Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Poznačená nešťastím - 6. kapitola

2.Ivjur - Někteří lidé prostě nechápou pojem \nevítaný\


Poznačená nešťastím - 6. kapitolaCharlie Bellu vysekal z basy, no tým sa jej problémy len začínajú. Neverí jej, že s tým incidentom nemá nič spoločné a veľmi sa pohádajú. Táto hádka núti Bellu urobiť ďalšiu nezodpovednú vec, ktorá však nezostane bez následkov. Čo sa stane tento raz? Bellina najhoršia nočná mora sa opakuje a jej tajomstvá začínajú vychádzať na povrch.

6. kapitola – Zlé rozhodnutie

 

 

Celý čas bolo v aute ticho. Nevedela som, čo mám Charliemu povedať a videla som na ňom, aký je nahnevaný – a právom. Urobila som mu hanbu. Ale on mal kontakty, takže ma z toho nejako vysekal, inak by som tam trčala bohvieako dlho. Bol zo mňa ešte cítiť alkohol a cigarety - hlavne. Zrejme mi naparí poriadne dlhé domáce väzenie. Nejako sa uvoľním – nepôjdem do školy alebo zdrhnem, no aj tak som vedela, že si ten trest zaslúžim. Atmosféra v aute bola hustá. Zastavili sme pred domom. A je to tu. Čakala som na výčitky a krik ale toto ma úplne dorazilo.

 

„Ako si to mohla urobiť? Prečo, Bella?“ Stiahlo mi hrdlo. „Mal som pocit, že sa ti darilo s tým skoncovať. Myslel som, že... potom... čo sa ti stalo, že...“ Taký bol zdrvený, že nevedel hovoriť. A mne to došlo, pochopila som.

„Myslíš si, že tie drogy boli moje?“ Hnev a bolesť s akou som to hovorila ma nútili zvyšovať hlas. „Myslíš si, že beriem drogy?“

Vystúpil z auta a ja som ho nasledovala.

„Bella, čo sa mi tu snažíš nahovoriť? Že sa ti tam do bundy drogy dostali sami? Myslíš, že som taký hlupák?“ Bol totálne rozčúlený, takto po mne nikdy nevrieskal. To ma ešte viac rozzúrilo.

„Nikdy, počúvaj, nikdy už to nepovedz! To, že som, aká som, chápem, ale nikdy by som si drogy dobrovoľne nezobrala! Nenávidíš ma, pretože som taká, ale to ťa neoprávňuje o mne tvrdiť, že beriem drogy. Vidím, ako mi veríš!“ To totálne sklamanie mi vtlačilo slzy do očí.

„Ako ti mám veriť, keď sa ako narkomanka správaš?!“

Posledný klinec do mojej rakvy bol pribitý. Prebodla som ho zúrivým pohľadom a vbehla do domu, pričom dverami som praskla s čo najväčšou silou. Vybehla som schodmi a zamkla som sa v izbe. Tam som sa zrútila, plakala som, triasla sa. Bolo mi na umretie. Posledný človek, ktorému som ešte verila, ma pochoval.

 

Ako som predpokladala, Charlie ma odsúdil. Nemohla som sa pohnúť z domu okrem školy. Judith mi volala – ráno ju pustili von. Chcela ma navštíviť, ale ja som jej to zakázala. Mala som mizernú náladu a nechcela som, aby trpela spolu so mnou.

 

Nikto zo školy nevedel o mojom incidente s políciou. Angela s Jessicou ma pozvali na ples, ale rýchlo som ich odbila. Vymyslela som si výhovorku, že pôjdem do Seattlu. Houby pôjdem, ale o mojom väzení vedieť nemusia. Na biológii ma čakalo prekvapenie. Na konci hodiny sa na mňa Edward otočil.

„Bella?“ Prečo mi jeho hlas pripadá tak dôverne známy?

„Čo je?“ Možno som nemala tak drzo začať, ale mala som zlú náladu. „Zase sa so mnou bavíš?“

„Vlastne ani nie.“ Asi mu preskočilo.

„Tak, čo máš za problém? Prečo mi proste nedáš pokoj? Prečo sa na mňa nevykašleš, ako to urobili ostatní?“ Nebola to jeho vina, že som bola nahnevaná, ale jeho slová ma rozčuľovali.

„Neviem,“ odpovedal kruto a odišiel. Možno som ho nemala tak odbiť, čo ak chcel byť ku mne naozaj milý a ja som bola taká hnusná? Ale svoje slová už nevezmem späť, je neskoro.

 

Moja depresia sa zhoršovala. Doma to bolo neznesiteľné. Steny domu mi pripadali ako väzenie – musela som von. Jediná možnosť bol však útek a s autom som rátať nemohla, keďže Charlie je v obývačke a počul by ho. Zo skrine som vzala tajnú zásobu brandy, ktorú som si schovala pre čas núdze. Potichu som prešla do kúpeľne, kde bolo okno, cez ktoré som sa mohla dostať von. Bolo lepšie situované ako okno v mojej izbe a naviac pod ním bola malá strieška, na nej som sa mohla zachytiť, a potom už len opatrne dole.

Na to, aké som nemehlo, som to zvládla brilantne. Keď som bola na rovnej zemi, obehla som dom a rozbehla sa preč po ceste. Pešo. Vonku trošku mrholilo, ale teraz mi to bolo úplne jedno. Šla som popri ceste a pritom som popíjala. Popri mne prešlo pár áut no očividne si ma nevšímali, hlavne, až to nikto nenahlási Charliemu.

Začalo pršať ešte viac a trochu som zmokla. Aj som ľutovala, že som radšej nevzala auto. Z diaľky sa ku mne začali približovať ostré svetlá auta. Myslela som, že aj toto prejde, ako tie ostatné, no ono zastavilo.

 

„Hej, kočka, nemala by si sa túlať tak sama. A ešte keď prší,“ z auta vykukol muž asi tak dvadsaťpäťročný. Bol celkom pekný pokiaľ som dovidela a asi si to myslel aj on. „Nechceš niekam odviezť?“

Nebol to najrozumnejší nápad, no moknúť som už nechcela. „Jasné, prečo nie?“ Otvoril mi dvere a nastúpila som

„Kam to bude?“ spýtal sa priateľsky.

„To je jedno.“ Hlavne, že som v suchu. Všimol si fľašu, ktorú som držala v rukách.

„Zapíjaš smútok?“

„Niečo také.“ Veľmi sa mi s ním nechcelo baviť. Nevyzeral ako nejaký zvrhlík, ale ktovie. Nemala som z neho dobrý pocit.

„Ak by si chcela, ja by som ti vedel zahnať žiaľ.“ To mal byť akože návrh. Páčil sa mi čoraz menej.

„Ďakujem, ale nepotrebujem,“ už som ľutovala, že som nastúpila, „vlastne by som bola radšej, keby si ma vysadil. Asi sa ešte trochu prejdem.“ Myslela som, že mi nezastaví, ale odrazu zabočil na nejakú cestu, a potom zabrzdil. Chcela som ihneď vystúpiť, no dvere nešli otvoriť. Prebehol mnou mráz.

„Myslel som, že by si mi mohla robiť na chvíľu spoločnosť. Mám niečo, čo by sa ti mohlo páčiť.“ Vedela som presne, čo teraz nastane. Keby ma bol radšej zabil.

„Pusť ma von,“ skúsila som. „Chcem ísť preč.“ Hlas sa mi triasol a celá som sa chvela. On odniekiaľ vytiahol striekačku a približoval sa s ňou ku mne.

„Chcel som to podobrotky, ale nemám rád, keď sa mi bránia.“ Nahodil zlovestný úsmev. Ja som pohľadom hypnotizovala tú striekačku a nemohla som od nej odtrhnúť oči.

„Nie, prosím,“ skúšala som ďalej. „Nechcem to, nie, prosím nie.“

 

Moje prosenie mu prišlo smiešne. Uchopil mi ruku. Metala som sebou, no proti jeho stisku som bola bezmocná. Začala som kričať, bránila som sa, a potom som na ruke pocítila vpich. Už nebolo cesty späť. O chvíľu mi bude krvou prúdiť droga. Zrazu ako by som sa vrátila späť.

 

Ležala som na dlážke, drogy v mojej krvi mali na mňa ešte stále účinok. Bola som niekde mimo reality. Mala by mi byť zima, ale chlad sa nedostavoval, mala by som cítiť bolesť, no necítila som nič, ani len hlad, hoci som už dva dni nič nejedla. Dvere v tmavej miestnosti sa otvorili a dnu vstúpil nejaký muž. Zdrapil ma za krk a ja som vykríkla a začala sa šklbať.

„Tak tebe nestačilo? Ty cundra!“ Kopol mi do hlavy. S kopancom odišlo aj moje vedomie.

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Poznačená nešťastím - 6. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!