Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Poznačená nešťastím - 11. kapitola

12.04.2011 (07:00) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2239×

11. kapitola – Slnko vychádza aj v čase súmraku

Ráno ma prekvapilo niečo naozaj nečakané. Po niekoľkých týždňoch, odkedy som sem prvýkrát prišla, vyšlo slnko. Nebolo to slnko ako býva vo Phoenixe, ale bolo. Hneď som mala lepšiu náladu. Otvorila som dvere na skrini a premýšľala som, čo si mám dať na seba. Musela som uvažovať triezvo, lebo aj keď je vonku slnko, určite nebude viac ako pätnásť stupňov. Vyhrali to nevyhnutné džínsy, tenké tričko a tenisky. Zimnú bundu som vymenila za jarnú.

Na aute som stiahla všetky okienka, chcela som si užiť čo najviac slnka.

„Ahoj, Bella!“ Mike s Ericom sa ku mne dohnali a úsmev na ich tvárach ma nabudil ešte lepšie. „Dnes vyšlo slnko.“

„Áno, začínala som si myslieť, že slnko už nikdy neuvidím.“

„Pravda, tu veľmi nevychádza,“ uznal mi Eric, potom šiel na svoju hodinu. Ja som kráčala s Mikeom – angličtinu sme mali spolu.

Deň ubiehal rýchlo. Bolo to preto, že som sa už nevedela dočkať, kedy sa znova uvidím s Edwardom. Aké však bolo moje sklamanie, keď som sa obzrela k ich stolu a chýbal tam nielen Edward, ale aj všetci jeho súrodenci. So zvesenou hlavou som si sadla. Prešla ma dobrá nálada aj chuť do jedla. Angela sa ma láskavo opýtala, čo sa deje, ale povedala som jej, nech si nerobí starosti. Trošku som dúfala, že sa objaví a na biológii nebudem sedieť sama, ale neprišiel.

Vtedy sa Mike chytil šance.

„Bella, na budúcu sobotu sa koná jarný ples a bol by som rád, keby si tam išla so mnou.“ V jeho hlase sa ozývala nervozita. Nechcela som ho dlho trápiť, spomenula som si na svoju predchádzajúcu výhovorku, ktorú som povedala Angele a Jessice.

„Mrzí ma to, Mike,“ začala som, „ale v tú sobotu idem do Seattlu.“ Sklamalo ho to

„A nemôžeš ísť niektorý iný víkend?“

„Ľutujem, ale nie. Inokedy nemám čas.“ Znelo to vierohodne. „Ale mal by si pozvať Jessicu. Určite bude súhlasiť,“ hodila som mu návnadu.

„No...“ začal nerozhodne. „Ona ma už stihla vlastne pozvať.“

„Tak prečo si sa pýtal mňa?“

„Ja... myslel som, že keby si so mnou chcela ísť ty...“

„Mike, myslím, že by si jej mal povedať áno. Nemal by si plytvať časom na mňa.“ Áno, to by rozhodne nemal.

„Asi jej odpoviem áno. Ale radšej by som tam šiel s tebou.“ Tak to by Jessica nemala nikdy počuť. No aspoň ju celkom neodmietol.

Moja zlá nálada však nemala dlhé trvanie. Po vyučovaní na mňa na parkovisku čakala Judith. Letela som rýchlo k nej.

„Čau, kamoška!“ Hodila sa mi okolo krku. „Odvtedy, ako si vyšla z tej basy, sme sa vôbec nevideli. Bella, neschudla si?“ Tak toto znelo ako vystrihnuté z nejakého mafiánskeho filmu.

„Keď prestaneš s fajčením obyčajne priberieš, Judith. Ale ja som asi výnimka.“

„Tak ty si prestala?“ Neveriacky na mňa čumela. „Kedy?“

„To je na dlhšie. Si tu pešo. Poď, odveziem ťa k nám domov. Musíme si toho toľko povedať.“ To teda áno.

„No ak nebudem šerifovi Swanovi prekážať, budem rada. Dúfam, že máte niečo na jedenie. Poslednú dobu som na burgeroch.“ Poriadne som si ju premerala. Vyzerala ako tuláčka.

„Očividne potrebuješ aj sprchu.“ Na to sme sa obe zasmialy.

Doma som jej ukázala kúpeľňu, prichystala som jej nejaké svoje šaty a urobila niečo na jedenie.

Sedeli sme v obývačke a ja som jej rozprávala o posledných dňoch.

„Bože, Bella, dievča, ty máš také nešťastie. Tak veľmi ma mrzí, čo sa ti stalo. Ale prečo si mi nezavolala, keď si potrebovala oporu? Nevedela som, že ti Charlie neveril.“

„Nechcela som ťa otravovať. Nemusíš počúvať reči narušenej psychošky.“ Malo to vyznieť žartovne, ale ju som nepresvedčila.

„Keby to bol radšej urobil mne. Ja som už stratený prípad... ale ty...“

„Blázniš, nikdy by som to nikomu nepriala. A ty vôbec nie si stratená.“ Chcela som ju vyviesť z omylu, ale zastavila ma.

„Takže vravíš, že ťa ten doktor...“ nevedela si spomenúť na jeho meno.

„Cullen.“

„Áno, že ťa ten doktor Cullen zachránil a priviedol k nim domov?“ Urobilo to na ňu dojem.

„Uhm. Mala som šťastie. Ani raz som tam nestretla jeho deti. No, možno to ani nebolo také šťastie, majú fakt veľký dom,“ pochválila som ich.

„A ten Edward...“ lišiacky sa na mňa usmiala. „Takže on vie pravdu?“ Prikývla som.

„A napriek tomu sa s tebou priatelí.“ Nechcela som, aby si začala namýšľať niečo, čo nie je pravda.

„Asi len nechcel, aby som sa preto trebárs nehodila pod vlak alebo čo.“ Ktovie, možno som tak pôsobila.

„Ak to všetko robil iba preto.“ Významne sa na mňa zahľadela. Zmenila som tému.

„Takže, ako dlho sa mieniš zdržať tu v okolí?“

„Ešte celkom neviem. Zrejme dovtedy, kým budem mať kde bývať.“ Moja kamoška spáva v bohvieakých dierach a ja s tým nič nerobím. Musím to ihneď napraviť.

„Ak by si chcela, mohla by som poprosiť Charlieho, či by si tu smela ostať na pár dní,“ ponúkla som sa jej a celkom sa mi to pozdávalo.

„V žiadnom prípade!“ Až sa zhrozila. „Možno mám rada dobrodružstvo, ale zostávať v policajtovom dome viac ako pár hodín je čisté šialenstvo, Bella,“ krútila hlavou. „Stačila mi jedna noc v base – a bolo to fajn, ale viac sa mi páči na slobode. Čo myslíš, že by urobil, keby zistil, čo som zač?“

„Asi máš pravdu. To nebol najlepší nápad.“ Keď som si predstavila Judith, večného rebela, a môjho otca, bolo to neprijateľné.

Buchli vchodové dvere. My o vlku a vlk za dverami. Nemo som Judith naznačila, že to je môj otec. Chystala sa vstať, ale ja som ju zadržala. „To je v pohode.“

„Ocko?“

„Áno, Bella?“ Charlie nakráčal do obývačky a zmätene strieľal pohľadom ku mne a Judith.

„Oci, toto je Judith. Moja kamarátka z Phoenixu,“ skúsila som ich predstaviť. „Prišla sem na pár dní a stavila sa aj u nás.“ Judith bola nervózna.

„Nechcela som prekážať. Asi by som už mala ísť. Tešilo ma, šerif Swan.“

„Ale vôbec nerušíš. Priatelia Belly sú tu vítaní. Pokojne u nás chvíľu zostaň.“ To bolo od Charlieho milé. „Bella, nepovedala si mi, že máš vo Phoenixe priateľku. Počkaj...“ náhle si na niečo spomenul. „Ako si hovorila, že sa to voláš?“

„Judith Montgomeryová.“ Charliemu niečo došlo.

„Takže ty si tá Judith, s ktorou sa Bella spoznala vtedy na psychiatrii.“ Judith hľadala oporu u mňa. Zastala som sa jej.

„Áno, to ona mi vtedy pomohla dostať sa z najhoršieho.“ Vyzeral nerozhodne. Na jednej strane vedel, že mi Judith veľmi pomohla, no na druhej vedel o nej dosť, aby si vybavil, že nie je dobrou spoločníčkou pre jeho dcéru. Vyhrala ale vďačnosť.

„No tak... ja vás nechám osamote. Porozprávajte sa.“

„Ocko, ďakujem. Večeru máš na sporáku.“ Prikývol a šiel sa najesť.

„Wow, tak to bolo husté,“ skonštatovala Jud. „Chvíľu som si myslela, že ma vyhodí.“

„Ale prosím ťa, on vie, ako ťa mám rada,“ ubezpečila som ju.

„Už je veľa hodín. Jeremy mi povedal, že ma počká pri supermarkete. Nechcem ho tam nechať čakať a odvoz potrebujem.“

Už bola na nohách. „Ďakujem za šaty, Bella. Keď sa stretneme, vrátim ti ich.“

„Naozaj už musíš ísť? Som si istá, že Charlie by pochopil...“ Nenechala ma ani dohovoriť.

„Bella, nerob si starosti, ja sa o seba postarám.“

„Tu máš. Nezabudni si toto,“ podávala som jej suché, vypraté veci, v ktorých prišla. „Čoskoro sa uvidíme.“

„Čoskoro, Bella. Ešte predtým, než odídem.“ Objala ma na rozlúčku a vyšla do noci.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Poznačená nešťastím - 11. kapitola: