Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Poznačená nešťastím - 15. kapitola

Poznačená nešťastím - 15. kapitolaAko sa Bella vyrovnala so smrťou Judith? Znamená to Bellin definitívny pád na dno alebo to nový štart? Dúfam, že sa vám bude páčiť táto kapitola a zanecháte komentár.

15. kapitola – Rozhovory

 

Nasledujúci deň zostal Charlie so mnou doma a ja som vedela, prečo to robí. Poznal moje slabé chvíľky a možno čakal, že znova prepadnem svojim starým hriechom. Nesúdila som ho za to. Vedela som, že toto sama nezvládnem, že potrebujem oporu. Odchod Judith ma zdrvil, bolo to také náhle a nečakané a nevedela som to pochopiť. Možno aj to mi trochu pomohlo nájsť v sebe silu a ísť ďalej.

Takto to so mnou bolo vždy, nikdy som nebola víťaz, stále som bola tá, čo prehráva, ale ani raz som to nevzdala. Bude to tak aj teraz. Spomenula som si na prísahu, ktorú som dala Judith, že budem silná. Ona ma poznala najlepšie a musela vedieť, že ju nesklamem. Ak to bolo jej posledné želanie, akoby som jej ho mohla nesplniť? Ona si to zaslúžila.

Keď ma včera Charlie viezol domov necítila som nič viac, než len beznádej, ktorá ma pohlcovala a zúfalstvo nad stratou, ktorú som v tej chvíli nedokázala predýchať. Cítila som, akoby sa cez noc stal zo mňa celkom iný človek – rozdiel medzi tým, kto si včera ľahol do mojej postele a tým, kto sa ráno v nej zobudil, bol citeľný. Ale prečo sa to muselo stať takto, prečo som musela prežiť zdrvujúcu stratu, aby sa zo mňa stal iný človek? Takto som to nechcela, ale nešlo tomu zabrániť. Cítila som spočiatku pocit viny za to, že nedokážem smútiť dostatočne na to, aby som precítila tú obrovskú stratu. Zdalo sa mi to ako zrada nášho priateľstva, že som necítila viac bolesti. A predsa som bola teraz vďačná, vďačná za ten pocit akejsi novej nádeje, myšlienky na to, že ešte nie je všetko stratené, že môžem začať odznova.

 

„Dcérka, nemusíš ísť do školy, ak sa na to necítiš. Zostaň doma a odpočiň si,“ naliehal na mňa Charlie vo štvrtok ráno. Povedala som si, že budem statočná.

„Ale ja tam chcem ísť,“ trvala som na svojom. „Potrebujem na to všetko zabudnúť, chcem si zaplniť hlavu inými vecami.“

„Dnes máš mať stretnutie s doktorom Carterom,“ s obavami mi pripomenul. Všimol si, ako som sa zatvárila, tak dodal: „Nemusíš tam ísť. Zavolám mu a odvolám to.“

„Ďakujem, že to chápeš, ocko. Naozaj k nemu nechcem ďalej chodiť, je pre mňa ťažké rozprávať sa o tom. Prosím, už žiadne ďalšie sedenia.“

„Ak to takto chceš...“

„Áno, budem v poriadku. Len potrebujem čas.“

Charlie ku mne pristúpil a objal ma. „Si taká statočná.“ Tuho ma zvieral v objatí, ktoré som mu opätovala.

Keďže Charlie zariadil, aby mi priviezli moje auto domov z Port Angeles, potom, ako som ho nechala pred supermarketom, mala som odvoz zabezpečený a nemusela sa starať o to, či je to pešo ďaleko. Takže som sa do školy odviezla Pick-upom ako zvyčajne.

 

Po španielčine ma pred triedou zastavil Edward. „Bella, mohli by sme sa porozprávať?“ spýtal sa potichu.

„Čo potrebuješ?“ On bol jediný, s kým som si v túto chvíľu priala byť najviac.

„Poďme do jedálne.“ Nasledovala som ho cez preplnenú jedáleň až k radu s jedlom. Každú chvíľu na mňa pozrel skúmavým pohľadom. Sadli sme si k voľnému stolu ďaleko od ostatných. Začal s tou najnevhodnejšou otázkou.

„Ako sa cítiš?“

„Naozaj nechci, aby som ti hovorila, čo teraz cítim. Nechcem rozoberať, čo sa stalo, Edward, ja nepotrebujem ďalšieho psychiatra.“ Zase ma chce niekto ľutovať a utešovať.

„A čo potrebuješ?“ spýtal sa vážne. Ak by som mu mala povedať pravdu, červenala by som sa až za ušami. Nemám však v úmysle rozprávať o tom, ako veľmi túžim, aby bol so mnou, aby ma objímal a nikdy neopustil, ako to urobila Judith.

 

„Poviem ti, čo nepotrebujem. Edward, nechcem, aby si ma ľutoval. Vidím na tebe, že sa snažíš nezraňovať ma svojimi slovami, svojimi činmi, ale ja o to nestojím. Stará Bella je preč a nevráti sa, nebudem sa zaoberať minulosťou. Teraz chcem žiť v prítomnosti, nič viac si neželám.“ Položil mi ďalšiu otázku.

„Stále o tom premýšľam a odpoveď nenachádzam. Povedz mi, prečo si ešte stále so mnou. Teraz, keď už vieš pravdu, myslel som si, že sa mi budeš vyhýbať.“ Akoby v to stále dúfal. „Bolo by pre teba zdravšie, keby si sa mi vyhýbala.“

„Myslím, že by som to nedokázala, ani keby som to chcela, teraz už nie. Nezáleží mi na tom, čo si.“ Neviem, či bola úprimnosť to pravé, čo som mu mala poskytnúť. Ak sa zase nahnevá...

„Nezáleží ti na tom, že som monštrum? Že nie som človek?“ spýtal sa skepticky.

„Nie, nezáleží.“ Pozerala som pri tom na svoje ruky. „To isté by som sa ťa mohla spýtať aj ja. Vieš, čím som bola, aká som bola a vieš, že som svojím správaním ublížila mnohým ľuďom.“ Trpko som sa usmiala. „A napriek tomu si tu.“ To nedávalo zmysel.

„Vieš, Bella, ty sa nevidíš jasne. Vidíš sa len v tom zlom svetle a potlačuješ, čo je na tebe dobré. Teda aspoň predtým. Ty si úplne výnimočná, Bella, nikdy som nestretol nikoho, ako si ty.“ Pri jeho slovách som sa začervenala. „Ten rumenec ti naozaj pristane.“ Možno nebol až taký vážny.

„Má upírstvo niečo spoločné so zahmlením mozgu?“ opýtala som sa naoko vážne, naoko sarkasticky. Edward pochopil na čo som narážala.

„O ničom takom neviem,“ povedal a ocenil môj pokus o žart. „Ale vzhľadom k tomu, že ja mám dokonalý zrak a viem vďaka svojej schopnosti o ľudskej mysli dosť, musím predpokladať, že jediný, kto tu má zahmlený mozog a vnímanie, si ty, Bella.“ Uprene na mňa pozeral. „Prečo toľko potláčaš svoju výnimočnosť? Ľudia obyčajne chcú, aby ich všetci ostatní videli v lepšom svetle a vnímali ich svetlé stránky, ale ty sa snažíš o pravý opak, nerozumiem tomu.“ Nechápavo krútil hlavou. Pri jeho slovách som si pripadala ako nejaký vedecký experiment, ako tvor z čudnej, zvrátenej planéty, ktorý prišiel na tento svet, aby ho spasil, no skôr, aby ho zahubil.

„Uvedomuješ si ty, Edward, čo mi tu hovoríš? Že ja sa nevidím jasne? Ale pri tom ty sám mi neustále vyhadzuješ na oči, aký si. Sám sa mi snažíš ukázať v tom horšom svetle, takže neviem, prečo to vyčítaš mne,“ pripomenula som mu. On si len povzdychol a odvrátil pohľad niekam do neznáma.

„Asi máš pravdu,“ povedal prekvapujúco. „Teraz, keď som si vyjasnil moje priority na tom aj tak nezáleží, takže to nechám tak,“ zatváril sa záhadne.

„Priority?“ opýtala som sa nechápavo. O jeho prioritách som nevedela nič, neviem, čo tým myslel a očividne mi ani nechcel pomôcť pochopiť.

„No, povedzme, že teraz to, čo pre mňa dávalo zmysel, už nie je také dôležité.“ Tak teraz som bola ešte viac zmätená. „To, čo by som mal urobiť, je úplne iné, ako to, čo chcem a čo práve robím.“

„Jasné, to, čo chceme nejde vždy ruka v ruke s tým, čo je správne,“ potvrdila som mu. „Ale ako môžeš vedieť, čo je a čo nie je správne? Je to subjektívna vec, každý považuje za správne niečo iné.“

„Vidím, že v tom máš jasno,“ pochválil ma a potom zmenil tému, pretože tento rozhovor sa nebezpečne blížil k filozofickej hádke. „Vyzerá to tak, že teraz obaja začíname odznova – od nuly.“ Prívetivo sa na mňa usmial a v jeho pohľade som zazrela niečo ako súcit.

„Áno, teda ja určite,“ potvrdila som mu. „Môžeme si navzájom pomáhať – to priatelia robia, nie?“

„Bezpochyby.“

 

Sledovala som jeho tvár, jeho reakcie a jeho záhadný úsmev, ktorý mi akosi zvláštne dodával odvahu. Niečo mi hovorilo, že on tu bude pre mňa, že mi pomôže postaviť sa na nohy, hoci občas hovoril neurčito a v náznakoch sa vyjadroval o pochybnostiach, o tom, čo je správne. Odvrátila som pohľad a pozrela smerom k jeho rodine – všetci nás sledovali, ale z ich pohľadov som nedokázala určiť, či sú nevraživé, nesúhlasné, či zmierené. Všimol si, kam sa pozerám a nasledoval môj pohľad. Keď to urobil, všetci do jedného odvrátili tvár a znova upierali pohľady do neznáma. Ospravedlňujúco sa na mňa pozrel.

„Je to pre nich ťažké, vieš,“ oznámil mi. „Nie je správne, aby o nás vedel niekto zvonka. Ak by sa niečo stalo, mohlo by nás to dostať do problémov.“ Ak by sa niečo stalo. Tieto slová sa mi veľmi nepáčili.

„Čo presne tým myslíš, keby sa niečo stalo?“

„Vieš, čo tým myslím,“ povedal smutne. Viac k tomu nepovedal a ani ja som nevedela, čo mám povedať. Chcela som ho utešiť, ale nebola som si istá, či by moje slová nemali opačný účinok. Vedela som, aký vedel byť vzťahovačný a tie jeho prudké zmeny nálad, ktoré som nestíhala občas sledovať...

„Mali by sme ísť na hodinu.“ Vstal a ja som nasledovala jeho príklad. Kráčali sme spolu, tesne pri sebe a sadli sme si do našej spoločnej lavice. Dnes už nesedel ďalej odo mňa, bol bližšie než kedykoľvek predtým a vo mne to vyvolávalo nové, nepoznané túžby. Celú hodinu som tŕpla, kedy sa to už skončí a vyslobodím sa zo zovretia tejto potlačovanej túžby dotknúť sa ho. Nakoniec som sa dočkala zvonenia. Ale so zvonením prišiel aj čas lúčenia. Edward stál neisto vedľa mňa a vyzeralo to, že zvádza vnútorný boj. Nachvíľu pozdvihol ruku, akoby sa ma chcel dotknúť, no potom ju znova spustil a vzal do rúk svoje knihy. Urobila som to isté; spolu sme vyšli von z triedy. Nečakala som to, no odprevadil ma až k telocvični a tam sa pousmial a povedal: „Ahoj, Bella.“ A bol preč. S povzdychom som pozerala na jeho vzďaľujúcu sa postavu, a potom som vošla do šatne.

 

Ani vlastne neviem, ako som sa dostala domov, pretože som bola taká zadumaná, že som vôbec nevnímala. Mňa by nemali púšťať za volant, lebo vzrastie počet dopravných nehôd. Doma som v dumaní pokračovala, zahĺbená v myšlienkach som sa nedokázala sústrediť ani na takú triviálnu vec, akou je varenie. Neustále mi niečo padalo a rozsypávalo sa. Zo zamyslenia ma prerušilo vibrovanie môjho telefónu. Vytiahla som ho z vrecka a zistila som, že mi prišla správa. Číslo som však nepoznala.

 

Bolo by veľmi trúfalé dúfať, že so mnou pôjdeš von? Nebolo pochýb, od koho tá správa bola. Srdce mi poskočilo novou radosťou a potom sa pustilo o závod. Strhla som sa, keď pri dverách zazvonil zvonček. Okamžite som bežala otvoriť a moje srdce sa dokonale zbláznilo, keď som zaregistrovala, kto stojí vonku na verande. Usmieval sa na mňa a ruky mal vo vreckách.

„Mám nejakú šancu?“ spýtal sa jemne.

„Asi sa musíš doma veľmi nudiť, keď si sa stavil za mnou,“ podpichla som ho.

„No povedzme, že sa mi nechce čakať do zajtra, kým ťa znova uvidím, tak som si povedal, že sa pokúsim vytiahnuť ťa von. Tak čo? Mám šancu, že mi povieš áno?“ Nadvihol obočie. Chcela som ho trošku ešte potrápiť, tak som nahodila výraz akože premýšľam, či mám voľný čas. Chvíľu som ho dusila, no potom, keď sa už začínal mračiť som sa usmiala.

„Myslím, že si nájdem čas. Ale musíš chvíľku počkať, mám tu rozrobenú večeru. Poď ďalej,“ pozvala som ho a otočila sa smerom do kuchyne. On ma nasledoval. Pokynula som mu k stoličke, nech si urobí pohodlie. Sledoval ma, ako pripravujem večeru.

„Chceš mi nahovoriť, že vo vašom dome nie je nič zaujímavé, čo by mohlo zabaviť upíra?“ pochybovačne som sa opýtala.

„To, čo ma zaujíma, doma nenájdem,“ povedal tajomne, pričom na mňa upieral jeden zo svojich skúmavých pohľadov. Potešene som sa začervenala, ale nijak som nedala najavo, že mi je príjemné, čo práve povedal.

„Kam by si chcel ísť?“

„Myslel som, že by sme sa mohli poprechádzať, ale ak by si chcela robiť niečo iné...“

„Prechádzka je fajn,“ pousmiala som sa. Nevedela som si predstaviť, ako sa niekde prechádzam s takou božskou bytosťou ako je Edward, už len to, že je tu, v našom dome, ma napĺňala zvláštnou radosťou a pocitom blaženosti. Dosmažila som posledné rybie filé a nahádzala špinavý riad do drezu.

„Hotovo, môžeme ísť.“ Nechala som ešte Charliemu odkaz na papieriku, že som šla von a mohli sme ísť. Edward zamieril k svojmu auto a otvoril mi dvere. Vďačne som sa na neho usmiala a nastúpila som. Viezli sme sa len krátko, potom Edward zastavil a vystúpili sme. Bolo tu nádherne, to som nemohla poprieť. Široká rieka, ktorej vody vyzerali stojaté ako jazero, siahala od jedného konca cesty po breh, na ktorom sa začínal les. Hoci som predtým Forks neznášala, teraz, keď som prechádzala po brehu rieky s touto dokonalou bytosťou, sa mi môj vkus trochu poupravil. Nielen Forks, ale celý svet sa mi zdal krajší. Edward sa usmial.

 

„Nad čím premýšľaš?“ opýtal sa. „Zdá sa mi veľmi neprirodzené, že to neviem.“

„Snažím sa pochopiť a vstrebať to všetko, čo sa okolo mňa deje. Všetky tie zmeny, je to také zvláštne, keďže som predtým žila akoby v neustálej tme. Akoby som sa prebudila a zistila, že som premeškala kus svojho života bezdôvodným spánkom, alebo akousi kómou,“ vysvetľovala som mu. Pozrela som na neho, chcela som vidieť jeho reakciu a či ma pochopil. Zdalo sa, že áno.

„Viem presne, čo tým myslíš,“ prikývol. „Cítim sa rovnako, aj keď ja som asi prespal dlhšiu dobu ako ty.“ Zasmial sa a jeho dokonalý smiech ma donútil usmievať sa rovnako.

„Povedz mi, prosím, koľko máš v skutočnosti rokov?“ Moja otázka ho prekvapila. Chvíľu bol ticho a myslela som, že mi neodpovie, no potom spustil.

„Narodil som sa v roku 1901,“ povedal a čakal, kým to vstrebem. Hodnú chvíľu som nebola schopná slova. Nečakal, kým zareagujem a pokračoval ďalej. „Carlisle ma premenil v roku 1918, keď som umieral na španielsku chrípku. Moji rodičia už boli vtedy po smrti, ostal som sám.“

„Takže preto si ťa vybral? Lebo vedel, že zomieraš a chcel ťa zachrániť?“ Nevedela som sa presne vcítiť do pocitov a myslenia upíra, takže som si nevedela predstaviť dôvod, prečo by druhý upír urobil upíra z iného človeka.

„Carlisle bol na svete už nejakú tú dobu a bol sám, hľadal si spoločníka a keďže nijakého nenachádzal, tak si ho vytvoril. No a ja som stratil celú rodinu a mohol som stratiť aj život, ak by ma nezachránil.“

„A čo ostatní? Aj ich stvoril Carlisle?“ Edward sa nachvíľu odmlčal. Zrejme zvažoval, či mi má povedať pravdu a koľko. Čakala som, až kým sa znova neozval.

„Carlisle krátko na to, ako stvoril mňa, našiel Esme, ktorá skočila z útesu a nemala šancu na prežitie. Našiel v nej svoju spriaznenú dušu a lásku svojej existencie. Ako ďalšiu k nám priviedol Rosalie, ktorá si prežila niečo podobné ako ty, ale v menšom rozsahu, avšak s oveľa horšími následkami.“ Tomu som celkom nerozumela, tak som sa spýtala.

„Bola znásilnená? Čo myslíš tými horšími následkami?“

„Tí, čo jej to urobili, ju nechali na ulici. Bola by tam umrela, keby ju Carlisle nenašiel. Myslel si, že jej pomáha, keď ju premenil, no ona sa nikdy nedokázala vyrovnať s tým, čo je. Preto je omnoho zatrpknutejšia a ťažko nesie svoj osud.“ Doteraz som nad tým takto nemohla premýšľať, no teraz mi Edward ukázal Rosalie aj z inej perspektívy. Doposiaľ som ju vnímala ako chladnú, ľadovú kráľovnú, no teraz s ňou akosi zvláštne súcitím. Obe sme si prešli svojim. Možno vždy nebola taká, možno bola milá, príjemná a mala veľa priateľov, keď bola človek. Aj ja som bola iná, prešla som si zmenou, ale teraz sa to snažím napraviť.

„Ale prekonala to, nie? Myslím, že už sa s tým trochu zmierila.“

„Po tom, ako našla Emmetta sa to trochu zlepšilo, uvidela v ňom niečo, čo jej dodalo sily a našla v ňom to, čo vždy chcela – lásku. Oni dvaja si presne sadli. Sú si akýmsi spôsobom súdení.“ To čo mi teraz opisoval som si vedela predstaviť dokonale. Rosalie – dokonalý anjel a Emmett – jej spriaznená duša. Ťažko by ste vedeli nájsť krajší pár.

„A čo Alice a Jasper?“

„Alice a Jasper sa k nám pridali oveľa neskôr a každý z nich má za sebou svoju vlastnú minulosť. Alice je v našej rodine veľkou zvláštnosťou, vôbec si totiž nepamätá, kto ju stvoril a ani prečo. Keby nemala ten svoj zvláštny dar, neviem, čo by s ňou bolo.“ Usmial sa pri spomienke na svoju sestru.

„Aký dar má Alice?“ Predstavila som si malú, rozkošnú Alice, ako dokáže vrhať blesky alebo hýbať predmetmi silou vôle.

„Alice vidí budúcnosť. Vidí možnosti, to čo sa môže stať, je to veľmi subjektívne, pretože budúcnosť sa vždy môže zmeniť,“ na krátku chvíľu sa zahľadel na mňa, ale potom pokračoval. „Alice videla Jaspera vo svojej vízii a potom videla nás ako rodinu. Spolu sa nás rozhodli hľadať. Je to veľmi zvláštny pár. Nedávajú svoj vzťah tak najavo ako Rosalie s Emmettom, ale obaja dokážu vycítiť, čo ten druhý v okamihu potrebuje a sú akosi zvláštne prepojení. U Jaspera by som sa tomu nečudoval. Má tiež dar.“

„Vy ste veľmi talentovaná rodinka, čo?“ zasmiala som sa a on sa uškrnul. „Čo dokáže Jasper?“

„Vie vycítiť a ovplyvniť pocity iných. Dokáže ich ovládať a riadiť tak, ako to chce on. Táto schopnosť je veľmi užitočná v skupine takých silných osobností ako je naša rodina.“ Keď som si to predstavila, striaslo ma. Ako často ich musí upokojovať?

 

„Tak čo? Ešte stále nemáš chuť ujsť?“ spýtal sa a ja som vedela, že ani nečakal kladnú odpoveď.

„Asi by som aj tak nemala šancu ujsť ti, nemalo by to zmysel.“ Súhlasne prikývol. Vtom mi niečo zišlo na um. „Je tu niečo, čo vás dokáže odradiť alebo, čo vám spôsobuje problémy, nejaké obmedzenia a tak?“

„Ak narážaš na povery s cesnakom a krížmi, tak potom ťa musím sklamať, ale všetko sú to iba mýty. Existuje iba jediné obmedzenie, jediná vec, ktorej sa musíme vyhýbať.“ Čakala som. Povzdychol si a odpovedal. „Slnko.“

„Ale veď je deň... Nerozumiem...“ Vtedy som si spomenula. Vždy, keď on chýbal v škole, bolo vonku slnečno, nikto, ani jeho rodina nebola v škole.

„Priame slnko nám neublíži, ale musíme sa mu aj tak vyhýbať, ak chceme zostať nenápadní.“ Stále som tomu nerozumela a asi si to všimol aj on lebo dodal: „Niekedy ti to ukážem.“ Prisľúbil, no v tom sa z oblohy spustil lejak a to bol koniec našej prechádzky. Zúrivo som sa zamračila na tmavomodrú oblohu, čo ho veľmi rozosmialo.

„Asi je čas ísť domov,“ povzdychla som si, ale šla som za ním. Kým sme došli k autu, stihli sme premoknúť. Ja som vyzerala ako zmoknuté kura, zatiaľ čo on... Niekto má proste šťastie, že za každých okolností vyzerá božsky. Mokré vlasy mu padali do čela a kvapky mu stekali po dokonalej tvári. Vôňa, ktorá sa šírila z neho, bola v spojení s vôňou dažďa úplne omamujúca. Túžila som sa jej nadýchnuť, priblížiť sa k nemu bližšie a pocítiť tú vôňu až na jazyku. Slová, ktoré vypustil z úst ma totálne dorazili.

„V daždi voniaš tak nádherne, Bella. Musím sa premáhať, aby som ostal pokojne sedieť, je to neskutočne lákavé.“ Priblížil sa bližšie k môjmu krku a prešiel mi po ňom nosom. V momente som stuhla a prestala som dýchať. Prešiel mi nosom až ku kľúčnej kosti, kde sa na chvíľku zastavil a potom sa pozrel na môj výraz a vybuchol smiechom. Úplne zmätená a vystrašená som na neho pozerala, ale on sa zrejme dobre bavil – na mne. „Bella, mala by si sa vidieť, ten tvoj výraz....“ Neprestával sa rehotať. Bola by som sa naštvala ešte viac, keby ten jeho smiech nebol tak zvodný.

„Som rada, že som ťa pobavila, Edward,“ odula som líca.

„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť, robil som si srandu.“  Stále sa neprestával smiať, no potom zvážnel. „Odpustíš mi?“ Zahľadel sa mi hlboko do očí a ja som náhle zabudla, že som sa mala hnevať. „Mrzí ma to, Bella, prosím, odpusť mi, už to viac neurobím.“

„Ty si blázon, Edward.“ Neveriacky som pokrútila hlavou.

„Takže mám odpustené?“ Asi by som sa mala hnevať ešte nejakú chvíľku, aby som ho podusila, no moje presvedčenie zmaril jeho šibalský úsmev, ktorým mi opäť raz vyrazil dych.

„Áno. Ale viac to už nerob, inak z teba dostanem infarkt,“ upozornila som ho.

„To by som bol veľmi nerád. Ale naozaj krásne voniaš, Bella. Nechcel by som ťa znova vystrašiť, ale mala by si vedieť, že tvoja vôňa je lákavá pre mnohých upírov, pre mňa obzvlášť.“

„Ako to myslíš? Pre teba obzvlášť.“

„Je to ťažké vysvetliť. Ty nie si upír, takže sa nevieš vcítiť do mojej situácie. Vieš ako má každý rád iné vône – niekomu sa páčia kvetinové, inému orientálne alebo drevité. Tak je to aj u upírov, hoci pre nás táto vôňa znamená niečo iné.“

Chcela som si to ujasniť, tak som sa spýtala. „Takže ja som niečo ako tvoja obľúbená značka parfumu?“ Toto moje pomenovanie ho trochu rozosmialo.

„No niečo také. Ale je to oveľa zložitejšie, raz ti to vysvetlím – ak ťa to príliš nevystraší,“ dodal nakoniec.

Odfrkla som si. Bolo toho ešte toľko, čo som sa chcela spýtať, toľko veci, ktoré som si musela ujasniť. Sľúbil mi, že mi to neskôr vysvetlí, čo znamenalo, že sa nechystá dlhšie odlúčenie. Toto poznanie ma nesmierne uspokojovalo a dodávalo mi novú nádej. Zastavili sme pred Charlieho domom. Policajné auto tu ešte nestálo, čo znamenalo, že sa otec zdržal v práci. Usmiala som sa, ako mi to perfektne vychádza. No bol čas rozlúčiť sa.

„Takže prídeš zajtra? Do školy?“ Nikdy som nesledovala predpovede počasia, takže som si nebola istá, či má byť zajtra pekne alebo bude znova pršať. Ak by svietilo slnko, tak sa s jeho prítomnosťou môžem rozlúčiť. Edward pochopil, na čo som sa pýtala a odpovedal mi.

„Zajtra má byť znova zamračené, takže nemám dôvod neprísť. Podržím ti miesto v jedálni.“ Žmurkol na mňa.

„Fajn.“ Otvorila som dvere na aute a chcela vystúpiť, ale zadržal ma.

„Bella?“

„Áno?“ Jeho tvár bola veľmi blízko – tak blízko, že som pocítila vôňu jeho dychu.

„Pekný zvyšok dňa,“ zaželal mi potom sa znova odtiahol. Ja som sa omámene vypotácala z auta a zatvorila dvere. Predtým, než naštartoval som začula ešte jeho chichot a potom zmizol. Rýchlo som vyšla do domu a šla sa prezliecť do suchého oblečenia. Keďže som stále bola akosi duchom neprítomná, tak mi táto činnosť zabrala nejaký ten čas. Prebrala som sa až vtedy, keď sa Charlieho hlas ozval z kuchyne.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Poznačená nešťastím - 15. kapitola:

 1
1. Sunflower
05.03.2012 [22:40]

sa tu škerím ako ...hm... ako rarášok Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!