Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Poznačená nešťastím - 4. kapitola

14.03.2011 (16:45) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2753×

4. kapitola – Klamárka

Charlie ma večer našiel ležať na posteli totálne na mol. Samozrejme, že mi hneď zobral takmer prázdnu fľašu. Bol úplne vyvedený z miery, keď ma videl. No jasné, Charlie ma ešte opitú nezastihol. Ráno som sa zobudila s poriadnou opicou. Otec si počkal až na ráno a až potom začal s prednáškami. Kričal na mňa a ja som kričala na neho. Bola som rozčúlená a hlava mi išla prasknúť. Povedala som si, že si môžem dovoliť jeden deň bez školy, tak som zostala v posteli.

Akosi sa mi podarilo zaspať, no úľava sa nedostavila. Naopak, bolo to ešte horšie, lebo som mala nočnú moru. Tú istú, ktorá sa mi vracia neustále. V mojom sne som videla mŕtve dievča, nevidela som jej do tváre, no predsa som s určitosťou vedela, kto to je. Telo mala dobité a posiate modrinami. Bola biela ako duch a mŕtve oči mala otvorené. Začala som kričať.

„Bella! Bella!“ Niekto mnou triasol, ale ja som neprestávala kričať a metala som sa. „Zobuď sa!“ Vtom som otvorila oči a bola som v realite. Iba sen.

„Už je dobre. No tak, ššš. Nikto ti neublíži.“ To Charlie ma zvieral v náručí a chlácholil ma. „Zasa to isté?“ Neodpovedala som. „Kričala si "Jenna". Chceš sa o tom porozprávať?“ Stále som nebola schopná slova, tak som iba pokrútila hlavou. Charlie ma nechal tak. Vedel, že nechcem, aby ma ľutoval. Na spánok som už ani nepomyslela.

Charlie ma nakoniec k psychiatrovi sám odviezol. Bolo to príšerné. O mojom prípade už vedel všetko. Informácie mal od môj cvokára z Phoenixu. Pýtal sa ma to, čo každý cvokár. Chcel, aby som rozprávala o svojich pocitoch. Ja som, samozrejme, pohotovo klamala. Nebudem sa nikomu spovedať.

Môj prvý týždeň v škole bol za mnou. Presne ako som predpokladala – spolužiaci si všimli, že pijem a fajčím. Začali sa mi vyhýbať. No niektorí ako Jessika, Mike, Angela a pár ľudí ma nechali sedávať s nimi pri obede. Zrejme už aj oľutovali to pozvanie. Je mi to jedno.

Cez víkend som si urobila výlet s kamoškou fľašou a žiletkou. Trošku som to prehnala, takže ruka mi krvácala viac. Nevadí, to sa zahojí. Teraz moje predlaktie zdobil obväz ukrytý pod rukávom. V pondelok som do školy prišla len tak-tak. Tesne pred zvonením som vpálila do triedy a snažila sa sústrediť. Hodiny ubiehali rýchlo, a tak som s Jessikou kráčala do jedálne ako vždy. No keď som otočila hlavu smerom ku Cullenovcom, skoro ma porazilo. Takže Edward sa na školu nevykašľal. Prebehol mnou mráz a prišlo mi zle. Vyzeral inak – nebol taký bledý a bol úžasne nádherný. Ale nevedela som, prečo sa mi zdá iný. Nechala som to tak.

„Bella, poď, si na rade.“ Strčila do mňa Angela, keď sme boli pri pulte s jedlom.

„Prepáč, Angela, dnes nemám chuť. Musím ísť na vzduch.“

S ospravedlňujúcim výrazom som odišla z jedálne. Všetci si domysleli, kam som šla.

Vonku bolo prázdno, neváhala som a siahla som po cigaretách. Až sa mi ruky triasli, keď som si ju zapaľovala. To nie je možné. Snáď ma nerozhádže nejaký idiot s bronzovými vlasmi. Nie je možné, aby ma takto ovplyvňoval. Už som premýšľala, že to zabalím a ujdem domov, ale ja nie som zbabelec. Nenechám ho, aby ma zničil. Budem ho ignorovať.

A tak som do učebne biológie išla rozhodnutá, že ho budem svedomito mať na háku. Naša lavica bola zatiaľ prázdna, ale o chvíľu sa ozvalo škrabnutie stoličky o podlahu. Neobzrela som sa.

„Ahoj,“ ozval sa milo až ma myklo. „Ja som Edward Cullen. Minulý týždeň som sa ti nepredstavil,“  pokračoval. „Ty si Bella Swanová.“ To nebola otázka.

Prinútila som sa zdvihnúť zrak a pozrieť sa na neho. „Áno, som,“ viac som nepovedala. Uškrnul sa.

„Vieš, zvyčajne sa povie teší ma alebo rada ťa spoznávam.“ To má čo znamenať? Akože s ním mám konverzovať?

„Čo keď ma neteší?“ vyhŕkla som, no jeho to neodradilo.

„Tak to ma zabolelo. To mám za to, že sa snažím byť milý.“ A áno, naozaj sa ku mne správal celkom priateľsky. Čo som si to iba vymyslela?

„Asi by si svojou milosťou nemal plytvať na mňa.“ Nepozerala som sa na neho, no teraz som presne vedela, čo bolo na ňom iné. Tie oči. Boli zlaté. Presne si pamätám ten čierny, bodavý pohľad, ktorým ma prebodával vtedy.

„Nosíš kontaktné šošovky?“ Ja koza, načo sa to pýtam.

„Nie, nenosím. Prečo?“ Vyzeral zmätený a ja som bola tiež..

„No, zdá sa mi, že máš iné oči. Predtým si mal čierne.“ Vyzerala som ako blázon, ale nech si myslí, čo chce. Možno aj on počul niečo o mojej povahe. Asi mu súrodenci zreferovali.

Nič mi na to nepovedal, otočil sa, no o chvíľu na mňa zase pozeral. „To je škoda s tým snehom, že?“ narážal na to, že sneh vonku sa na neradosť ostatných roztopil.

„Ani nie.“ Úprimne povedané, nevšimla som si, že by bol predtým sneh, až kým mi to teraz nepovedal. „Mne je to jedno. Zima je tu aj tak.“

„Tak prečo si sem prišla? Kvôli dažďu očividne nie.“ A je to tu. Prečo nemohol radšej mlčať? Nikto sa ma to takto priamo nespýtal. Čo som mu mala povedať? Že ma matka vyhodila, lebo ma mala po krk?

„Prečo ťa to zaujíma?“ skúsila som to obísť.

„To je dobrá otázka,“ zamyslel sa, ale nedal sa odradiť. „Tak prečo?“

Má to mať. „Moja matka sa znova vydala,“ povedala som jednoducho.

„A ty ho nemáš rada,“ konštatoval. Bolo by jednoduchšie potvrdiť jeho domnienky, ale nechcela som byť voči Philovi nefér.

„Nie,“ skúsila som si vymyslieť pohotové klamstvo. „Phila mám rada, ale veľa cestuje – hrá bejzbal,“ snažila som sa držať pravdy. „Moja matka zostávala so mnou, ale nebola šťastná.“ To bola pravda. „Tak som sa rozhodla, že pôjdem načas k Charliemu. Teda otcovi,“ pozrela som naňho – chcela som vedieť, či mi to zhltol. Skúmavo na mňa pozeral a očividne mi neveril. Mala som radšej mlčať.

„Ale teraz si nešťastná ty,“ povedal milo. Čo on o tom vedel. Zatvárila som sa kyslo.

„To nikoho nezaujíma,“ chcela som, aby ma radšej ignoroval. Na toto nemal už čo povedať, tak sa odvrátil. Až do konca hodiny bol ticho a občas na mňa skúmavo zazrel. Bola som nervózna. Keď zazvonilo, vybehol z triedy a už ho nebolo.

Na telesnej to bolo príšerné – hral sa volejbal a bolo to pre mňa ponižujúce. Mike ma udatne bránil. Zrejme to so mnou ešte nevzdal, dúfa ale márne.

Cestou domov som premýšľala o Edwardovi. Úporne som sa to snažila potlačiť, ale myšlienky na neho prichádzali. Prečo mi stále behá po rozume? A prečo pri ňom vždy znervózniem? Trápilo ma to viac, ako som si pripúšťala.

Charliemu som na večeru urobila lasagne. Sama som si potom naložila a musela si ich aj pochváliť. Fakt boli chutné, aj jemu chutili. Po večeri som chvíľu zostala v obývačke sledovať telku, a potom som si šla robiť úlohy.

Keď som sa osprchovala, zbežne som si pozrela svoje dorezané ruky. Jazvy aj čerstvé rany boli dosť vidno. Ešteže tu je zima, takže sa nikto nebude čudovať, že nosím dlhé rukávy. Vo Phoenixe to bolo nanič, keďže tam je horúco. Otec ani mama netušili, že si režem žily. A tak to aj zostane. Nechcela som sa zabiť, teraz už nie. Na začiatku som ale mala iný názor, vtedy by som dala čokoľvek za to, aby som unikla realite. Hoci aj svoj život.

Prišli mi na myseľ moji noví spolužiaci – to ako na mňa reagovali, aj keď vedeli, že som iná, že mám problém a sama som problémová, niektorí sa mi stále snažili podliezať. Ako napríklad Mike. Neviem, či by som im mala dať šancu a spriateliť sa s nimi, bála som sa, že to oľutujem. Vo Phoenixe som bola zvyknutá, že ma každý, okrem mojej ožranskej partie, ignoroval a radšej sa mi vyhýbali. Nikdy som nemala veľa priateľov, som tichá, ale po tom som prišla už úplne o všetkých. Viem, že som si za to mohla sama – správala som sa k nim zle, nestála som o ich priateľstvo a prestala som sa s nimi stretávať, oni ma po čase začali vnímať rovnako. Naopak známky v škole sa mi nijak nezhoršili, napriek tomu, že som sa občas flákala.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Poznačená nešťastím - 4. kapitola: