Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Poznačená nešťastím - 14. kapitola

Poznačená nešťastím - 14. kapitolaBella sa dozvedela, že Judith bola zranená a spolu s Edwardom idú do nemocnice. Otázka je, či nebude ešte neskoro. V dnešnej kapitole pohľad Charlieho a Belly. Pekné čítanie praje LuMo12!

 

14. kapitola – Zbohom navždy

 

Pohľad Charlie

Ďalší nudný deň prežitý na tejto nudnej policajnej stanici. Niekedy neviem, či mám ďakovať, že sa vo Forkse nič nedeje, alebo by som bol radšej, keby prišlo nejaké spestrenie. No okrem pár pokút za parkovanie, výtržnosti mladých, keď to prehnali s alkoholom, a havárii áut som tu so svojimi kolegami nemal veľmi čo riešiť. Dnešný deň bol obzvlášť taký nudný. Preto ma úplne prekvapilo zvonenie telefónu, ktorý ma totálne vyľakal a prebral zo zadumania. Zdvihol som to po prvom zazvonení.

„Policajná stanica Forks, pri telefóne šerif Swan,“ ohlásil som sa.

„Dobrý večer, šerif,“ ozval sa niekto na druhej strane telefónu. „Volám z policajnej stanice v Port Angeles.“ Tento začiatok ma veľmi prekvapil. Prečo už nedajú pokoj? Veď Bella už svoje meno očistila, nemala s tými drogami nič spoločné. Ale odrazu ma premkla nejasná predtucha – Bella predsa išla do Port Angeles so svojou kamarátkou. Preglgol som. „Dnes večer bolo napadnuté jedno dievča a myslím, že existuje nejaká spojitosť medzi vašou dcérou a tým dievčaťom.“

„Stalo sa niečo mojej dcére?“ Len to jediné bolo v tejto chvíli dôležité. Na ničom inom nezáležalo – hovorili o dievčati, nespomínali priamo Bellu, iba nejakú spojitosť.

„No, o vašej dcére nevieme nič, ale predpokladám, že o ňu sa báť nemusíte. Ide o jej priateľku – to dievča, ktoré sme zatkli spolu s vašou dcérou pri tom incidente s drogami,“ hovoril policajt. „Dnes večer bola dobodaná a momentálne bojuje o život v nemocnici. Zavolali sme vám, pretože to dievča malo na sebe oblečenie a na štítku bolo meno vašej dcéry, mysleli sme, že...“ Nepočúval som jeho slová. Bože môj – Judith. To nemôže byť pravda, úbohé dievča. Mysleli si, že je to Bella – veď koniec koncov, sedeli spolu v cele, keď ich zatkli, a mohli si ich pomýliť.

„Je to priateľka Belly – Judtih Montgomeryová,“ povedal som mu.

„Áno, to sme už zistili, ale najskôr sme mysleli, že ide o vašu dcéru, ešte aj to oblečenie...“ Na chvíľu bolo v telefóne ticho, a potom znova prehovoril: „Myslíme, že išlo o drogy a tomu, čo to urobil, sme na stope, určite ho do rána dostaneme.“

„Mala sa dnes stretnúť s mojou Bellou, volala jej. Boli dohodnuté na šiestu...“ Pozrel som na hodiny – bolo trištvrte na šesť. „Ale potom sa vôbec nemohli stretnúť. Kedy došlo k napadnutiu?“

„Bolo to približne pred trištvrte hodinou, nechceli sme vám volať kým sme si neboli istí, či ide alebo nejde o vašu dcéru,“ vysvetľoval mi policajt. „Mali by ste čo najskôr prísť, možno sa nám zíde vaša pomoc, naviac poznáte to dievča.“ Nebolo pochýb, že prídem. Minimálne kvôli Judith. To dievča som veľmi nepoznal ale bola to priateľka mojej dcéry a nech už mala akúkoľvek minulosť, prijal som ju.

„Samozrejme, hneď tam idem. Ďakujem, že ste mi zavolali.“ A položil som. Smutne som si povzdychol. Ako som sa pred chvíľkou sťažoval, že sa nič nedeje. Čo by som dal teraz za to, aby sa nič nedialo? Aby bolo všetko v úplnom poriadku.

Neviem, v akom stave Judith je, ale ak sa z toho nedostane... nuž neviem, čo to urobí s Bellou. Ale na to sa teraz nesmiem upriamovať, som policajt a nesmiem miešať prácu so súkromím. Okamžite som sa obliekal a zavesil si opasok s pištoľou a opustil som kanceláriu. Ešte som dal vedieť kolegom, kam idem, a naštartoval som služobné auto. Bol som v službe, tak som pridal na rýchlosti, aby som, nedajbože, neprišiel neskoro. O štyridsať minút som bol v Port Angeleskej nemocnici. Policajný náčelník stál na chodbe a rozprával sa s doktorom.

„Som šerif Swan,“ predstavil som sa a podal som mu ruku.

„Dobrý večer, šerif. Ja som Daves, náčelník miestnej polície, som rád, že ste prišli,“ potriasal mi rukou. Obrátil som sa na lekára.

„Ako je na tom dievča?“

„Úprimne povedané, dosť zle. Obávam sa, že ju dlho neudržíme. Nateraz je stabilizovaná, ale dnešnú noc nemusí prežiť,“ hovoril lekár pesimisticky. „Ak ju chcete ešte vypočúvať, máte možno poslednú príležitosť, ale prosím vás, netlačte na ňu príliš a nerozrušujte ju.“

„Samozrejme,“ prikývol som sa lekár odišiel. Obrátil som pozornosť k šerifovi. „Takže sa už prebrala?“

„Áno, vypočuli sme ju. Všetko nám povedala – poznala útočníka a vedela nám poskytnúť aj jeho popis. Zistili sme o koho ide, ten muž už párkrát sedel za drogy a iné prečiny. Judith s ním mala nejaké kšefty. Priznala, že berie drogy a s tým mužom mala dohodnuté stretnutie, lenže sa to celé zvrtlo. Ten chlap si myslel, že Judith spolupracuje s políciou, a preto ju napadol. Tak nám to povedala ona. Asi s ňou ešte chcete hovoriť, nemýlim sa?“

„Samozrejme, viete, je to priateľka mojej dcéry.“ Znova ma obliala hrôza, keď som si tentoraz predstavil, že by Bella mohla byť s ňou, keď sa to stalo.

„Poďte, zavediem vás,“ pokynul mi rukou a voviedol ma do miestnosti s pípajúcimi prístrojmi a žalúziami na dverách a oknách. Vošiel som dnu a šerif zostal vonku. Judith najskôr nereagovala, ale keď som prišiel bližšie k posteli, zdvihla hlavu a ťažkopádne si vzdychla.

„Pán šerif,“ vydýchla.

„Judith,“ vzdychol som si a a sadol som si na stoličku, ktorú som si k nej pritiahol. „Je mi ľúto, čo sa stalo...“ Samozrejme, že mi to bolo ľúto, ale moje slová boli len chabé ozveny toho, čo som v skutočnosti prežíval.

„Tak som nakoniec dostala, čo som si zaslúžila, nemyslíte?“ uškrnula sa a strhla.

„Nie, vieš, že nikto si niečo takéto nezaslúži, Judith. A ty už vôbec nie,“ hovoril som jej. Ležala na posteli a z nosa jej trčali nejaké hadičky. Ďalšie hadičky mala napojené na rukách a celkovo vyzerala dosť zničene. Bol to zničujúci pohľad.

„Stavím sa, že ste teraz oľutovali, že ste boli vtedy ku mne milý.“ Pozrela mi rovno do očí snažila sa vyčítať niečo z mojej reakcie.

„Ak narážaš na to, že berieš drogy a túlaš sa kade-tade pričom do toho zaťahuješ aj moju dcéru, tak sa napriek tomu mýliš. Som ti vďačný za to, že si vtedy Belle pomohla a som ti vďačný aj za to, že s ňou aj teraz držíš. Vieš, ona nemá priateľov,“ povedal som jej nežne a trochu sa pousmiala, ale potom zmenila tému. Zrejme toto pre ňu nebola jej parketa.

„Očakávam, že ste ma prišli vypočuť, ale myslím, že nič nové vám už nepoviem. Všetko som povedala vašim kolegom, asi vás poinformovali...“ Pozrela na mňa a uistila sa, že áno. Prikývol som na súhlas.

„Aj napriek tomu by som sa rád niečo dozvedel od teba. Mala si sa dnes stretnúť s Bellou, nie? Prečo si nešla rovno na stretnutie, ale za tým chlapom?“ Judtih zahanbene sklopila pohľad.

„Ja... viete, cítila som sa divne. Už dlhšiu dobu som nemala dávku a v tú chvíľu som proste... no veď viete... dostala som absťák. Viem, že to bola hlúposť, keď som sa mala stretnúť potom s Bellou, ale ja som myslela, že si dám len malú dávku a bude to v pohode, Bella si nič nevšimne a ja nebudem nervózna.“ Čím viac hovorila, tým sa viac mračila. Asi to pre ňu bolo nepríjemné. A aj pre mňa.

„Nebudem ti hovoriť, že na tom nezáleží – Bella je moja dcéra a keby aj nebola - Judtih, zachovala si sa hlúpo. No, ale to ti už asi nemusím pripomínať.“ Teraz som sa cítil nepríjemne ja. Namiesto toho, aby som ju utešil, som ju takpovediac karhal.

„Mrzí ma to, hlavne kvôli Belle.“ Asi chcela odľahčiť situáciu, lebo dodala: „Teraz bude asi dosť naštvaná, že som sa nedostavila, čo?“ zasmiala sa.

„Mám je povedať, že si tu?“

„Bola by som vám vďačná. Chcem sa jej ospravedlniť, kým mám ešte čas. Nie som hlúpa, viem, že zomieram,“ povedala smutne, ale istým spôsobom aj zmierene a pokorne. „Chcete ešte niečo vedieť?“

Na chvíľu som sa zamyslel, či sa mám vôbec ešte pýtať. Či je správne sa pýtať, veď všetko potrebné sa aj tak dozviem od kolegov. Ale predsa som sa spýtal.

„Judith, čo tvoji rodičia? Prečo si vlastne tu vo Washingtone?“ Bolo zvláštne, že bola tak ďaleko od domova, veď ako som dobre vedel, bývala až donedávna vo Phoenixe.

„Ja...“ zasekla sa a vyzerala, že je jej niečo strašne ľúto, to čo sa stalo. „Odišla som z domu,“ povedala jednoducho a ja som videl, že ju to teraz veľmi trápi. Chápavo som prikývol a a pohladil ju po vlasoch.

„Chcela by som sa im ešte ospravedlniť, ale viem, že je neskoro, už to nenapravím,“ posmutnela.

„Nikdy nie je úplne neskoro. Som otec, viem, o čom hovorím a som si taktiež istý, že tvoji rodičia ti odpustia, a že ťa majú radi napriek všetkému.“ To som vedel presne. Nech Bella urobila hocičo, vždy som jej to odpustil a miloval som ju rovnako aj napriek jej chybám. „To je asi tak všetko, čo som chcel, dúfam, že sa uzdravíš, Judith, si dobré dievča.“ Na malú chvíľu som jej pozrel do očí a to dobré dievča som videl.

„Ďakujem vám za pochopenie, šerif,“ povedala mi. „Zavoláte, prosím, Belle? Chcem s ňou ešte hovoriť a poďakovať jej.“

„Samozrejme, zatiaľ sa maj, Judith.“ Vyšiel som z ponurej miestnosti von. Čaká ma ťažká úloha.

 

Pohľad Bella 

Celú cestu som mlčala, vôbec som nebola schopná hýbať perami a vysloviť zmysluplné hlásky. Cítila som sa vystrašene, veľmi rozrušene a Edward nejako vycítil moje pocity, a preto nič nehovoril. Celý čas upieral pohľad na cestu. Možno sa bál, čo uvidí v mojich očiach, a možno úporne premýšľal. Ja som bola taká pohltená strachom, že mi myslenie robilo obrovské problémy.

 

Behom pár minút sem boli v nemocnici. Môj otec stál s nejakým druhým doktorom na chodbe a rozprávali sa.

„Ako je na tom?“ vyhŕkla som hneď ako sme boli pri nich.

Ozval sa lekár. „Nie veľmi dobre, ale je stabilizovaná. Nateraz,“ povedal mi.

„Bella, Judith s tebou chcela hovoriť, povedala mi, nech ti zavolám,“ hovoril mi Charlie. „Bella, ako to, že si ešte v Port Angeles? Mali ste sa stretnúť o šiestej, prečo si nešla domov, keď si videla, že Judith už nepríde?“ dožadoval sa vysvetlenia Charlie pričom neurčito pozeral na Edwarda.

„Ja... čakala som na ňu pred supermarketom, kde sme sa mali stretnúť, ale nechodila. No a potom som stretla tuto Edwarda,“ ukázala som rukou na neho.

„Ach tak,“ povedal Charlie a premeral si Edwarda.

„Oci, kde je Judith, chcem za ňou ísť.“

„Je tu, v tamtej izbe,“ ukázal mi Charlie. Otočila som sa k Edwardovi.

„Počkám na teba tu,“ povedal mi a sadol si do kresla rovno oproti izbe. Iba som prikývla a ponáhľala sa k Judith. Dvere aj celá predná stena izby boli sklenené, zakrývali ju len sčasti žalúzie.

 

„Bella, tak si prišla,“ s úľavou si vydýchla Judith. Keď som ju teraz videla, takú krehkú a bezbrannú, prebehol mnou pocit úzkosti. Ona bola vždy taká odvážna, silná a živelná a teraz tu ležala zlomená, na rukách hadičky. Čierne havranie vlasy mala rozhodené na vankúši a bola veľmi bledá.

„Samozrejme, že som prišla.“ Ako ju mohlo napadnúť niečo iné?

„Vieš, bála som sa... keď sa dozvieš, že som znova tomu podľahla, tak...“

„Myslela si si, že by som ťa odvrhla? Tak, ako to urobili mne?“

„Prepáč. Jasné, že ty by si toho nebola schopná, prepáč, že som pochybovala,“ zakašľala a bála som sa, že sa niečo deje. „Som v pohode, neplaš sa.“ Pozrela von dverami a niečo ju zaujalo.

„To je Edward?“ kývla hlavou k nemu.

„Áno.“

„Teda, Bella, ja sa nedostavím na schôdzku a ty si hneď nájdeš náhradný program.“

„Čakala som na teba. Edwarda som stretla náhodou, nebolo to plánované.“ Nech si len nezačne namýšľať.

„Veď dobre, dobre...“ Zrazu prižmúrila oči. „No keďže ty s ním nerandíš, tak čo keby si ma s ním zoznámila? Ja už by som ho vedela využiť.“

Zarazene som na ňu zízala. 

„Bože, Bella, odkedy si taká strašne vážna? Bol to len žart.“

„Ty si neskutočná. Si na smrteľnej posteli a žartuješ.“ Mne teda nebolo do smiechu, ale ona si to asi neuvedomovala.

„Asi by som sa skôr mala kajať, čo? Pokúsiť sa odčiniť svoje hriechy.“

„Na to budeš mať ešte čas, teraz sa musíš hlavne uzdraviť.“ Pripadala som si ako rodič, ktorý napomína svoje dieťa.

„Bella, neklam sama seba, ja sa už neuzdravím, pre mňa je neskoro.“

„To nehovor,“ začali mi tiecť slzy, „nesmieš zomrieť, počuješ, musíš tu pre mňa byť. Pomohla si mi, keď mi bolo najhoršie a ja pomôžem teraz tebe.“ Budeme bojovať spolu, ona sa uzdraví.

„Nie, Bella, z tohto sa nedostanem. Prekročila som už limit, vlastne to, čo sa mi stalo som mohla očakávať. Bola to len otázka času, kedy ma môj spôsob života dobehne. Takto končia také ako ja.“ To, čo hovorila, bolo úplne nesprávne. Bola som nahnevaná, že to chce vzdať, že prestáva bojovať, ona vždy taká plná života. Môj stav spôsobil, že som na ňu nechcene začala zvyšovať hlas.

„Ty za to nemôžeš!“ Úplne sami triasol hlas a slzy mi tiekli prúdom. „Ak máš niekoho obviňovať, obviň mňa! Mala som byť dnes s tebou, mali sem ísť na výlet, nikdy by sa ti toto nebolo stalo, keby som bola s tebou. Je to moja vina!“ Bola som taká zlomená.

„Prestaň s tým, Bella. Nemôžeš sa obviňovať za to, čo sa mi stalo. Neopovažuj sa to ešte niekedy zopakovať. Ja viem, kto som a toto si zaslúžim.“

„Nie, nevieš, kto si. Vôbec sa nevidíš jasne, ako sa opovažuješ to vzdávať? Musíš bojovať, nedopusti, aby si bola ako ja!“

„Si taká nemožná, Bella. Kričíš na mňa, že sa nepoznám, ale ty si zaslepená ešte viac.“ Nemožné, aká bola pokojná. „Ty máš na viac, Bella. Nikdy si to nevzdala, proste si sa zatla a šla ďalej. Nikdy som nestretla podobného človeka, ako si ty, to mi ver. Neviem dávať svoje pocity najavo, tak si toto váž – vždy som ťa obdivovala. Keď sem sa stretli v cvokárni, videla som, že si na tom zle, ale ty si sa pozbierala...“ Už som ju nemohla počúvať. Nahlas som vzlykla a v rukách zvierala jej dlaň.

„Dosť, Judith, nechcem sa o tom baviť.“

„Ale ja áno. Dlho tu už nebudem, tak si ma musíš vypočuť. Si ten najlepší človek, akého som kedy stretla, nesmieš dovoliť, nikdy, aby to ktokoľvek spochybnil. Nie si taká ako ja, nikdy si nebola. A teraz mi niečo odprisahaj. Nedopusti, aby ťa to stiahlo späť, neži minulosťou, tá je preč. Keď tu už nebudem, chcem, aby si žila ako predtým, než sme sa stretli, predtým, čo ti spôsobili tie strašné veci,“ hovorila tak naliehavo a zúfalo, že mi pukalo srdce. Chcela som jej všetko sľúbiť, utešiť ju, že to bude dobré, že je to v poriadku.

„Ty nikam nejdeš. Budeš žiť, nedovolím, aby si to vzdala.“

„Prosím, Bella, len na tom mi záleží. Odprisahaj, že budeš silná, nikdy sa k tomu zlému nevrátiš. Máš milujúcu rodinu a máš priateľov – nedovoľ, aby o teba prišli.“ Na to, v akom bola stave, mi zvierala ruku s ohromnou silou. „Prosím, Bella. Odprisahaj mi to.“

„Prisahám.“ Vnútro mi stiahlo, ale napriek tomu som sa dokázala usmiať. Na tvári Judith sa objavil úsmev. Na majú chvíľu som uverila, že naozaj všetko bude v poriadku.

„Ďakujem,“ povedala a prvýkrát, odkedy ju poznám, som videla, ako jej po líci steká slza. „Zbohom, Bella.“ Úsmev na jej tvári sa ešte viac rozšíril a zatvorila viečka. Stisk jej dlane povolil.

„Judith?“ Prečo je taká nehybná? „Judith!“ triasla som ňou, ale nechcela sa prebudiť. „Zobuď sa, počuješ! Nesmieš umrieť. Nevzdávaj to! Prosím, Judith, nenechávaj ma tu!“ Niekto ma oblapil okolo pása a snažil sa ma dostať preč. Preč od Judith.

„Bella, musíš odtiaľto preč!“ To Edward ma zvieral, ale ja som sa metala a vzpierala. Prístroje hučali a okolo Judith bolo náhle veľa ľudí.

„Nechaj ma! Chcem ísť za ňou!“ Dostal ma za dvere von a zatvoril ich. V agónii som kričala a búchala na sklo, ale nič ju nedokázalo prebrať. Zrútila som sa k zemi, keď som videla, ako jej mŕtve telo prikrývajú plachtou, a keby ma nedržali Edwardove pevné paže, dopadla by som tvrdo na zem.

Prečo vždy, keď si myslím, že sa chmáry konečne skončili, príde znova niečo, čo ma sťahuje späť do temnoty? Tak veľmi som sa nenávidela za vlastné šťastie, ktoré som pred pár chvíľami zažívala, keď som bola s ním. Teraz ma Edward zvieral vo svojom chladnom náručí a chlácholivo ma hladil po chrbte. Cítila som, že aj on trpí.

Dvere na izbe sa otvorili. Doktor sa zastavil pri nás. „Je mi to ľúto.“

 

 

Cestou domov Charlie mlčal, bolo tam hrobové ticho. Aké zvláštne prirovnanie – hrobové ticho. Teraz malo oveľa väčší význam než inokedy. Charlie prvýkrát prehovoril až doma.

„Bella, chceš si o tom pohovoriť?“

Mal o mňa obavy, bolo to na ňom vidieť. Na žiadne rozhovory by som sa teraz nezmohla, iba som pokrútila hlavou, že nie.

„Radšej by som si išla ľahnúť.“ Vedela som, že aj tak nezaspím.

„Rozumiem,“ nechal ma tak, „bol to ťažký deň.“ Nič som mu na to nepovedala. Pre mňa bol viac než ťažký. „Bells, len chcem, aby si vedela, že tu pre teba budem. Mám ťa rád, dcérenka, a keď budeš potrebovať pomoc, máš sa na koho obrátiť.“

„Ďakujem, oci,“ povedala som prosto. Už som viac nemohla potlačovať slzy a zúfalstvo, ktoré sa drali na povrch. Zamkla som sa v izbe a s plačom som sa zrútila na posteľ. Zbohom navždy, Judith.

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Poznačená nešťastím - 14. kapitola:

 1
1. Sunflower
05.03.2012 [22:29]

Dobre- ako teraz budem spať??? Mám celý mokrý vankúš. Chudák Judith, ale neviem odkiaľ to mám: 'Neľutujte mŕtvych, ľutujte živých.' Hm... Takže ľutujem Bellu...

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!