Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prada, Chanel, AliC 2. kapitola

18.05.2010 (10:30) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2038×

2. kapitola

Bella

Tak, a je to tu znova. Stále sa pokúšam presadiť v svete módy, no nikomu sa moje výtvory nepáčia. Už som premýšľala, že s tým skončím a budem sa venovať niečo mu inému, no nakoniec som to nedokázala. Milujem módu, oblečenie, doplnky, no proste všetko čo s tým súvisí. Moja mama ide zo mňa vyletieť z kože. Ak sa v obchodoch objaví nový tovar som tam a skúmam čo by bolo vhodné a čo nie.

Strašne rada tiež šijem oblečenie. V škole si na to už zvykli. Vždy chodím v tom čo si sama ušijem alebo si to iba pretvorí podľa seba. Mám svoj vlastný štýl, ktorý nemienim meniť kvôli nikomu. Iba za to, že sa to niekomu nepáčilo, predsa nemusím všetko zmeniť. Kvôli namysleným kravám z časopisov by som nezmenila svoj štýl. Milujem ho! Na tom sa nič nezmení.

Je pondelok ráno a sa znova šuchtám z postele akoby som mala ísť na popravu. Neznášam školu, ale na niečo je užitočná. Mám z nej veľa nápadov na šaty. Cez hodiny si väčšinou kreslím a snívam aké by to bolo byť jednou z tých slávnych. Vždy si predstavujem ako moje modely nosia tí najznámejší.

Och, ako ja chcem byť slávna. Nemyslím tým slávna, akože mať peniaze alebo niečo také, ale chcem aby moje modely a snahu niekto uznal. Chcem aby ma uznávali...

„Zlato, stávaj!“ ozvala sa zdola moja mama, čím pretrhla moje snívanie. Hm... tak strašne sa mi nechce. Moja mama, Renné, sa  mňa vždy starala. Mám ju rada, je moja najlepšia priateľka s ktorou sa môžem vždy porozprávať a o všetkom jej povedať. Je trocha šialená a detinská, ale je to moja mama.

Vždy si moje modely skúša a niektoré aj sama nosí. Je proste úžasná. Je to mama akú by si prial každý, no je iba moja a ja ju nedám.

Spolu aj s jej novým priateľom Danielom bývame v New Yorku. Je to úžasné mesto, pretože sa tam vždy niečo deje. Módne prehliadky, najnovšie trendy a kolekcie a hlavne veľa príležitostí na to stať sa uznávanou. Popri týchto mojich úvahách som sa dotackala do kúpeľne a nejakým zázrakom zo seba spravila človeka. Je neuveriteľné ako vždy po ránu vyzerám.

Ranná hygiena pomohla a už schádzam dolu do kuchyne odkiaľ sa rinie nádherná vôňa. Renné je aká je, ale vie strašne dobre variť. Ja to mám po nej. Taktiež rada varím, ale ešte radšej šijem. Nik nevie po kom to mám. Po Renné asi nie, a po otcovi... tak to ťažko.

Môj otec je policajtom v nejakom zapadákove menom Forks. Je to niekde v štáte Washington. Moc sa nevídame. Mama ho opustila keď som ešte nebola na svete a on sa s tým zmieril. Stretávame sa raz do roka, a to on vždy chodí sem, než aby som išla ja za ním. Mne to vyhovuje, aspoň nemusím nikam chodiť!

„Ahoj, mami! Ako si sa vyspala?“ moja ranná otázka. Už si na ňu zvykla a vždy mi odpovie rovnako.

„Skvele, ako vždy,“ hneď na to sa začala smiať. Je proste úžasná.

„Bell, chceš toasty alebo niečo iné?“ spýtala sa ma s úsmevom. Ten som jej oplatila.

„Hm... ani neviem. Asi si dám iba jogurt. A už pôjdem,“ povedala som jej zvesela, no potom som sa zarazila.

„Mami, kde je Daniel?“ spýtala som sa neisto. Vždy s nami raňajkuje...

„Musel ísť... Hm... niečo kúpiť,“ stále za zakoktávala, „no, neviem proste išiel niečo kúpiť,“ zakončila to stále otočená ku kuchynskej linke. Po chvíli sa odtiahla a sadla si za stôl. Tak takúto som ju ešte nevidela. No neviem či je o pol ôsmej nejaký obchod už otvorený. Hm... keď tak lekáreň. No, ale čo by tam asi tak robil. Možno mu niečo je... No, uvidím opýtam sa ho.

Spokojne som si jedla jogurt keď mi zrak padol na hodiny. A sakra! Zasa to nestihnem? Je sedem päťdesiat päť. Škola začína za desať minúť. No fajn, prídem trocha neskôr.

„Mami, musím ísť!“ zahulákala som do domu skôr ako som vybehla von. Nasadla som do svojho miláčika. Opel Corsa, meno jeho jest. Je to jedinečné autíčko. Spoľahlivé, šikovné presne také aké potrebujem.

Cesta mi zabrala sotva šesť minút. To je môj rekord. Väčšinou je to tých desať. Dnes som sa naozaj snažila a ešte mám čas si ísť zobrať veci zo skrinky. Najradšej by som si zablahoželala a potľapkala sa po ramene.

Utekala som svojou rýchlosťou, čo znamená rýchlosť slimáka, do triedy. Keď už bola v mojom zornom poli začala som sa usmievať, ešte nezvonilo a ja stíham. Keď už som išla otvoriť dvere, zadýchaná ako dedko, ktorý vyjde tri schody, zrazila som sa s učiteľom. To mám ale šťastie. Pomyslela som si kyslo.

„Ááá, slečna Swanová. Zasa neskoro?“ povedal to s takým opovrhovaním. Neznášam ho!

„Hm...“ zabrblala som, „prepáčte,“ povedala s predstieraným úsmevom. Pán Ganali. Ešte aj meno má divné.

„Bežte sa prosím posadiť na miesto. Ale čo s vami spravíme? Hm... už viem. Budete po škole,“ povedal s víťazoslávny úsmevom. No, fajn. Domov prídem najskôr o piatej, možno aj neskôr. Musím potom zavolať Renné. Asi by sa zbláznila, keď by som jej o ničom nepovedala.

Celý deň inak prebiehal tak ako inokedy, až na odpoveď pri dejepise. Našťastie som sa učila, tak to bola hračka. Mala som už po vyučovaní a čakala som na učiteľa. Ďalších pár hodín počúvať o tom ako sa mu rúca život. No, super!

Našťastie si už nevylieval to svoje zatuchnuté srdce, ale venoval sa... ani neviem čomu. Radšej som toho využila a vytiahla mobil. Rýchlo som prešla na internet. Milujem techniku! Tam trávim veľa času. Hľadám nové príležitosti, no na všetko. Prezerám rôzne akcie a hlavne nejaké zmienky o rôznych súťažiach. Hm... nič zaujímavé, keď mi zrazu vybehol... inzerát? Čo to pre boha je?

No... Hľadám asistentku... Alice Cullen... New York... Dobré rady? Kam som sa to dostala? Nejaká Alice Cullen. Kto to je? Niečo mi to hovorí, ale... Bože veď to je ta úžasná návrhárka. Tak ona hľadá asistentku? Hm... ale čo by som tam ja robila? No za skúšku nič nedám.

Alice

Tak, pozrieme sa, kto už zareagoval. Znova som sa pozrela do mojej budúcnosti, tak ako už mnohokrát. Tak túto nie, táto by sa dala. Hm... táto vyzerá zaujímavo. Uvidíme, zopár adeptov môžeme rovno vyškrtnúť, ale iné sa dajú. No, som zvedavá aká bude tá Isabella Swan. Možno bude...

Sedím s ňou u nás doma a o niečom diskutujeme. Ona mi ukáže jej návrhy a ja... Ja sa do nich hneď zamilujem. Sú úžasné, také som ešte nevidela. Extravagantné a pritom okúzľujúce, no niečo by som zmenila a boli by perfektné, také by sa hodili a mólo. Potom jej ukazujem naše fotky a niečo jej rozprávam. Spolu sa smejeme, potom ju objímem a vyprevadím von.

Tak toto ma mohlo vyrušiť z mojich myšlienok. Úúúú, už sa teším. Môj konkurz je o tri dni. Tak, také hrozné to nebude. No, musím si strážiť myšlienky, pred tým špehúňom, v podobe môjho brata. Asi by ma zabil a s ním aj celá rodina...

Páčilo???

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prada, Chanel, AliC 2. kapitola: