Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Poznačená nešťastím - 9. kapitola

03.04.2011 (08:30) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 2961×

9. kapitola – Prosím, prepáč mi

Ležala som schúlená na zemi a všade bola tma a chlad. Pokúsila som sa posadiť a náhle som zistila, že som nahá. Dvere na miestnosti sa prudko otvorili a dovnútra preniklo trochu svetla, ktoré osvetlilo miestnosť.

„Tak ako, ty mrcha, už budeš poslúchať?“ Ten muž, čo vošiel na mňa zrúkol. „Začína ti šichta, zlato, tak vstávaj!“ Tupo som na neho zazerala.

Zdrapil ma za vlasy a vykríkla som. Ruku mi silno zovrel a zakričala som ešte viac. To ho len rozčúlilo a s odporným úškľabkom mi zapichol do ruky striekačku.

„Aby ťa nenapadlo vyvádzať.“

Strhla som sa. Bola som spotená a srdce mi divo búšilo. Pri tom, ako som sebou šklbla, ma v ruke niečo zabolelo. Prebehol mnou des. Okamžite som druhou rukou siahla na striekačku, že si ju vytrhnem, ale zastavili ma chladné biele ruky.

„Nie, nerob to, Bella. To nie sú drogy.“ Stále som sa pokúšala vytrhnúť to svinstvo, ale niekto mi v tom bránil.

„Nie, prosím, nie,“ snažila som sa ho uprosiť, keď som si všimla, kto stojí vedľa mňa, a kde to vlastne som. Doktor Cullen sa na mňa pozeral uprene a nechcel, aby som ho vyplašila.

„Si v bezpečí, Bella. Už ti nikto neublíži,“ pokúšal sa ma upokojiť. „Táto infuzia ti pomôže znížiť účinky drog.“

Prestala som bojovať.

„Kde to som?“ Bola som zmätená. Som presvedčená, že ešte pred chvíľou som bola inde, niekde ďaleko odtiaľto. V samotnom pekle. „Čo sa to?“

„Bella, našiel som ťa na ceste. Ležala si tam nadrogovaná.“ S hrôzou som si uvedomila, čo sa stalo.

„Nie, ja som ne... prisahám, že som...“ Ak ma videl nadrogovanú nebude mi veriť.

„Upokoj sa. Ja viem, že si si to nedala sama. Len mi povedz, či si pamätáš, kto to bol.“

Snažila som sa spomenúť na ten večer. Dážď, auto, ktoré zastavilo. Príťažlivý muž, ktorý mi ponúkol pomoc, strach, krik, prosenie, ihla... Znova som sa rozrušila.

„Ja... neviem, kto to bol. Nepamätám si jeho tvár. On... ponúkol mi, že ma zvezie a potom...“ Začala som sa chvieť. Nechcela som myslieť na to, čo sa možno stalo.

„Bella, asi ti to bude nepríjemné, ale prosím, nehanbi sa a povedz mi to. Je to dôležité.“ Vyzeral, že sa stráni spýtať sa to. „Bella, ten muž... ublížil ti nejako? Znásilnil ťa?“

Zvraštila som tvár od bolesti. Chytila som sa za hlavu a pritom pohybe ma zabolelo v ruke. Do očí mi vyhŕkli slzy.

„Neviem. Ja neviem. Neviem, čo sa stalo. Nič si nepamätám!“ Zúrivo som krútila hlavou a snažila sa tie odporné pocity dostať zo seba. Ale čo ak áno? Som špinavá. Som odporná.

„Dobre, prepáč. Nechcel som na teba tlačiť,“ ospravedlňoval sa. „Bella, už si v poriadku. Nikto ti tu neublíži. Chcem, aby si vedela, že tu včera bol tvoj otec. Povedal mi pravdu.“ Nie. Nie. Nie. S podozrením som na neho pozrela. Čakala som znechutený pohľad, čakala som odpor v jeho očiach, možno ľútosť, ale videla som tam iba súcit. Náhle ma zalial pocit hanby a odvrátila som pohľad. Ak to vie on, dozvie sa to aj Edward, ak to už nevie.

„Prosím, nemusíš sa báť. Nikomu to nepoviem. Dôveruj mi.“ Vyzeral úprimne. „Nechcem, aby si si myslela, že si na to sama. Máš rodinu, milujúcu rodinu, ktorá ťa podporí.“ Jeho úsmev mi hovoril, že mu môžem veriť.

„Bol tu Charlie?“ Ak tu bol a videl ma... čo si musel pomyslieť? Bude ma nenávidieť ešte viac. Keď si predstavím, že som už mohla byť mŕtva... a on by ani nevedel, ako veľmi ho mám rada... Ale čo keď ma už nebude chcieť ani vidieť?

„Áno, povedal som mu, že keď sa zobudíš, zavolám ho. Veľmi sa o teba bál.“ Možno mi nakoniec odpustí, ako som sa správala. Skrsla vo mne nádej.

„Musím ísť ihneď domov. Musím sa mu ospravedlniť...“ Už-už som sa škrabala, keď ma zatlačil späť do vankúšov.

„Upokoj sa, moja žena Esme mu už volala,“ ubezpečil ma. „O chvíľu bude tu. Ty len pokojne lež. Musíš sa ešte zotaviť.“ Teraz hovoril ako lekár. „Poviem Esme, aby ti priniesla niečo na jedenie. Určite si hladná.“

„Nemusíte sa obťažovať, to nič nie je.“ Nechcela som mu robiť ešte ďalšie starosti.

„Bella, neodporuj, si slabá. Musíš jesť.“ Jeho prísnemu pohľadu nešlo odporovať. Odišiel z izby a nechal ma samú.

Premýšľala som o tom, že som v dome Cullenovcov a ich deti sú zrejme tu. Možno tu bol Edward, keď som spala. Čo si o mne len musí myslieť? Čo ak sa sním teraz stretnem?

Dvere sa otvorili a do miestnosti vošla žena – bola útla, mala hnedé vlasy po plecia a bola nádherná, tak ako všetci v tejto rodine. Usmiala sa na mňa a podišla k posteli.

„Dobré ráno, Bella,“ pozdravila ma. „Ja som Esme, som rada, že si sa už zobudila.“

„Teší ma, pani Cullenová, nemuseli ste si robiť starosti s raňajkami.“ Pani Cullenová vyzerala byť veľmi milá a starostlivá, Edward má obrovské šťastie, že má takú matku.

„Ále, to nestojí za reč, Bella. Hlavne sa dobre najedz, neviem, čo máš rada, tak som ti priniesla z každého niečo. Snáď ti bude chutiť.“ Jedlo, ktoré mi položila na kolená, vyzeralo naozaj lákavo – ovsené vločky, hrianky s džemom, vajíčka a k tomu džús a čaj. Pustila som sa do toho.

„Ďakujem vám, je mi ľúto, že som vám narobila starosti,“ ospravedlňovala som sa, ale ona nad tým len mávla rukou a prehovorila.

„Žiadne starosti nám nerobíš, sme radi, že si v poriadku.“ Tak to som jej nemohla uveriť, nie po tom, čo sa stalo. Buďto o mne ešte nevie celú pravdu, alebo je veľmi dobrá herečka, inak som si jej prívetivé srpávanie nevedela vysvetliť. Musím si to ihneď vyjasniť, aby ma neskôr nezarmútilo, keď sa pravdu dozvie.

„Povedzte mi, prečo to robíte? Viete predsa, čo sa mi stalo a určite už viete o mne dosť, aby ste si utvorili vlastný úsudok. Nemusíte byť ku mne milá, ak sa vám hnusím, ja to pochopím.“ Sklonila som hlavu a snažila sa byť statočná, ale musela som si povedať, že ak je jej správanie predsa len neúprimné, aby ma upokojila, veľmi by ma to mrzelo. Poznám túto ženu asi dve minúty, ale za ten krátky čas som spoznala, že je to úžasná žena a matka, svojím spôsobom mi pripomínala moju vlastnú matku – áno, táto žena sa narodila pre úlohu matky.

„Bella, prečo to hovoríš? Nikdy by som si nemyslela o tebe nič zlé, ja viem, ako to bolo a verím, že si dobré dievča. Naozaj nič nepredstieram,“ hovorila to tak od srdca, že som jej musela uveriť. Aspoň preto, aby som sa jej nejako odvďačila za to, aká je ku mne milá. „Pekne sa najedz, Bella. Idem sa pozrieť, či už prišiel tvoj otec,“ zdvihla sa z postele a ladným krokom prešla k dverám. Stihla som už len dodať: „Ďakujem.“

Chvíľku po tom, ako odišla, prišiel Charlie.

„Bella, zlatko.“ Charlieho výraz bol upokojujúci. Prišiel ku mne a kľakol si k posteli. „Tak som sa bál.“

„Je mi to ľúto, ocko,“ plakala som. „Mrzí ma, ako som sa správala...“ zlomil sa mi hlas.

„Mňa to mrzí, Bella. Ani nevieš ako. Prosím, odpusť mi, že som ti neveril,“ kajal sa.

„Takže si nemyslíš, že som ... nemyslíš si, že tie drogy boli moje?“ Radosť a úľava, ktoré na mňa doľahli, boli úžasné.

„Samozrejme, že ti verím, dcérenka. Nenávidím sa za to, že som pochyboval. Vieš, volali z polície, včera, a povedali mi, že jeden muž sa priznal, že tie drogy ti v bare podstrčil.“ Takže sa to vysvetlilo. „Prosím, odpusť mi to, Bells.“

A naozaj to ľutoval.

„Samozrejme, že ti odpúšťam. Som tak rada, ocko. Už nikdy ti nechcem ublížiť. Hrozne sa hanbím za to, ako som sa správala k tebe aj k mame a Philovi. Prosím, odpusť mi.“

„Bells, už to bude dobré. Nedovolím nikomu, aby ti viac ublížil. Všetko bude v poriadku.“ Chlácholivo ma hladil po chrbte a ja som sa cítila, že nie som na svete sama.

Záleží mu na mne a ja už nedopustím, aby kvôli mne trpel.

Raňajky som dojedla a prišiel doktor Cullen. Videl, ako ma striekačka znervózňuje, a tak mi ju odpojil. Priniesol mi aj moje vypraté šatstvo a nechal ma prezliecť sa. Zistila som, že keď som spala, niekto ma musel prezliecť. Asi pani Cullenová. Vyzliekla som si veci, ktoré som mala požičané, a navliekla si svoje staré. Bolo to pyžamo, veľmi pohodlné, z nejakej príjemnej drahej látky, asi hodváb. Krásne voňalo. Potom som zišla dole, kde ma čakal Charlie.

„Ďakujem vám za všetko. Mrzí ma, že som vám narobila také starosti.“ Pokúsila som sa o ospravedlňujúci úsmev.

„Bella, neospravedlňuj sa. Som rád, že som ti pomohol. A žiadne starosti si nám nerobila. Len mi sľúb, že si budeš dávať pozor.“

„Pokúsim sa. Ale pri mojom šťastní sa zrejme čoskoro uvidíme na pohotovosti.“

„To by som bol nerád,“ usmial sa na mňa. „Dovidenia, Bella. Dovidenia, Charlie.“

„Veľmi rada som ťa spoznala, Bella.“ Pani Cullenová ma obdarila jedným veľkým a srdečným úsmevom, ktorý som jej oplatila. „Aj ja vás, pani Cullenová.“

„Ďakujem ti ešte raz, Carlisle. Som ti zaviazaný. Dovidenia.“

Podali si ruky a on nás odprevadil k dverám. Nasadli sme do Charlieho policajného auta a odišli. Nevidela som ani jedného z Cullenovcov. Bolo doobedie, takže ich deti boli zrejme v škole. Zarmútilo ma, čo si pomyslí Edward. Ale nemám právo naňho myslieť. Čo je jeho po mne. Nič pre neho neznamenám, takže sa ani nemusím tak strachovať, že ho zajtra uvidím.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Poznačená nešťastím - 9. kapitola: