu, že sa uzdravoval, som cítila, že ma potrebuje. Cítila som, že teraz nesmie byť sám a opustený. Aby mal čas na výčitky a hlúpe sebaobviňovanie. Také niečo by som nedovolila.

„Bella?“ Jeho hlas ma prebral zo zamyslenia.

„Ako sa máš, ocko?“ Usmiala som sa unavene.

„Už lepšie, ďakujem.“

„Veľmi si nás vystrašil.“ Pripustila som.

„To ti verím. Prepáč.“ Chvíľu bolo ticho. „Kde je mama a Phil?“ Spýtal sa.

„Vrátili sa do Phoenixu. Phil tam má neodkladnú zákazku, ináč by tu ostali, kým sa nezobudíš.“ Charlie pokrútil hlavou. Vedela som, že nemá rád, keď sa naňho upriamuje pozornosť. V tomto som bola po ňom.

„A ty?“

„Ja som s nimi nešla. Ostávam tu.“

„Ako ostávaš?“ Nechápal.

„Tak, že budem s tebou bývať, ocko.“

„Ale Bells, to naozaj nemusíš.“

„Ja viem, že nemusím, ale chcem.“ Nedala som sa.

„Nie, Bella. Nedovolím, aby si aj ty ostala v tomto zapadákove.“ Vyzeral rozrušene a ja som sa na chvíľu zľakla, aby opäť neskolaboval.

„Oci, toto už nerieš. Proste ostávam, a ak ma u seba nechceš, tak prespím v nejakom hoteli.“ Chvíľu sa na mňa díval, ako keby som spadla z oblohy alebo čo. Niečo také odo mňa nečakal, pretože ja som bola vždy tá menej akčnejšia... Na tvári sa mu postupne zjavil rezignovaný výraz a ja som vedela, že mám vyhrané.

„Bella, si unavená.“ Povedal úplne iným, starostlivejším, tónom. Mal pravdu. Sedela som pri ňom celú noc a ani som oka nezažmúrila. Veľmi som sa oňho bála.

Zívla som“ „Nie, nie som unavená.“

Zasmial sa: „Ty si nikdy nebola dobrá klamárka. No tak Bells. Choď domov.“

„Dobre,“ pripustila som, „možno som trošku unavená, ale domov nepôjdem.“

„Tak si choď dať aspoň kávu a ja sa za ten čas pokúsim nezomrieť.“ Zavtipkoval a ja som sa strhla. „Prepáč, bol to hlúpy žart.“ Ospravedlňoval sa a bolo vidieť, že ho to naozaj mrzí.

„Ocko, ja nikam nepôjdem.“

„Bella, za chvíľu je vizita. Budem pod dohľadom, neboj sa.“

Bola by som namietala, keby môj žalúdok nezačal vydávať zvuky, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani pes Baskervilský. Charlie sa začal smiať: „A dones niečo aj mne, keď sa budeš vracať.“ Zakričal mi na chodbu.

...

 

 

 

„Už som späť a doniesla som niečo pod zub aj t...“ Vtrhla som do izby, ale Charlie nebol sám. „Och, prepáčte. Nechcela som rušiť.“ Ospravedlňovala som sa a chcela som vyjsť z miestnosti.

Pri jeho posteli stáli dvaja muži. Boli ku mne otočení chrbtom, takže som im nevidela do tvárí. Jeden z nich mal svetlé vlasy, a ten druhý zase bronzové. Nebola som si celkom istá, ale obaja akoby stuhli pri zvuku môjho hlasu. Pomaly sa pootočili ku mne a zdalo sa, že nemôžu uveriť vlastným očiam. Ja som ostala v rozpakoch. Jednak preto, že si ma premeriavali, akoby mi narástli parohy a tiež preto, že obaja boli nadpozemsky krásni. Bola som nervózna už len z toho, že tak nádherné bytosti som mohla zaujať ja – úplne priemerné a obyčajné dievča.

„Ehm...,“ začal Charlie, „Carlisle, Edward. Toto je moja dcéra Bella – Elliena sestra.“ Počula som, že Charlie čosi rozpráva, ale absolútne som nevedela čo. Úplne ma pohltil pohľad toho bronzovlasého anjela. Díval sa mi priamo do očí a ja som nemohla uhnúť pohľadom. Mal také zvláštne oči ja som mala pocit, akoby som pred ním stála nahá a úplne zraniteľná. Bolo to, akoby sme tu stáli len sami dvaja. Všetko ostatné zmizlo. Bála som sa, ale zároveň som ním bola strašne fascinovaná.

Z ničoho nič však jeho oči potemneli. Na anjelskej tvári som mu videla prekvapenie, nádej, potom akési poznanie a nakoniec hnev. Vystrašene som poodstúpila.

„Musím ísť.“ Povedal zúrivo najkrajším hlasom, aký som kedy počula, a rýchlo odišiel. Nerozumela som, čo to malo znamenať a ostala som obarene stáť vo dverách. Prvý prehovoril ten cudzinec.

„Bella, prepáč, prosím, môjmu synovi Edwardovi. Ellie bola jeho priateľka a...“ Smutne vzdychol.

„Aha.“ Hlesla som. Teraz už chápem, prečo tak reagoval. Vyzerám celkom, ako moja sestra a určite ho to veľmi ranilo, keď ma tu videl takto stáť.

„Mimochodom, volám sa Carlisle Cullen.“ Predstavil sa.

„Bella Swanová.“ Podala som mu ruku. Jeho stisk bol pevný a studený, ale napodiv nebol nepríjemný.“

„Bella? Je to skratka mena Isabella, alebo...?“

„Presne,“ prikývla som.

Doktor sa dokonale usmial: „Vy Swanovské dievčatá si zrejme potrpíte na zrobneniny.“

„Zrejme.“ Odpovedala som sucho. Snažil sa byť milý, ale ja som na to teraz nemala náladu.

Vycítil to, pretože povedal: „Nuž, idem sa pozrieť za Edwardom. Zatiaľ sa drž Charlie.“

„Vďaka, aj ty Carlisle.“

„Keby niečo, tak poobede mám službu. Stačí zavolať.“

„No tak to dúfam, že dovtedy ma už pustia.“ Odvetil Charlie s úsmevom.

Aj Carlisle sa usmial: „Maj sa Charlie. Aj ty Bella.“

„Dovidenia.“ Pozdravila som.

...

„Bella, deje sa niečo? Si nejako ticho...“ Spýtal sa ma Charlie. Boli sme doma a ja som práve servírovala obed. Ráno sme prišli z nemocnice a tak si Charlie zaslúžil niečo lepšie, než tie obvyklé polotovary, čo jedáva. Spravila som mu kurča so zemiakmi a zeleninovým šalátom. Kým som pripravovala obed, nemala som čas venovať mu pozornosť, no teraz mohol na mňa vypáliť všetky  zvedavé otázky.

„Bella, no tak! Vidím, že ťa niečo trápi.“ Odkedy je takýto vnímavý?

„Ocko, prečo si mi nepovedal, že Ellie má priateľa?“

„Nikdy si sa nepýtala a vôbec – myslel som, že to už vieš. Ona ti to nepovedala?“ Pýtal sa pre zmenu on.

„Nie, nepovedala.“ Hlesla som namrzene. So sestrou sme si hovorili všetko. Vždy. Preto ma veľmi prekvapilo, že takúto podstatnú vec si nechala pre seba.

„Vieš,“ začal Charlie, „Edward je tak trochu iný. Možno aj preto sa ti s tým nezverila.“

Jasne, že bol iný. To by som si bola všimla, aj keby som bola slepá. Jeho svetlá pokožka, zvláštne oči...Veď bol krásny, dokonalý... ako boh! Zháčila som sa. Pre toto mi to Ellie nepovedala? Bála sa, že by sa mi páčil? Mala som pochybnosti...

„Neber ma zle. Edward je dobrý chlapec, len pár vecí na ňom je takých... záhadných.“

„Záhadných?“

Charlie sa usmial. Obaja sme si uvedomovali, že zneje ako nejaké pochybné médium. „Ide o to, že napríklad nikdy nejedáva. Aspoň ja som ho nevidel.“ Pokrčil plecami. „A tiež tá jeho pokožka, akoby nikdy nechodil na slnko alebo čo... a v kuse má studené dlane. Myslím, že je nejako chorý.“ Dokončil.

Chorý? Charlieho slová dávali zmysel, ale ja som im neverila. Áno, na tom chlapcovi bolo niečo zvláštne. Bol iný, taký... tajomný, ale určite nie chorý.

„Ocko, a ty to považuješ za záhadné, že u vás nikdy nejedával? Čo sa pamätám, tak Ellie nikdy nevedela variť a ty na tom nie si o nič lepšie.“ Zasmiala som sa. Toto bolo po prvý raz, čo som na ňu bola schopná spomínať bez bolesti. Rana na duši ešte nebola celkom zacelená, ale hojila sa.

Aj Charlie sa smial. Aj ja som sa smiala a spolu sme spomínali... Na to, ako som spadla do jazera, ako si Ellie rozbila kolená, keď mi chcela pomôcť, na našu susedku pani Elintoshovú, ktorá mala dvanásť mačiek a veľkú záhradu, u ktorej sme museli byť vždy, keď si mama s ockom vyrazili. Na veci príjemné i menej príjemné, na ich rozvod, pretože Charlie veľa pracoval a mama to už nemohla vydržať v tomto zapadákove...

Bolo to príjemné popoludnie, ktoré sa pretiahlo až do večera. V ten večer som si do postele ľahla s úsmevom na tvári, aj keď mi vnútro zapĺňala iba prázdnota.  Pretože som si uvedomila jednu vec. Ellie už niet, no to neznamená, že nikdy neexistovala. Bola tu. Žila. Dýchala. Dôkaz o tom má každý z nás vo svojom srdci.

...

 

 

 

Bol piatok. Charlie šiel do práce a ja som bola doma sama. Za normálnych okolností, by som mala byť v škole, ale ešte neboli vybavené všetky veci spojené s prestupom, takže som zadarmo dostala deň voľna. Celkom mi to vyhovovalo, keďže v dome bol strašný neporiadok.

Akurát som bola kdesi medzi vysávaním a drhnutím kuchynskej podlahy, keď ktosi zazvonil. Chcela som zvonček ignorovať, veď Charlie nebol doma a ja som tu nebývala ešte tak dlho, aby to mohol byť niekto z mojich priateľov. No zvonenie neprestávalo. Tak fajn. Šla som otvoriť. To by ale nesmela byť moja maličkosť, ak by som o niečo nezakopla. A jejda! Stalo sa a cestou do predsiene môj malíček zavadil o stenu.

„Au, do kelu!“ To bolelo. Fakt. Ale zvonček zvonil ďalej, tak som nemala inú možnosť, len ísť otvoriť. Keď som už kvôli tomu toľko pretrpela...

Crrrrn! Crrrn!

Idem, idem. Pomyslela som si mrzuto a doskackala k dverám. Dúfam, že tá návšteva aspoň stojí za to!

Stála...

Otvorila som dvere a v nich stál Edward Cullen. Na tvári mal odzbrojujúci úsmev a nevinný výraz. Jednoducho - bol očarujúci a mňa obchádzali mdloby. Myslím, že by som stratila rovnováhu aj keby som stála obidvoma nohami pevne na zemi, tak som sa musela silnejšie pridržať kľučky na dverách. Bola som fascinovaná aj šokovaná zároveň.

Chvíľu sme tam stáli.

On – ako boh.

Ja – ako somár, držiaci sa stále za malíček na nohe.

Odkašľal si, no znelo to ako keby sa len snažil potlačiť smiech. Bola to trápna situácia, ktorú by nezachránilo, ani keby som sa pod zem prepadla, takže som sa rozhodla začať úplne normálne. Ešte stále trochu červená v tvári som sa naňho zadívala. No, naňho. Presnejšie niekde na jeho krk, pretože pohľad do jeho očí, by mi kompletne upchal mozgové pochody.

„Em... ahoj. Prišiel si za Charliem?“

„Nie, ja... prišiel som za tebou.“

Za mnou?! Huh... Ten šok mi musel vidieť na tvári, lebo povedal: „Rád by som ti vysvetlil moje správanie v nemocnici, ak dovolíš.“

„A to ako u nás?“ Splietala som dve na tri.

Zaváhal. „Môžeme ísť aj niekde inde, ak ti to prekáža.“

„Nie, v pohode. Poď ďalej.“

Nedal sa dvakrát prosiť a vošiel ďalej. Ani ho nebolo treba usmerniť, presne vedel, kam má ísť. Určite bol v tomto dome hosťom už mnohokrát. Sadol si do kuchyne, presne na to miesto, ktoré kedysi patrilo Ellie. Docupkala som opatrne za ním. Ten malíček ma ešte stále trochu bolel...

„Si v poriadku?“ Spýtal sa so záujmom v hlase.

„Jasne, nič mi nie je. O čom si sa chcel rozprávať?“

Usmial sa nad mojou nedočkavosťou a ja som si uvedomila jednu vec. Jeho úsmev nebol úprimný. Proste iba svoje pery prinútil zvlniť sa to tvaru, ktorý sa podobal na úsmev. Oči mal stále chladné a tvrdé.

„Najprv by som sa chcel predstaviť, pretože v nemocnici na to akosi nebol čas. Volám sa Edward Cullen, ale to už zrejme vieš.“

Prikývla som.

„Vieš asi aj to, že milujem tvoju sestru.“

Zvláštne. Nepovedal: ľúbil som ju, alebo miloval som ju, alebo chodili sme spolu. On povedal: milujem tvoju sestru. Akoby ešte žila.

Opäť som prikývla: „Charlie čosi spomínal...“ Povedala som tónom, ktorý zaujal jeho pozornosť.

„Bella,“ začal, „je to neospravedlniteľné, ako som sa správal. Chcel by som sa ti ospravedlniť. Veľmi, veľmi ma to mrzí.“

„To je v poriadku... Edward,“ jeho meno sa mi vyslovovalo tak zvláštne, „nie je to tvoja chyba, že sme so sestrou rovnaké. Proste si to nemohol vedieť.“

Hovoril, akoby ma nepočúval: „Proste si tam stála. Cítil som ťa ešte prv, než si vošla do izby... zbystril som pozornosť. Voňala si presne ako ona... Potom si vošla do dverí a ja som sa šiel zblázniť zo zvuku tvojho hlasu... bola si to ty? Alebo nie?...“

Dívala som sa naňho a srdce mi pukalo od žiaľu. Od žiaľu nad jeho smútkom. On sa už nerozprával so mnou... Rozprával sa s Elis.

„... Otočil som sa a uvidel ťa... bola si to ty! Tvoje vlasy, oči, tvár... všetko! Bola si to ty!! A potom Charlie povedal: Je to Bella, Elliena sestra...“

Bolo mi ho ľúto. Trpel, tak veľmi trpel a ja som mu to vôbec neuľahčovala.

„Prepáč.“ Šepla som.

Zvláštne sa na mňa pozrel: „Prečo sa ospravedlňuješ?“

„Ja... mrzí ma, že ti jatrím rany. Že vyzerám, ako ona... že ti ju pripomínam..“ Naozaj ma to mrzelo. Nepoznala som ho ešte dlho, ale záležalo mi na ňom a nechcela som, aby bol smutný.

„Bella, toto je posledné, za čo sa musíš ospravedlňovať. A koniec, koncov ja ti nič nevyčítam.“

„Veď ani ja tebe, Edward.“

Sedeli sme ticho, ale atmosféra bola príjemná. Nikto nemal potrebu niečo povedať a mne sa v hlave preháňali myšlienky. Zrazu som si spomenula na jednu vec, ktorú mi povedal.

„Edward? Môžem sa niečo spýtať?“

Prikývol, stále pokojný.

„Ako... ako si to myslel tým, že si ma cítil?“

Zrazu bol napnutý ako struna a vstával zo stoličky: „To som povedal? Nepamätám sa...“

„Ale, áno povedal si...“ Nechcela som sa vzdať odpovede na otázku, ale on sa z toho elegantne vykrútil.

„Práve som si spomenul... zabudol som... musím ísť! Maj sa!“ Vstal a rýchlo išiel ku dverám. Ja som ho mohla len veľmi ťažko dobehnúť s tou mojou chromou nohou. Keď som prišla ku dverám, videla som už len kufor strieborného Volva.

Je preč.

Odišiel a nechal tu viac otázok, než odpovedí.

 

Prológ + 1. KAPITOLA

3. KAPITOLA

 

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Prosím, skús žiť! 2. Kapitola:

 1
07.11.2012 [14:35]

Lola16 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

07.11.2012 [14:16]

kikibellavinterovaÚžasná kapitola!!! Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!