Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Poznačená nešťastím - 17. kapitola

14.05.2011 (13:00) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2276×

17. kapitola – Milujem ťa

Sobotňajšie ráno sa mi vôbec nechcelo vstať z postele. Vedela som, že tento deň bude príšerný a nudný a vedela som aj prečo. Kto by si to bol pomyslel, že raz budem neznášať slnečné lúče – práve ja, ktorá som vyrastala v slnečnom údolí slnečného Phoenixu.

Slnko bolo zatiaľ zahalené oblakmi, takže som sa naň nemohla mračiť, že mi ukradlo chvíľu, ktorú som mohla stráviť s Edwardom, no som si istá, že do obeda vylezie spoza mračien. Lenivo a neochotne som vyliezla z postele a ešte pomalšie som schádzala dole schodmi do kuchyne. Prekvapilo ma, že bola prázdna a ešte viac ma prekvapilo, keď som na kuchynskej linke našla odkaz písaný Charlieho rukou.

Išiel som na ryby. Vrátim sa poobede. Uži si slnko.

Charlie

Zase tie ryby. Čo je na tom také zaujímavé – stále len vyčkávať a vyčkávať, či sa chytí nejaká úbohá obeť. Dokonalá strata času. Nechápem, čo budem s toľkými rybami robiť, veď už teraz máme preplnený mrazák.

Rozhodla som sa, že si urobím radosť a dám si na raňajky waffle s medom. Až sa mi zbiehali sliny nad tou sladkou dobrotou. Keď som s nimi skončila, bola som lepkavá od medu, no so spokojným žalúdkom. Vybehla som rýchlo do kúpeľne umyť si zuby a tvár, a potom do izby obliecť sa. Svoje oblečenie som prispôsobila počasiu, takže som si dala iba ľahké tričko s krátkym rukávom a jeansy.

Premýšľala som, čo budem tento deň robiť a snažila sa vymyslieť niečo, čo by zamestnalo aj moju myseľ. Veľa mi toho nenapadalo. Možno by som mohla vziať auto a ísť preskúmať Forks. Možno objavím nejaké nové pekné miestečko, kam by som potom mohla ísť s Edwardom. Len ako som si to predstavila, pristihla som sa, že snívam s otvorenými očami. Z môjho snenia ma vytrhol zvonček pri dverách. Zamračila som sa. Kto to len môže byť? Čudovala som sa.

Ja som nikoho nečakala – možno to je nejaká Charlieho neohlásená návšteva, pomyslela som si na Blackovcov. Ktovie, či to nie sú oni. A vtom som otvorila dvere a zarazila sa v nemom úžase.

Edward tam stál, na tvári dokonalý úsmev od ucha k uchu a jeho oči sa tiež smiali.

„Čo... čo tu robíš, Edward?“ koktala som. Musela som sa uštipnúť, aby som sa presvedčila, že sa mi iba nesníva. Veď dnes má svietiť slnko, tak ako je možné, že je Edward tu?

„Prišiel som ťa uniesť,“ povedal s úškrnom a zasmial sa.

„Ako to, že si tu? Dnes má byť slnečno...“ Musela som vyzerať zmätene.

„Zatiaľ žiadne slnko nesvieti,“ ukázal hlavou na oblohu, „tak som si povedal, že jeden deň je dlhá doba, tak som ťa prišiel uniesť.“

„Uniesť?“

„Presne tak,“ potvrdil mi. „Neprijímam žiadne námietky. Vezmi si bundu a zamkni. Ideme na výlet.“

Nechcelo sa mi veriť, že toto nie je sen a Edward je naozaj tu. Asi som vyzerala nechápavo, keď som tam len tak stála, lebo Edward ma jemne odsunul a vošiel do našej chodby, kde vzal z vešiaka moju mikinu a schmatol do rúk kľúč z háčika pri dverách a vytlačil nás na verandu. Tam ma potom začal obliekať do mikiny a nakoniec zamkol dvere a kľúč mi strčil do vrecka. Potom mi to došlo – on to myslel naozaj vážne. Nestihla som sa spamätať a už ma vliekol dole schodmi. Čakala som, že ma dovedie k jeho autu, no on zamieril na opačnú stranu - smerom k lesu. Jeho auto som nikde nevidela.

„Edward!“ ozvala som sa. „Edward, kam to ideme?“ spýtala som sa. Neodpovedal mi. „No tak, kam ma berieš?“ Môj únosca sa zasmial.

„To je prekvapenie,“ povedal záhadne.

„Povedz mi to! Edward, no tak,“ prosila som ho a začínala som byť poriadne zvedavá. Zaviedol nás kúsok do lesa a potom náhle zastal.

„Dúfam, že sa nebojíš rýchlosti, Bella.“

„Prečo?“ čudovala som sa. „Edward, vysvetlíš mi už konečne, čo robíme?“ Namiesto odpovede ma schmatol za ruku a rýchlo, tak že som to ani nepostrehla, si ma vyhupol na chrbát. Čo sa stalo potom ma dokonale prebralo z raňajšej únavy. Les okolo nás sa premenil na zelenú šmuhu a vietor mi dráždil oči. Môj žalúdok protestoval a musela som byť poriadne bledá.

Trvalo niekoľko minút, než sme zastali a les znova nenabral normálny tvar. Srdce mi divo búšilo a musela som sa zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť, aby som sa upokojila. Pomaly mi začalo dochádzať, čo sa práve stalo. Ešte pred pár minútami som stála vo dverách Charlieho domu a teraz som s Edwardom niekde v neznám lese. Ale toto nebol sen, nato som sa cítila príliš živo. Skĺzla som z Edwardovho chrbta a pocítila pevnú zem pod nohami.

„A to... bolo... čo...?“ vyslovila som meravo.

Edward si ma zvedavo obzeral, a potom prehovoril vzrušeným hlasom. „Práve som ti predviedol jednu z výhod upírstva.“

Som vari vo filme? Alebo v nejakej začarovanej, bláznivej krajine? Áno, vedela som, že upíri sú rýchli, ale nečakala som toto. „No, tak to bolo veľmi... zaujímavé.“ Zasmial sa, ako som tú vetu na konci zvrtla. „Asi je hlúpe predpokladať, že sa nájde niečo, čo je pre upíra nemožné.“

„Ak myslíš z tej fyzickej stránky, tak potom by si musela dlho pátrať.“ Zamračila som sa. Že som sa vôbec ozvala.

„Povieš mi už konečne, kde to práve sme?“ ukázala som rukou na les okolo nás.

Edward ma chvíľu zamyslene pozoroval, no potom sa mu kútiky úst roztiahli do úsmevu a odpovedal mi. „Chcel som ťa vziať na jedno miesto, ktoré mám veľmi rád,“ pristúpil ku mne bližšie, „a taktiež som ti sľúbil, že ti ukážem, ako je to s upírmi a slnkom.“ Náhle som si spomenula na túto záhadu a srdce mi poskočilo.

„Nemyslím si, že cez tie stromy prenikne nejaké svetlo,“ oponovala som mu. On ma iba chytil za ruku a ťahal ma z miesta preč.

Už som sa nepýtala kam ideme, vedela som, že sa to o chvíľku aj tak dozviem. A mala som pravdu. Miesto, ktoré Edward spomínal, bola lúka. Čistinka uprostred lesa, ktorá akoby tam bola odjakživa, no predsa pôsobila, že keď odtrhnem od nej pohľad, zmizne a viac jej nebude. Bola dokonalá, kruhová a zaliata slnkom. Ako omámená som sa pohla smerom k nej, až ma osvetlili slnečné lúče a musela som zamrkať pred tým svetlom. Edward váhal, no napokon si povzdychol a pohol sa smerom ku mne na slnkom zaliatu lúku.

Akonáhle sa lúče dotkli jeho pokožky, celú scénu ešte viac osvetlili iskry, ktoré sa trblietali na jeho koži. Zalapala som po dychu – jeho krása bola dychvyrážajúca, ohromujúca a ja som sa ho musela v tej chvíli dotknúť. Jemne som prešla prstami po jeho ruke. Hneď, ako som sa ho dotkla, otvoril oči a skúmavo sa na mňa zahľadel.

„Nedesím ťa?“

„Vôbec nie. Som fascinová, si taký...“ Nenechal ma dohovoriť.

„Nenechaj sa tým oklamať, Bella,“ povedal sprudka. „To všetko je iba pasca, návnada pre ľudí, ktorá vás má nalákať.“ Ak je to pasca, tak som dokonale chytená. A niet cesty späť.

„Nebojíš sa?“ spýtal sa znova.

„Nie. Nedokážem sa ťa báť. Neviem si predstaviť, ako sa mám báť. Necítim strach.“ Ako mu to mám vysvetliť? Bála som sa, že poviem niečo nevhodné, čo ho nahnevá alebo rozosmutní.

„Si len človek, len slabý človek. Môžem ťa v sekunde zničiť a ani to nepocítiš a ty nemáš strach?“ Asi sa predsa nahneval.

„Edward, nerozumiem ti. Stále mi opakuješ, že si nebezpečný. Stýkaš sa so mnou a dávaš mi nádeje, no načo? Aby si ma neskôr zabil? Priviedol si ma na toto miesto, aby ťa nikto nerušil, kým ty...“ Tieto slová boli kruté a veľmi ma zraňovali. Len malá časť mňa uvažovala, aké by to bolo zomrieť tu a s ním. Jeho rukami. Zo všetkých smrtí, ktoré na mňa kedy číhali, mi táto pripadala najmilosrdnejšia, dokonca vznešená.

„Nie,“ povedal zúfalo. „Samozrejme, že nie. Ako si to môžeš myslieť?“ Chytil ma za ramená. „Nikdy by som nebol schopný ublížiť ti, Bella. Nedokázal by som so sebou žiť, keby sa ti niečo stalo. Si pre mňa všetkým...“ Vyzeral tak zničujúco zúfalo a tak zničujúco krásne.

„Nerozumiem, Edward,“ povedala som znova. Krútila som zmätene hlavou. Zdvihol ruku a nadvihol mi bradu, aby som mu pozrela do očí.

„Milujem ťa, Bella. Od prvej chvíle, ako som ťa uvidel, odvtedy, ako som prvýkrát zacítil tvoju vôňu... stala si sa pre mňa zmyslom môjho života. Nedokážem sa ti vyhýbať tak, ako ti nedokážem ublížiť. Milujem ťa.“ Tieto slová vo mne vyvolali taký prudký nával emócií, že som sa hlúpo rozplakala. Slzy prišli náhle a nečakane.

„Ty plačeš? Nechcel som ťa vystrašiť, nemusíš sa báť. Neublížim ti.“ Vyzeral tak zraniteľne.

„Neplačem lebo sa bojím. Plačem, lebo som šťastná.“ Aj mne samej to pripadalo bláznivé. „Ja... keď to...“ Bola som taká nemožná. „Milujem ťa, Edward. A je mi jedno, čo si, je mi jedno, že pre teba nie som dosť dobrá. Ak by som mala dnes zomrieť, zomriem šťastná a vďačná.“ Slzy mi neprestávali tiecť a znemožňovali mi výhľad na Edwardovu tvár.

„Nedovolím, aby sa ti čokoľvek stalo. Už nikdy nebudeš trpieť. Počuješ, Bella?“ Hovoril to naliehavo.

„Milujem ťa,“ zafňukala som mu v náručí. Jeho blízkosť vo mne znova vyvolávala tie pocity a srdce mi pumpovalo krv tak mocne, až som mala pocit, že mi vyskočí z hrude.

Edward ma jednou rukou pohladil po spánku a zastavil sa na mojom líci. Druhou rukou ma chytil za tú moju a pomaly, veľmi pomaly, sa naklonil tvárou ku mne a pobozkal ma. Jeho pery veľmi jemne ochutnávali tie moje, ktoré boli náhle neskutočne horúce, ako sa do nich nahrnula krv. Po prekonaní počiatočného šoku spôsobeného jeho blízkosťou, som sa do bozku zapojila náruživejšie.

