Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Poznačená nešťastím - 16. kapitola

09.05.2011 (17:30) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2139×

16. kapitola – Dotyky

Keď sa tak spätne teraz zamýšľam nad svojím doterajším životom, nad tými pár rokmi, ktoré som strávila v neprístupnej bubline, uzatvorená a bez života, zdá sa mi, akoby som znova ožila a začala všetko okolo seba vnímať naplno. Vždy som považovala za klišé, keď niekto hovoril, ako mu láska zmenila pohľad na svet, ako ho robí šťastným a naplneným. No teraz, keď som lásku zažívala naplno, síce nebola opätovaná – nie, v tom som dúfať nemohla – zistila som, že dokážem normálne fungovať, že môj život môže byť do istej miery ako kedysi. Aj Charlie si všimol tejto zmeny a bol neskonale rád, hoci sa o tom predo mnou nezmienil.

Keď som dnešné ráno otvárala okno dokorán a ovial ma studený vietor a jemný dážď, predstavila som si, že dnes uvidím Edwarda a všetko ma napĺňalo radosťou. Dnes večer som mala sen – bola v ňom Judith.

Celé to bolo veľmi zvláštne. Judith stála na okraji prázdnej cesty a mávala mi, no keď som sa k nej priblížila, iba sa usmiala a zakrútila nesúhlasne hlavou.

„Bella, zostaň, kde si, tak je to správne,“ povedala mi.

„Ale ja chcem ísť za tebou... chýbaš mi,“ odporovala som jej. Znova som sa pokúsila dostať sa bližšie no bránilo mi v tom niečo. To niečo bolo priehľadné, ale nepriepustné a nechcelo ma to pustiť k nej. Zúfalo som zaúpela.

„Aj ty mi chýbaš, Bella. Ale ty patríš sem.“

„Prečo si odišla, Jud?“ vyhŕkla som túto nezmyselnú otázku. Otázku, na ktorú neexistovala odpoveď. Predstavila som si jej rodičov, smútiacich nad jej hrobom vo Phoenixe a prišlo mi to ľúto. Bola tak mladá...

Judith mi neodpovedala.

„Stretneme sa ešte niekedy?“ spýtala som sa. Judith sa na mňa prívetivo usmiala.

„Bella, dávaš mi ťažké otázky,“ zasmiala sa. „Ďakujem ti. Ďakujem ti, že si dodržala svoj sľub a žiješ za nás obe. Mám ťa veľmi rada, Bella.“ Chcela som jej povedať, že aj ja ju mám neskonale rada, no ona iba prikývla, akoby to dobre vedela, a zrazu sa rozplynula ako hmla. V tej chvíli som sa prebudila.

S povzdychom som zatvorila oblok a chystala sa obliekať. Charlie odišiel pred niekoľkými minútami, takže som dnes raňajkovala sama. Nič som si nevšimla, keď som zamkýnala dvere na dome no v momente, ako som sa obrátila a schádzala dole schodmi z verandy, tak môj pohľad upútalo strieborné Volvo. V šoku som zamrkala očami. Odrazu z auta vyletela nejaká šmuha a Edward stál pri dverách na strane spolujazdca a otváral mi dvere.

„Čo by si povedala na to, keby som ťa dnes odviezol do školy ja?“ šibalsky na mňa žmurkol.

„Povedala by som, že prijímam.“ Edwarda to potešilo a rozšíril svoje ústa do ešte väčšieho úsmevu. Nastúpila som a on za mnou zatvoril dvere. Vyštartovali sme.

„Akú si mala noc?“ spýtal sa zaujato a mňa prekvapilo, že to nie je len zdvorilostná otázka, ale naozaj ho to zaujíma.

„Bola...“ Úprimne povedané, neviem to popísať. „Bola zvláštna, ale myslím, že celkom fajn.“

Nadvihol jedno dokonalé obočie. „Čo sa ti snívalo?“ Jeho otázka ma prekvapila. Ja som predsa nijaký sen nespomínala.

„Snívalo sa mi o Judith,“ povedala som mu. Asi si pomyslel, že to nie je vhodná téma, lebo dodal: „Prepáč, viem, že o tom nechceš hovoriť, nemal som sa pýtať.“

„Nie, nevadí mi to. Ja... nebol to zlý sen a som rada, že sa mi o nej snívalo. Veľmi mi chýba, ale už je to za mnou, nebudem znova deprimovaná.“ Tak toto bola pravda. Viem, že tá príšerná ničota je nanič a viac sa k nej nevrátim. Teraz mám pre koho žiť.

„Tak to som rád. Vážne, kvôli tebe. Som rád, že si sa z toho dostala,“ venoval mi krásny úsmev až sa mi rozbúchalo srdce.

„A čo tvoja noc?“ opýtala som sa ja jeho. Trochu sa pousmial a záhadne poznamenal: „No, bola veľmi príjemná.“ Pochopila som, že viac z neho nedostanem.

Zastavili sme pred školou a takmer celé parkovisko už bolo zaplnené. Študenti sa ponáhľali do svojich tried, aby nezmeškali začiatok hodiny. Zhrozila som sa, keď som pozrela na hodinky. O päť minúť sa začínalo vyučovanie.

„Panebože, to je už toľko hodín!“

Edward sa smial. „Aké zvláštne, že práve ty sa staráš o to, či prídeš neskoro. Nebola si to ty, kto sa pred pár dňami ulieval pri každej príležitosti?“

„Že mi to hovoríš práve ty,“ vyčítala som mu prísne. „Ak budem aj naďalej blicovať a vymeškávať, tak ma vyrazia.“ Musím povedať, že je to dosť možné. „Radšej už poďme.“

Edward ma odprevadil až k mojej triede, kde sme sa rozlúčili a šiel na svoju hodinu. Niekoľkokrát som si musela pripomínať, že som v škole, aby som dávala pozor. No aj tak som mala hlavu plnú Edwarda a a tento obraz mi nevymizol z myšlienok ani keď som ho znova uvidela pred dverami učebne, kde som mala španielčinu.

„Môžeme ísť?“ spýtal sa ma zdvorilo. Iba som sa usmiala a pohli sme sa smerom k jedálni. Keď sme čakali v rade na jedlo a potom si sadali, všetci na nás vyvaľovali oči. Cítila som ich pohľady na sebe, no v Edwardovej prítomnosti som ich dokázala ignorovať. Čo je mňa po klebetách. Nezaujíma ma, čo si myslia ostatní, pokiaľ je Edward pri mne, je mi to srdečne jedno. Jediní, ktorí sa nepozerali, bola jeho rodina. Tí sedeli v rohu miestnosti a ani brvou nepohli. Došlo mi, že Edwardi súrodenci ma až tak veľmi neobľubujú a tiež mi prišlo ľúto, že ich okrádam o brata. Všimol si, kam upieram pohľad. Spýtavo sa na mňa zahľadel.

„Tvoji súrodenci asi nie sú veľmi nadšení, že sa priatelíme,“ poznamenala som.

„Prečo si to myslíš?“ spýtal sa ma vážne a premeriaval si ma pri tom.

„Vyhýbajú sa mi,“ povedala som smutne. Niežeby som bola niekedy spoločenský typ, ale táto ich chladná nevšímavosť ma zraňovala a utvrdzovala ma v tom, že nie všetko je v poriadku. „Cítim sa previnilo, že som ťa im vytrhla.“

Edward sa na mňa nežne pozrel. „Nie je to tak. Nevyhýbajú sa ti. Oni... Je to vlastne moja vina, povedal som im, nech si držia odstup. Nie je to ich vec.“

Vyvalila som na neho oči. „Prečo si im to povedal?“ Nedokázala som pochopiť jeho logiku.

„Jeden upír snáď nestačí?“ povedal so zamračeným čelom, no potom sa uvoľnil. „Naozaj to nie je nič osobné, Bella, ver mi. Ale takto je to asi najlepšie.“

Chcela som protestovať a namietať, no nechcelo sa mi s ním hádať, tak som si radšej zahryzla do jazyka. Edward sa toho chopil a zmenil tému.

„Chcel by som vedieť o tebe viac. O tvojom živote vo Phoenixe, ako si žila predtým. Porozprávaj mi o sebe.“ Začudovane som nadvihla obočie.

„Čo by si ešte chcel vedieť? Veď už o mne vieš všetko,“ pokrčila som ramenami. „Čo také ťa zaujíma?“ Iba sa zasmial a začal mi klásť otázky. Všetky odpovede išli zo mňa prirodzene, bez toho, aby som sa hlúpo červenala či zakoktávala sa. Zdalo sa, že ho moje rozprávanie zaujíma a tak som hovorila ďalej.

„Takže si naozaj vždy bola tá vzorná, poctivá študentka strednej školy?“ Neveriacky na mňa vyvaľoval oči. Iba som pokrčila plecami a zasmiala sa.

„Presne tak,“ potvrdila som mu. „Robievala som si úlohy, učila sa a nevymeškávala školu. Vieš, keď má človek málo priateľov, ostáva mu čas aj na iné aktivity.“ Znova som sa pousmiala no tentokrát pri spomienke na Renée a jej nákupné maratóny. Niežeby sme si dovolili míňať horibilné sumy, ale Renée vedela stráviť v nákupných centrách podstatný čas. A ja som sprevádzala. Vždy som ju podporovala v jej záujmoch, aj keď občas trochu bláznivých, a snažila som sa, aby nezatiahla do nich aj mňa. To sa mi nie vždy podarilo.

„Tu sa s tebou chcú priateliť,“ povedal odrazu, „a ty ich odmietaš.“ Zdalo sa, že mu robí istý problém pochopiť to.

„Nie som veľmi spoločenská,“ povedala som mu. „A vyhýbanie sa spoločnosti bolo niečo, čo som musela podstúpiť v záujme zachovania svojho duševného zdravia a svojho pokoja, ak chápeš.“ Tvárou mi prešiel neradostný úsmev. „Ty by si o tom mal niečo vedieť,“ dodala som. Ešte som totiž nevidela žiadneho z Cullenovcov, okrem Edwarda, aby sa bavili s niekým iným, než so svojimi súrodencami. No pre nich znamenalo súkromie niečo viac než len pokoj. Bola to otázka bezpečnosti – ak by sa príliš stretávali s ľuďmi v úzkom kontakte, bolo by možné, že ich tajomstvo niekto odhalí.

Edward pochopil na čo som narážala. V tom momente mi došlo, že aj ja som narušiteľ, votrelec, ktorý sa infiltroval do ich súkromia a odhalil ich tajomstvo. Znova som pocítila vinu a sklonila som hlavu.

„To je jedna z mnohých útrap upírov,“ povedal ľútostivo Edward a vyzeralo to, že ho to naozaj trápi. Na chvíľu zostalo ticho, no potom sa jedálňou rozozvučal zvonček, ktorý ohlásil koniec prestávky. Strhla som sa a vyskočila na nohy. Edward sa mojej reakcii zasmial, no nasledoval môj príklad.

V triede sme si sadli na naše obvyklé miesta. Profesor začal so svojím výkladom, no ja som sa znova musela premáhať, aby som zostala v prítomnosti. Neustále som si pripomínala, že musím dávať pozor, no dá sa to, keď vedľa vás sedí stelesnený anjel? Viedla som ťažký boj a prehrávala som. Každú jednu možnú chvíľku môj pohľad blúdil smerom k nemu a keď sa naše oči stretli, srdce sa mi rozbúchalo, očervenela som a rukou mi kmitalo ako som sa ho chcela dotknúť. Len jeden malý dotyk. Len letmé pohladenie po ruke. Bol by to až taký hriech?

Zdalo sa, akoby on zvádzal rovnaký boj a v očiach mu divo žiarili iskričky túžby. Moje telo sa akoby automaticky samo začalo pohybovať, moja ruka sa pomaly načahovala za tou jeho, položenou na stole. Pozerali sme si do očí, akoby sme obaja v tej istej chvíli mysleli na to isté, a jeho ruka sa priblížila k mojej a ja som pocítila chladný dotyk na dlani, ktorý mi rozpumpoval srdce do ozrutného tlkotu. Automaticky som zovrela ruku v mojej dlani a pocítila som jej tvrdosť a zároveň nesmiernu hebkosť. A vtom nás prerušil profesor.

„Slečna Swanová, pán Cullen, dávajte, prosím, pozor,“ napomenul nás pán Banner. Moja ruka ostala odrazu prázdna. Stisla som ju do päste a schovala pod lavicu. Viac som na Edwarda nepozrela. Keď skončila hodina, vôbec som netušila, o čom ten výklad vlastne bol.

Edward ma mlčky sprevádzal na telesnú, a keď sme zastavili pred šatňou, iba sa pousmial a povedal mi, že ma počká pri aute. Nevnímala som vôbec, čo sa okolo mňa deje, stále som premýšľala, no teraz to bolo horšie. Napriek radosti z dnešného dotyku som cítila obrovské obavy – obavy z toho, že toto náhle vzplanutie mohlo byť z jeho strany iba čisto náhodné. To, že ja som po ňom túžila tak veľmi, až som z toho dostávala závraty, neznamená, že on to cíti rovnako. Viem, že sa to niekedy stáva – očarenie, ktoré neskôr vyprchá a zanechá bolestnú prázdnotu.

Možno Edward ku mne prilipol a keďže poznám jeho tajomstvo, stala som sa preňho akousi bútľavou vŕbou, ktorá ho dokáže pochopiť a zniesť jeho prítomnosť. Vtedy emócie hrajú hlavnú rolu. Možno ho k tomu dotyku priviedla nejaká mne neznáma živočíšna túžba, túžba po ľudskom teple, ktoré si tak dlho odopieral. Kedy naposledy pocítil teplé ľudské objatie, teplý a hrejivý dotyk rúk? Mohli to byť roky. Nech to už bolo akokoľvek, mňa ten dotyk vyniesol do výšin a urobil ma dokonale šťastnou. Nechám si v sebe túto krásnu ilúziu, že som preňho dôležitá – aspoň ako kamarátka. S tým by som dokázala žiť.

Ako sľúbil, čakal ma Edward pri svojom striebornom Volve na školskom parkovisku. Všetky moje chmúrne nálady sa rozplynuli len čo som zahliadla jeho tvár, na ktorej sa skvel širokánsky úsmev. Zasa som bola šťastná.

Viezli sme upršaným Forksom a v aute panovalo ticho. Edward zastavil pred naším domov, a keď stíchol aj motor auta, nastalo ešte väčšie ticho. Nechcelo sa mi vystúpiť a už tobôž nie rozlúčiť sa s ním.

„Uvidíme sa zajtra?“ spýtala som sa ho nesmelo a snažila som sa nerobiť si priveľké nádeje. Koniec koncov, zajtra je sobota = žiadna škola, takže sa nemáme ako stretnúť.

„Zajtra bude slnečno,“ povedal zvláštnym ponurým tónom.

Povzdychla som si a odvrátila zrak, aby nevidel, aká som sklamaná. Bude slnečno a on sa musí vyhýbať ľuďom. Odrazu urobil niečo nečakané. Natiahol ruku a natočil si moju tvár smerom k nemu. Usmieval sa.

„Budem na teba myslieť,“ žmurkol na mňa. Znova sa usmial a odtiahol sa. Zamrkala som očami a omámene sa pokúšala otvoriť dvere. Z auta som takmer vypadla. Započula som jemný chichot, no keď som sa obzrela, jeho tvár bola neutrálna.

„Tak ahoj,“ lúčila som sa.

„Tak ahoj,“ odpovedal mi a venoval mi krásny úsmev. Motor auta naskočil a auto vystrelilo do ulice.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Poznačená nešťastím - 16. kapitola: