Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prada, Chanel, AliC 5. kapitola

Prada, Chanel, AliC 5. kapitolaPo dlhej dobe ďalšia kapitola. Bude tam jeden zaujímavý moment. Teda vlastne aj viac... Ale nechajte sa prekvapiť! Príjemné čítanie praje BlackStar!

5. kapitola

Bella

Rozhodla som sa, tak ako som sa rozhodla. Nik už mi to nevyhovorí, ani keby chcel. Oni vlastne ani nemali na výber. Bolo to moje rozhodnutie, tak ho musia rešpektovať. Hneď ako bude po svadbe sa to stane. Viem, je to trocha urýchlené, ale oni mi nedali na výber. Hneď po svadbe sa zo mňa stane upír. Je to celkom vzrušujúce.

Viem, hovorili mi o tej nesmiernej bolesti, ale mňa to ešte viac láka. Chcem poznať nepoznané, aj keď ma to bude stáť toľko. Chcem s nimi ostať. Radšej byť upír, ako smrť. Ako sa zmienili o smrti, ihneď som zbystrila, pretože to slovo mi vháňalo na myseľ strašné veci. Neviem, kde sa to vo mne vynorilo, ale bolo to hrozné. Rozhodla som sa vlastne už v New Yorku. Keď mi o všetkom hovorili. Bola som rozhodnutá.

Sedím na posteli v honosnej miestnosti, ktorej hovoria izba. Je to niečo, ako malý byt a to bez kúpeľne. Je to tu obrovské a mne to vlastne aj trochu naháňa strach. Všade kam sa pozriem vidím tie vražedné karmínové oči. Zaujímalo by ma, kto to bol. Ta malá zo sály...

Keď už bolo značne neskoro, a ja som stále nemohla zaspäť, vydala som sa preskúmať okolie. Vošla som do spoločnej miestnosti a počula som... ehm, vzdychy. Asi si viete predstaviť, čo sa v tých izbách deje. Chcela som sa vrátiť do postele, no mala som strach. Ani neviem z čoho, ale nechcela som sa tam vrátiť. Spozornela som, keď som zbadala dvere k Edwadovi. Hm, možno, že tam nikoho nemá...

„Ťuk – ťuk“ ozvalo sa, keď som sa rozhodla.  Edward povedal hlasité „Ďalej“ a ja som vstúpila.

„Čo tu robíš? Nemala si už spať?“ vyzvedal Edward. Jemne som sa začervenala a sklopila hlavu.

„Nemôžem späť,“ špitla som potichučky. Bola to aj celkom pravda.

„Môžem?“ spýtala som sa a ukázala na miesto vedľa neho. On len z úsmevom prikývol a ja som si vydýchla. Prešla som k posteli a schúlila sa vedľa neho. Prehodil cezo mňa perinu a zaželal mi dobrú noc. Ani neviem ako, ale zaspala som.

„Ehm, Bell?“ ozval sa ten najkrajší hlas na svete. Chcela by som ho počúvať stále. Pomaly som otvorila oči a uvidela usmiatu tvár anjela. Teda myslím Edwarda. Zakrútila som hlavou. Trocha som sa striasla, pretože mi bola celkom zima. Pozrela som sa, či som zakrytá, a to čo som videla ma doslova odrovnalo. Bola som do Edwarda zakliesnená, ako sa len dalo. Nohy okolo jeho nôh. Ani som nevedela, ako tam sú. Boli poprepletané v neznámych uzloch. Pozrela som sa vyššie a zbadala, že jednu ruku mám okolo jeho pása, a držím mu len košele. Druhá ruka hu držala okolo krku. Musel na nás byť krásny pohľad. Myslím to ironicky, samozrejme. Keď som sa trocha prebrala, ale nie natoľko, aby som sa z Edwarda vymotala, zavrčal. Už mi to neprišlo také neznáme, ale skôr... sexy? Bože, čo so mnou je?! Počula som však klapnutie dverí a strašný smiech.

„Tak – takže už... už si aj Edík užíva?“ pýtal sa v záchvate smiechu Emm. Tak na toto vrčal. No, len počkaj Emmette Cullene! Keď sa trocha upokojil, pozeral na nás, tak nejako... neviem to popísať. Keď však zaregistroval, že sa na neho pozerám oplatil mi to.

„No, vieš Emm. On...“ robila som, že neviem čo povedať, „my... Tak dobre, pristihol si nás,“ povzdychla som si. Bell, ty si výborná herečka. Pochválila som sa. Na znak mojich slov som si Edwarda pritiahla k sebe a začala ho bozkávať. Nohy, ani neviem ako, som si ešte viac preplietla s tými jeho a úplne sa do toho bozku vložila. Ed bol sprvu v šoku, no potom spolupracoval.

Bol božský. To sa nedá popísať. Bozkával neskutočne dobre. Priam diabolsky. Ešte keď sa k tomu pridala tá jeho sladká vôňa... Úplne som ju cítila na jazyku. Bol to neskutočný bozk. Keď sme sa po nekonečnom čase odtrhli, obidvaja sme lapali po vzduchu. Edward ho nepotreboval, ale dychčal. Keď som sa na neho pozrela, mal úplne čierne oči, ktoré horeli. Horeli túžbou... Ale po čom? No, po mne určite nie. Až tak si nefandím.

Pozrela som sa na Emma a vlastne všetkých Cullenovcov, ktorí medzitým prišli. Alice svietila ako slniečko a Jazz s ňou. Esme s Carlislom mali neutrálnu masku, pod ktorou to hýrilo otázkami. Na nich je to poznať vždy. Rose... Rose vlastne mala na tvári menší úsmev... a Emm? Ten len stál, ústa otvorené dokorán a oči by si mohol zberať niekde na druhom konci tohto hradu.

Postupne všetci odišli, keď videli, že sa nič nedeje a ani sa nič nedozvedia. Ja som sa postupne vymotala z Edwarda, ktorý bol akýsi neochotný. Hm... Čudné.

Konečne som sa dostala v poriadku na pevnú zem a chcela som ísť do svojej izby, no zabránil mi v tom Emm, stále stojaci pred posteľou.

„No, ták Emme. To snáď také hrozné nemohlo byť,“ uťahovala som si z neho a drcla do neho rukou. On sa konečne prebral a behal pohľadom po celej izbe. Spočinul na mne a stále tak divne pozeral. Ja som sa začala ošívať. Nebolo mi to príjemné. Obišla som ho a chcela ísť do izby, no mrknutím oka som sa ocitla na stoličke pri písacom stole, stále u Edwarda. Emm na mňa namieril lampičku a zasvietil. Lúč mi dopadal priamo do očí. Musela som ich trocha privrieť, inak by som to nezniesla.

„Tááákže, aké nekalé plány máš s mojim bratom?“ pýtal sa smrteľne vážne Emmett. Ja som na neho hľadela ako na vola a nezmohla sa na slovo.

„Všetko som videl, takže sa takto netvár,“ rozprával totálne nezmysly. Po chvíli som si uvedomila, čo to tu trepe a začala sa smiať. Pozrela som sa okolo a uvedomila si, že tu vlastne nik nie je. Zvuk sprchy bol počuť z jedných dverí. Edward sa asi sprchuje. Hm... to by mohlo byť zaujímavé. Zakusla som sa do spodnej pery v návale nemožných myšlienok. Musím prestať takto myslieť. Hovorila som si, no lepšie sa to povie ako urobí. Z Emmettovho výsluchu som sa dostala celkom ľahko. Stačí na to jediné slovo. Alice. Zachránila ma a pri tom mala šibalský úsmev na perách, ktorý jej dosť dlho neopadol.

 

Už sme tu týždeň a stále robíme na tej svadbe. Aro nás vlastne poveril celou prípravou. Užitočné. Povedala som si kyslo. Šaty sme zatiaľ nezačali robiť, pretože ešte nie je ani poriadny návrh. Ak bude, Alice to stihne v rekordnom čase. Pomáť, jej pomáham iba ak potrebuje nejakú látku, alebo takéto maličkosti. Moc sa toho pri nej naučím.

Vo Volterre je celkom nuda. Sú tu samí suchári. Nie, že by som to tu moc okukovala. Iba, čo som chodila s Alice. No, nič moc.

Ale vídavam tu nejakú krásnu upírku. Myslím, že sa volá Megan, je celkom fajn. Nepozerá sa na mňa, ako na kus jedla, ktorý by bol dobrým zákuskom.

Práve idem Alice zobrať niečo do jej izby. Veď ona by to mala stokrát rýchlejšie. No, odbila ma s tým, že ona to tam musí poriadne rozpísať. Práve robí zoznam, alebo niečo také. S plnými rukami papierov som si to mierila na druhý koniec hradu. Prečo by som ja mala mať niečo ľahké na práci. Niečo som začula z vedľajšej izby. Prišla som bližšie, asi ma nezaregistrovali, tak som nakukla dnu. To čo som videla mi vyrazilo dych. A k tomu, čo ešte hovorila.

„No tak poď. Bude sa ti to páčiť...“ hovorila tá – tá pobehlica. A ja som si myslela, že spolu budeme vychádzať. Ale myslím, že sa chcela iba dostať sem.

Ale prečo ma to zaujíma? Vlastne som s tým aj rátala. Veď je najkrajší upír na celom svete. Každá by ho chcela, tak prečo nie ona. Je krásna, „priateľská“ a má krásne telo. Perfektne sa k sebe hodia. Dokonalý pár...

Nechala som ich tak a odišla s plnými rukami papierov. Ako som išla po tých tmavých chodbách, všetko to na mňa akosi dopadlo. Neviem, čím to bolo, ale začala som plakať. Papiere sa rozleteli do všetkých kútov a ja som sa zrútila popri stene. Vzlyky sa nedali udržať a mojím telom otriasali ako keby ho išli búrať. Boli také silné, že to musel počuť každý v tomto hrade. Neviem, čo sa so mnou stalo... Vlastne viem. Stále som myslela, na tú mrchu, ktorá sa teraz pravdepodobne lepí na Edwarda. Ďalší príval sĺz a vzlykov. Po tomto výleve ma zodvihli niečie studené paže. Samozrejme, že studené, ty blbka. Si v hrade plnom upírov. Nevnímala som, kto to bol, ale zavŕtala som sa mu v náručí ešte viac a... Kruci, to vôňu poznám a to až moc dobre. Veď to je Edward! Vystrašene som pozrela na menovaného a on na mňa hodil jeden z jeho ustaraných pohľadov. Snažila som sa upokojiť, no moc mi to nešlo. Vedieť, že tam bol s ňou... Ďalšia záplava sĺz, ktoré sa nie a nie zastaviť.

„Bells, bude to dobré, neboj sa,“ šepkal mi do ucha Edward. Ani nevie, prečo plačem. Určite si myslí, že plačem, lebo ma to tu desí. Už pred tým to hovoril, že to tu pre mňa nebude dobré miesto. Ale ja to tak nevnímam. Ja skôr plačem, pretože nikdy nebude môj... Čože? Ako môj?! To som sa pomiatla. A ani možno nie. Stále ma k nemu niečo tiahlo, ale myslela som, že je to niečo ako súrodenecké puto. Alebo tak niečo. No, teraz som si uvedomila, že je to niečo viac. Niečo omnoho viac. Veď ja ho milujem. Znova nanovo vzlyky. Ešte viac som sa k nemu pritisla a nemienila ho pustiť...

Otvorila som oči a v celej miestnosti bola tma. Asi som musela zaspať. Poobzerala som sa okolo a zistila som, že som vlastne vo svojej izbe. Teda tu vo Volterre. Pozbierala som sa a vyliezla z postele. Chcela som ísť do spoločnej miestnosti, no keď som otvárala dvere začula som ich rozhovor.

„Myslíš, že by sme jej to mali povedať?“ pýtal sa Edward. Čo by mi mali povedať? Začula som vzlyky. Myslím, že vzlykala Esme, ale prečo. Nič mi nedávalo zmysel. Musím sa spýtať. Ale oni ma nepočuli? To je divné.

„Čo mi máte povedať?“ spýtala som sa, keď som vstúpila do miestnosti. Všetci ako na povel stíchli. Sadla som si k Edwardovi na pohovku, pretože inde nebolo miesto.

„Tak, dočkám sa?“ spýtala som sa netrpezlivo. Nevedela som, čo chcú, tak ma to privádzalo do šialenstva. Nemám to rada. A ešte k tomu sa všetci tvárili, akoby išli na pohreb. Zasa niečo o mojej premene? Snáď už nie.

„Vieš, pred pár hodinami, keď si ešte spala, mala Alice víziu,“ povedal opatrne Carlisle. Chcel pokračovať, no Alice mu skočila do reči.

„Bell, videla som... Tvoja matka išla s Danielom do nemocnice na kontrolu a... Mali nehodu. Keď prechádzali križovatkou, nejaký opitý vodič do nich nabúral. Neprežili to,“ povedala ľútostivo. A ešte k tomu poslednú vetu iba zašepkala, takže som si nebola istá či ju povedala. No, viac ma zaujalo, že išli na kontrolu. Už som sa nadychovala, ale predbehla ma.

„Je mi to ľúto, Bell, ale tvoja matka bola tehotná,“ odpovedala na moju otázku. Tak toto už som nevydržala. Hrádze sa pretrhli odznovu. To nestačilo, čo sa stalo včera?

Začala som plakať ako malé dieťa, ktorému zobrali hračku. Nešlo to utíšiť, ba čo viac, iba sa to zosilňovalo. Objala som si kolená a začala sa húpať. Edward ma chytil okolo ramien a ja som sa mu hneď zavesila na krk. Nemienila som ho pustiť. Plakala som a on ma utešoval. Pocítila som mierne zhupnutie a potom kráčanie. Asi ma niesol do izby. Znova.

Položil ma na posteľ a chcel odísť, no to som ja nemohla dovoliť. Toto by som sama neprežila.

„Prosím... Zostaň,“ vysúkala som zo seba. Hlas som mala stiahnutý a nemohla som poriadne dýchať. On si ľahol vedľa mňa a ja som sa k nemu stúlila. Chytil ma okolo pása a začal hmkať neznámu melódiu. Cítila som bezmocnosť, strach, bolesť a neprekonateľnú lásku, ktorá sa rozpadla. Moje vnútro bolo rozpadnuté na kúsky, ktoré nemožno zložiť. A ešte k tomu bola mama tehotná. To musí byť iba zlý sen. To sa nemohlo stať. Je to nanajvýš kruté. Kvôli nejakému opilcovi, ktorý si nevie dávať pozor, teraz trpím. Vlastne moja rodina utrpela najviac. Po čase som vyčerpaním zaspala.

Zobudili ma ostré lúče slnka, ktoré sa predierali skrz záclonu v izbe. Nemienila som vstať a už vôbec nie niečo robiť. Cítila som povzbudzujúci chlad, ktorý bol ako liek na moje trápenie. Pozrela som sa hore a videla Edwarda. Mal neutrálnu masku, no jeho oči prezrádzali smútok a ľútosť. Ja nepotrebujem ľútosť! Na teraz som to nechala tak.

„Kam chceš ísť?“ vypálil na mňa otázku. Zarazene som sa na neho pozrela. Ja sa nechystám nikam. Pochopil, tak dodal.

„V spánku si hovorila, že už ideš,“ povedal a jeho tvár sa skrivila od nepochopenia. Ja som práve teraz pochopila. Áno. Niekam idem, no vám to môže byť jedno. Nie som vaša rodina a nemusíte ma mať ako príťaž. Ja pôjdem, tam kam mám ísť. Za mojou rodinou. Tam je moje miesto a niekde inde.

„Bells, všetko bude v poriadku. My sme tu s tebou,“ utešoval ma Edward. Rozhodla som sa. Už ma nebudú mať na krku. Hm... Tak ako teraz ja visím na Edwardovi som to nemyslela.

Dúfam, že to Alice neuvidí.

„Edward,“ oslovila som ho.

„Hm?“ opýtal sa.

„Mohol by si,“ spýtala som sa ho a pokynula na dvere.

„Jasné,“ pochopil a odchádzal preč. Ja som sa pozbierala a spravila rannú hygienu. Pomaly som vyšla do miestnosti, kde už všetci sedeli. Esme sa mi hneď vrhla okolo krku. A hovorila, že bude všetko v poriadku. Ja som jej odkývala čokoľvek hovorila. Nemala som náladu hádať sa.

„Potrebujem byť chvíľu sama,“ povedala som všetkým a už vychádzala z izby. Nikto nič nehovoril, len ma v pokoji nechali ísť. Bola som rada, že som sama, no pripomínalo mi to, že už nikoho nemám. Som sama a nikto mi už nepomôže. Vlastne už dlho sama nebudem.

Čakajte ma mami! Povedala som si v duchu a pozrela sa na oblohu, ktorá bola bej jediného mráčika. Začínalo sa stmievať a to bol prekrásny čas...

Prešla som až k útesom, ktoré sme s Edwardom našli. Boli sme sa prejsť, keď bolo pod mrakom(upírie maniere) a našli tento kúsok raja. Spomienky boli krásne, no teraz boleli. Boleli a nechceli prestať.

Výhľad tu bol očarujúci. Ešte k tomu prispelo, že zapadá slnko. Bola to krása.

Prišla som bližšie ku skalám, kde bol prudký zráz až k rieke, ktorá si vyhĺbila takéto obrovské koryto. Odtiaľto vyzerá celkom malá. Krásny, no zároveň strašidelný pohľad...

„Mami, tati, Daniel, mimčo...“ pri tom slove som sa rozplakala, „Esme, Carlisle, Alice, Jazz, Emm, Rosalie. Mám vás rada a nikdy neprestanem. Dali ste mi rodinu a ja nezabudnem. Edward... Miľujem ťa!“ zakričala som z posledných síl a rozbehla sa...

 




Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Prada, Chanel, AliC 5. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!