Pevne som ho oblapila okolo krku a keby nemal nadprirodzenú silu, nikdy by ma od seba neodlepil. Veľmi jemne, no s nepopierateľnou silou ma od seba odsunul, no aj naďalej ma zvieral v náručí. Sťažka som dýchala a aj on mal problém dýchať normálne.

„Stalo sa naozaj to, čo si myslím, že sa stalo?“ povedala som bez dychu. Zdá sa, že pochopil moju komplikovanú otázku a s úškrnom mi odpovedal.

„Ja ti neviem čítať myšlienky, ale ak máš na mysli to, že som ťa práve pobozkal, tak potom áno. Ja snívať nemôžem, takže toto musí byť realita.“ Hltal ma očami a ja som sa išla roztopiť od blaha.

Aké neskutočne úžasné mi všetko pripadalo. Teraz, keď som sedela na čarokrásnej lúke s Edwardom, najdokonalejšou bytosťou na svete, pripadala mi realita vzdialená, akoby vonkajší svet bol mimo mňa a ja som bola uzatvorená v bubline s Edwardom, kam realita nemala prístup. Tentokrát to však nebola tá skľučujúca, otupujúca bublina, ktorá mi nedovoľovala žiť, táto bola príjemná a cítila som sa v nej božsky.

„Je to až také zlé?“ pýtala som sa Edwarda a tvárila som sa zarmútene. „Naozaj ti moja vôňa spôsobuje takú bolesť?“

Edward sa zaškeril a pohladil ma po vlasoch. „Ako vidíš, dá sa to vydržať. Predtým, na začiatku, to bolo horšie,“ zachmúril sa, „no teraz, keď som si na teba už zvykol, je to jednoduchšie.“ Na dôkaz pritisol svoje pery na môj krk.

„Aké to je? Tá túžba po krvi?“ Bola som zvedavá, či si niečo také dokážem predstaviť. Avšak nevedela som, či som si nezvolila nevhodnú otázku, ktorá by mu spôsobila, že by sa musel viac ovládať. Čo ja viem, aké je pre upíra myslieť a hovoriť o túžbe po krvi?

„Neviem, ako by som ti to mal vysvetliť. Možno...“ na malú chvíľu mu niečo prebehlo mysľou a pozrel sa na mňa. „Nie je to to isté, ale je to najlepší príklad, ako ti to vysvetliť.“ Znova ma pohladil a pustil sa do vysvetľovania.

„Je to niečo podobné, ako keď si závislá na drogách.“ Na chvíľu sa odmlčal a pokračoval. „Vieš, že je to zlé, ale aj tak si chceš pichnúť dávku. Chceš uhasiť tú túžbu. Bojuješ s tým, ale tvoje telo si to vyžaduje a ty sa buďto poddáš, alebo budeš bojovať. No niekedy je ten boj ťažší – v slabých chvíľkach, keď je túžba po droge silnejšia, než zvyčajne.“

„Viem, ako to myslíš,“ potvrdila som mu. Viem to z vlastnej skúsenosti. „Vieš, že som bola závislá a chápem, aké ťažké je odriekať si. Keď túžiš, aby ti droga priniesla úľavu. Urobil by si všetko preto, aby si ju dostal. A prestať, to je takmer nemožné.“

„Ale prestali sme s tým. Obaja. Ja som sa dostal zo svoje závislosti a ty zo svojej. Prekonali sme to.“ Sedela som schúlená v jeho náručí a opierala sa o jeho hruď. Silno si ma privinul na prsia a hladil ma po vlasoch.

„Teba to však muselo stáť viac síl.“ Ako veľmi musel bojovať, aby sa zriekol ľudskej krvi? Koľko úsilia ho to stálo?

„Myslím, že to stálo za to.“ Pobozkal ma do vlasov.

„Bolo by veľmi ťažké pre teba, ak by si znova okúsil ľudskú krv? Dokázal by si znova prestať?“

„Myslím, že by som to zvládol. Každopádne, nechystám sa viac ochutnať ľudskú krv. Nechcem meniť to, čím som. Už nechcem byť netvor.“

Po tejto odpovedi som sa spokojne uvelebila v jeho mramorovom náručí a nechala sa hladiť najdokonalejšou bytosťou na svete.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Poznačená nešťastím - 17. kapitola: